Dve prózy Egona Bondyho

Počet zobrazení: 3814

Všestranný autor, nepomýliteľná osobnosť, akou Egon Bondy (vlastným menom Zbyněk Fišer) nesporne bol, vyjadril svoj vzťah k mestám, ako sú Praha či Bratislava viackrát a rôznym spôsobom. Je tomu tak i v jeho dvojjazyčnej knižke Agónie Epizóda (Marenčin PT, 2015, 2. vydanie).

bondy.jpgDosiahol v nej do istej miery zaujímavý efekt – Prahu a cestu do nej v prvej z próz zobrazuje skôr deziluzívne. Sprevádzajú ho tu pocity straty čohosi, čo považoval za dôležité a hodnotné, spojené s obavami nad prichádzajúcou starobou. Celý ten spletenec reflexií, spätých s odkazmi na historické neveľmi známe postavy, ako boli Sidonius Apolinaris, Sahagun, Rutilius, Alarich, ktoré priamo či nepriamo súviseli so zaniknutými mestami či civilizáciami, s pádmi režimov rôznej povahy, smeruje až k povzdychu nad zánikom Československa – „Tento stát nebyl velký  a jistě  nikdy nebyl skutečně samostatný, ale dva státy na místě jednoho malého, to je sranda, kdyby to nebylo spíš k úžasu.“ (s. 19). Pre úplnosť treba dodať, že toto vyjadrenie vzniklo v čase krátko po rozdelení ČSFR. V Bratislave v druhej próze objavuje mystickosť, ktorú by sme očakávali či spájali skôr s Prahou. Stretnú sa tu v Podhradí cez priepasť času tragický sochár F. X. Messerschmidt s rabi Meierom. Akoby už Praha vydala všetky svoje tajomstvá tohto druhu a aj preto sa preniesol E. Bondy do Bratislavy. K tejto nesporne zaujímavej dvojici pridáva pohnutý príbeh mladej dílerky Veroniky, ktorá napriek Bondyho empatii a snahe jej pomôcť vybŕdnuť z trasoviska končí tragicky, je v ňom príliš hlboko uviaznutá.

K sebe samotnému už takú empatiu necíti, akoby permanentne v sebe prekonával krízu tvorivého subjektu – „Len keby nebolo toho zasratého subjektu ja! Neniesť, byť nesený, netvoriť, byť utváraný, nepôsobiť, byť tým, na čo sa pôsobí, nekonať, byť tým, čo sa poddáva konaniu (ak to už musí byť) – proste nevedieť, necítiť, nerozmýšľať, nerozhodovať, neplánovať – a tak ďalej. Byť len kmásaný vetrom, rozptýlený a nepevný, poddajný a nevzdorujúci – čo všetko je pre ja nedosiahnuteľné.“ (s. 86). Až takto sa predstavuje Bondy-filozof, sám seba kedysi charakterizujúc, že je „marxist levý“, čo nie celkom korešponduje s uvedeným citátom... Pesimisticky vyznievajú aj pasáže o človeku v kontexte doby a času - „Kabalisti, ba aj talmud hovoria, že aj najlepší človek je ohýbaný, drvený a morálne poškodzovaný, keď je doba skazená. Naša doba je práve taká a niet z nej úniku. A že sa to prehlbuje, to za tých skoro sedemdesiat rokov z autopsie poznám.“ (s. 59). V novele sa v podstate striedajú či prelínajú dve línie – autorove reflexie o dobe či dobách a ľuďoch skúšaných rôznymi, najmä neprajnými časmi (Slovákov akoby mimochodom charakterizuje ako ľudí s pevnou, doposiaľ neohnutou chrbticou, čo už však nadobudlo od vzniku tohto konštatovania mierne horkastú príchuť) – a objavovaním či odkrývaním a charakterizovaním Bratislavy ako mesta s originálnym toposom, kde zohráva aj Rieka svoju nezameniteľnú úlohu. Čitateľ navštívi s autorom okrem známych trás Starým mestom – ulicami ako Ventúrskou, Laurinskou, Panskou, Zelenou, atď., aj neobyčajne zaujímavé miesta, o ktorých väčšina obyvateľov nemá ani potuchy – útulnú krčmu na periférii, pripomínajúcu v každom ohľade kvalitnú pražskú „hospůdku“ – s dobrým pivom a krčmárom, v ktorej pokojne relaxujú cigánski vajdovia po ťažkej dennej práci, tú však potom napriek vynaloženej snahe už nikdy viac nenájde. Tiež nám s Veronikou priblíži podzemné priestory blízko Lafranconi, ktoré sú upravené pre relaxáciu iného druhu najmä pre mladú generáciu, túto lokalitu zrejme už pozná či poznala nemalá časť čo mladších Bratislavčanov. No hlavným predmetom, či miestom záujmu Bondyho je najmä Podhradie, z ktorého vlastne už takmer nič nezostalo, kde sa dá predsa len zacítiť ten pravý genius loci Bratislavy a kde sa viackrát stretáva s rabi Meierom, vysvetľujúcim mu nielen podstatu tragédie sochára Messerschmidta, neúmyselne odomkýnajúceho Zlého ducha, ktorý ...rýchlo opantáva mesto a hrdúsi ho (s. 204), ale aj inú minulosť, pôsobenie iného zlého ducha, tiež s nemeckými koreňmi – ...všetci sme boli v koncentráku.

Aj keď sa sprvu zdá, že ho Bratislava pri jeho kratších či dlhších pochôdzkach, viacerých stretnutiach ponad či cez reálny čas s vyššie spomenutou dvojicou a rozhovorom s rabim zaujala či až očarila viac ako Praha, v závere konštatuje dosť smutnú skutočnosť: „Nie je tu perspektíva, nie je tu možnosť práce.“ (s. 204). Rozhoduje sa pre útek z Bratislavy pred všetkým možným, v čom vidí nebezpečenstvo a ohrozenie vlastnej osoby, no zostáva, predsa len práca a povinnosti sú preňho kotvou – či trestaneckou guľou?! – v tomto milovanom i odmietanom špatnokrásnom meste, kde sa nečakane tragicky naplnil jeho skutočný osud, čo už je však iná kapitola, iná epizóda. 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984