Reklama
Reklama

Dohoda o výmene obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom má 70 rokov

Počet zobrazení: 3051

Jednou z prvých vážnych medzinárodných dohôd, ktoré uzatvorila československá vláda po druhej svetovej vojne, bola dohoda s maďarskou vládou o vzájomnej výmene obyvateľstva zo dňa  27. februára 1946. Dohoda z československej strany viac-menej vynútená. Korene jej „zrodu“ siahali do dávnejšej minulosti, avšak prvé vážnejšie kontúry nadobúdala až s otázkou obnovy Československej republiky (ďalej len Republika) po anulovaní Mníchovskej zrady a viedenskej arbitráže a s jej budúcim vnútorným usporiadaním.

Idea výmeny bola premyslená londýnskom exile v kruhoch okolo prezidenta Dr. Eduarda Beneša  a jeho vlády. Beneš vychádzajúc zo skúseností predvojnovej republiky a udalostí, ktoré viedli k jej rozpadu v rokoch 1938 – 1939, bol presvedčený, že hlavnú vinu na jej rozpade z hľadiska vnútroštátneho mali neslovanské menšiny, predovšetkým nemecká. Boli to práve menšiny, ktoré mali práva, akých sa nedostávalo ani občanom v ich materských štátoch, ktoré sa v kritickom období  obrátili proti Republike chrbtom a vrhli sa do náručia fašistického Nemecka a jeho spojencovi „horthyovskému“ Maďarsku. Slovensko týmto krokom nielenže prišlo o rozsiahle územie, ale aj o značnú časť slovenského obyvateľstva, ktoré bolo vystavené brutalite a opätovnému národnostného útlaku a maďarizácii.

Avšak ani zabratím veľkej časti južného a juhovýchodného Slovenska spory, a najmä ašpirácie  horthyovcov na celé Slovensko (Felvidék), neustávali. Nastoľovanie „hortyovských poriadkov“ malo za následok zmenu postoja maďarského obyvateľstva. Obyvateľstvo, ktoré predtým s nadšením a maďarskými trikolórami vítalo svoje opätovné pripojenie k „Anyaországu“ (materskej krajine), začínalo meniť nielen názory, ale aj heslá. Namiesto „Mindent vissza!“ (všetko späť) sa objavujú heslá „Minden drága, vissza Prága!“ (Všetko je drahé, späť k Prahe!). „Prebúdzanie“ však bolo pomalé a nie veľmi presvedčivé.

Tieto okolnosti, a pochopiteľne rad ďalších, ovplyvňovali rodiace sa stanoviská predstaviteľov zahraničného odboja o tom, ako usporiadať pomery v štáte, aby jeho ďalšia existencia nebola ohrozená ani z hľadiska medzinárodného, ale ani excentrických rozporov vnútroštátnych. Z nich predovšetkým rozporov nacionálnych. Zhoda bola v tom, že obnovená republika má byť budovaná ako národný slovanský štát, teda bez menšiny nemeckej a maďarskej.

Prezident Beneš sa upäl predovšetkým na vyriešenie otázky troch miliónov Nemcov v Čechách. Pracoval s rozličnými alternatívami, ktoré nakoniec všetky vyústili k požiadavke na ich transfer z ČSR. Pokiaľ išlo o maďarskú menšinu, tu sa pripúšťala možnosť kombinovať transfer aj s výmenou za Slovákov v Maďarsku.

dohoda_2.jpg

































Ak sa v zahraničí, najmä v kruhoch okolo Dr. Beneša, všetka energia vynakladala na získanie medzinárodných garancií pre takýto plán riešenia, domáci odboj – najmä na Slovensku – kvárili iné myšlienky súvisiace predovšetkým s novým postavením Slovenska a Slovákov v obnovenej spoločnej vlasti. Veď ešte do vypuknutia Slovenského národného povstania v Benešových kruhoch panoval „tvrdý kurz" voči Slovensku, ktoré ako celok, nielen separatistické kruhy vedenia ľudovej strany, vinili z tragického rozvratu Československa! Ba dokonca sám Beneš Slovákov za národ ani neuznával, čo dal veľmi zreteľne najavo delegácii Slovenskej národnej rady (L. Novomeský, J. Ursíny,  plk. M. Vesel), ktorá ho navštívila v októbri 1944 v Londýne. Beneš delegácii „dokazoval", že Slováci národ nie sú a na týchto názoroch neoblomne trval. Avšak fenomén celonárodného povstania Slovákov aj Benešovi ukázal, že už nebude možné ďalej ignorovať otázku, ktorej sa Slováci domáhajú, a tou bolo usporiadanie pomerov v obnovenej republike na „princípe rovného s rovným"!

Vráťme sa však k otázke Nemcov a Maďarov.  Ak sa na strane československého odboja proti fašizmu doma aj v zahraničí v základných otázkach riešenia Nemcov a Maďarov dosiahla dohoda, ktorú predstavitelia jednotlivých relevantných strán aj za účasti zástupcov Slovenskej národnej rady  v Moskve a v Košiciach prerokovali a zakotvili do programu prvej československej vlády na oslobodenom území, tak oveľa zložitejšia a dramatickejšia úloha bola podobne ju garantovať aj medzinárodne. Košický vládny program prijal všeobecne akceptovanú zásadu, že obnovená Československá republika sa bude budovať ako národný slovanský štát, čo neznamenalo nič iné ako to, že bez nemeckej a maďarskej menšiny.

Pravda, iné sú predstavy a iné je možnosť a schopnosť ich uskutočniť v praxi. Prvou vážnou, a zdá sa, že aj rozhodujúcou prekážkou na ceste československého úsilia bolo stanovisko víťazných veľmocí, ktoré na konferencii v Postupime (17. 7. – 2. 8. 1945) určovali povojnové pomery v oslobodenej Európe.  Tam sa okrem iného zhodli aj na tom, že jednou z príčin vzniku vojny boli aj menšiny, predovšetkým nemecká, ktorú v záujme vlastných agresívnych cieľov využil a zneužil A. Hitler.  Aby sa tomu v budúcnosti predišlo, súhlasili s ich vysťahovaním (transferom) zo susedných krajín vrátane Československa do materskej krajiny. Stalo sa tak však iba v prípade nemeckej menšiny, nie maďarskej, ktorej problémy odporučili veľmoci riešiť vzájomnými rokovaniami a dohodou. Takýto vývoj bolo možné očakávať. Pokiaľ ide o Maďarov, stanoviská veľmocí, hlavne USA a Veľkej Británie vo veci transferu, ako na to upozorňovali pri prerokovávaní  košického programu vlády niektorí budúci ministri, sú hmlisté,  čo potvrdzovala aj skutočnosť, že pri rokovaní o prímerí s Maďarskom v januári 1945  Balfour a Harriman (J. Balfour, britský zástupca, V. A. Harriman, americký veľvyslanec v Moskve) odmietli, aby sa transfer stal podmienkou prímeria. Dali jasne na vedomie, že vyriešiť maďarskú otázku jej definitívnym zbavením sa, ako si to predstavovali vtedajšie vládne a politické elity Československa bez medzinárodnej účasti a ich súhlasu, jednoducho nebude možné. Západné veľmoci trvali na tom, že presťahovanie obyvateľstva sa nedotýka iba Československa, ale treba brať do úvahy aj záujmy iných, otázku mierovej budúcnosti. Preto, ako konštatoval vo svojom stanovisku v januári 1945 State Department „vysťahovanie je možné  len na základe medzinárodnej dohody a dozoru, jednostranné akcie nie sú prijateľné“.  To bol silný argument v rukách maďarskej vlády, ktorá sa zubami-nechtami bránila „vysídleniu“ Maďarov zo Slovenska! To nakoniec veľmi okato dávala najavo nielen pri rokovaniach o Dohode, ktorú explicitne odmietnuť nemohla, ale následne aj po jej prijatí.

Budapeštianska vláda, ako spomínal vtedajší československý delegát pri Spojeneckej kontrolnej komisii v Maďarsku D. M. Krno, zásadne odmietala rokovať o akomkoľvek návrhu, pretože podľa nej niet čo vymieňať. Jej minister zahraničia Gyöngyösi vec bagatelizoval slovami, že výmenu nemožno uskutočniť už len preto, že oproti 600 tisícom Maďarov na Slovensku, by v  Maďarsku mohli nazbierať najviac 75 000 Slovákov. Pravda, inej mienky bola päťdesiatčlenná delegácia Slovákov zo zahraničia, ktorá navštívila predstaviteľov SNR a vlády ČSR v júli 1945. Podľa jej hovorcov, ev. a. v. farára  Francisciho z Maďarska, Dr. Šepráka, z Juhoslávie a Dr. Bujnu z  Rumunska, sa o návrat do vlasti uchádzalo asi 430 000 Slovákov. Najviac z Maďarska, 200 000.

