Reklama

Čo predchádzalo Pražskej jari 1968 v detskom a mládežníckom hnutí

Počet zobrazení: 1536

Po oslobodení Československa, v období rokov 1945 – 1948, prebiehal medzi vtedajšími relevantnými politickými stranami ostrý politický boj o moc. Na Slovensku to bol zápas medzi demokratmi a komunistami, ktorý mal bezprostredný vplyv aj na formovanie postojov a charakterov prvej povojnovej garnitúry mladej generácie. Duch doby, ktorý na ňu doliehal na každom kroku, a nebolo mu možné odolať, prostredie, v ktorom vyrastala, situácie, ktoré konkrétne zažívala v rodine, v škole, na ulici, zohrávali svoju úlohu.  

Po skončení druhej svetovej vojny, už v lete 1945, v bývalom Československu vznikli dve národné organizácie mládeže. V druhej polovici júla 1945 zástupcovia českej mládeže založili Zväz českej mládeže. V auguste 1945 v Turčianskom Svätom Martine vznikol Zväz slovenskej mládeže ako celoslovenská organizácia mládeže. Obe organizácie od svojho vzniku v podstate pracovali na federatívnom základe. Už koncom augusta 1945  vytvorili Ústredie mládeže Československej republiky, ktoré malo koordinovať ich činnosť a reprezentovať ich navonok.

zvazaci_obalka.jpgRudolf Belan je bývalý podpredseda Ústredného výboru ČSM
a autor publikácie Zväzáci (1945 - 1970). Vydal Slovart v roku 2015.


Kým na Slovensku Komunistická strana Slovenska podporovala Zväz slovenskej mládeže ako jednotnú masovú organizáciu mládeže, Demokratická strana presadzovala koncepciu, aby sa budovala ako strešná organizácia na federatívnom princípe, ktorá by združovala rôzne spolky mládeže, už existujúce organizácie mládeže alebo aj tie, ktoré vzniknú v budúcnosti.

Komunistická strana Československa, ktorá vo februári 1948 prebrala v štáte všetku moc, zmenila dovtedajší politický systém. Postavila ho na princípe vlastnej monopolnej moci a prevodových pák, ktorými sa stali politické a štátne inštitúcie a spoločenské a záujmové organizácie. Rozhodla, že v nových pomeroch budú existovať iba dve organizácie mládeže, Zväz českej mládeže a  Zväz slovenskej mládeže, budované na národných princípoch. Do nich mali byť postupne organizačne začlenení aj vysokoškoláci, stredoškoláci, robotnícka mládež, junáci. Organizácie budované na konfesionálnych princípoch a pri politických stranách boli zakázané.

Tento model organizačného usporiadania mládežníckeho hnutia však nemal dlhú trvácnosť. Už v auguste 1948 vyšiel Zväz slovenskej mládeže s iniciatívou, aby sa bezodkladne prikročilo k budovaniu jednotnej celoštátnej organizácie. Takéto horlivé, politicky účelové hľadisko, predznamenalo koniec samostatnosti národných zväzov mládeže a podporilo centralistický model organizácie mládeže. Vyšlo v ústrety tým držiteľom centrálnej moci, pre ktorých uplatňovanie národného princípu v celoštátnom organizačnom usporiadaní mládežníckeho hnutia sa stalo neželateľné. Hlásiť sa k vlastenectvu, k vlastnému národu a jeho reprezentantom sa od toho času stalo nežiaduce, dokonca existenčne nebezpečné.

K zjednoteniu oboch národných organizácii mládeže a ich kolektívnych členov došlo na Zlučovacej konferencii mládeže 23. apríla 1949, na ktorej bol vytvorený Československý zväz mládeže ako jednotná celoštátna organizácia všetkej mládeže Československej republiky. Súčasťou ČSM sa stali aj oddiely Junáka.
Zlučovacia konferencia prijala politickú deklaráciu, schválila Stanovy ČSM  a zvolila Ústredný výbor ČSM, ktorého predsedom sa stal Zdeněk Hejzlar. Slovenskí delegáti konferencie na separátnom zasadnutí zvolili Slovenský ústredný výbor ČSM na čele s predsedom Ernestom Sýkorom. Podľa modelu nového štátoprávneho usporiadania na konferencii nedošlo k  vytvoreniu českého ústredného výboru a jeho funkciu prevzal a plnil celoštátny Ústredný výbor ČSM. Centralistický princíp usporiadania inštitucionálnych vzťahov uplatňovaný v republike sa tak presadil aj do ČSM a to so všetkými negatívnymi dôsledkami. Pluralitný systém detských a mládežníckych organizácií, budovaný na národnom princípe, na dlhých dvadsať rokov zanikol. Na krátky čas bol obnovený až po januári 1968.

Národné organizácie Zväz slovenskej mládeže a Zväz českej mládeže, a v prvých rokoch existencie aj Československý zväz mládeže, predstavovali významný fenomén demokratickej angažovanosti mládeže. Ani po rokoch nemožno poprieť veľkú aktivitu vtedajších zväzákov, prejavy obetavosti, pracovného a vlasteneckého zanietenia mladých ľudí. Stali sa nadšenými spolutvorcami nového spoločenského poriadku. Prejavovalo sa to najmä v budovateľských aktivitách pri obnove a rozvoji vojnou zničenej krajiny

Budovateľské aktivity boli dôležitým indikátorom ideovej a politickej kryštalizácie názorov mladých ľudí. Stali sa bázou pre utváranie ich akčnej jednoty. Pociťovanie potreby akčného zjednocovania v tom čase bolo pre nich samozrejmosťou. V kolektívnej činnosti dokázali prekonávať vzájomné odlišnosti. To anticipovalo myšlienkovú predstavivosť o ich budúcnosti, spätosť s riešením nielen vlastných potrieb a záujmov, ale aj s hľadaním spoločných, generačných stanovísk k závažným celospoločenským otázkam doby. Konali s víziou, že pomáhajú spoločenskému pokroku. Nikto z nich ani netušil, čo im chystá dohľadná budúcnosť. Všetko ich úsilie a nepredstierané nadšenie skalili obludné politické súdne procesy zosnované štátnou mocou na začiatku päťdesiatych rokov.

Represálie, kádrovanie a podozrievanie v päťdesiatych rokoch zasiahli aj československé detské a mládežnícke hnutie. Vo februári 1951 ÚV KSČ určil pre ČSM novú programovú líniu. Mal sa zo záujmovej organizácie pretvoriť na politicko-výchovnú organizáciu. Jeho orientácia sa zmenila takmer výlučne na budovateľské aktivity a krúžky politickej výchovy. ČSM mal prednostne plniť úlohy, ktoré mu ukladala strana a vláda. Čelní funkcionári ČSM, ktorí boli zástancami pôvodného zamerania činnosti organizácie, vychádzajúceho zo záujmov mládeže, padli do podozrenia, že stoja v ceste tejto novej línii. V ovzduší, aké panovalo v spoločnosti, nebolo ťažké zosnovať ich falošné obvinenie. V auguste 1952 sa ÚV ČSM zaoberal „skúmaním škodlivých vplyvov tzv. bandy Slánskeho a spol. na Zväz mládeže“. Mnohí z predstaviteľov ČSM boli obvinení, že ako nositelia metód tzv. protištátneho sprisahaneckého centra vo Zväze mládeže neboli dostatočne horliví pri odhaľovaní nepriateľov režimu aj vo vlastných radoch. Bolo to nehorázne obvinenie, obeťou ktorého sa stali mnohí čestní funkcionári ČSM. Predseda ÚV ČSM a poslanec Národného zhromaždenia Zdeněk Hejzlar bol odvolaný z funkcie predsedu ÚV ČSM, vylúčený z ČSM a KSČ. Z vedenia Zväzu mládeže boli odvolaní aj ďalší jeho členovia. Zo Zväzu mládeže vylúčili aj člena predsedníctva ÚV ČSM a tajomníka SÚV ČSM Rudolfa Lebenharta, ktorý bol označený za hlavného pomáhača Z. Hejzlara pri zanášaní škodlivých vplyvov a metód práce do Zväzu mládeže na Slovensku.

Ničenie vlastných kádrov a zanášanie byrokratických metód deformovaného socializmu do činnosti Československého zväzu mládeže znamenalo začiatok jeho úpadku. Zjavne sa to prejavovalo v ambivalentnom vzťahu členov k svojej organizácii, ako aj v úbytku členskej základne. Mládež strácala o prácu v ČSM záujem.

V atmosfére, aká nastala po XX. zjazde sovietskych komunistov (február 1956) zavládol v celej spoločnosti, osobitne aj medzi mládežou, istý optimizmus. Medzi prvými, ktorí sa začali politicky angažovať, boli vysokoškolskí študenti. Na pôde ČSM i mimo neho organizovali schôdze a protestné zhromaždenia, na ktorých nastoľovali svoje požiadavky a dožadovali sa riešenia pretrvávajúcich problémov v spoločnosti, na vysokých školách a v organizácii ČSM.

Z histórie je známa tzv. Pyžamová revolúcia z januára 1956. Medzi bratislavských študentov filozofie a práva prenikla správa o zatiaľ tajnom rozkaze ministra národnej obrany, armádneho generála JUDr. Alexeja Čepičku, o zrušení platných predpisov o vojenskej príprave vysokoškolákov. Študenti sa vzopreli proti tomuto rozkazu ministra a dožadovali sa jeho zrušenia.

Pyžamová revolúcia bola jedným z prvých verejných protestov vysokoškolákov v ľudovodemokratickom zriadení. Iskra nespokojnosti, ktorú rozžala, sa začala šíriť medzi ďalšími študentmi, na ďalších fakultách a vysokoškolských internátoch a ostatnou mládežou. Podobne ako na bratislavských vysokých školách nepokoje a protesty vysokoškolákov sa prejavovali aj v celoštátnom meradle. Vysokoškolskí študenti okrem riešenia vlastných problémov štúdia sa dožadovali riešiť aj problémy ČSM a nastolili aj niektoré politické otázky. Otvárali dovtedy tabuizované témy. Medzi iným žiadali preskúmať nezákonné politické procesy zo začiatku 50. rokov, dodržiavať princípy demokracie v politickom živote spoločnosti, zabezpečiť slobodný prístup k informáciám a i.

Protestné zhromaždenia študentov vyvolali v politických a vládnych kruhoch obavy, aby neprerástli do živelných prejavov nespokojnosti alebo protirežimových vzbúr. Rozhodli sa tomu všetkými možnými spôsobmi zabrániť. Usilovali sa umlčať hlasy kritiky, bagatelizovať nastolené problémy, označovali ich za reakčné. Stranícke, štátne i zväzácke centrály na jeseň 1956 rekonštituovali staré metódy riešenia problémov, ktoré uplatňovali ešte za čias kultu osobnosti. Z obavy, aby nedošlo k narušeniu mocenského systému uplatňovaného formou prevodových pák strany, do spoločensko-politickej činnosti sa vrátili predchádzajúce praktiky. V dôsledku toho sa u mladých ľudí, ale rovnako aj u väčšiny občanov opäť začala prejavovať politická pasivita a nezáujem o veci verejné.

Kurz nanucovania požiadaviek z centra politickej moci na organizáciu mládeže koncom päťdesiatych rokov zosilnel. Podnietilo to uznesenie XI. zjazdu KSČ (jún 1958) o priamom vedení ČSM stranou. Uznesenie malo byť návodom, inštrukciou strany na riešenie vážnej krízy, ktorú ČSM prežíval, a ktorá bola sprevádzaná veľkými  nepokojmi najmä v radoch vysokoškolákov a narastajúcou pasivitou členskej základne. Československý zväz mládeže tak podľa zásad priameho vedenia stratil možnosť samostatne rozhodovať o svojej činnosti a o vlastných personálnych otázkach. Funkcionári ČSM boli zaradení do tzv. nomenklatúry straníckych orgánov, ktoré rozhodovali o ich nominácii na všetky funkcie od základných organizácií až po Ústredný výbor ČSM. Mašinéria straníckej nomenklatúry neraz vyzdvihla do funkcií myšlienkovo nevýrazných a málo inšpiratívnych ľudí, ktorí neboli spôsobilí naplniť očakávania členov ČSM. Iniciatíva, spontánnosť, nepredstierané nadšenie mladých ľudí boli na niekoľko rokov umŕtvené. Návrat k železne zovretému systému, konzervatívnym formám činnosti organizácie bol pre novú generáciu mladých ľudí neprijateľný. Tí nechceli obetovať svoju mladosť pre perspektívy zajtrajších radostí. Nechceli byť priekopníkmi podľa vzoru svojich predchodcov.

Trvalo niekoľko rokov, kým sa objavil nový pokus o reformu ČSM. Bola to celozväzová diskusia Sami o sebe na stránkach mládežníckej tlače. Jej výsledky prerokovalo IX. plénum ÚV ČSM začiatkom júna 1965. Vo svojej podstate malo ísť o prekonanie strnulosti organizačných foriem a metód práce, o rozšírenie demokratických princípov v organizácii, o rešpektovanie špecifickosti jednotlivých  sociálnych, vekových a záujmových skupín mládeže a detí. Tieto zámery sa, žiaľ, nepodarilo uskutočniť. Vedenie strany znovu potvrdilo, že princíp jedinej a jednotnej politickej organizácie detí a mládeže, riadenej z jedného, pražského centra, je naďalej platný. Takto vytýčená politická línia stranou zotrvala na predstavách o ČSM z päťdesiatych rokov. Opäť prisúdila Zväzu mládeže poslanie, ktoré zodpovedalo záujmom politickej moci, a nie záujmom mládeže. Prevažná časť zväzáckej reprezentácie, až na malé vzácne výnimky, sa tomuto poslaniu pasívne prispôsobila. ČSM sa zmenil z organizácie mládeže na organizáciu pre mládež. Nedokázal reagovať na meniacu sa sociálno-politickú realitu. Stratil predpoklady a schopnosť úspešne reprezentovať mládežnícke hnutie. Badateľne sa odcudzoval mladým ľuďom. Kríza v organizácii mládeže sa prehlbovala.

K vážnym verejným stretom s predstaviteľmi politickej moci a vtedajšími reprezentantmi Československého zväzu mládeže došlo na I. celoštátnej vysokoškolskej konferencii v decembri 1965 v Prahe. Ostrej kritike bola podrobená organizačná štruktúra a stav, v akom sa nachádzal ČSM, ktorý stratil dôveru študentov, ale aj ostatných mladých ľudí. Navrhovalo sa vytvoriť samostatné organizácie podľa sociálneho zloženia mladej generácie a ČSM prebudovať na princípe federácie. Kriticky sa delegáti vyjadrili aj k uplatňovaniu vzťahu strany k mládežníckej organizácii.  

Začiatkom roka 1967 bola vyhlásená verejná diskusia o novom poňatí Pionierskej organizácie, ktoré malo byť alternatívou vtedajšej Pionierskej organizácie budovanej podľa sovietskeho vzoru. Po novom sa formulovalo jej spoločenské poslanie. Dovtedy sa podceňoval jej charakter ako spoločenskej organizácie detí, v ktorej dôležitú úlohu majú zohrávať dospelí občania. Za logické sa považovalo, aby dospelí, ktorí sú priamo spojení s činnosťou organizácie, boli aj jej riadnymi členmi, lebo len oni môžu správne formulovať, presadzovať a obhajovať záujmy detí. Zámer, aby sa  Pionierska organizácia stala samostatnou spoločenskou organizáciou detí a dospelých, sa nepodarilo presadiť. Zabránilo tomu uznesenie pléna ÚV KSČ z februára 1967, ktoré formulovalo postavenie Pionierskej organizácie z aspektu historického ako nedeliteľnú súčasť jednotnej organizácie – Československého zväzu mládeže.

Stranícke plénum opätovne potvrdilo, že princíp jedinej a jednotnej politickej organizácie mládeže je aj naďalej platný. Bol to príklad statického myslenia, ktoré v strane a spoločnosti pretrvávalo. Mal to spečatiť aj V. zjazd ČSM, ktorý sa konal v júni 1967. Výhrady k tradičnému chápaniu jednoty organizácie na zjazde otvorene prejavili zástupcovia vysokoškolákov a niektorí pionierski funkcionári. Vysokoškoláci boli bojovnejší. Zápas o charakter a poslanie mládežníckej organizácie možno tak  považovať za najvýraznejší znak V. zjazdu ČSM. Podstatné zmeny v ČSM  sa však nepodarilo presadiť. V tom čase bolo nereálne, aby si mládežnícka organizácia sama mohla vyriešiť svoju situáciu nezávisle na celkových politických pomeroch v štáte a v Komunistickej strane Československa. 

Veľký rozruch v spoločnosti vyvolali študentské strahovské udalosti. Posledný októbrový večer v roku 1967 už po niekoľkýkrát došlo k vypnutiu elektrického prúdu vo vysokoškolskom internáte v Prahe na Strahove. Tentoraz nazlostení študenti vyšli do ulíc a s prevolávaním hesla „Chceme svetlo“, chceli verejne upozorniť na pretrvávajúci problém. Na Pražskom hrade v tom čase rokovalo plénum ÚV KSČ, a preto sa demonštrácia študentov vnímala ako načasovaný politický protest. Verejná bezpečnosť proti študentom tvrdo zasiahla. S použitím obuškov a slzotvorného plynu sprievod rozohnala. Pri strete bezpečnosti so študentmi došlo k obojstranným urážkam a zásah eskaloval do agresie na oboch stranách. Brutálny zásah bezpečnostných síl proti študentom vyvolal pobúrenie medzi študentmi, ale aj v časti verejnosti. Zo spontánnej demonštrácie sa zrazu stal vážny politický problém. Zaoberali sa  ním stranícke a štátne orgány a orgány ČSM na najvyššej úrovni. Keďže ÚV ČSM sa nepostavil na obhajobu študentov, mnohí z nich na protest z ČSM vystúpili. Po strahovských udalostiach sa rozplynuli posledné nádeje študentov na reformovateľnosť ČSM.

Na rozhraní rokov 1967 – 1968 sa mladí ľudia, osobitne študenti začali mimo platformy ČSM čoraz viac verejne angažovať nielen za svoje generačné záujmy, ale aj za demokratický pokrok v spoločnosti. Na tie časy to bola moderná, talentovaná a statočná generácia. Nebojácnosť, odvaha a obetavosť patrili k jej základným charakterovým vlastnostiam. Zažila mnohé dramatické udalosti a prešla mnohými peripetiami. Priamo ovplyvnila vtedajšie spoločenské dianie. Vtlačila pečať relevancie aj udalostiam roku 1968 v Československu. Svojimi aktivitami, okrem toho, že podporovala  budúci demokratický vývoj spoločnosti, bola indikátorom kryštalizácie podstatných zmien aj v organizovanom detskom a mládežníckom hnutí. Ústredný výbor Československého zväz mládeže, jeho progresívne orientovaní členovia, ako prví zo spoločenských organizácií, začali s obrodným procesom svojej organizácie. 

Priemer: 4.2 (20 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Top Mobilné telefóny

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama