Reklama

Dobre utajený prozaik Peter Rašla

Počet zobrazení: 1923

Meno Petra Rašlu je medzi čitateľskou verejnosťou známe najmä v súvislosti s jeho vydavateľskou činnosťou, tiež s jeho tvorivým a svojráznym prístupom knižného grafika, autora mnohých obálok, grafických úprav a knižného dizajnu. Je menej známe, že Peter Rašla je aj prozaik a to prozaik dobre utajený – pretože jeho literárna tvorba zostáva akosi mimo pozornosti literárnej kritiky a novinových glosátorov. Nemožno však tvrdiť, že Peter Rašla je taký plodný autor, ako je plodný knižný grafik, keďže jeho výtvarná činnosť ďaleko prevyšuje jeho prozaickú tvorbu. Okrem kratších prozaických a publicistických útvarov totiž Peter Rašla napísal iba jednu obsiahlu prózu, ktorá má názov Návratno – so zvláštnym, atypickým  podtitulom: geria3cké insitno.

navratno_rasla.jpgPeter Rašla: Návratno – geria3cké insitno
Vydavateľstvo Pozsony-Pressburg-Bratislava, 2017, 308 strán

Už samotné tieto názvy akoby boli indikátorom, že čitateľ dostáva do rúk text svojrázny, svojím spôsobom experimentálny, bohatý na rôzne jazykové novotvary a kompozičné postupy, ktoré sa vymykajú bežnej prozaickej štruktúre. Spýtajme sa: čo je to návratno? Čo je to insitno? Nepochybne, rozumieme, chápeme, že návratno je mutácia slova návrat,  spomienky na minulosť, ako je insitno odvodené od slova insitné, naivné, prostoduché. Povedzme, že je to tak, že to autor takto myslel a tak to aj ponúkol čitateľovi. A pravda, je tu podstatné prídavné meno, ktoré si netreba zdôvodňovať, ani vysvetľovať: geriatrické. Čiže, vraciame sa do minulosti, zjavne už v geriatrickej naivite a insitnom vnímaní sveta, vecí a vzťahov okolo nás... Dosť dobré na to, aby to čitateľa oslovilo a potom vtiahlo, priam „vcuclo“ do textu.  A to až do poslednej strany. Je to tiež jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodol, že napíšem týchto zopár riadkov o knihe, ktorá je mimo hlavného prúdu – čiže, ako sa tomu módne hovorí, „mainstreamu“. Pretože úzus glosátorov literárnej produkcie v podaktorých „mainstreamových“ médiách začína byť takmer infantilný. Alebo, ak by sme to preložili do inej významovej roviny: komerčný. Čo je takmer totožné. Čo si kto redakcii zaplatí, to sa uverejní, bez ohľadu na kvalitu knihy a bez aspoň základných literárno-kritických atribútov.

Ale to teraz nie je ústrednou témou týchto poznámok, akokoľvek by som chcel zdôrazniť, že knihy, ako je Rašlovo Návratno, zjavne zostanú mainstreamovo nepovšimnuté. Pritom pri vzniku tejto svojráznej publikácie stál klasik slovenskej modernej literatúry Ladislav Ťažký. Stretávali sme sa pravidelne (každý mesiac) viac ako desať rokov v pezinskom PI-klube a Laco Ťažký – no nielen on – povzbudzoval Petra Rašlu, aby spísal svoje príbehy, o ktorých pri vínku v Pezinku tak presvedčivo rozprával. Za Rašlovými, zdanlivo, naozaj iba zdanlivo, insitnými skúsenosťami a príbehmi sa skrývali v niekoľkých vrstvách zložité ľudské osudy, osudy na hrane života a smrti, tiež spomienky na odchádzajúce časy a svojrázne komentáre časov prítomných. Na našich stretnutiach v PI-klube sme si hovorili o svojich plánoch, o tom, čo kto píše a čo kto číta, neraz sme vášnivo diskutovali, aj sa pohádali, no zakaždým prevážila tvorivá spolupatričnosť. Starejší PI-klubu – Laco Ťažký a Anton Hykisch – nabádali aj Petra Rašlu, aby napísal o svojom videní sveta a svojich skúsenostiach na obežnici Slnka. Keď kniha vyšla, Laco Ťažký do jej úvodu napísal: „Myslím, že Peter Rašla aj týmto úsporným, vecným, realistickým štýlom opisujúc seba i nás všetkých z nedávna i dneška prišiel na to, ako vniesť do slovenskej literatúry, alebo ochabnutej četby, svieži prúd a dokonca sa aj blysnúť...“ V podobnom duchu sa Rašlovi prihovárali aj priatelia Anton Kret, Tibor Ferko, Anton Hykisch, osobne i ja som mu poslal návrhy a povzbudenia, ako by mohol pri písaní knihy pokračovať.