Ukázalo sa, že primäť Maďarov k rokovaciemu stolu „po dobrom"“ nebude asi možné, preto československá vláda využíva nástroje, ktoré jej umožnili prijaté zákony a dekréty. Na prvom mieste Ústavný dekrét prezidenta republiky „O úprave československého štátneho občianstva osôb národnosti nemeckej a maďarskej“ č. 33/45 Zb. zo dňa 2. augusta 1945 a potom najmä dekrét zo dňa 1. októbra 1945 č. Zb. 88/45 o všeobecnej pracovnej povinnosti. Najmä jeho uplatnenie v podobe nasadzovania pracovných síl z južného a juhovýchodného Slovenska, predovšetkým Maďarov do českého pohraničia a na Moravu, vyvolávalo na maďarskej strane vlnu nespokojnosti, kritiky a sťažností nevynímajúc zahraničie. Vyhnúť rokovaniam sa však bolo čím ďalej tým viac zložitejšie, navyše keď aj v samotnom Maďarsku sa dvíhali hlasy volajúce po „vzájomnej snahe o dosiahnutie dohody“.

clementis_po_druhej_svetovej_vojne.jpgVladimír Clementis v rokoch po druhej svetovej vojne.

Pod nátlakom prichádza maďarská delegácia vedená ministrom zahraničia J. Gyöngyösim začiatkom decembra do Prahy, aby spolu s československou delegáciou na čele so štátnym tajomníkom ministerstva zahraničia Dr. V. Clementisom dojednali dohodu o výmene. Ako prvý bod československá delegácia zaradila otázku výmeny obyvateľstva.  V stanovisku k tomuto bodu sa konštatovalo, že Maďari, ktorí nebudú v rámci dohody vymenení až na tých, ktorým bude udelené štátne občianstvo, budú podliehať transferu, pričom ostatní budú požívať práva podľa československých zákonov, nebudú mať však žiadne práva menšinové. Maďarská delegácia návrhy ako pre ňu neprijateľné odmietla s tým, že pre ostávajúcich Maďarov žiadala buď menšinové práva, alebo odovzdanie národa spolu s územím. Na obvinenie, že ide o neprijateľný pokus revízie hraníc, maďarský minister vyhlásil, že riešenie, ktoré zastupujú, obsahuje „bezpochyby revíziu hraníc... my si ani iný spôsob, akým je výmena obyvateľstva, nevieme ani predstaviť“. A to bol vlastne začiatok  konca rokovania. Hoci sa československá delegácia aj po konzultáciách na vláde usilovala zachrániť, čo sa zachrániť dalo, návrhy dohôd, ktoré predložili obe delegácie, boli také protichodné, že rokovania sa hneď na druhý deň prerušili.

Maďarská strana zrejme vidiac, že niet iného východiska ako rokovať a dohodnúť sa, začiatkom roka 1946 požiadala o obnovenie rokovaní. Vláda ČSR súhlasila a zároveň vyslovila nádej, že maďarská vláda pristúpi na jej koncepciu o problematike výmeny a odsunu. Okrem iných delegácia mala žiadať primerané korektúry hraníc tam, kde pre to existovali dôvody hospodárske alebo dopravné. Vláda vyslovila súhlas aj s reslovakizáciou tej časti maďarského obyvateľstva, u ktorého boli na to podmienky. Tiež sa vyslovila k niektorým majetkovým otázkam osôb, ktoré by mali byť vysťahované. 

Februárové rokovanie prebiehalo v pokojnejšej atmosfére a vo vecnej rovine. V záujme budúceho riešenia obe delegácie usúdili, že treba pristúpiť aspoň k čiastočnému riešeniu, čiže obmedziť sa zatiaľ len na výmenu tých obyvateľov slovenskej a českej národnosti v Maďarsku, ktorí by chceli byť presťahovaní do ČSR, oproti rovnakému počtu obyvateľov maďarskej národnosti v  Československu. Počas týchto rokovaní vznikala po častiach, článok po článku, kapitola po kapitole, ucelená predstava, ktorej výsledkom bola vzájomná Dohoda  medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva (ďalej len Dohoda), ktorú vedúci oboch delegácií spolu s dodatkom podpísali v Budapešti 27. februára 1946.

Uzatvorenú dohodu na oboch stranách Dunaja prežívali rôzne. Bolo ešte viacero vecí nedopovedaných a nedohodnutých, ktoré spôsobovali  jej aktérom vrásky na čele. Svedčí o tom aj zápis o prvej etape rokovaní, kde sa konštatuje, že napriek podpísaniu tejto Dohody otázka maďarského obyvateľstva v Československu si aj  naďalej vyžaduje riešenie. Bližšie o tom informoval na tlačovej konferencii po podpise Dohody štátny tajomník ČSR Dr. V. Clementis. Naznačil, že ak by nebola ochota riešiť otázky rokovaním a  dohodou, potom si československá vláda vyhradzovala právo predniesť túto otázku na mierovej konferencii, alebo ju  riešiť inými prostriedkami. Bolo už verejným tajomstvom, že československá vláda plánovala Rade ministrov zahraničných vecí a následne na mierovej konferencii v Paríži predostrieť žiadosť o transfere (jednostrannom vysídlení) 200 000 Maďarov z Československa.

Dňa 14. apríla 1946 prezident republiky Dr. E. Beneš Dohodu podpísal, platnosť nadobudla o mesiac neskôr – 15. mája 1946.

kolaro15.jpgFotozdroj: http://oslovma.hu/index.php/hu/archiv/185-archiv-nazory/855-dolnozemski-slovaci-na-itnom-ostrove

Dohoda vo svojich štrnástich článkoch zakotvovala zásady výmeny a tiež mechanizmy jej realizácie. Hneď v prvom článku sa stanovovalo, že osoby slovenskej a českej národnosti so stálym bydliskom v Maďarsku, ktoré prejavia úmysel sa presťahovať do ČSR, sa tam aj presťahujú, pričom maďarská vláda im v tom nebude prekážať! Inak to bolo, pokiaľ ide o vysťahovanie Maďarov z ČSR. Tu neplatila zásada dobrovoľnosti. V článku V. sa hovorí, že „v počte rovnajúcom sa počtu osôb slovenskej a českej národnosti presťahovaných z územia Maďarska na územie Československa, budú presťahované na územie Maďarska osoby maďarskej národností, ktoré...“ Slovom, čím viac Slovákov a Čechov z Maďarska príde, tým viac Maďarov z ČSR bude vysídlených. Aby tento počet bol čo najvyšší, československá strana si vyhradila právo vyslať do Maďarska Zvláštnu komisiu ktorej úlohou bolo nielen zmapovať stav slovenskej menšiny v Maďarsku, ale široko založenou propagačnou kampaňou presvedčiť a získať pre návrat do starej vlasti čo najviac rodákov. Tak ako Zvláštna komisia nemala čo zasahovať do suverenity Maďarskej republiky, tak maďarská vláda bola zaviazaná „poskytnúť všetku podporu a ochranu, potrebnú k splneniu jej úlohy“.

Dohodu privítali vo vtedajšom Československu všetky relevantné politické strany a spoločenské organizácie. Do činnosti v Maďarsku sa zapojilo do 800 pracovníkov z rozličných oblastí spoločenského a kultúrneho života, predovšetkým učiteľov. Medzi prvé významné výsledky ich práce bolo zistenie, že v Maďarsku sa nachádza vyše 470 tisíc Slovákov, pravda, s rozličnou úrovňou národného povedomia. Získať z nich čo najväčší počet pre presídlenie bola ich ďalšia úloha. Ale ani tí, čo zostali doma, neostávali bokom. Známy spisovateľ Dominik Tatarka sa takto prihováral k rodákom „Bratom v Maďarsku“: „Robotník, roľník, inteligent, my tuná všetci, koľko nás je, čo tvoríme kultúrnu i duchovnú spoločnosť národnú, rozochvievame sa teraz jedinou myšlienkou na vás, rodní bratia v Maďarsku.“ Vedel, že ich rozhodovanie nebude jednoduché, o to  naliehavejšie im pripomínal, že ide o príležitosť jedinečnú, ktorá sa v dejinách často neopakuje, a preto volal: „Dnes treba  vám rozhodnosti. Teraz alebo nikdy! Zostať znamená  národný zánik, vrátiť sa do vlasti znamená priznať sa k nej, zveľaďovať ju,“ končil svoj príhovor. Podobne hodnotil Dohodu aj jeden člen z československej delegácie Dr. J. Slávik na tlačovej konferencii v bratislavskom Carltone po príchode z Budapešti: „Prvý raz sa nám naskytá možnosť zachrániť našu krv, ktorá už bola odsúdená na zaniknutie...“ Nádeje a eufória, ktoré sa niesli Slovenskom tých čias, však dlho netrvali. Avšak ani návrat tisícov rodín, čo umožnila Dohoda, nebol z hľadiska národného bezvýznamným činom. A že nebol výraznejší, to ovplyvňovali mnohé okolnosti a faktory rázu vnútroštátneho aj medzinárodného. Prax a život skoro ukázal, že záujmy a ich presadzovanie sú neraz silnejšie ako články v Dohode s neochotou podpísané. Aj dnes sa majú čím pochváliť. Asi málokto na Slovensku z mladšej generácie vie, že to boli Dolnozemskí Slováci, čo sa preslávili ako prví pestovatelia ryže na Slovensku. A nebola to len ryža. Aj vzhľad Kolárova nesie ich pečať. Len akoby sa na sľuby pri ich získavaní v  roku 1946 zabudlo. To je však už iná kapitola tejto histórie...

(Autor PhDr. Juraj Purgat, CSc. je historik)

Priemer: 4.4 (13 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama