Reklama

Ďalší list nepriateľov mieru

Počet zobrazení: 4066

Dňa 9. januára 2017 odoslala skupina prevažne bývalých politikov zo strednej a východnej Európy otvorený list novozvolenému prezidentovi USA D. Trumpovi, v ktorom ho varovala pred snahou o zlepšenie vzťahov s Ruskom. Otvorený list bol publikovaný v denníku Washington Post a schvaľovaný v ďalších tzv. mienkotvorných médiách. Lenže tento list si zaslúži skôr kritickú analýzu: agresívne výroky v liste sú totiž veľmi nebezpečné a ciele jeho autorov nanajvýš pochybné.

Tradícia otvorených listov
 

Podobný otvorený list však napriek svojej agresivite dnes už príliš neprekvapuje, pretože písanie otvorených listov sa stalo jedným z hlavných nástrojov politiky militaristických skupín v Európe. Nejde pritom len o neslávne známe listy slovenských „osobností“, ale písanie listov na podporu militaristickej zahraničnej politiky sa objavovalo vždy, keď sa niektorí politici pokúsili o riešenie medzinárodných problémov mierovými prostriedkami.

Mnohí si určite pamätajú na otvorený list ôsmich politikov z januára 2003, či na otvorený list politikov tzv. Vilniuskej skupiny z februára 2003, oba napísané tesne pred začiatkom irackej vojny. Tieto dva listy smerovali hlavne proti vládam Francúzska a Nemecka, ktoré si vojenskú intervenciu v Iraku 2003 neželali a verejne proti nej vystupovali. Dnes už pritom nikto nepochybuje, že odporcovia vojny v Iraku mali pravdu a že agresia tzv. koalície dobrovoľníkov bola zločinom, ktorý spôsobil masívnu destabilizáciu Blízkeho východu. Vojna v Iraku však vyvolala hlboké vnútorné rozpory aj v EÚ a rozdelila ju na „starú a novú Európu“.

Žiaľ, tí, ktorí v roku 2003 agresiu v Iraku podporovali, svojimi otvorenými listami sa nielen že za svoje konanie neospravedlnili, ale vôbec sa nehanbia a naďalej podporujú militarizáciu zahraničnej politiky. Dokonca aj v liste D. Trumpovi sa vychvaľujú svojou účasťou na intervenciách vo svete: „Boli sme s vami v Iraku. Boli sme s vami v Afganistane.“ Intervencie na Blízkom východe však nie sú tým, na čo by mali byť Európania hrdí. Naopak, neúspešné agresie sú dôvodom na prehodnotenie doterajšej politiky Západu.

Medzi sedemnásť signatárov listu D. Trumpovi sa zo Slovenska zaradil bývalý premiér M. Dzurinda. Aj on v roku 2003 podporoval listy z „novej Európy“ a v tomto roku zase list D. Trumpovi. Na Dzurindovom podpise je celkom zaujímavý fakt, že sám pôsobí ako poradca prezidenta P. Porošenka na Ukrajine. Podobne na poprevratovej Ukrajine pôsobia alebo pôsobili ako poradcovia aj mnohí ďalší signatári listu (napr. R. Sikorski, C. Bildt, T. H. Ilves). V samotnom liste sa však autori na D. Trumpa obracajú ako predstavitelia krajín EÚ a neuvádzajú svoje záväzky na Ukrajine.

Treba tiež dodať, že v prípade signatárov ide zväčša o bývalých politikov, ktorí nemajú oprávnenie za svoje krajiny hovoriť a nereprezentujú ani väčšinový názor v EÚ. Jediný zo signatárov, ktorý zastáva skutočne vysokú funkciu, je bulharský prezident R. Plevneliev, ale aj tomu sa končí mandát v januári 2017. Etnické zloženie signatárov je veľmi jednostranné: traja Poliaci, po dvoch z Rumunska, ČR, Maďarska, Litvy a Lotyšska, po jednom z Bulharska, Slovenska, Estónska a Švédska.

Agresívny obsah listu
 

Prvou témou listu bolo obviňovanie Ruska z destabilizácie Ukrajiny a anexie Krymu. Lenže počúvať niečo také od bývalých politikov, ktorí vo svojich ústavných funkciách pomohli destabilizovať celý Blízky východ, je naozaj zarážajúce. Autori listu varujú aj pred zrušením sankcií voči Rusku. Vraj by to podkopalo „americkú dôveryhodnosť“ u spojencov v Európe a inde. Nuž, ak majú sankcie existovať len preto, aby nepodkopávali „dôveryhodnosť“, tak strácajú zmysel. Žiaľ, sankcie vôbec neplnia ani deklarované ciele – hoci Rusku ekonomicky škodia, politicky ho k ústupkom neprinútili. Naopak, sankcie Západu posilnili pozície protizápadných síl v Rusku. Aj v Rusku sú totiž ľudia, ktorým spory so Západom vyhovujú. To sú skutoční spojenci M. Dzurindu a K. Schwarzenberga…

Autori listu rovnako varujú, že zrušenie sankcií či iné ústupky voči Rusku môžu oslabiť euroatlantickú orientáciu Ukrajiny. Upozorňujú pritom, že podobný prístup oslabí naše východné susedstvo ekonomicky a otvorí tam priestor pre „extrémistov, oligarchov a iné proti-západné sily“. Nuž, uvedený priestor tam existuje už teraz: prezident P. Porošenko je prototypom ukrajinského oligarchu a predseda parlamentu A. Parubij má zase silné sklony k fašizmu. Okrem toho tézu, že zlepšenie vzťahov USA s Ruskom by ukrajinskú ekonomiku oslabilo, považujem za mylnú.

Signatári ďalej obviňujú Rusko, že chce „ohroziť mier, predvídateľnosť a bezpečnosť, ktorú Američania a Európania spolu vytvorili víťazstvom v studenej vojne“. Militaristická rétorika je však cítiť aj z tohto výroku: Parížska charta pre novú Európu ani ďalšie dokumenty z roku 1990 totiž nehovorili o „víťazstve“ v studenej vojne. Naopak, v roku 1990 všetci oceňovali, že Rusi po roku 1989 zo strednej Európy odišli bez boja, hoci ich nikto k tomu nemohol vojensky donútiť. Tým vytvorili mierový kapitál, ktorý zničilo najmä neustále rozširovanie NATO na Východ.

Autori listu tvrdia, že dvaja predošlí americkí prezidenti skúšali s Ruskom jednať v duchu dôvery a priateľstva. Lenže hoci G. Bush aj B. Obama deklarovali, že chcú s Ruskom priateľstvo, v skutočnosti robili kroky, ktoré by museli dráždiť každú ruskú vládu. Rozširovali NATO na Východ, organizovali tzv. farebné revolúcie v bývalom ZSSR, destabilizovali Blízky východ a prijímali protiruské sankcie dávno pred ukrajinskou krízou, napr. podľa tzv. Magnického zákona. Rovnako sa autori vyjadrili, že V. Putin nie je „dôveryhodný medzinárodný partner“. Zaujímavé, že tento názor väčšina sveta nezdieľa a pre Čínu, Indiu či iné veľmoci dôveryhodným partnerom je.

Za nemiestne považujem aj používanie pojmu ruská chorľavejúca kleptokracia v liste: „Jednotní sme viac ako len partner ruskej chorľavejúcej kleptokracie.“ Takéto emocionálne slová na označenie súčasného Ruska pôsobia neseriózne, zvlášť od bývalých diplomatov a ministrov zahraničia. Okrem toho, je zvláštne počúvať pojem kleptokracia z úst politikov zo strednej Európy. Najmä osoby ako M. Dzurinda by sa pri pojme „chorľavejúca kleptokracia“ mali pozrieť do zrkadla: na Slovensku sa na privatizačné obdobie Dzurindových vlád, ani na jeho úlohu v kauze Gorila ešte nezabudlo…

Veľká Amerika a veľká Európa
 

V liste D. Trumpovi uvádzajú autori veľkými písmenami túto jednu vetu: „Putin sa neusiluje o americkú veľkosť. My ako vaši spojenci áno.“ Nuž, signatári listu už mali možnosť ukázať, ako prispieť k veľkosti Ameriky a to v čase, keď zastávali vysoké štátne funkcie. Vtedy sa spolu s minulými vládami USA pustili do množstva vojenských intervencií po celom svete. Nemám dojem, že by tieto intervencie pomohli urobiť Ameriku veľkou. Podobne ani ďalšia konfrontácia s Moskvou neurobí Ameriku väčšou, ale môže ju zapliesť do konfliktu, ktorý bude mať iba porazených. Európski politici by však nemali rozmýšľať ani tak o tom, ako urobiť veľkou Ameriku, ale skôr o tom, ako pomôcť Európe. A pre Európu je dôležité, aby sa zmenšili konfrontácie na jej hraniciach – na Blízkom východe i v bývalom ZSSR…

Priemer: 4.8 (78 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama