Dve rozprávky

Počet zobrazení: 5334

pysna_princezna.jpgNielen vo vianočnom, ale už aj v predvianočnom čase sa televízne stanice predháňajú vo vysielaní rozprávok. Možno je to tým, že okrem amerických hororov a kriminálnych seriálov, prípadne nemecko-švédskych slaďákov nemajú čo vysielať. Ale dobrú rozprávku stojí si zato pozrieť. Takou je napríklad každoročne opakovaná Pyšná princezná. Tentoraz som ju sledoval na Prime a znova som obdivoval herecké výkony i umne urobený scenár. Najmä z finále filmu síce trocha trčala ideológia, no neviem, čo je na tom zlé, ak sa chváli práca manuálnych pracovníkov, volá sa po družnosti, spravodlivosti a stieraní antagonizmov medzi bohatými a chudobnými. Práve v tomto sme vôbec nepokročili od čias Boženy Němcovej alebo tvorcov filmového prepisu jej rozprávky.
ucitelka_o.jpg
Druhý mnou sledovaný film by sa dal nazvať rozprávkou len v úvodzovkách. Išlo totiž o spoločenskú drámu s názvom Učiteľka režiséra Jana Hřebejka v hlavnej úlohe s čoraz vychytenejšou Zuzanou Mauréry. Film rozpráva príbeh pravdepodobne z počiatku osemdesiatych rokov a v jeho centre stojí postava učiteľky, ktorá šikanuje svojich žiakov a z ich rodičov si robí sluhov. Hoci vo filme je viacero scén, ktoré pravdivo zobrazujú spoločenskú situáciu spred roka 1989 (nerovnosť medzi straníkmi a nečlenmi KSS, strach ľudí angažovať sa, problém emigrácia, ako aj v epilógu krásny príklad prevracania kabátov), no ako celok film podáva obraz predprevratového Slovenska trocha skreslene. Nebyť záverečnej scény príbeh totiž vyzerá tak, akoby nešlo o patologickú egocentrickú učiteľku, ale skôr o jej prezentovanie ako produktu systému. Výnimočnosť charakteru hlavnej hrdinky, preexponovanosť viacerých scén a ideologický podtón uberajú filmu na presvedčivosti. Učiteľka prirodzene musí byť fanatická komunista, v triede nestačí obraz prezidenta Husáka, ale musí tam byť ešte aj socha (partizána či robotníka?), učiteľkino naivné rozprávanie o stretnutí dievčatka s partizánom je podané tak, akoby sa odohralo v prvej triede ľudovej a odpočúvanie ŠTB telefónu jedného z rodičov, ktorý má manželku vedkyňu v emigrácii, pôsobí ako z bondovky. Ak tento film pozerali príslušníci generácií, ktorí nezažili tzv. reálny socializmus, mohli získať dojem, že ŠTB sledovalo 90% občanov a takmer všetci Slováci boli zbabelcami, ktorí nemohli prejaviť svoj názor, aby neskončili na Sibíri. Pritom obe spomínané scény (s partizánom i odpočúvaním) mali vtip, no len rozhľadený starší človek ich mohol objektívne posúdiť ako umelecké zveličenie, kým neskúsený mladý divák dostal len ďalšiu dávku informácií o obludnosti minulého režimu. Absurdít v ňom síce bolo veľa, no preháňaním sa zbytočne otupuje ostrie kritiky.

A aký je vzťah tohto filmu k súčasnosti? Viac než Hřebejkov pohľad by bol dnes aktuálny príbeh o učiteľke, ktorú šikanujú jej žiaci a ktorej vyhrážajú rodičia žiakov. A nebolo by potrebné ani vyberať si nejaký extrémne úchylný prípad, aby sme ukázali, že rodina takmer prestala plniť svoju výchovnú funkciu voči vlastným deťom, učitelia sú bezmocní a skôr než na ich ochranu sa pozerá na to, či neobmedzujú práva „školákov“. A výborne zahraná Mauréryovej učiteľka posunutím príbehu do dnešných dní by nebola straníckym kádrom, ale manželkou významného podnikateľa, na ktorého „nik nemá“. Hlavne že sme všetci „slobodní“.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984