Čo priniesla Bibliotéka

24. Bibliotéka, najväčší knižný veľtrh na Slovensku, sa konal v petržalskej Inchebe od 10. do 13. novembra tohto roku. Vyše dvoch stoviek vystavovateľov tu ponúklo najnovšie tituly aj staršie knihy zo svojich skladov. A zdá sa, že jesto čo vyťahovať. Regály na stánkoch sa hmýrili knihami. Prehľadne rozložené, niekde aj naštósované dohora a tu a tam vypadávajúce (spopod pultu).  Pre milovníka knihy na prvý pohľad skvostná príležitosť ‒ toľko kníh! No len na prvý pohľad. Ak vezme niektoré z kníh do ruky a začíta sa, zistí, že v knižnej produkcii toho času prevažuje tzv. ľahká či oddychová literatúra, ale je v nej aj množstvo braku.

Združenie vydavateľov a kníhkupcov SR poskytlo niekoľko údajov (na podklade výskumu Slovenskej národnej knižnice, ktorá je spracovateľom štatistického zisťovania za oblasť vydávania neperiodických publikácií). Na Slovensku je 1 733 vydavateľov. Síce mnohí z nich vydajú ročne možno len jednu knihu, ale aj tak je to vysoké číslo. V roku 2015 vyšlo na Slovensku 11 448 titulov neperiodických publikácií, z toho 9 078 kníh a 2 370 brožúr. V súhrnnom čísle sú zahrnuté aj e-knihy (1 945 titulov) a audioknihy (1 077 titulov). Medzi desiatimi najväčšími „vydavateľmi“ je sedem univerzít a Slovenská knižnica pre nevidiacich. Z klasických vydavateľstiev sa do Top 10 dostali podľa počtu vydaných titulov len vydavateľstvá Ikar a Slovart.

* * *

Na siedmich pódiách sa konali stretnutia s autormi, prezentácie kníh, autogramiády, dramatizované čítanie, jedna sála bola vyhradená deťom ako tvorivá dielňa. Prierez mojich návštev podujatí v piatok a sobotu podávam v nasledujúcich riadkoch. O tom, čo je kniha hodnotná, možno prirodzene diskutovať. Môj výber je subjektívny, no napovedali mi v ňom či pritakávali autori a kritici zaoberajúci sa literatúrou už istý čas. 

K úvahám o tom, čo je hodnotná literatúra a čo nie, ma priviedla hneď prvá akcia po príchode na výstavisko. Literárna vedkyňa Zora Prušková povedala na úvod prezentácie monografie Ako si porozumieť s literatúrou (vyd. Literárne informačné centrum) o. i. toto: „Dnes je čoraz viac sklon myslieť si, že čítanie má mať úžitkovú hodnotu. Ale literatúra, ktorú považujeme za dobrú, bude pôsobiť inak. Stretnutie s autorom, ktorý vám príde do cesty, zaujme príťažlivými prvkami, vás môže aj nasmerovať či spôsobiť, že lepšie porozumiete sám sebe.“   

A ktorými autormi sa Zora Prušková v knihe zaoberá? Okrem Ruda Slobodu, ktorý je akousi stálicou v prácach literárnej vedkyne, sú to Leopold Lahola, Dominik Tatarka, Juraj Špitzer, Ján Johanides, Dušan Kužel, Pavel Vilikovský, Alta Vášová a Juraj Briškár. Dalo by sa povedať, že sa zaoberá tvorbou autorov zo 60. rokov, v širšom rámci druhej polovice 20. storočia. Prenášaním zážitkov v kontexte toho, čo vtedy literatúra znamenala.

Veronika Šikulová, autorka poviedok, románov aj knižiek pre deti predstavila svoju novú knihu poviedok Petrichor (vydavateľstvo Slovart). Je to spisovateľka, čo píše o rodine a o sebe, o vzťahu k rodičom, o väzbách na mesto Modru, ľudí, ktorí sú okolo nej. Opäť sa objavuje Modra, rodina, záhrada. Ako sama hovorí v jednom rozhovore, „všetky každodenné ,prkotiny‘, ktoré ovoniavaš, ktorých sa dotýkaš, vôňa dažďa, nahmatáš kľúče vo vrecku, nejaký papier, papierovú vreckovku alebo papierik od cukríka, ktorý zašuchoce... Práve tieto obyčajné veci sú pre mňa najdôležitejšie a možno aj najpríjemnejšie. Tá všednosť.“

Ani tohto roku nechýbali na knižnom veľtrhu krajania z Dolnej zeme. Priviezli so sebou viacero kníh. Zaujímavý sa mi zdal nápad vydať knihu esejí a štúdií dolnozemských a „domácich“ autoriek s názvom Eseje a štúdie (slovenských autoriek z Maďarska, Rumunska, Slovenska a Srbska), vyd. Matica slovenská v Srbsku. Medzi 18 autorkami nájdeme mená Dagmar Mária Anoca,  Viera Benková, Helena Čížiková, zo Slovenska Mária Bátorová, Etela Farkašová, Helena Dvořáková, Eva Maliti Fraňová, Dana Podracká, Gabriela Rothmayerová... Spojovníkom, prečo sa v jednej knihe ocitli autorky z dvoch teritórií, je slovenčina ako spoločný jazyk a tiež možnosti, ktoré poskytuje esej ako literárny žáner na pomedzí vedeckosti a obrazného podania zachycujúca pohľady (ženské) na súčasnosť dolnozemskú a slovenskú, a porovnávanie videnia. V úvode knihy čítame o tom: „Esejistický text poskytuje veľmi dobré možnosti pre porovnanie, ako sa reflektujú problémy, ktoré sa vnímajú v tej-ktorej krajine ako relevantné a zároveň pre porovnanie spôsobov, akými sa dané témy vyjadrujú, akými sú jazykovo stvárňované...Pri tomto druhom momente je zaujímavé sledovať najmä podoby (a možnosti slovenčiny), ktorá žije svoj život v inej ako materskej krajine, nasáva do seba vplyvy jazyka väčšinovej spoločnosti...“

Po prezentácii antológie Eseje a štúdie slovenských a dolnozemských spisovateliek. Zľava Etela Farkašová, Gabriela Rothmayerová, prekladateľ a diplomat Milan Resutík, Eva Maliti-Fraňová, Katarína Melegová-Melichová, predsedníčka Matice slovenskej v Srbsku a Dagmar Mária Anoca z Rumunska.       
Foto: Ondrej Melich 

Ako ukážka krátke citáty z esejí. Zo Srbska (už aj kvôli jazyku) príspevok od  Márie Myjavcovej Moja rodná Delodefia: „Keby som povedala, že mojím rodným krajom je Petrovec, nestačilo by to. Lebo hoci Petrovec aj v čase môjho detstva bol neveľkou báčskou dedinou, nevnímala som ho ako celok. Veľmi dlho pre mňa a mojich vrstovníkov existovala iba jedna menšia časť Petrovca, a tá nás, verte, aj najsilnejšie  poznačila. Je to predovšetkým tá naša ulica, čo má také záhadné meno, Delodefia.“

A zo slovenských autoriek úryvok z textu Heleny Dvořákovej o úskaliach dnešnej komunikácie: „Žijeme babylonské časy. Časy  virtuálne. Každý si melie svoje, každý má právo povedať rozhodujúce slovo. Každý chce vysloviť svoj názor. Nie je až také dôležité, na akej úrovni, len sa ozvať. Vnímavého človeka sa zmocňuje v súčasnej komunikačnej džungli úzkosť. Striehne v nej hlúposť, klamstvo, podraz, zločin. Človek to cíti a jeho duša sa chveje. Celkom dobre a bezpečne sa cíti len pri rozhovore so známym či blízkym človekom. Tak by sa uvoľnil, prúd reči by prirodzene plynul, dostavila by sa úľava. Na takéto kontakty je však málo času....Skoro každý človek je väzňom stereotypu, žije vo svojom malom svete a opakuje zabehané činnosti i slová. Venuje sa práci, nákupom, hygiene, údržbe domácnosti, oprave auta, rôznym prístrojom. Stále má pocit, že ,nestíha‘. Stíhať sa vlastne nepatrí, zaváňa to vydedením spomedzi vyvolených. Máš zhon, teda si.“

Michal Vaľo, bývalý generálny prokurátor SR (v rokoch 1995 ‒ 1999) sa po rokoch rozhodol vypovedať. Napísal knihu Nebo, peklo, politika (vyd. Slovart), v ktorej sumarizuje fakty, charakterizuje ľudí a komentuje udalosti: November 1989, rozdelenie Československa, obdobie tzv. mečiarizmu, všetky veľké kauzy vrátane únosu prezidentovho syna M. Kováča do Rakúska a smrť Roberta Remiáša. Ako povedal Michal Vaľo na pódiu stánku LIC – ZVKS  –, v 90. rokoch dochádzalo k obrovskému presunu majetku formou privatizácie. Položil otázku: „Prečo generálna prokuratúra nešliapala viac po FNM? Bolo povedané (Ústavný súd), že je to subjekt, ktorý nepodlieha kontrole prokuratúry. Do SIS sa dostali bývalí príslušníci štátnej bezpečnosti. Štátna bezpečnosť mohla robiť neskutočné veci. Človek mohol byť zastrelený na poľovačke alebo sa stať obeťou dopravnej nehody.“   

Michal Vaľo: „Vo vyšetrovaní zavlečenia M. Kováča ml. sa nepokročilo preto, že sa to nedá dobádať. Vie sa, kto ho previezol do Rakúska, ale kto ho vytiahol z auta, nasadil putá a nalial do úst whisky?“ O milostiach prezidenta sa M. Vaľo vyjadril ako o veľmi otáznych. Amnestia nebola platná, preto nemôže byť zrušená. Ale vznikli z nej právne účinky. 

Nabitý stánok LIC počas besedy s M. Vaľom a množstvo otázok z radov publika avizovali, že o knihu bude veľký záujem a možno osvetlí viaceré momenty z káuz nedávnej minulosti.  

„Antológia (gr. άνθολογία, kvetobranie) je jedným z najlepších spôsobov, ako vyrozprávať príbeh stredoeurópskej básnickej moderny na prelome 19. a 20. storočia,“ píše v úvode antológie Stredoeurópska moderna jej zostavovateľka, nemecká slavistka Zornitza Kazalarska. Kniha, ktorá nedávno vyšla ako štvrtý zväzok edície Lyrické smery 20. storočia vo vydavateľstve Slovart, zahŕňa texty od 54 autorov. Tí písali viacerými jazykmi: po nemecky, maďarsky, rumunsky, poľsky, česky, slovensky. Predstaviteľmi Slovenskej literárnej moderny, obsiahnutými v knihe, sú Ivan Krasko, Janko Jesenský, Štefan Krčméry, Vladimír Roy a František Votruba. Slovenská literárna moderna, vyznačujúca sa prvkami ako subjektivizácia, evokácia ponurých nálad, bytostný zápas medzi životom a smrťou, nostalgia za starým svetom a túžby po novej skutočnosti, sa napájala z prameňov európskeho romantizmu. Takmer všetci básnici Slovenskej moderny sa dostali do styku (vtedy hlavne cez maďarské a nemecké preklady) s tvorbou G. Byrona, E. A Poea, inšpirovali sa i z tvorby francúzskych symbolistických básnikov (Ch. Baudelaire, St. Mallarmé, z nemeckej modernej poézie (R. M. Rilke, St. George) a iných. V antológii sú ich básne a texty radené pomedzi ostatných autorov, vzniká zaujímavá mozaika, zoskupená tematicky: Moderna, Duše, Fin de siѐcle, Nálady, Slová, Portréty, Svety, Kvety, Krajiny, Syntézy, Vášne, Piesne života.

Antológia je doplnená bohatým obrazovým materiálom, ktorý je rovnako dôležitý ako text. Dobové obrazy a kresby, ale aj vtedy obľúbené plagáty a tiež obálky dobových európskych modernistických časopisov či ilustrácie z nich, samostatné ornamenty v typografii spolu s písmom vypracované čiernou a zelenou tlačou umožňujú čitateľovi komplexné vnímanie.

Výrazné miesto mali na veľtrhu aj tituly v češtine, a to tak pôvodná próza, tak české preklady zo svetovej literatúry. Slovenský čitateľ, ako vieme, sa nebráni vziať do ruky knihu v češtine. Ba niekedy ani nevníma, že číta po česky.  

(Text, ktorý vychádza v decembrovom čísle časopisu Listy Slovákov a Čechov, ktorí chcú o sebe vedieť viac,  poskytla Slovu autorka)