Čo je dobrá kniha, čo dobré umenie?

Počet zobrazení: 3212

postmoderna.jpgV krátkej charakteristike zmien pomenovaní umeleckých odvetví v ankete o najlepšiu knižku v Slove z 13. januára 2014 som nevoľky obvinil zo simplifikácie žánrov a druhov umenia iba kritiku. Žiaľ, rovnako sa to týka aj samotných tvorcov: práve oni sa z tej duše nazdávajú, že sú priekopníkmi v búraní hrádzí. Spomeňme si na Banášovu „príbehovú“ prvotinu Zóna nadšenia (2008), kde sa viac-menej pravdivé historické fakty zasahujúce do života autora obklopili vymysleným sujetom a odrazu bol z toho „román“, ktorému chýbali základné znaky žánru – vymyslený príbeh a konflikt, a to bez ohľadu na to, či sú ostatné fakty diela z reálneho, alebo tiež iba vymysleného časopriestoru. Na inom mieste sme už spomenuli „kváziromán“ Jána Roznera Sedem dní do pohrebu, hoci tu už je aj príbeh absolútne reálny, ako vystrihnutý z kroniky alebo z reportáže.

Estetici budú zvažovať definíciu takéhoto literárneho útvaru a akiste pripustia rôzne subžánrové pomenovania, no do tradičnej kategórie beletrie takéto diela nebudú môcť zaradiť, lebo v takom prípade by buď ochudobnili žáner beletrizovaná reportáž, alebo by druhu krásna literatúra vnútili neprislúchajúce mu atribúty. 

Isteže, aj klasická klasifikácia umeleckých druhov prechádza zmenami takisto ako všetko ostatné a dejiny literatúry majú na to dostatok dôkazov. Akými zmenami prešiel napríklad antický epos alebo renesančná subjektívna lyrika, nehovoriac o zániku druhov, ako je dišputa, „pojednanie“ v dialógoch, dramatická aktovka a podobne a na druhej strane je tu vznik monodrámy,  už spomínanej umeleckej reportáže, performansu, už dávnejšie lyrizovanej prózy. Väčšina týchto novotvarov a nových javov sa spája s nástupom takzvanej postmoderny, pôvodne rozšíreného avantgardizmu, dnes prechodne označovanej nie za umelecký, ale za moderný životný štýl. Dnes akoby avantgarda patrila do politologického slovníka a sama akoby sa pokúšala charakterizovať dobu z hľadiska spoločenského dosahu tvorby. Ak v 20. storočí takto vznikali školy ako  modernizmus, avantgarda, socrealimus a pod., podnes si nikto netrúfa povedať, ktoré z vtedy vznikajúcich diel kam patrí. Je na teoretikoch, kam čo zaradia. Lebo v tvorbe nebýva obsiahnutý iba jeden rozmer, ale čím je dielo lepšie, tým je univerzálnejšie. Ako príklad možno uviesť sovietskych spisovateľov Majakovského alebo Šolochova, ktorých časť diela prekročila všetky známe žánrové obmedzenia a vonkoncom ich nemožno brať iba ako obmedzených červených „kultpropistov“. Alfred Jarry je pre niektorých autorom zo sfér divadla absurdity, pre niektorých patrí k dada a pre iných zas je to div nie zakladateľ surrealizmu. A čím je v skutočnosti? Poľský dramatik Mrožek takmer zopakoval jeho postupy a napriek tomu, že ho označovali za absurdistu, jeho dielo zostane špecifickým druhom kultivovanej satiry polovice uplynulého storočia a na jeho „absurdné“ rozmery sa jednoducho zabudne. Ale veď to isté sa týka aj Čakania na Godota, nie?

Dnešné umenie je na hranici toho, čo sa od neho už celé storočia očakáva, a toho, čo ho radí k propagande, v prípade postmoderny k propagande bezútešnosti. Ale veď divák a poslucháč umeleckých diel nekonzumujú iba postmodernu, takže im môže byť jedno, čo hlása a čo sleduje. Isté je, že je odrazom doby. Lenže z histórie vieme, že aj najdekadentnejšie politické, spoločenské a umelecké obdobia vystrieda vždy čosi nové, čo býva spravidla optimistickejšie ako to predtým. Po druhej svetovej vojne vyvstala pred recipientom analýza čerstvej histórie ľudstva a pre niektorých radostné perspektívy povojnového obdobia. Treba nám do budúcnosti očakávať viac? Tým skôr, že umenie je pre potešenie duše alebo dialóg s ňou, kým hrôzostrašný termín postmoderna je studený ako psí ňufák. Ha!

Možno sme pri koreni veci. Súčasná atmosféra totálnej bezútešnosti, bezprostredne vyplývajúcej z evidentného zlyhávania jednak ľudí, osobností, charakterov, inštitúcii, rovnako politických ako náboženských, a jednak zo zlyhávania samotného univerza demokracie ako takej, čo má okrem iného za následok biedu veľkej časti sveta a každodennú smrť väčšieho počtu ľudí, ako keby zúrila vojna, nuž práve táto atmosféra vplýva na jednotlivca (a z toho aj na umenie) ako triedič pliev udržiavajúci už očistené zrno v neustálom pohybe či presnejšie v permanentnom trasení. Poďme po hŕstkach kamsi preč, ďalej od epicentra strachu, a nezáleží na tom, kam sa ako jednotlivci z tejto depresoidnej riečice dostaneme a čo za to zaplatíme. Kašlať na cennosti, ktoré sme mali, kašlať na duševné zdravie, ktorým sme disponovali, kašlať na akékoľvek doterajšie normy, ktorými sme sa riadili, len preč, preč, preč. Ale kam..?

Niet pochýb o tom, že takáto atmosféra podporuje tvorivosť väčšmi ako niekdajšia nedeľná dedinská idylka. No kým táto idylka upevňovala úctu jedného k druhému, vieru v to, čo stálo za to, aby sa mu verilo, napríklad aj v krajšiu budúcnosť, očistené, ale riadne vytrasené zrniečka z obilnej vejačky dneška sa jednoducho nevedia, a ešte dlho sa nebudú vedieť zorientovať. Nečudo teda, že ich zintenzívnená tvorivosť exploduje na všetky strany, no iba zriedkavo na stranu skutočných hodnôt.

Ako to bolo v minulosti? Talentovaní ľudia všetkých dôb spravidla skôr či neskôr našli cestu, ako sa o svoje zážitky podeliť s ostatnými. Zo sto chlapcov, ktorí už štrnásťroční vedeli kresliť a maľovať, spievať a hrať, písať a pútavo rečniť, sa vždy našiel aspoň jeden, kto v tejto svojej tvorivej činnosti pokračoval. Dievčenských poetiek bolo vždy aj na Slovensku plno, no v dospelosti obstáli už iba v mizivom počte. neviem ako, ale vždy existoval prirodzený proces selekcie, ktorý nemusel byť vždy ani spravodlivý, ani pravdivý, ale priniesli ho veky a ľudstvo na tom nedokázalo nič zmeniť. Až zrazu obrat! Nevídaný rozvoj masmédií spôsobil, že do umenia vstupoval každý, kto chcel, a kam chcel. Časopisectvo ponúkalo voľný priestor na písanie, rozhlas na pokúšanie sa o prednes, televízia urobí dnes herca z každého, kto už má bárs aj pochybné meno alebo patrí k „svojim“. A pritom vieme, že v ponovembrových podmienkach založených na peniazoch kvantita bujnie, kvalita sa stráca. Všimnime si, koľko umeleckých druhov a žánrov prijíma hodnotenie a v dôsledku aj rozhodovanie o publikovaní od izolovaných „mocných“, od skupiniek odborníkov či kváziodborníkov, o čom národ spravidla nič nevie, ale priestory sa ponúkajú, honoráre čakajú a recipienti ani len nevedia, kto čo a za čo dostáva. Účasť verejnosti na telefonických hlasovaniach je iba úbohý pokus zaštítiť sa publikom, keďže telefonujúci sa dostanú už len k predžutému duševnému pokrmu, o hodnote ktorého už rozhodli iní. Ale napríklad aj na knižnom trhu figurujú vedľa seba diela prvej kategórie s literárnymi nedorobkami, na ktoré ktosi našiel peniaze aj papier, a my sa radšej nepýtame, kto a na čo ich našiel. Keby sa hodnota slovenskej literatúry merala počtom krikľavo sa návštevníkom kníhkupectiev do očí vtierajúcich diel, boli by sme na tom biedne. V televízii vidíte hercov prvej kategórie vedľa ochotníkov, čím sa stráca hodnota, zato však sa glajchšaltujú honoráre (smerom nahor). Vo výtvarnom umení sa v poslednom dvadsaťročí na uznávané a nezaškatuľkované talenty prilepili ideologickí horlivci. V umeleckom školstve, v printovom a v audiovizuálnom  digitálnom priemysle, ale aj v celej kultúre a umení, sa čoraz väčšmi vyčleňujú prohavlovci a začínajú sa, žiaľ, aj správať ako niekdajšia socialistická šľachta. A ako skončila!

*

Sme v slepej uličke. Dostať sa z nej nám nepomôže ani takáto súvažtička, ani vymenovanie úspechov Novembra v umení a v literatúre. Začať sa bude musieť návratom kardinálnej otázky položenej do názvu tejto práce. Ale nebude sa inskribovať formulou „čo je dobrá literatúra, čo je dobré umenie“, ale skromnejšie: čo je umenie?

Ilustrácia: graffiti z bratislavských ulíc.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984