Ceterum autem censeo

Časť pozostatkov Kartága, ktoré si môžu pozrieť turisti.
Foto: Emil Polák                          

Konštatovanie, že pochopenie komplexnosti doterajšieho vývoja a ďalšieho utvárania medzinárodných vzťahov si vyžaduje nepredpojatosť rovnako pri všímaní si súčasnosti ako pri štúdiu minulosti, je akiste nosením dreva do lesa. Analýzy súčasného stavu vychádzajúce výlučne zo štatistického porovnávania dosiahnutých ekonomických ukazovateľov a vojenských parametrov, ktoré anticipujú výsledky kolízie medzi súčasnými mocenskými rivalmi bez prihliadania na minulosť a potvrdenú empirickú skúsenosť však môžu viesť k skresleným záverom a nereálnym očakávaniam. Skúsme sa pozrieť na aktuálny geopolitický zápas medzi Spojenými štátmi a Ruskom cez optiku konfliktu Kartága a Ríma bez toho, aby bolo potrebné úplne stotožniť jedného či druhého s ich predchodcami.        

Približne v polovici 3. storočia pred naším letopočtom dominovali západnému Stredomoriu ako súčasti mediteránnej oikuméné porovnateľnej s dnešným euroatlantickým priestorom Kartágo a Rím. Kartágo bolo oligarchiou, Rím republikou, počet ich obyvateľov a obyvateľov nimi ovládaných území bol približne rovnaký. Kým Kartágo bolo námornou veľmocou prvého rangu už počas bojov s mestskými štátmi Veľkého Grécka jestvujúcimi na Sicílii a v Itálii na prelome 6. a 5. storočia, Rím bol sotva niečím viac ako ambicióznym mestským štátom, ktorý sa práve vymanil z etruského vplyvu. Po dvoch storočiach bojov s Italikmi a Galmi  a  po odvrátení Pyrrhovho vpádu sa mesto nad Tiberom stalo v Stredomorí síce uznávaným, no ešte stále nie jediným mocenským faktorom. V prvej vojne s Kartágom o prekvitajúcu Sicíliu Rím vybudoval mohutné loďstvo, ktoré zmenilo námorné bitky na pozemné, čo  rozhodlo. Kartágo sa s porážkou nezmierilo a po potlačení vzbury vlastných žoldnierov a severoafrických kmeňov si vytvorilo novú vojensko-ekonomickú základňu v Hispánii. Po ďalších dôkladných prípravách kartáginskí vodcovia preniesli vojnu na územie rímskych spojencov a následne prenikli aj do Itálie samotnej. Týmto prevzali iniciatívu, zabezpečili si prílev regrútov spomedzi miestnych kmeňov nespokojných s rímskou nadvládou a vyriešili otázku zásobovania vlastných jednotiek.

Vojna zúrila na viacerých frontoch a najmä z pohľadu Ríma, ktorý utrpel sériu devastačných porážok, ju možno vnímať ako vojnu o holú existenciu, teda totálnu. Z hľadiska danej doby bol konflikt zároveň globálny, keďže sa bojovalo v  Itálii, na Sicílii, v Hispánii, južnej Galii, Ilýrii, Grécku, na stredomorských ostrovoch, v severnej Afrike, rovnako na mori ako na súši.  Straty oboch veľmocí, ich spojencov a klientskych štátov boli dovtedy nevídané a postihli rovnako armády ako civilné obyvateľstvo. Vzhľadom na vtedajší počet populácie boli ešte vyššie ako v druhej svetovej vojne. Rímu trvalo vyše desať rokov, kým po enormnom vypätí síl dokázal prejsť do protiofenzívy. V bitkách pri Baecule, Metaure a Ilipe sa karta otočila a Rím napokon zaútočil na Kartágo samotné. Pri severoafrickej Zame bola Hannibalova armáda odvolaná z Itálie na obranu rodného mesta drvivo porazená a Kartágo požiadalo o mier. Nebol to však úplný koniec. Ten nastal až po polstoročí, keď Rím prenasledovaný spomienkami na predchádzajúce dve vojny, zrovnal vtedy už takmer bezbranné no prekvitajúce severoafrické mesto so zemou. V rímskej tradícii a historickej pamäti predstavovali púnske vojny to najstrašnejšie, čím museli Rimania počas celých svojich dejín prejsť. Rozhodujúcimi pre konečné víťazstvo nebola len disciplína a organizácia rímskej armády či neústupnosť senátu spolu s narastajúcim taktickým a strategickým majstrovstvom rímskych veliteľských kádrov, ale predovšetkým odhodlanie všetkých segmentov rímskej spoločnosti znášať dlhotrvajúce útrapy a prinášať nesmierne obete. Pristavme sa práve pri tomto momente, ktorý takmer vôbec nefiguruje v analýzach zaoberajúcich sa možnými scenármi ozbrojeného konfliktu medzi USA a Ruskom.    

Neprehliadnuteľným fenoménom ruských dejín je ich vnímanie domácou populáciou ako obrana Matky Rusi pred cyklicky sa opakujúcimi inváziami. Túto retrospektívu možno aplikovať na vpády Švédov, nemeckých rádových rytierov a Poliakov zo západu rovnako ako na mongolsko-tatársky a turecký nápor z východu a juhovýchodu. V 19. storočí bolo Rusko európskymi mocnosťami napadnuté dva razy, počas napoleonských vojen a Krymskej vojny. V 20. storočí na Rusko dva razy zaútočilo Nemecko. Najmä počas druhej svetovej vojny prezentovanej nemeckou propagandou a teoretikmi geopolitiky ako rozhodujúci civilizačný stret medzi Západom a Východom prispel internacionálny charakter armád Nemecka a jeho satelitov k ruskému chápaniu ich vpádu ako útoku (západnej) Európy na Rus všeobecne a tradičný nemecký Drang nach Osten osobitne. Schopnosť Rusov a národov Sovietskeho zväzu vybojovať konečné víťazstvo po sérii porážok, ktoré by každému inému protivníkovi stojacemu proti nemeckej vojnovej mašinérii podporovanej priemyslom celej Európy zlomili väz vzdialene pripomína rímsku schopnosť otriasť sa z porážok utrpených od Galov, Kartágincov, Teutónov či Partov a útočníkov nielen odraziť, ale prejsť do protiútoku a poraziť ich na hlavu.

Dejiny Spojených štátov reflektujú iný vývojový scenár. Ich kontinuálna územná expanzia chápaná na rozdiel od ruskej či nemeckej ako legitímna vytvára špecifickú historickú skúsenosť, ktorá ovplyvňuje rozhodovanie dnešných politických elít a vnímanie súčasnej situácie okolo Ukrajiny americkou verejnosťou ako prejav snahy Ruska o revanšizmus a kriesenie bývalého komunistického impéria. V období rokov 1820 až 1890 Spojené štáty vyplnili prirodzený geopolitický priestor medzi Atlantikom a Pacifikom, resp. britskou Kanadou a Mexikom. V tom istom čase sa odohrávala expanziu cárskeho Ruska do Strednej Ázie a na Ďalekom východe a Británie v Afrike a na indickom subkontinente. Po skončení prvej svetovej vojny prevládol v Spojených štátoch napriek Wilsonovej snahe izolacionistický pohľad založený na nemiešaní sa do európskych záležitostí v intenciách politického odkazu Georgea Washingtona (Farewell Address) jeho nástupcom. Až do nástupu nacizmu v Nemecku predstavovala zahraničnopolitickú prioritu Spojených štátov Čína, kde sa ich záujmy čiastočne krížili so záujmami Británie. Čoraz väčšie obavy však vo Washingtone vzbudzovalo Japonsko pasujúce sa do úlohy architekta „juhovýchodnej ázijskej zóny prosperity“ považovanej v Tokiu za reakciu na eurocentristický kolonializmus. Bola to práve japonská expanzionistická politika diktovaná deficitom  prírodných zdrojov vyžadovaných prudkým priemyselným nárastom krajiny vychádzajúceho Slnka a nechuťou západných štátov poskytovať ich, ktorý viedol k vojne v Pacifiku. V Spojených štátoch populárny konflikt s Japonskom pomohol Rooseveltovej administratíve prekonať nechuť v angažovaní sa v európskej vojne a dostať krajinu do želaného stretu s Nemeckom, a to cez „zadné dvierka“ ako to presvedčivo zdokumentovali Charles Tansill a  Charles Beard označení za revizionistov. Po víťazstve nad mocnosťami Osi vytvorili USA nad západnou Európu a Japonskom, slovami Zbigniewa Brzezinského, protektorát. Perzistentné vnímanie tohto, jemne povedané, nerovnovážneho vzťahu nedávno potvrdila výsostne nediplomaticky no o to úprimnejšie vysokopostavená funkcionárka ministerstva zahraničných vecí Victoria Nulandová. Súčasný viac ako polstoročie jestvujúci koncept anglosaského euroatlanticizmu, ktorý sa nepozdával už de Gaullovi,  je jasným príkladom potvrdenia úlohy, ktorú má hrať západná Európa vrátane jej „Ostmark“ predstavovanej postkomunistickou stredovýchodnou Európou najnovšie rozšírenou o pravobrežnú Ukrajinu v boji proti poslednej bašte stojacej pred ovládnutím Eurázie – Rusku.  

Odborníci (Luttwak a ďalší) študujúci sovietsku zahraničnú politiku a vojensko-politickú doktrínu bývalého ZSSR dospeli v osemdesiatych rokoch minulého storočia k názoru, že Rusi a Sovieti boli historicky úspešní vždy len v defenzíve umocnenej rozsiahlymi priestormi, v ktorých sa rozplynula Napoleonova Grande Armée i Hitlerov Wehrmacht. Armády ZSSR a Varšavskej zmluvy by údajne neboli schopné preraziť k Atlantiku počas Brežnevovej éry. Pripusťme. Pozrime sa však, kto to hovorí. Prvá svetová vojna spolu  s úvodom druhej svetovej vojny jasne ukázali, že Francúzsko a Británia spolu so svojimi kolóniami neboli schopné poraziť wilhelmovské a o to menej hitlerovské Nemecko. Spojeným štátom trvalo dva a pol roka nemilosrdného kobercového bombardovania Nemecka, ktoré nerobilo rozdiel medzi legitímnymi vojenskými a civilnými cieľmi, kým sa vylodili v Normandii. Sily Nemecka, ktoré čelili invázii Spojencov, zďaleka nedosahovali počty a kvalitu armád nasadených na východnom fronte. Wehrmacht bojoval na západe takmer bez leteckého krytia, napriek tomu dokázal spôsobiť Spojencom viacero taktických porážok ako napríklad pri Arnheme či v úvodnej fáze operácie v Ardenách. V marci 1945 stáli Spojenci na Rýne, ktorý bol bránený s oveľa nižšou intenzitou ako nemecký val na Odre vybudovaný proti Žukovovým armádam nastupujúcim ku konečnému útoku na Berlín. Američania a Briti prekonali vzdialenosť približne 350 km od Dunkerque po Kolín za osem mesiacov. V tom istom období prešla Červená armáda od bieloruského Bobrujska po Poznaň takmer trojnásobnú vzdialenosť na fronte od Baltského po Čierne more. Prevaha Spojencov, vrátane neobmedzeného prísunu pohonných hmôt a nepopierateľnej hmotnej pomoci stalinskému Sovietskemu zväzu prostredníctvom konvojov smerujúcich do Murmanska sa na západe ukázala ako rozhodujúca. Nemenej dôležité bolo, že v silách Nemecka či Japonska nebolo možné dať pocítiť Američanom to, čo prežívali obyvatelia Hamburgu, Drážďan či Tokia. Tvrdenie poručíka Hardenburga v Shawových Mladých levoch, že s takým počtom lietadiel a tankov, aký mali Spojenci k dispozícii, by vyhrali vojnu aj staré baby, je hyperbolou skrývajúcou kus pravdy. Odbornej literatúry na túto tému je dostatok, za prečítanie stojí minimálne Gillingham.  

Od skončenia druhej svetovej vojny Spojené štáty neviedli vojnu v rozsahu, v akom prebiehal stret medzi nacistickým Nemeckom a sovietskym Ruskom, fakticky ju neviedli ani počas nej. Existencia nukleárnych zbraní prispela k presvedčeniu o vzájomne zaručenej deštrukcii (MAD) všetkých hlavných protagonistov i bystanderov v prípade vojenskej konfrontácie. Stratégovia na oboch stranách však neustále hľadajú možnosti, ako Matku všetkých vojen vyhrať. Budúca a jednoduchými ľuďmi určite neželaná vojna by bola nielen o schopnosti rany rozdávať, ale tiež prijímať, čo by bola osobitne pre USA nová skúsenosť. Obe strany majú prichystané prekvapenia a veliteľské stanovištia, ktoré majú umožniť kontrolu nad vývojom situácie aj po vystrelení prvých sálv strategických a taktických zbraní zo súši, mora i kozmu. Ak situácia dospeje až k tomuto bodu, návrat, na rozdiel od hracej konzoly či počítačovej hry do bežného života už nebude možný. Príliš teoretizujúci politici a vojenskí experti Západu vychovaní na špičkových univerzitách a špeciálnych inštitútoch akoby nechceli zobrať do úvahy storočiami v konkrétnych situáciách overenú ruskú vytrvalosť a nepoddajnosť vyvierajúcu neraz zo sociálnej mizérie, ale aj patriotizmu či pre Západ nepochopiteľnej kombinácie oboch. Táto vojna už totiž nebude virtuálnym dobrodružstvom alebo štábnym cvičením, ktoré možno kedykoľvek prerušiť či ukončiť. Ak dokázali až príliš od najnovších technológií závislým armádam USA a NATO spôsobovať v lokálnych a regionálnych v konfliktoch starosti Vietkong a Taliban, ako by asi vyzeral podobný stret s modernou ruskou armádou, ktorá za posledné desaťročie nadobudla popri nových zbraňových systémoch a nedávnom opätovnom dosiahnutí nukleárnej parity s USA (pri menšom počte nosičov) stratenej na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia nové sebavedomie?

Najväčšia chyba, akej sa podľa Sun-Tzu i Clausewitza môže vojvodca dopustiť, je podcenenie (i precenenie) protivníka. Fínska vojna z prelomu rokov 1939 – 1940 utvrdila nemecký generálny štáb v presvedčení, že Červená armáda je síce obrovská, ale takticky zle vedená. Toto platilo najviac ak do bitky pri Kursku. Uvedomenie si reality a najmä vlastných kapacít prišlo na nemeckej strane príliš neskoro. Západ rovnako podcenil schopnosť Ruska viesť modernú vojnu jej fiaskom v Čečensku v rokoch 1994 – 1996. Na konci 90-tych rokov zložila ruská armáda reparát. Bleskurýchle pokorenie Gruzínska snáď otvorilo oči tým, ktorí stále vnímajú Rusov ako kombináciu Repinovho Ivana Hrozného, Burlakov na Volge, Rasputina a večne opitých ruských mužíkov. Dnešná ruská armáda je v modernizácii a profesionalizácii oveľa ďalej ako v roku 2008. Podľa Sergeja Šojgu, ministra obrany Ruskej federácie, by mala byť v rokoch 2020 – 2022 kompletne prezbrojená. Toto by si mala dobre uvedomiť dnešná generácia západných politikov, ktorá vyrástla v materiálnom prebytku, eufórii z víťazstva v studenej vojne, v epoche konfliktov odohrávajúcich sa výlučne vo vzdialených krajinách a mylnom presvedčení, že aj v prípade Ukrajiny plniacej funkcie nárazníkovej zóny Západu ide o kalkulovateľnú zero-sum game (http://www.vqronline.org/essay/war-and-zero-sum-games). Uvedomovanie si novej reality vedie k podráždeniu vyplývajúcemu z poznania, že ekonomické, politické a vojenské pravidlá hry doposiaľ diktované Západom, Rusko, Čína a spolu s nimi i ďalšie  krajiny nehodlajú naďalej akceptovať, čo dáva najmä Rusko veľmi najavo a malo by preto byť brané smrteľne vážne.  

Ako už bolo spomenuté, po polstoročí od druhej púnskej vojny došlo na popud rímskeho senátora Catóna staršieho, ktorý každé svoje vystúpenie v senáte, nech sa týkalo hocičoho, končil výrokom „Okrem iného si myslím, že Kartágo musí byť zničené“ (Ceterum autem censeo Carthaginem esse delendam) k zrovnaniu kedysi hrdého mesta so zemou.  Cato má evidentne svojich nasledovníkov v politických, vojenských a mediálnych kruhoch i dnes. Na rozdiel od minulosti však tentoraz aj oni budú musieť ísť s vlastnou kožou na trh, pričom rovnaký výsledok ako ten spred vyše dvoch tisícročí, nie je ani zďaleka zaručený.