Reklama

Čo sa dá (ne)vyhrať v parlamentných voľbách na Slovensku

Počet zobrazení: 2459

Paradoxom podpory strany Smer–SD v spoločnosti, je určitá schizofrénia medzi jej reálnou pozíciou v politickom systéme a názormi, z ktorých čerpá podporu. Smer je establišmentová strana, ktorá síce nie je ideologickým hegemónom tohto systému, no akceptuje neoliberalizmus. V zahraničnopolitickej rovine verejne zdieľa názory Washingtonu, keď ide o záujem USA v regióne strednej Európy. Poskytuje však o niečo umiernenejšiu verziu tohto ideologického balíka v porovnaní s neoliberalistickou pravicou.

Posledne menovaná okolnosť vedie k tomu, že časťou antisystémových hlasov je Smer vnímaný ako „menšie zlo“ v porovnaní s neoliberalistickou pravicou. Ako čiastková náhrada za názory, pre ktoré je politický systém uzavretý. Preto Smer často získava na sympatiách verejnosti vtedy, keď je artikulovaný nejaký problém, ktorý zvýrazňuje rozpor medzi oficiálnou líniou režimu a spoločnosťou. Stráca v situácií, keď čelí mediálne vytvorenej kauze ktorá rieši nejaký partikulárny problém vo vzťahu k Smeru (korupčné aféry), alebo vo vzťahu k vláde, ktorej je súčasťou (požiadavky záujmových zoskupení). Vtedy sa prejaví slabosť Smeru v médiách.

Paradoxom toho druhu hegemónie, ktorý funguje na Slovensku, je aj to, že hegemónom je formálne, stranícky zdanlivo slabá pravica, kým „najstabilnejšia a najväčšia“ strana, ktorá je vládnou,  pôsobí v podmienkach systému, ktorý de facto kontroluje niekto iný.

Opakujúci sa vzor slovenskej politiky
 

Systém aktuálnej politicko-ideologickej hegemónie sa začal budovať v roku 1998. V rokoch 1989 – 1998 prebiehalo prechodné obdobie od reálsocializmu k neoliberalizmu. Dejinnou analógiou je obdobie 1945 – 1948. V prechodnom období súperia v relatívne otvorenom politickom systéme dve zoskupenia. Jedno predstavuje obmedzene alternatívnu, druhé ortodoxnú verziu systému, ktorý má byť zavedený na základe posledného delenia sveta (Jalta 1945, Malta 1989). Prechodné obdobie sa končí tak, ako je napísané mocnejšími a nastáva uzavretie systému. K moci sa dostáva kartel politických strán, zoskupený okolo svojej vedúcej sily. Mediálny systém a organizovaná občianska spoločnosť, ako nestranícke časti politického systému, sa stávajú nástrojmi režimu. Iné názory sú vytesnené za okraj oficiálnej politiky. Systém je závislý. Hegemón vnútorný je prevodovou pákou hegemóna zahraničnopolitického.

Hegemónia po roku 1998
 

Po roku 1998 prišlo k moci politické zoskupenie strán okolo SDK(Ú). Na tento kartel je naviazaná skupina dominujúcich pravicových médií a tretí sektor. Až do roku 2006 systém vykazuje aj formálne v podstate analogické znaky ako obdobie v rokoch 1948 – 1989. Ústavne síce nie je nikoho vedúca úloha zaručená, ale to nebola ani v rokoch 1948 – 1960. Z historického odstupu bude toto obdobie zrejme nazývané ako „Dzurindova diktatúra“. Ak vám to pripadá absurdné, uvážte, že podobne absurdne by vtedajším obyvateľom Československa pripadalo, ak by niekto predpovedal takéto niečo voči vláde K. Gottwalda. Aj Dzurinda, aj Gottwald dostávali inštrukcie spoza hraníc a ich kontrola nad systémom bola obmedzená. Ich bábková pozícia však nič nemení na tom, že sa stali symbolom uzavretého systému, čo sa bežne nazýva ako diktatúra.

Postavenie Smeru v systéme
 

Čiastočne nová situácia nastáva po roku 2006. V predošlom období bol systém uzavretý pre akékoľvek alternatívne hlasy. Symbolom tohto modelu sú voľby do parlamentu v roku 2002, kde rozkladom opozície prostredníctvom volebných atráp a uzavretím politicko-mediálneho priestoru fakticky došlo k legálnemu sfalšovaniu volieb pravicou. Ak by takéto pomery fungovali v niektorej východoeurópskej krajine, takéto voľby by „demokratický Západ“ neuznal. Na druhej strane, pred voľbami 2006 došlo k otvoreniu politického systému pre Smer, ktorý na seba prebral podporu za okraj systému vytesneného HZDS, rozloženej SDĽ a iných strán. Bolo to možné za podmienky, že Smer sa deklaroval ako strana, ktorá nič nebude meniť na zavedenom status quo. Tento variant bol rozumnejší ako riskovať revolúciu.

Smer po roku 2006 obsadil vládne posty, no pri pohľade na reálne rozloženie moci na niektorých ministerstvách to pôsobilo dojmom, že ich stále kontroluje pravica – bez ohľadu na formálne výsledky volieb. Formálne Smer po roku 2006 pôsobí ako silná strana, ale význam straníckych zložiek politického systému celkovo klesá. Viaceré funkcie strán prechádzajú na nestranícke zložky politického systému. Tento vzor bol viditeľný čiastočne už pred rokom 1998, keď vtedajší hegemón časť vplyvových sfér kontroloval cez vtedajšie „mimovládky“. V období nástupu neoliberalizmu zvlášť narastá význam tretieho sektora. Pravicové „mimovládky“ nahrádzajú stranícku agendu vo výkone administratívnych funkcií (ich zástupcovia sú na ministerstvách, sedia v správnych radách štátnych médií), s pomocou médií definujú ideologickú líniu a fakticky pôsobia ako politické analytické centrum určitého straníckeho zoskupenia. Médiá nahrádzajú funkcie hovorcov politických strán. Prostredníctvom dominantných pravicových médií s verejnosťou komunikuje práve to zoskupenie pravicových politických strán, ktoré bude pôsobiť v roli volebných výborov pre nasledujúce voľby. V týchto stranách kandidujú a po voľbách budú tieto strany nominovať do administratívnych funkcií predstaviteľov nestraníckej zložky tohto kartelu.

V súčasnosti pôsobia v rámci oficiálnej politiky na Slovensku dva kľúčové politické subjekty. Ľavica v podobe Smeru a subjekt, ktorý by sme mohli nazvať ako „Zjednotená pravica“. Tento subjekt vykazuje typicky kartelové prvky. Dá sa chápať ako jedna „strana kartelu“, so všetkými straníckymi i nestraníckymi zložkami, pričom to, čo formálne vnímame navonok ako „strany“ kandidujúce vo voľbách, sú len volebné výbory tohto relatívne zjednoteného politického subjektu s významným intelektuálnym a kádrovým zázemím v treťom sektore a s ideologickou podporou systémových médií. Paradoxne sa často poukazuje na „roztrieštenosť pravice“, čo však nie je presné. O roztrieštenosti sa dá hovoriť v prípade jej volebných výborov, ale ani to nie je presné, pretože vytváranie dojmu diskusie a rozdielu medzi jednotlivými volebnými výbormi je súčasťou hry. Práve pravica má jednoznačnú ideologickú líniu v domácej (neoliberalizmus) i zahraničnopolitickej oblasti (rozširovanie vplyvu USA v našom priestore) a v prípade jej „mimovládneho“ zázemia či „jadra“, by sme nenašli názorové rozdiely často ani len v okrajových témach.

Karikatúrna hegemónia po roku 2006
 

Hoci Smer má výraznejšiu spoločenskú podporu, pravica fakticky kontroluje systém podobne ako pred rokom 2006. Rozdiel je v účasti Smeru na „vláde“. Reálne však Smer neurčuje politickú líniu, ani plne nekontroluje štátny aparát. Napríklad zahraničná politika, obrana a väčšia časť ekonomiky sa riadi inde ako v Smere. Kontrola parlamentu dnes neznamená veľa. Všetky podstatné záväzky sú prijaté na medzinárodnej úrovni a tieto zmluvy majú takpovediac „nadústavnú“ platnosť. Celkovo si tak pravica zachováva kontrolu nad systémom bez ohľadu na to, či zo Smeru pochádza premiér a väčšina ministrov (tzv. „vláda Smeru“), alebo či takmer všetko obsadí pravica („vláda pravice“). Počas vládnych období Smeru je pravicová kontrola systému o niečo slabšia, počas vládnych období pravice skoro absolútna. Výsledky volieb v podmienkach nie práve férového systému ovplyvňujú mieru hegemónie, ale nie hegemóniu samotnú. Pre iných politických hráčov je však systém prakticky úplne uzavretý a toto sa vzťahuje najmä na antisystémovú ľavicu.

Aj v tomto systéme platí, že bez ohľadu na jeho konsenzuálnu či konkurenčnú povahu (či sa predpokladá delenie na vládu a opozíciu alebo široká koalícia), jeho hegemón má dominantný vzťah ku kontrole administratívnych orgánov bez ohľadu na voľby. A zároveň, úplnú podporu nestraníckych zložiek politického systému. Teda kontroluje systém. Na tejto všeobecnej úrovni je popísaný systém „karikatúrnej“ hegemónie taký istý ako ten, ktorý tu bol pred rokom 2006 alebo 1989. Napriek karikatúrnemu dojmu pri pohľade na predstaviteľov jednotlivých volebných výborov pravice pre nasledujúce voľby, ide o hegemóniu.

Napätia v systéme
 

Rozdiel medzi spoločenskou podporou a systémovou pozíciou vyvoláva napätie na strane Smeru i pravice. Smer čelí pokušeniu o obmedzenie hegemónie a posun z periférie bližšie k centru kartelu, čím by ale narušil zavedený status quo. Smer nie je plnohodnotnou zložkou kartelu, je v istej opozícií voči nemu, no zároveň vďaka absencií dosahu na nestranícke zložky systému figuruje ako jeho okrajová časť. Pravica sa pokúša o odstránenie Smeru. Je tu ešte aj tretí napätý vzťah, a to medzi tou časťou spoločnosti, pre ktorú je celý tento systém uzavretý a systémom. Práve posledné uvedené napätie má potenciál systém rozmetať a ono viedlo ku otvoreniu systému pre Smer.

Dnes je však antisystémová politika organizačne tak rozložená a skompromitovaná cieleným otváraním politického priestoru pre neoľudáctvo a inými rozkladnými stratégiami, že nepredstavuje reálnu hrozbu systému. A to i napriek značnému nesúhlasu so systémom na strane spoločnosti. Tretí napätý vzťah si stratégovia Smeru dobre neuvedomujú vďaka sklonu uvažovať takpovediac režimisticky. Rozložená antisystémová ľavica, ktorá nedokáže účinne artikulovať kritiku systému, môže vytvoriť priestor pre odstránenie Smeru z oficiálnej politiky. Úlohu politického „náprotivku“ pravice v hre na demokraciu prevezme atomizovaný útvar ktorý zostane po ňom. Pomôžu aj neoľudáci, ktorých funkcia je rozmanitá: kompromitujú systémovú kritiku, vytvárajú zdanie plurality a pritom nijako neohrozujú systém, ba prenosom napätia na zástupný objekt ho stabilizujú, poskytujú všeobecne akceptovaného verejného nepriateľa oficiálnej sféry a pritom vďaka ich extrémizmu sa netreba báť, že by získali veľkú podporu v spoločnosti.

Neurčitosť výsledku volieb v roku 2016
 

Kampaň pred voľbami, ktoré až tak veľa nemenia, ale niečo predsa len áno, odhaľuje kľúčovú slabosť Smeru. Nedostatok dosahu na nestranícke zložky politického systému. Nestranícke zložky majú za úlohu artikuláciu a komunikáciu záujmov, teda nepriamo politických programov. Smer dokáže len agrerovať niekým iným artikulované a komunikované záujmy. Ukážkový príklad je artikulácia záujmov „školstva a vzdelania“ pred voľbami 2016. Pravica vďaka zázemiu v treťom sektore, ktorý je zvlášť etablovaný v akademickej obci, dokáže niečo, o čom Smer môže iba snívať. Vytvoriť politickú agendu. Agenda Smeru je odkázaná na to, čo je samozrejmou požiadavkou ľudí (nižšie ceny tovarov a služieb), alebo na témy, ktoré sú artikulované a komunikované samotnou oficiálnou mediálno-politickou sférou na ktorej podstatné zložky Smer dosah nemá. To je príklad medzinárodných tém, alebo situácií, keď si zahraničie zmyslí, že Slovensko sa stane objektom jeho záujmu. Vtedy má Smer možnosť zaujať postoj, ktorý je spravidla o niečo menej oficiálny ako poskytuje zvyšok establišmentu.

Dlhodobo má Smer podporu preto, lebo po otvorení systému preň v roku 2006, predstavuje určitú obmedzenú alternatívu voči pravici. Počas jeho vlády mu pomohla aj určitá ekonomická konjunktúra. Témy, ktoré nahrali Smeru podporu v poslednej dobe, boli kríza na Ukrajine, plánované rozmiestnenie vojsk NATO (USA) na Slovensku a utečenecká kríza. Ani v jednom prípade Smer síce nezaujal antisystémové hľadisko, ale ľudia badali napätie medzi vnútorným a geopolitickým hegemónom stanovenou líniou na jednej strane a tým, čo komunikovali politici Smeru. Krátko pred voľbami v marci 2016 dochádza k útlmu v týchto témach a médiá komunikujú účelovo vytvorené protesty proti vláde. Časť voličov znechutí rozmazávanie káuz členov vládnej strany. Situácia je pomerne vyrovnaná. Postupný trend odchodu pár percent od Smeru k inej strane alebo do tábora antisystémových hlasov, ktoré nemajú koho voliť, môže spôsobiť situáciu, keď vyhrá pravica. Zvrátiť by to mohla téma, keď sa Smeru podarí oživiť agendu, kde získava.

Vývoj po voľbách a jeho hrozby
 

Pravo-ľavá vláda asi nevznikne. Je zaujímavé, akí istí sú pravicoví politici, keď odmietajú možnosť takéhoto vládneho scenára. Smer sám vládu nedokáže zostaviť a teda ak vylúčime výhru pravice, zostáva možnosť vlády Smer – SNS. Tá sa dostane pod tlak od všetkých ostatných zložiek establišmentu, i od zahraničia pre SNS. Pod tlak občanov sa dostane v  prípade očakávanej požiadavky rozmiestnenia amerických vojsk aj na Slovensku. O tomto pláne už dlhšie referujú americkí analytici i generáli. Podpora takejto požiadavky bude znamenať rozklad Smeru i  jeho spoločenskej podpory. Odpor môže znamenať farebnú revolúciu „made in embassy“.

Spôsob, ako môže táto strana čeliť kontrole vývoja niekým iným, predpokladá schopnosť uvedomiť si jej vzťah k antisystémovým hlasom v spoločnosti a potenciálu, ktorý predstavujú, ak bude s nimi rozumne komunikovať. Toto však Smer zatiaľ nedokáže a ani nemá o to záujem. Tento spôsob uvažovania je pre analytikov Smeru nezrozumiteľný, pretože prekračuje oficiálne skostnatené schémy interpretácie politickej reality.

Kontra-oficiálnu politickú kultúru na Slovensku formuje niekto iný. Robí to so zjavným cieľom skompromitovať reálnu a demokratickú systémovú kritiku, ktorú nahrádza extrémistami a konšpirológmi. Pre týchto sa otvára politický priestor, ktorý zostáva pre iných i naďalej uzavretý. Takýto stav nebude viesť k spoločensky rozšírenej artikulácií kritiky systému, aj v prípade že spoločenská objednávka je prítomná. O to vlastne ide. Na druhej strane, práve extrémisti, ktorí vďaka svojej medializovanej asociácií s kvázi systémovou kritikou získavajú istú spoločenskú podporu, môžu byť zámienkou, ktorá ospravedlní to, čo iní plánujú. Naša novodobá história zatiaľ nepozná príklad, keď sa takýto proces ospravedlnil inak. Teda prítomnosťou „teroristov“ (1944), alebo „kontrarevolucionárov“ (1968). Ak sa však pozrieme na spôsob, ako naše oficiózne médiá, vrátane relatívne „smeráckej“ Pravdy, reflektovali branné aktivity, ktoré, žiaľ, zabezpečujú len na pravicovo-extrémistické skupiny napojené združenia, vyzerá to tak, akoby naše médiá cielene vytvárali vhodné podmienky pre krízový vývoj. V prípade takéhoto vývoja by asi nik nechcel byť v koži tých, čo budú sedieť vo vláde, alebo akýmkoľvek spôsobom reprezentovať našu oficiálnu sféru.

Priemer: 3.9 (20 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama