Čo vlastne môže zmeniť brexit?

Výsledok referenda o vystúpení Veľkej Británie z EÚ ukazuje protirečivosť, do ktorej dostala Európsku úniu závislosť od finančno-právno-informačných nadnárodných kruhov spojených s anglo-americkým svetom. Európske elity majú neodškriepiteľný podiel na viacrozmernej kríze, ktorá nastala. Krízu však azda ešte vo väčšej miere ovplyvnila okolnosť, že z EÚ sa v sociálno-ekonomickej oblasti stal jeden z najortodoxnejších realizátorov neoliberálnej globalizácie na západný (najmä americký) spôsob.

Ide o konanie, ktoré vyhovuje nadnárodným kruhom, ale je na úkor väčšiny obyvateľov jednotlivých členských štátov. Navyše sa podivne spojilo s rôznymi formálnymi, byrokratickými úpravami. Je pochopiteľné, že ako prví sa v týchto podmienkach ozvali tí, ktorým sa zdalo, že sú najviac „obmedzovaní“, hoci to vôbec nie je pravda.

Hypoteticky totiž možno uvažovať o tom, že Veľká Británia mala ešte z čias svojho vstupu do EHS v roku 1973 asi viac výnimiek ako spolu všetkých jedenásť nových členských krajín EÚ z postsocialistického „priestoru“. Jedným z kľúčových problémov, ktorý sa v prípade zdôvodňovania odchodu z EÚ vôbec netýkal občanov, bola pozícia britského finančného sektoru – a tú chcel Londýn ešte väčšmi zbaviť regulovania z Bruselu.

Účasť 72,2 % voličov na referende bola síce vysoká, ale aj tak viac ako ich štvrtinu nechala voľba ľahostajnou. Nakoniec sa stalo to, čo sa zdá na prvý pohľad horšie. Pri rozhodnutí britských občanov treba vidieť, že kampaň okolo referenda bola poznamená črtami, ktoré dominujú súčasnému západnému mediálno-politickému pôsobeniu na verejnosť – klamstvu, rozsievaniu strachu a vyvolávaniu nenávisti, vedúcim k chaosu –, a to skrytou a sofistikovanou formou (podobne to je s migračnou vlnou či ruskou hrozbou a pod.). Na dokreslenie stačí jeden príklad: hlavný slogan stúpencov odchodu z EÚ – zostane nám 350 miliónov libier týždenne – sa ukázal ako lživý. Jeden z vodcov euroskeptikov Nigel Farage už na druhý deň po referende v relácii Good Morning Britain „pripustil“, že išlo o „chybu v kampani“.

Brexit nie je zhlukom náhod, ale ohnivkom v reťazi udalostí a procesov. Aj v prípade, že výsledok hlasovania by bol iný, pokračovali by vášnivé diskusie a emocionálne šírenie euroskeptických názorov. Nielen časti slovenských politikov, ale aj iných členských štátov prekáža konanie EÚ najmä preto, že nemajú taký podiel na rozdeľovaní národného bohatstva, ako si predstavujú.

Ak sa skončí „diktát Bruselu“, zdroje začnú regulovať domáce vládne sily. Nič podstatné sa preto v sociálno-ekonomickej oblasti a vo vnútroštátnej politike nemôže zmeniť – nenastane kvalitatívna zmena, neexistuje švihnutie čarovným prútikom. Najmä malé, ale aj veľké štáty – tobôž, ak nie sú bohaté – nemajú možnosť brániť sa tlaku nadnárodných finančných kruhov a ich lobistov, ktoré si nájdu iné cesty ako cez Brusel.

Odchod Veľkej Británie z EÚ nebude ani taký dramatický, ako to býva v liberálnych demokraciách po prehrách veľkých politických strán v parlamentných či prezidentských voľbách. Ekonomicko-finančný kolos Európskej únie sa už podobá krížniku, v ktorom smer pohybu nemožno meniť tak jednoducho a rýchlo ako v Mini Cooperi.

So zložitosťami – aj nepredvídanými – treba počítať. Čo všetko sa v budúcnosti bude musieť upravovať, momentálne nikto presne a úplne nevie. Postup podľa článku 50 Lisabonskej zmluvy sa začne uplatňovať prvýkrát. Podľa médií sa vytvorí aj funkcia eurokomisára pre brexit. 

Ekonomické následky odchodu budú pre ekonomiku Veľkej Británie, EÚ i v globálnom rozmere mnohoraké. Nemožno ich podceňovať, ale čoho všetkého sa budú dotýkať, ukážu až budúce týždne a mesiace. Možno to potrvá aj roky.

Väčšina komentárov o odchode Londýna z Európskej únie je depresívna až porazenecká, ale nie hysterická. Ide o výnimočnú udalosť za posledné štvrťstoročie dominancie Západu, ktorá sa vymyká z „víťazného postupu neoliberálnej integrácie“. Predseda EÚ Donald Tusk pateticky označil brexit ešte pred hlasovaním za koniec tejto civilizácie.

Možno sa oslabí západná civilizácia v tom, ako sa chápe v anglo-americkej (anglosaskej) koncepcii. Nemusí však znamenať oslabenie západnej civilizácie v inej – európsko kontinentálnej – koncepcii, ktorá je prijateľnejšia aj pre Slovensko. 

Reakcia európskych elít na „prehru“ musí byť jednoznačná – zmeniť sa a dôslednejšie riešiť problémy, ktoré viedli k nespokojnosti. Nevyhnutné je oprieť sa pritom o pôvodné hodnoty európskej integrácie, ktoré nemajú len ekonomickú, ale aj kultúrnu a sociálnu dimenziu. Pre EÚ neznamená brexit koniec – ide o novú šancu a výzvu. Cestou bezpochyby nie je populizmus, ktorý po brexite objektívne zosilnie. Veľké obavy spôsobuje možnosť domino efektu – zopakovania takýchto referend v iných členských štátoch.

Dominový efekt však hrozí aj Veľkej Británii. V Škótsku uvažujú vo vzniknutej situácii o zopakovaní referenda o osamostatnení práve preto, aby sa mohli vrátiť do Európskej únie. Proti odchodu z EÚ hlasovala aj väčšina obyvateľov Severného Írska.   

Zmení sa tiež pomer síl v širšom rámci svetovej ekonomiky i politiky. Veľká Británia je akoby na polceste medzi USA a európskym kontinentom. Nielenže mala veľmi silné postavenie vo finančnom sektore, ale principiálne bola proti vytvoreniu ozbrojených síl Európskej únie. Jej odchodom sa môžu rozbehnúť procesy, ktoré v týchto oblastiach blokovala.

À propos, dnes sa už žiadna väčšia udalosť na Západe nemôže zaobísť bez toho, aby sa pri tom nespomínala Moskva či Vladimir Putin. A tak i brexit je podľa istého vyjadrenia porážkou pre EÚ, Veľkú Britániu i USA a jediný, kto zvíťazil, je vraj V. Putin. Je možné, že USA sa pokúsia upevniť svoju pozíciu v Európe, ktorá sa odchodom Londýna z EÚ podľa nich oslabila, a využijú na to NATO. Už na júlovom summite paktu vo Varšave uvidíme, čo sa v tejto oblasti podnikne. Neštandardné bolo, ako bývalí generálni tajomníci NATO ronili slzy nad bezpečnostnými dôsledkami vystúpenia Veľkej Británie z EÚ pre NATO, čo mnohé naznačuje. A o raste významu NATO po brexite prehovoril i Jens Stoltenberg.

(Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave)
Vyšlo v Literárnom týždenníku 25 – 26/2016