Nie som si istý, či do úvahy tohto typu (pretože toto nie je recenzia) patria aj súkromné súvislosti, za akých kniha vznikala. Ale ako sa neraz v dejinách literárnej tvorby ukázalo, osobné sa preplieta so všeobecným, individuálne so spoločenským. Nie je to žiadny nový objav. Peter Rašla prešiel zložitými a takmer devastujúcimi zdravotnými problémami. V takýchto hraničných situáciách sa všeličo javí inak, človek prehodnocuje životné postoje, vedome či podvedome komunikuje s ničotou – a to bez pátosu, ktorý je zbytočný, nežiaduci: osud stavia človeka nekompromisne pred otázku: áno, či nie, prežijem, či nie. Ak sa v takejto situácii ocitne človek, ktorý by chcel nechať svedectvo o svojom stave v literárnej podobe, je to odkaz nielen o zdravotnej dispozícii, ale najmä odkaz čitateľom: aj vám sa to môže prihodiť! Autor podstúpil viacero zložitých operácií, pobudol nemalú dobu v nemocničnom prostredí, ktoré „ponúka“ všetko iné len nie bujarý optimizmus. Peter Rašla dokázal v tomto ponurom prostredí, na hranici bytia, nájsť toľko pozitívnych situácií, toľko empatických, milých, vzácnych ľudí, až to človeku vracia vieru v naše zdravotníctvo. Zaujímavé sú jeho postrehy o prístupoch lekárov, zdravotných sestričiek a personálu k pacientom, vtipné sú dialógy – aj keď, zaiste, máličko literárne zveličené – pacienta s lekárom či so sestričkami, no ktoré sú zhutnenou esenciou toho, čo sa deje denno-denne v nemocničných izbách.

Akokoľvek je autorov opis nemocničného prostredia zaujímavý a nanajvýš autentický, na napísanie príťažlivej knihy by to asi nestačilo. Nemocničná posteľ, inkubátor našich bolestí, nočného strachu a spomienok, podnietila Petra Rašlu, aby čitateľom roztvoril svoj život. Pobyt v nemocnici ho, takpovediac, inšpiroval, aby sa začal zamýšľať nad tým, čo prežil, aké sú ozajstné hodnoty života, čo je podstatné a čo z vnemov mizne ako neskorý sneh. Do jeho spomienok sa tak dostávajú nielen jeho životné peripetie, ale aj – okrem iného – dlhodobý pobyt v zahraničí. Najstarší autorov syn emigroval, časom sa usadil v Spojených štátoch, vyštudoval právo a  žije tam dosiaľ; takých prípadov je veľa, dejiny slovenského vysťahovalectva, resp. emigrácie sú témou bez konca. Pre potreby tejto úvahy je však dôležité spomenúť, že Peter  Rašla bol v rokoch 1995 až 2002 viac za oceánom ako doma, no nebol tam ako turista, ale dlhodobo pracoval, hoci nemusel (roznášal pizzu) ako držiteľ tzv. zelenej karty. A to mu umožnilo vidieť život v Americku (ako to sám nazýva) z inej strany, preniknúť do mentality tamojších obyčajných ľudí, najmä však vidieť spoza oceánu až na Slovensko a vnímať svoju domovinu inou optikou. Nie je nič nové, ak potvrdím skúsenosť mnohých cestovateľov, že až v cudzine sa naučili mať radi domovinu, mať radi Slovensko. Peter Rašla sa v Amerike naučil mať nielen rád Slovensko (o čom nikdy nepochyboval!), Bratislavu, vlastné detstvo a priateľov, ale naučil sa aj mať rád Ameriku: presnejšie povedané prostých ľudí, šíro-šíre priestory, slobodu, príležitosti, ktoré táto zem ponúka. Ale vnímal aj negatíva, nebol nekritickým obdivovateľom amerického spôsobu života; tak či onak, podal presvedčivé svedectvo o živote Slováka v Amerike, ale aj o Amerike samotnej: precestoval veľký kus krajiny, dosť na to, aby veľa videl a veľa pochopil. Aj takých bolo dosť: Rašlov vklad je však v tom, že dokáže vidieť veci a súvislosti zvláštnou optikou, nepodlieha stereotypu a klišé, ani v krajných situáciách sa v ňom nezaprie drzé prešporácke chlapčisko so svojráznou mierou humoru. V texte to presne vyjadril jednou myšlienkou: „Ak sa ma niekto spýta na USA, ako tú krajinu vnímam a posudzujem, je to otázka na odpoveď v zdĺhavom súvetí: Ameriku milujem a jedným dychom aj nenávidím.“

Jedno z detí Petra Rašlu, dcéra Lucia, sa vydala a žije v Austrálii a tak rovno z Ameriky sa autor vydal na nekonečne dlhý pacifický prelet k protinožcom. Deti sa roztratili po svete, vnúčence žijú v inom kultúrnom prostredí, no stále zostávajú Slovákmi; tradičný údel nášho národa. Pre Petra Rašlu je to opäť príležitosť sebe vlastným spôsobom, vtipne, s humorom, s nadhľadom komentovať nielen spoločenské pomery v Austrálii, ale aj vlastnú rodinu: jeho zať Naresh je totiž Ind narodený v Malajzii, vyštudoval v USA a je rímskokatolík... Čo všetko dokáže z tejto skutočnosti vyťažiť autor, pripomína priam Gabriela Chevalliera a jeho slávne Zvonodrozdovo. Humorné situácie, nečakané zvraty, opis postáv, charakteristika prostredia a ozvláštnený pohľad na veci známe, no i neznáme, sú typické pre Rašlov rukopis. Ponáška na Chevalliera je prítomná aj v rašlovskej záľube vymýšľať si novotvary, ktoré síce znejú zvláštne, ba až čudne, nie sú však v rozpore so slovotvornou schopnosťou slovenčiny. Rašla akosi nechtiac otvoril nové (staronové!) možnosti obrodiť a obnoviť jazykový fond bez toho, aby sa opieral o prevzaté výrazy zamerikanizovanej angličtiny (na Slovensku sa udomácňuje shop, office, pub) a nevdojak upozornil na to, že slovenčina je vývoja schopný jazyk aj v neúprosnej celosvetovej globalizácii. Zachádza to až tak ďaleko, že niektorí čitatelia sa doznali, že čítali texty dvakrát. Najprv sa hrnú za dejom a potom sa vracajú k prechrumkaniu úsmevnej štylizácie.

Osobitosť a príťažlivosť tejto knihy je tiež v tom, že autor umne splieta zážitky, pocity, smútky a postrehy zo svojho pobytu v nemocnici zo skúsenosťami života v Amerike, a potom sa celkom prirodzene, spontánne a organicky vráti do chronológie dní a rokov svojho detstva, do Bratislavy v časoch povojnových, stalinistických, obrodných, okupačných, normalizačných a napokon aj ponovembrových. A tu je iná dimenzia Rašlovho Návratna: opäť nenásilne a vtipne, bez zatrpknutosti, hnevu či nenávisti, rozpráva o svojom živote v spoločnosti, ktorá neustále prechádzala politickými a hodnotovými turbulenciami. Nájsť si čestné miesto v takýchto búrkach bez pokrivenia chrbtovej kosti, to je na naše stredoeurópske, kafkovské podmienky a vzhľadom na našu mentalitu slušný výkon: a to sa Rašlovi vrchovato podarilo. Autor tu spomína aj na roky strávené na vojenčine, čo je pre každého správneho chlapa neodmysliteľná agenda, neskôr na pôsobenie vo vydavateľstve Práca, na socialistické dovolenky s hŕbou detí a spriaznenými rodinami – najmä s rodinou dlhoročného priateľa Jozefa Mikloška. Autor rozpráva tiež o spôsobe života v „rozvinutom sácializme“ (socializme), keď sa rozvíjalo najmä chalupárčenie (Rašla mal chalupu na kopaniciach pri Starej Turej). To všetko pre veľkú časť populácie znamenalo čosi ako alternatívne bytie, ako únik od reality a hľadanie pravej slovenskej identity. Nikto ešte nevyčíslil nevyčísliteľnú veličinu: aký je podiel chalupárov na zachovaní urbanizmu našich dedov. Pôvabné sú aj spomienky na detstvo strávené v starej Bratislave, kedy sme ako decká mohli voľne behať po ulici (hrávali sme v uliciach futbal!), kedy sme lozili po strechách a povalách domov a chlapčenské dobrodružstvá sa odohrávali medzi múrmi polorozpadnutého mesta. Do toho ako disonančný tón zaznieva úvaha o justičných procesoch rokov päťdesiatych, o absurdnosti oných čias, keď sa do väzenia postupne dostávali žalobcovia aj žalovaní, teda obvinení a aj tí, ktorí ich obvinili. Je to kniha, ktorá vtiahne čitateľa do viacerých obsahových vrstiev, pričom jedna sa prelína s druhou a tvorí tak kompaktný celok. Osobné sa prelína so všeobecným, známe historické fakty a spoločenské udalosti sú popretkávané, podopreté s prostým, až triviálnym rodinným životom a takto utkané literárne plátno je pravdivým, presvedčivým svedectvom o časoch nedávnych – aj prítomných – ktoré je pravdivejšie ako pravda samotná. Je to opis nášho života, ktorý chceme zaznamenať pre mladých, ale aj konštatovanie, že beznádejne túžime mať takýto záznam od našich otcov.

„Svet je krásny, škoda zomrieť,“ napísal Peter Rašla, ktorý z vlastnej skúsenosti vie, o čom hovorí, a nabáda nás, aby sme sa radovali z každej chvíle, ktorú nám osud doprial. Priamo i nepriamo sa tým odvoláva na filozofiu pezinského PI-klubu, tohto bratstva tolerantných umelcov, ktorého je spoluzakladateľom a ktoré je tajomné ako tajomný hrad v Karpatoch. O tom však niekedy inokedy.

Odmietnime „mainstreamové“ hodnoty, zaplatenú knižnú inzerciu v médiách, vytváranie falošných autorov a titulov a napriek tlaku (a finančnému zisku), nízkemu vkusu podaktorých vydavateľov a čitateľov sa treba vzoprieť umelo vytváranej verejnej mienke. Ako podnet by nám mohol poslúžiť Peter Rašla, tento dobre utajený prozaik.

A zakončím Rašlovým mottom knihy i života: „Celý život sa učíš, aj tak sa hlúpy lúčiš...“   

Priemer: 4.9 (79 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama