Reklama

Dromosféra proti semiosfére, amen!

[O zmiznutí média v KocúrkoEÚve]
Počet zobrazení: 2080

Miznú médiá! Je to ako v dákej sci-fi, kde parazitujúce organizmy postupne inkorporujú do jednotlivcov bez ohľadu na kultúru a jazyk, až napokon zostane len veľké NIČ. – Ale preč od sci-fi, apage! Postupné odľudšťovanie prírodného humánneho prostredia a ľudského epiorganizmu/globálnej civilizácie – počnúc skupinami jednotlivcov až po etniká je fakt. Na množstve divných Jankov na svete sa to neprejaví .Ale vec možno v skratke výstižne ilustrovať a vecne doložiť prudkými zmenami základnej vedeckej terminológie o tomto faktore dejín. ––– Aristoteles (384 – 322 p. n. l.) používal výraz periéchon (περιἐχων = objatie; obklopovanie, obklopený byť čímsi/čímkoľvek). Výraz aplikoval ako vedecké dromosfera_ilu.jpg označenie  pre živel bezprostredne obklopujúci ľudstvo  a ľudstvom zároveň  inkorporovaný – zvnútornený, mentalizovaný aj pretváraný.  ––– Dnešným jazykom by sme mohli výraz periéchon  preložiť aj ako »supradynamická sféra« obklopujúca ľudstvo zvonku (až po galaxie) i zdnuka (až po mikroštruktúru centrálnej nervovej sústavy). Elementárnym dôkazom správnosti takého logického postupu je vzduch, ktorý dýchame a kyslík, ktorý z neho metabolizujeme a vraciame späť v inej forme. Vo Fyzikách Aristoteles dokonca neskôr opisuje topologickú architektúru (τόπος) tohto podivuhodného priestoru, do ktorého je človek, ako jeho súčasť, hlboko vnorený spolu s orgánmi, zmyslami, s biosférou, atmosférou i hviezdami a planétami.  V polemike s Demokritom použil Aristoteles – spis O duši –  Demokritov termín pre prostredie: metaksý (μεταξύ = neurčitá látka medzi objektmi sveta), ale nijako ho nerozvíja, pretože s ním nesúhlasí . Chýbal mu v ňom práve onen moment komplexnej vnorenosti objektov do univerzálneho živlu. Ale chyba lávky (Pamodaj šťastia, lavička!): Nám už dobrých 2 000 rokov prirodzená vnorenosť vo vesmír  a hĺbka času zážitku s tým spojená – starogrécky kairós – ani trochu nechýba… Prosto zmizla z ľudskej sebareflexie.  –––  Žijeme chronologicky, na vnorenie sa do silného zážitku, kairós, čo bola druhá, simultánna dimenzia starogréckeho času, na to nemáme čas. Asi sme kairós zabudli ako dáky kufrík vo vlaku. Tí vyspelejší z nás si pomôžu pervitínom. Ale čo my ostatní? Aj klasickí Rimania (hoci si nesmierne cenili starogrécke literárne dedičstvo, dokonca vytvárali jeho náhradky, tzv. apokryfy – Lukianos) postupovali zmätene. A ani stredovekí teológovia nenašli v latinčine ekvivalent ku kľúčovému vedeckému výrazu Aristotela – periéchon. Preto z latinských prekladov tento termín prosto a nadobro – zmizol. Tomáš Akvinský (1225 – 1274 n. l.) Aristotelovu polemiku s Demokritom buď nepoznal, alebo mu bola, z hľadiska biblického, nedôležitá. Kľúčovú Demokritovu vetu „vnímanie by nebolo možné, ak by prostredie bolo prázdne“ [ει ένοιτο ενόν τό μεταξό] preložil Akvinský do latinčiny úplne scestne: „si esser vacuum quod medium“. – Zrejme prvé použitie slova médium v dejinách. A koľko ťažkostí s ním od tých čias! Bude to aj tým, že Tomáš Akvinský posunul Aristotelova původně fyziologická a neurologická zkoumání do ryze metafyzického kontextu, který byl zároveň kontextem biblickým,“ (Hubík: Média a rychlost, 2013). ––– Potom však prišiel Isaac Newton (1643 – 1727) s ďalším bludným chápaní termínu médium. Zdalo sa mu pritom, že dal metafyzickému výrazu  empirickú razbu. Potreboval totiž, ako fyzik číslo jeden svojej doby, vysvetliť, akým (neviditeľným) prostredím sa šíri svetlo a gravitácia. Tento, vzhľadom na nosnosť, dvojitý výraz médium zlúčil pod spoločný terminus technicus: Éter… (Zo starogréckeho αιθἓρ = planúca sféra na nebi, magický domov Slnca). ––– Na konci 19. storočia však mali všetci fyzici kvôli Newtonovmu infantilnému omylu hlavu v smútku: Albert Michelson (1852 – 1934), americký fyzik, totiž presnými meraniami zistil, že Newtonov éter neexistuje. Čo teraz? Čo s touto najdôležitejšou dynamickou kozmickou sférou, ktorá mala riadiť Všehomír a všetky jeho svetelné a gravitačné javy? Nakoniec vec, ako vieme, vyriešil Einstein zakrivením priestoru. Stále tu však zostáva otvorená, hlboko empirická otázka  – ako exaktne uchopiť všetko to ostatné? Čím terminologicky vyjadriť nešťastný Aristotelov periéchon… Veď ešte aj človek samučičký samotný je bytosť sférická – všetko je v ňom všade, od sexuality po zbieranie poštových známok, ulievanie sa z práce, gymnastiku, znalosť cudzích jazykov, zločin či virtuóznu hru na husle.

dante_botticelli_350dpi.jpg
Sandro Botticelli: Ilustrácia k Danteho Božskej komédii (cca 1480)

V tomto duchu prišiel roku 1875 Eduard Suess (1831 – 1914), rakúsky geológ a geograf s termínom biosféra  – živý obal Zeme, časť planéty Zeme, kde sa (hoci len sporadicky a nepravidelne) vyskytujú nejaké formy života. Zahrnuje časť atmosféry (približne do výšky 18 km v oblasti trópov a 10 km v polárnych oblastiach), zahrnuje prakticky celú hydrosféru a povrch litosféry (do desiatok metrov pod povrchom pôdy, v prípade výskytu jaskýň obývaných živými organizmami až do hĺbky niekoľko kilometrov). Aristoteles, tam, kde je dnes, sa určite spokojne poškrabkal za uchom. ––– Ale tým sa vec len začala. Ruský geológ Vladimir Ivanovič Vernadskij (1863 – 1945) prišiel vzápätí s teóriou noosféry, ktorá je jednou z predstáv vesmírnej evolúcie. Noosféra je po geosfére a biosfére v poradí treťou fázou vývoja Zeme. To je múdra, dialektická definícia!  Vernadského noosféra sa dostavila s narodením prvého mysliaceho tvora na planéte a trvale sa prejavuje prostredníctvom geosféry a biosféry, hlavne vo forme ľudských zásahov do nich. A je viditeľne reprezentovaná fyzickým, biologickým, ekologickým a ekonomickým rozvojom Zeme. Alebo žeby rozvojom?…  ––– Noosféra je priestor myslenia (tiež ideí či duchovných aktivít). Názov vychádza z gréckeho noös (νοὄς = duša) a sféra (= oblasť, prostredie, guľovité pole ako oblasť účinku ľudskej výmyselnosti či dôvtipu). Tento priestor v sebe zahrnuje hmotný, neživý svet – geosféru, živý svet – biosféru, a svet, predstavujúci informácie a medziľudské i medzikultúrne ľudské vzťahy – sociosféru.  –––  Na to posledné nadviazal Jürgen Habermas (*1929) svojím sociologickým konceptom mesta a jeho úlohy/určenia v klasickom období tvorby zásad demokracie 18. storočia: „Mesto nie je centrom života občianskej spoločnosti iba z ekonomického hľadiska; je protikladom dvora i z hľadiska kultúrno-politického, hlavne ak ide o literárnu verejnosť, ktorá sa inštitucionalizuje v kaviarňach, salónoch a stolných spoločnostiach. Dedičia onej humanisticko-intelektuálnej spoločnosti a ich vzájomné rozhovory, z ktorých sa čoskoro vyvinie verejná kritika, tvoria spojnicu medzi tým, čo tu zostalo z rozpadávajúce sa dvorskej spoločnosti na jednej strane a zárodočnou formou verejnosti novej, občianskej na strane druhej,“ (Habermas 1962). Ideálom novej, občianskej spoločnosti sa stalo znovu objavené Aristotelovo  periéchon – v hlbinne socio-psychologickom chápaní ako milieu correspondant (Comte), a neskôr znovu drsno sprimitívnené na pozitivistické milieu social (Durkheim). Idyla teda netrvala dlho. Ide tu totiž o a/ kvantový a b/ enantiomorfný, asymetrický riad/usporiadanie – o asymetriu medzi sférou feudálnou a sférou verejnou, produkujúcou kritické myslenie, motivované potrebou voľného obchodu a voľného pohybu pracovnej sily. Prāgma, rácio priemyselnej revolúcie… ––– Habermas roku 1962 ešte zostáva na pozícii predstavy voľnej hry síl, epiorganických živlov minulého a budúceho usporiadania verejnej sféry – ktorá však v reálnych populáciách už dávno nefunguje. Sám neskôr začal znepokojene hovoriť o fatálnej hrozbe, ktorú vytvorili masmediálne siete tým,  ako „verejnú sféru refeudalizovali“ – teda ako ju odcudzili/ukradli postmodernej civilizácii. Jednoducho tým, že vlastníci masmédií bezprávne (bez toho, že by ich ktokoľvek zvolil v demokratickom plebiscite) často kriminálnym spôsobom manipulujú s mienkami populácií, národov, kontinentov. ––– Paul Virilio prichádza roku 1977  s ďalším varovným a pesimistickým signálom: „Globalizácia sa týka skleníkového efektu našej dromosféry – sme uväznení v extrémnom zrýchľovaní telekomunikácie.“ (česky vyšlo ako Informatická bomba, 2004, s. 134) Pojem dromosféry, dromológie ako jej štúdia, a dromokracie ako spôsobu vládnutia, ktorým mocní tohto sveta zbavujú populácie slobody konať v prirodzenom, biologicky danom rytme. Sloboda riadiť svoj život podľa vlastných biologických hodín je najzákladnejšou slobodou. A zrazu  je preč. Ba nikomu nechýba, bo upachtený každodenný beh okolo regálov v supermarketoch, prekypujúcich bohatstvom, ktoré si nikdy nemôžeme kúpiť – lebo ho vlastne ani nepotrebujeme – skracuje 24 hodín na virtuálnych 5 hodín, ktorými sme pod tlakom dromokracie spútaní, ako onen Černokňažník tromi železnými obručami. A žiaľ, ešte nie sme v stave, keď by sme nemali čo stratiť, len tieto svoje postmoderné okovy (prepytujem: parafrázujem Marxa). Asi naozaj ľudstvo musí čakať na najhoršie a jeho common sens sa prebudí, až keď dostane párkrát, s odpustením, po papuli…  ––– Pojem dromológie (zo starogréckeho δρόμος = beh, namáhavá životná cesta/drsný osud) zaviedol Paul Virilio v Informatickej bombe. O tri roky neskôr Paul Virilio v Estetike miznutia (Esthétique de la disparition, 1980) skúma dynamické (rýchlostné) fenomény, ktoré deštruujú prirodzené účinky reality na náš tisícročia formovaný zmyslový/gnozický interaktívny aparát CNS. Dramaticky otriasajú našim vnímaním. Skutočnosť už nie je čosi prirodzené (skúmateľné, hmatateľné) – vedomie a zmyslovú skúsenosť determinujú technológie. Médium prestalo byť metaforou komunikácie a kultivovaného ľudského obcovania. Stalo sa technológiou pre masmediálne cielené a sofistikované šírenie porúch hodnotenia – a to bez kontroly verejnosti. Vlastníctvo komunikačných technológie je totiž Nedotknuteľná Krava rodiaceho sa neofašizmu. S hlbokými sociálnymi dôsledkami – totiž s hypnobilnou refeudalizáciou ľudských myslí. Kadejaký rotschildovia vstupujú nám cez rozhrania a monitory do hláv a robia tam poriadky: Prevracajú zásuvky, zatýkajú neslušné myšlienky. Niekto sa kedysi dávno, v dobách cirkevných otcov, pomýlil v datovaní: Až tohto posledného 1. januára – tvrdím v zdravej mysli – nastal orwellovský Rok 1984. ––– Psychicky otrasená, ba neurotická, je preto sama sociálna štruktúra civilizácie. Veľký Brat nás vychováva k radostnému otroctvu tým, že nás baví. Zároveň nás veľkoryso zbavuje namáhavého hľadania zmyslu sveta i nás samých. Ani sme nezbadali, a za posledných 28 rokov (teda podľa správneho, orwellovského kalendára od roku 1959, inak 1989) vznikla masívna trieda nemilosrdných, neľudských, nadutých kápov – diplomaticky s Viriliom (1977) povedané – „dromokratická inteligencia“. ––– Nie je síce „cvičená [Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku! – generál Suvorov]  proti nejakému vojenskému protivníkovi, ale k permanentnému útoku na svet, […] miznutie flóry a fauny, ničenie prírodného hospodárenia nie sú ničím iným ako pomalou prípravou na brutálnu deštrukciu. Stala sa súčasťou »vyššej« ekonomiky, ekonomiky blokády, obliehania, teda aktérom – stratégie vyčerpania,“ (Virilio 1977). Ach, biedny Aristotelov starovek s jeho obliehacími drevenými strojmi! ––– Istotne každý, kto jazdí autom, vie veľmi dobre, o čom tu vravím. Čím drahšie auto, tým viac arogancie za volantom. Vo-vo-vo vo tom to, ehm, právě je, vážení! ––– „Dromokratická sociálna hierarchia obnovila urodzenosť: vitesse oblige! Spoločnosť pretekov a tlačenice a predbiehania sa, vlastne lovecká spoločnosť, dromokracia, je len ilegálnou organizáciou sociálnej a politickej štvanice, kde rýchlosť zvyšuje výhody násilia, spoločnosť, kde sa trieda držiteľov bohatstva maskuje triedou držiteľov rýchlosti,“ (Virilio 1984). Rýchlosť je stále drahšia a vedie k chorobnému, neoplazmatickému bujneniu, k množeniu malígnych novotvarov v jemnej neurobiologickej sieti kultúry (Umberto Eco). Nová urodzenosť? Áno. Lenže patologická. Je to urodzenosť kápov ešte/už aj za volantom ozbrojených boxermi a baseballovými pálkami! Laboratórnym príkladom tohto patologického stavu je samo riadenie Európskej únie, kde parlament má oklieštené možnosti rozhodovania i právomoci, pokým Úniu reálne riadi Rada Európy: Pritom jej členov nikto nezvolil. Preto sa nezodpovedajú občanom, ale chlebodarcom, ktorí zaistili ich menovanie do lukratívnych funkcií takých či iných komisárov. Dávno odskúšané – baránky bé-bé, netušia –  na polstoročnom výsadnom postavení majiteľov dromoskopických technológií, ale aj na istom nemenovanom politickom systéme zo začiatku 20. storočia. Západ netuší. My však vieme svoje: Nie je náhoda, že Rada Európy znie v ruskom preklade Совет Европы [soviet ivro:py], a že Sovietsky zväz v jeho počiatkoch rovnako riadila Rada komisárov, ktorá taktiež nevzišla z demokratických volieb. Nemožno si tu nespomenúť na Marxove slová: „Dejiny sa opakujú. Po prvý raz ako tragédia, po druhý raz ako fraška. ––– Čakajú nás nedobré veci. Ale prinesú čerstvé sily a čistý vzduch. Lebo to, čo sa dnes tak bezohľadne deje – to už je fraška. Tragédia už bola. Aj Veľký Brat sa vlastne zmenil na Velkého Šprýmaře: Ad ludum et iocum oslepol z moci. ––– Jazyk a kultúra sú po tisícročiach vývinu ľudského druhu hlboko vrastené v hardvéri človeka – v mozgu. Preto zlo, aj keď spôsobí veľa nešťastí, nakoniec vždy skončí na hnojisku dejín. Hitler mal V-2 a prúdové stíhačky. Neudržal sa ani 12 rokov. Donald Trump a jeho vojensko-priemyselný komplex má super bombardér B2 Stealth . Okrem iného. Murdoch vlastní takmer všetky strategické televízie s ich rado by aristokratickým bľabotom… No a čo?… Najsilnejšia zbraň je, a vždy bude – rozumné slovo. Nie zločinecké rozvrátenie potravinárskeho komplexu, ako sa to stalo u nás, rozvráti národy, štáty, regióny. To bol len prvý trápne velikášsky krok. ––– Aby ste, poviem s Viriliom, dobyli pevnosť, musíte je odňať rozumné slovo. Mozog je však starší ako táto naša nabubrená civilizácia. Staršie je aj rozumné slovo. Milí trpaslíci, murdochovia, rotschildovia, navrhujem: Vyškoľte namiesto tej svojej scestnej dromoskopickej inteligencie úplne normálnych chirurgov, ktorí budú vedieť, ako na výrobnej linke automobilky, kastrovať ľuďom rad za radom mozog. Bez toho je vaša nadutosť a vaše zločinecké sklony akurát tak na ten príslovečný Gogoľov smiech cez slzy. –– Jazyk a logika je niečo ako planéta – nepohnete s ňou iným smerom. Je tu totiž ešte jedna významná sféra – Lotmanova semiosféra (Text a kultúra, 1994): „Semiotické univerzum možno vnímať ako súhrn jednotlivých textov a vzájomne voči sebe uzatvorených jazykov. […] Ale ako užitočnejší sa zdá byť opačný prístup: celý semiotický priestor možno skúmať ako jednotný mechanizmus – ak už nie ako organizmus. – Teda onen spomenutý, humánne tisícročiami ľudskej skúsenosti kultivovaný a ukotvený hardvér – totiž mozog. Médiá zmizli –  existujú už len ako technológia, ako V-2 – bo sa odpojili od bazálneho hardvéru človeka. Budú ešte nejaký čas mútiť vodu aj víno, aj zamieňať jedno s druhým. Márne. Shakespeare a jeho prorocké: Slová, slová, slová čítam ako: Bla-bla-bla nemôže zmeniť podstatu veci a poslania ľudstva na tejto Zemi. Lebo „nie slovo je vyjadrením vnútornej osobnosti človeka, ale vnútorná osobnosť je vyjadrené alebo dovnútra potlačené slovo, (Bachtin ). ––– Slovo je totiž komodita, ktorú nik nemôže vlastniť – a teda ani ukradnúť.

Priemer: 5 (8 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama