Do nového roku 2014 (1914) s nádejou alebo nič nového pod slnkom...

Titulok je dosť neobvyklý, ale hneď ho v nasledujúcich riadkoch vysvetlím.
Predel starého a nového roku vždy zvádza jednak k bilancovaniu, hodnoteniu končiaceho sa roka a k vysloveniu nádejí, že ten prichádzajúci nový rok bude lepší, štedrejší a pokojnejší ako rok, ktorý sa končí. Hodnotení roku 2013 bude v rôznych médiách a aj z rôznych strán celá hromada a tak isto aj rôznych prognóz týkajúcich sa roku 2014, tak nebudem nosiť drevo do lesa. Pokúsim sa však pozrieť na to, ako to bolo práve pred sto rokmi, na rozhraní rokov 1913/1914, ako sa vtedy končiaci rok hodnotil a čo sa očakávalo od nového roku 1914. Toto porovnanie napríklad na základe úvodníka v Národných Novinách (zrejme z pera Svetozára Hurbana Vajanského) z 3. januára 1914 je nepochybne veľmi zaujímavé a v niektorých jednotlivostiach v porovnaní s našou dnešnou situáciou aj zarážajúce... Nech však čitateľ sám posúdi.

Čo teda autor úvodníka „ V novom roku“[1] považoval za potrebné zdôrazniť? Podľa neho „Nebol by div, ak by sa v ľuďoch ešte väčšmi bola zakorenila povera, že trinástka je nešťastný počet – taký ťažký bol rok 1913. A najmenej dvojnásobne doliehala jeho ťarcha na ľudí u nás, v našej krajine. Prostred veľkých udalostí v súsedstve našom, na Balkánskom polostrove, stratili hlavy správcovia našej zahraničnej politiky a stvorili nám okolnosti v ktorých ozaj ťažko bolo žiť. Peňažná kríza, citeľná široko po svete, u nás stala sa záhubnou. Um a usilovnosť boly márne: dokázať niečo temer sa nedalo, ba čo sa stvorilo namáhavou prácou mnohých rokov a i viac pokolení, i z toho padlo veľa v obeť týmto zlým pomerom. A aby človek i najneunavnejší, najpodnikavejší, najsmelší i najrozmyslenejší ešte viac pocítil svoju malomocnosť, nasledovali dni, týždne, mesiace daždivé; búrky, povodne chodili po krajoch od prvej jari do samej jasene. Škody v hospodárstve dovŕšily shubu vojenskými nepokojmi a peňažnou krízou spôsobenú.“

Svetozár Hurban Vajanský

Tu na chvíľku prerušme Vajanského úvahy a vysvetlime niektoré súvislosti. Okrem hospodárskej krízy v roku 1913 (bola to jedna z periodicky sa opakujúcich kríz z nadvýroby: 1836, 1847, 1857, 1866, 1873, 1882, 1890, 1900, 1907, 1913, 1920, 1929 a 1937...) spomína autor aj druhú Balkánsku vojnu (1913) a nepokoje v armáde.  V prvej balkánskej vojne (9. októbra 1912 – 30. mája 1913) Balkánskeho zväzu (Srbsko, Grécko, Bulharsko a Čierna Hora) išlo o národnooslobodzovací boj proti Turecku, v druhej, v ktorej proti Bulharom bojovali Srbi, Gréci, Čiernohorci a Turci (29. júna 1913 – 10. augusta 1913), už išlo o konflikt medzi Srbskom a Bulharskom hlavne kvôli Macedónsku. Bulharsko bolo porazené a stratilo takmer všetky dobyté územia, ktoré získalo predtým porážkou Turecka. Tie si rozdelili Srbsko a Grécko a  Rumunsku bola navyše daná ešte Dobrudža. Všetko toto viedlo k tomu, že sa neskôr, v rokoch prvej svetovej vojny ocitli Bulharsko na jednej a Srbsko, Rumunsko a Grécko na druhej strane frontu. Bulharsko sa stalo spojencom Nemecka a Rakúsko-Uhorska a Srbsko, Rumunsko a Grécko sa postupne zaradili do tábora Dohody (Rusko, Francúzsko a Veľká Británia).

Pokiaľ ide o nepokoje v armáde, pravdepodobne tu má na mysli bratislavský proces so slovenskými vojakmi, ktorý svojho času vzbudil veľkú pozornosť a jedným z potrestaných slovenských vojakov (len za šírenie slovenských novín a kalendárov a solidaritu so Srbskom) bol aj brat Antona Štefánka Karol. Na jeseň 1912 boli slovenskí vojaci – jednoročný dobrovoľník, univerzitný poslucháč Ján Hlavatý zo 72. pešieho pluku, čatár Karol (Drahotín) Štefánek zo 14. poľného delostreleckého pluku a čatár Jozef Dúbrava z 5. poľného haubicového (húfnicového) pluku v Bratislave obvinení z prečinu vzbury. Vyšetrovanie obvinených trvalo od jesene 1912 do konca februára 1913. Štefánek uvádza, že tou „vzburou“ jeho brata Karola boli jeho protivojnové výroky, agitácia a rozširovanie novín. Podľa vyjadrenia súdu sa tým dopustil „poburujúcich výrokov, ktoré mohli mať za následok obrátenie sa proti existujúcemu vojenskému poriadku, proti predstaveným alebo ich rozkazom, resp. rozšíril medzi vojakmi nenávistné a znižujúce líčenie predstavených a vojenských úradov, ktoré vyšli v tlači, aby podriadený naočkoval odpor voči horeuvedeným a takto ich inicioval k porušeniu služby.“ Štefánkovi priťažilo aj to, že organizoval zbierku na srbský Červený kríž. Bol súčasne aj degradovaný a po vypršaní trestu mal dosluhovať. Podľa časopisu Prúdy „prešporský vojenský súd posúdil 28. februára Karola Štefánka, kaprála delostrelcov a Jána Hlavatého, jednoročného dobrovoľníka, každého na dva roky žalára (Kerker), sprísneného jednodenným pôstom a 48 hodinovým zátvorom do úplne tmavej cely každý druhý mesiac. Mimo toho Štefánek bude degradovaný a musí po treste dosluhovať, Hlavatý stratí dobrovoľnícke právo a musí slúžiť po treste tri roky. Odsúdení boli za zločin vzbury a Štefánek mimo toho pre disciplinárny prečin zbierania milodarov na Červený kríž. Vzburu spáchali tým, že ako vojaci povedali svojim kamarátom, že na bratov (Juhoslovanov) nemožno Slovákom strieľať a Štefánek povedal ešte i to, že Srbi musia dostať prístav na Adrii, v tomto ohľade monarchia nemôže nič robiť, lebo tu je Rusko.“

Okrem nepokojov vo vojsku, sme aj my v roku 2013 zažívali nekončiacu finančnú krízu a frustráciu z bezmocnosti a ešte k tomu v niektorých krajoch aj povodeň, podobne ako naši predkovia v roku 1913. Vráťme sa teraz k úvodníku, ktorý pokračuje nasledovne: „Na prechode z takého tvrdého, strašného roku stojíme dojatí, preniknutí a obzeráme sa ako nabrať nádejí, takých potrebných človeku... Ako Slováci, politicky mali sme od tohto roku tiež dosť ťažkých údelov... Slovania budú ho spomínať dlho. No s nami nemôže byť tak zle, že by sme nemohli mať nádeje. Keď sa vnímavejšie poobzeráme po slovenskom živote, i prostred najťažších okolností najdeme svetlé punkty, ktoré obodria. Slovenským národovcom byť, a čo by čo bolo, je povznášajúce povedomie.“

Tu mi naozaj nedá, len tieto Vajanského slová okomentovať skepticky, veď postavenie Slovákov v Uhorsku v roku 1913 naozaj nedávalo ani najmenšie nádeje na optimizmus. Vajanský to vedel iste lepšie ako my, hoci aj so storočným odstupom. Situácia v školstve, v národných ustanovizniach (okrem pár spolkov a múzea sme vlastne vtedy nemali nič), vysokej i komunálnej politike, hŕstka uvedomelých slovenských vlastencov, katastrofálne rozmery vysťahovalectva atď.,  naozaj veľa radosti tým spomínaným „slovenským národovcom“ nedávalo. Vajanského presvedčenie, aj keď sa opieralo o nereálnu pomoc Ruska, si tým viac aj dnes zaslúži úctu a obdiv. Možno, aj sám pochyboval, ale nedal to najavo a naopak, snažil sa posilňovať a prebúdzať vieru aj u iných.

Ďalej Vajanský radí, čomu sa treba venovať. Podľa neho to sú tri body, kde sa každý môže realizovať a urobiť veľa aj pre národ. Tie tri body sú: rodina, obec a miesto, na ktoré človeka postavil osud: „I v najťažších politických pomeroch každý z nás má možnosť účinkovať v svojej rodine: vychovávať si deti, aby boly úplne preniknuté láskou k svojmu slovenskému národu, aby jeho šťastie bolo aj ich šťastím. Ťažko nám rozvíjať slovenskú vec preto, že nás je vždy ešte málo; ale o koľko viac by nás už bolo, keby len od 50 – 70 rokov všetci národne prebudení rodičia boli zachránili svoje deti slovenstvu! I v najťažších politických pomeroch každý z nás má možnosť účinkovať v svojej obci. Už rodina, každá, je hradbou slovenskej národnej veci – a tým väčšou obec! I v najťažších  politických pomeroch každý z nás má možnosť byť verným na svojom mieste. A čo by ono aké chatrné bolo, jestli ho verne zaplníme, tým postavíme kameň k budove slovenskej národnej veci.“

V závere Vajanský zdôrazňuje, že takýto novoročný program, bude základom, o ktorý môžu Slováci oprieť svoje nádeje. A končí optimisticky, hoci, ako vieme, v polovici roku nastal taký obrat, ktorý rok 1914 a nasledujúce roky poznamenal ešte podstatne viac ako rok 1913 a priniesol obrovskú tragédiu pre celý svet – Veľkú vojnu. To však v januári 1914 Vajanský ešte nemohol predvídať, hoci mračná nad Balkánom, Európou a celým svetom sa zhromažďovali už celé roky... „Slovenský národ v tejto svojej otčine je známy temer od úsvitu historickej doby. Na punkte strednej Europy, vystavenom tuhému príboju vlnobitia, prišlo mu prežiť tvrdé próby: prežije iste i tie prostred ktorých sa dnes nachodí... Rok minulý bol ťažký, nešťastný; ale Boh je nad všetky iné moci: On pomáhal a bude pomáhať!“

Nepochybne prežijeme aj my našu súčasnú finančnú aj morálnu krízu, pomoc však hľadajme predovšetkým v svojich aktivitách, práci a snahe zvrátiť nepriaznivé trendy v našej spoločnosti. V niečom si hádam  môžeme vziať k srdcu aj Vajanského rady spred storočia.

PhDr. Ferdinand Vrábel (*1948), absolvoval Filozofickú fakultu Karlovej univerzity, odbor archívnictvo. Venuje sa novším dejinám – slovenskému národnému obrodeniu, I. svetovej vojne, československým légiám, medzivojnovému Československu, vzťahom medzi Čechmi, Slovákmi a národnosťami.

Foto: Emil Polák a dobové pohľadnice