Čo potrebuje naša krajina...

Počet zobrazení: 3169

Čo potrebuje v súčasnosti náš štát, naša krajina? No ako vždy pokoj, čestnosť a aj pokoru a skromnosť, pretože prinášajú vyrovnanosť a vzácnu vnútornú slobodu.

Iná vec je, čo potrebuje politika a ekonomika. Politika potrebuje viac morálky a odbornosti. Ekonomika lepšie politické prostredie –vždy sa vyvíja v nejakom prostredí, ktoré ju determinuje v dobrom aj v zlom. Ak v dobrom, určite sa nájdu silné organizačné osobnosti, ak v zlom, tak sa presadia nekvalifikovaní ľudia a lajdáci.

Naša krajina potrebuje ďalej stabilitu, jasné pravidlá, ktoré sa nebudú obchádzať, a silnú vodcovskú osobnosť, autoritu, ktorá ukáže „príťažlivý a reálny sen“, ktorá bude spĺňať (skoro) všetky morálne imperatívy našej kultúry. Potrebujeme jasné, trvalé zákony, ktorých dodržiavanie vie štát aj vynútiť – či už prostredníctvom polície alebo súdov. Potrebujeme, aby pravidlá platili naozaj pre každého. Mali by sme sa vrátiť k základným hodnotám, ako slušnosť a pomoc druhým. Jednoducho, dravý a bezbrehý kapitalizmus práve narazil; je jasné, že sa musí niečo zmeniť.

Naša spoločnosť sa dlhodobo polarizuje natoľko, že situáciu môžu zneužiť aj extrémistické sily. Analýza príčin tohto stavu by si vyžiadala rozsiahlu štúdiu. Uvedomujem si, že riadenie štátu nie je to isté ako riadenie firmy. Štát je oveľa komplexnejšia a zložitejšia štruktúra, kde sa nepracuje len s tými najlepšími, ktorých si sami vyberieme, ale musíme dávať pozor, aby sa „nožnice“ medzi tými, ktorí majú (vzdelanie, prostriedky…), a tými, ktorí majú neporovnateľne menej, neroztvárali tak, ako to vidíme za posledné roky u nás.

Riadenie (spravovanie) štátu sa naozaj odlišuje od riadenia firmy. Dôvody sú najmä dva: 1) Štát riadia na najvyššej úrovni politici, ktorí sa tam dostali na základe priamych a všeobecných volieb (keďže majú volebné právo všetci bezúhonní občania starší ako 18 rokov, nemusí to byť voľba ani odborne a ani ľudsky optimálna – väčšina voličov ani netuší, čo je to odbornosť pri riadení štátu). 2) Firmu (privátnu a úspešnú) riadia odborníci s najlepšími odbornými predpokladmi na takúto činnosť (ak sklamú, tak ich majiteľ firmy okamžite vymení na menej zodpovednú funkciu alebo v krátkom procese prepustí zo zamestnania); štát riadia na najvyššej úrovni politickí nominanti často bez prihliadnutia na odborné schopnosti.

Záver je teda taký, že demokracia má značné nedostatky, no nič lepšie sme doteraz nevynašli. Možno osvietenecká monarchia by bolo lepšie riešenie, tam však nie je žiadna záruka, že niektorý následník trónu nezlyhá na celej čiare. Zostávajú teda iba poistky demokracie – od danej vlády nezávislí novinári, nezávislé súdy a prokuratúra, nezávislá polícia a nezávislý prezident – všetci s takými právomocami, ktoré demokraticky zvolení politici rešpektujú podľa zákona. Ľudia sa musia zaujímať o veci verejné, ale slušnou a kultivovanou formou. Sociálne búrky destabilizujú spoločnosť a dav má veľa hláv, ale menej rozumu. Uvedomujem si, že spoločnosť je vždy nejaká, vyvíja sa prirodzeným spôsobom. Politika jej však môže uľahčiť vývoj, alebo jej prekáža. Aj keď súčasná situácia zaberá veľkú časť môjho mentálneho priestoru, snažím sa, aby moje úvahy neboli konfrontačné a agresívne. Vykrikovať, písať, blogovať a chrliť nenávisť, vie hocikto. Sme denne svedkami, že to tak je. Veľmi málo ľudí píše o pozitívnych veciach, o systémových opatreniach, o vysvetlení, prečo sú veci tak alebo tak. Médiá potrebujú dramatické články, katastrofy, senzácie, bulvár. Ľudia (čitatelia, poslucháči, diváci) by sa mali aj zamyslieť nad tým, čo médiá ponúkajú, nielen to bezducho konzumovať. Diskusie na tému prebudenia ľudstva sú veľmi dôležité.

Záverom ešte tri postrehy. Tí, ktorých sa to týka, sa k tomu  niekedy otáčajú chrbtom, a často súc si vedomí možných dôsledkov, stávajú sa v prejavoch, v konaní ešte agresívnejší. Tí, ktorí by s tým vedeli „zabojovať“, sú tými prvými niekedy bagatelizovaní. Väčšina však vôbec nerozumie (časť nechce rozumieť), o čo ide, lebo síce reptajú, ale sú vďační za almužnu v materiálnej aj duševnej podobe. Znie to veľmi pesimisticky, ale je to dejinný stav, ktorému až sebauvedomenie niektorých z ďalších generácii ponúkne všeobecnú spravodlivosť a všeoobecné blaho, aj keď individuálne alebo skupinové zlo tu bude šarapatiť ešte veľmi dlho. Ak sa zvládnu emócie na jednej aj druhej strane (to staré dobré o horúcej kaši) a politici sa zachovajú štátnicky, mohli by sme toto obdobie prežiť čo najbezbolestnejšie.

Autor, PhDr. Dušan Piršel, je riaditeľom Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984