Reklama

Dohoda CETA a nadpráva investorov?

Počet zobrazení: 1832

Dňa 30. októbra bola podpísaná dohoda CETA (Comprehensive Economic and Trade Agreement) medzi EÚ a Kanadou. Napriek tomu, že medzi politickými predstaviteľmi sa hovorilo o úspechu, za neúspech túto dohodu musia považovať všetci, ktorí prikladajú nejaký význam úlohe verejnosti v rozhodovacích procesoch. Nedemokratický a netransparentný postup pri tvorbe tejto dohody vyvolal ostrý nesúhlas verejnosti, objavili sa masové protesty a petície. Kritiku posilnili aj úniky jednotlivých častí dohody, ktoré iba potvrdili obavy verejnosti. Európska komisia na kritiku reagovala pokusmi o odstránenie najvypuklejších nespravodlivostí, avšak podstatné nedostatky dohody zostali zachované.

            Riešenie sporov


Pri diskusii o dohode CETA (ale takisto o dohode TTIP – Transatlantické partnerstvo o obchode a investíciách medzi EÚ a USA), sa v médiách vytvára obraz, že kľúčovou témou dohody je odstraňovanie prekážok pri voľnom obchode medzi EÚ a Kanadou. Tento mediálny obraz je typický pre viaceré tzv. obchodné dohody v poslednom období. V skutočnosti ide o tzv. zmiešané dohody, ktoré sa na jednej strane zaoberajú odstraňovaním prekážok pre voľný obchod, no na druhej strane upravujú postavenie investorov. Voľný obchod vyvoláva lepší dojem: je to téza, ktorá má v spoločnosti stále mnoho zástancov, lenže posilňovanie už takých širokých práv investorov je naozaj ťažké zdôvodniť. Pritom práve postavenie investorov a riešenie sporov medzi investormi a štátmi sa stalo asi najnebezpečnejšou témou v dohodách TTIP a CETA.  

Ešte v 20. storočí sa v rámci neokoloniálnych procesov vytvoril za pomoci Svetovej banky pochybný systém riešenia sporov medzi štátom a investorom (ISDS). Pôvodne išlo o snahu veľkých koncernov z krajín Západu udržať si vplyv v bývalých kolóniách, a to prostredníctvom investičných žalôb voči štátom tzv. tretieho sveta. Neskôr sa však ukázalo, že ISDS sa dá efektívne využiť i vo vyspelejších krajinách, a tak sa v deväťdesiatych rokoch dostal aj k nám. V rámci tohto systému môžu netransparentné arbitrážne tribunály rozhodovať o mnohomiliónových žalobách investorov proti štátom. Tento systém pôvodne zamýšľali aj pre dohody TTIP a CETA, no v reakcii na tvrdú kritiku verejnosti predstavila Európska komisia modifikovaný tzv. systém investičného súdu (ICS). Tento krok je v zásade pozitívny, pretože ICS je podstatne transparentnejší než ISDS, no kľúčové nedostatky zostali zachované i v ňom.

            Investičný súd
 

Zásadným nedostatkom je zdvojená možnosť právnej ochrany investora. Pokiaľ investor a „neinvestor“ podnikajú na území SR, mali by mať aj rovnaké právne možnosti. Lenže investor si môže svoju právnu ochranu vyberať: môže sa obracať slovenské súdy, ale aj na medzinárodný investičný súd (predtým nemusí využiť právne možnosti v SR). To je výhoda, ktorú ostatní podnikatelia nemajú: slovenský živnostník sa v prípade sporov so štátom musí obrátiť na príslušný vnútroštátny súd. Pritom investori nepatria medzi subjekty, ktoré by mali na vnútroštátnych súdoch SR nedostatočnú právnu ochranu. Naopak, možno sa domnievať, že veľkí investori vedia efektívnejšie využívať možnosti slovenského právneho poriadku než ostatní občania. Stačí si spomenúť na prípad Achmea, v ktorom sa investor pre zákaz zisku zdravotných poisťovní obrátil na Ústavný súd SR a v konaní pred ním uspel – dokonca lepšie ako na arbitráži...

Významnou témou je otázka pôsobenia investičného súdu. Oceniť treba možnosť prístupu verejnosti na pojednávanie, ktoré zvyšuje transparentnosť, ako aj vytvorenie opravných prostriedkov proti prvostupňovému rozhodnutiu. Na druhej strane, pochybnosti možno mať o garanciách nezávislosti sudcov či o výbere jeho členov. I keď v prípade postavenia investičného súdu ako takého či statusu sudcov nastal v porovnaní s pôvodnou predstavou pokrok, ide len o zavedenie inštitútov, ktoré sú v rámci národného súdnictva samozrejmosťou. Napriek istým zlepšeniam v záverečnej dohode CETA je obvyklá úprava postavenia sudcov na národných súdoch oveľa prísnejšia než v systéme ICS.    

Sporné sú i používané pojmy: definícia pojmu „investícia“ v čl. 8.1, „spravodlivé a rovné zaobchádzanie“ v čl. 8.10, „vyvlastnenie“ v čl. 8.12 a príloha 8-A či niektoré ďalšie. Definícia pojmu investícia je veľmi široká, pretože pokrýva „každý druh aktív“. Proti riziku schránkových firiem má slúžiť pojem „podstatná obchodná aktivita“, avšak hranice tohto pojmu nie sú taktiež určené. Pojem vyvlastnenie je tiež tradičným nedostatkom dohody. Napriek tomu, že v Prílohe 8-A sa objavuje pokus o určité vymedzenie pojmu „nepriame vyvlastnenie“, charakteristika regulačných opatrení, ktoré sa „nezdajú zjavne nadmerné“, je príliš široká. Nedostatky možno vidieť i pri pojme „spravodlivé a rovné zaobchádzanie“, spájanom s vágnymi predstavami o porušovaní štandardov.

Zaujímavú úlohu bude zohrávať Spoločný výbor CETA. Tento výbor má mnohé dôležité právomoci a môže rozširovať interpretácie viacerých inštitútov. Práve pri vymedzovaní pojmov ako „spravodlivé a rovné zaobchádzanie“ môže zohrávať tento orgán významnú úlohu a jeho interpretácia môže ovplyvniť i rozhodovaciu činnosť investičného súdu. Členmi Spoločného výboru CETA by mali byť kanadský minister a člen Európskej komisie pre obchod, avšak ďalšie zloženie a fungovanie tohto orgánu nie je úplne jasné.

            Slovensko a CETA


Častým problémom, na ktorý sa upozorňuje v súvislosti s dohodou CETA, je argument, že táto dohoda je vo všeobecnosti lepšia než dohoda o ochrane investícií, ktorú SR uzavrela s Kanadou v minulosti. Je pravda, že SR a ďalších šesť „nových“ krajín EÚ v minulosti uzavreli nevýhodné investičné dohody, lenže ostatné krajiny EÚ sa takýmto dohodám doteraz dokázali vyhýbať. Pre tieto krajiny je teda dohoda CETA ešte nevýhodnejšia než pre SR, no pre SR platí, že hoci dohoda CETA prináša niektoré zlepšenia v porovnaní s doterajšou bilaterálnou dohodou, dominantné postavenie investorov sa jej prostredníctvom stabilizuje.    

CETA totiž komplikuje možnosť odstúpiť od dohody. Nejde len o dlhé prechodné obdobie po odstúpení od dohody, ale aj o samotnú realizáciu tohto kroku. Ak by sa v budúcnosti nejaký odvážny slovenský politik rozhodol od existujúcej bilaterálnej dohody s Kanadou odstúpiť, mohol by tak pomerne jednoducho urobiť a to napriek nevýhodným prechodným ustanoveniam. Ak by však ten istý slovenský politik chcel odstúpiť od dohody CETA, dostal by sa do komplikovanej situácie. Pokus o odstúpenie by totiž vyvolal spory nielen s Kanadou, ale aj s Bruselom. Dnes je odstúpenie od bilaterálnej dohody s Kanadou pri existencii politickej vôle reálne, naopak, pokus o odstúpenie od dohody CETA bude závisieť od širšieho európskeho kompromisu.

Investičné skupiny si zrejme veľmi dobre uvedomujú, že v súčasnej EÚ sa politická atmosféra mení a ekonomický systém, ktorý tu dominoval v posledných desaťročiach, rýchlo stráca podporu verejnosti. Je možné, že v najbližšom čase sa vo viacerých krajinách EÚ dostanú k moci niektoré „populistické“ strany a tie by sa mohli pokúsiť o zmenu systému ochrany investícií. Aj preto sa objavuje snaha, aby sa ochrana investícií dostala čo najviac na rokovanie celoeurópskych orgánov. Tam investori nájdu zrejme dosť politikov, ktorí prípadnú zmenu dohôd ako CETA zablokujú. Niet pochýb, že také spory by viedli ešte k ďalšiemu zhoršeniu obrazu EÚ vo verejnosti. Politici, ktorí to s EÚ myslia úprimne, by nad týmto rizikom mali uvažovať ešte pred tým, než dohodu ratifikujú.

(Mierne krátené vyšlo v Literárnom týždenníku 37 – 38/2016)

Priemer: 4.9 (14 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama