Cestovanie za Francescou
V nepríjemnom počasí na prahu zimy som sa vybral do Štrasburgu, aby som v tamojšej Opéra National du Rhin mohol navštíviť operu, ktorú som po prvý raz počul ako dvadsaťročný z talianskeho rozhlasu, no na program operných divadiel sa dostáva len zriedkavo. Ide o najznámejšiu z trinástich opier talianskeho skladateľa Riccarda Zandonaia s názvom Francesca da Rimini.
Francesca a Paolo, Tristan a Izolda, Lancelot a Ginevra, Romeo a Júlia, Dido a Aeneas sú z legiend a klasickej literatúry známe dvojice nešťastných zaľúbencov. Popularita prvej dvojice zo spomínaných nie je daná ani tak historicky potvrdenými dátami z konca 13. storočia, vďačí za ňu skôr veľkému básnikovi z prelomu stredoveku a novoveku Dantemu. Ten hriešnych milencov vo svojej epochálnej Božskej komédii umiestnil do prvej časti s názvom Peklo. Príbeh lásky Paola Malatestu z Rimini a jeho švagrinej Francescy (pôvodom z Ravenny) sa potom stal inšpiráciou pre mnohých umelcov. Z hudobných skladateľov mu venoval symfonickú báseň Čajkovskij, ako divadelnú tragédiu ho prezentoval romantický básnik Silvio Pellico (väznený na brnianskom Spielbergu) a svetoznámy predstaviteľ dekadentizmu Gabriele D´Anunzio. Z maliarov sa zhliadli v príbehu Francúz J. A. D. Ingres a anglický preraffaelista Dante Gabriel Rossetti, opernú podobu mu dodali Sergej Rachmaninov a Riccardo Zandonai.
Taliansky operný skladateľ Zandonai skomponoval trinásť opier a. Z nich tie najlepšie sa opierali o známe literárne námety: Cavalieri di Ekebu podľa románu Selmy Lagerlöfovej, Romeo a Júlia podľa Shakespeara a Francesca da Riminy podľa D´Anunzia. Pri komponovaní Francescy sa skladateľ opieral o libreto spracované hudobným vydavateľom Riccordim podľa päťdejstvovej drámy spomínaného talianskeho výstredného estéta. D´Anuziova tragédia mala premiéru v roku 1901, Zandonaiova opera o trinásť rokov neskôr. Libretista skracoval dramatický text, no ponechal mu jeho ducha a základné epizódy pri vývoji deja. Francesca je prinútená vydať sa z politických dôvodov za krivého Giangiotta Malatestu, no na prvý pohľad sa zamiluje do jeho krásneho brata Paola. Mladí ľudia dlho vzdorujú svojim citom, no napokon im podľahnú a zato zaplatia svojimi životmi. Na rozdiel od spisovateľovej verzie, ktorá zdôrazňuje hrdinskosť a heroizmus postáv bojujúcich za lásku a proti spoločenským tabu, Zandonaiova opera síce tiež zobrazuje krutosť doby počnúc vojnami po osobnú krvavú pomstu, ale má aj poetickú rovinu. Z hudobnej stránky skladateľov rukopis mieša taliansku melodiku neskorého verizmu s vplyvom Richarda Wagnera. Ten sa prejavuje najmä v tom, že krása hudby je zakliata skôr v orchestrálnej partitúre než v sólových speváckych partoch.
Dnešná opera je plne globalizovaná. Na Slovensku v tejto sezóne získala Dosky ako najlepšia inscenácia sezóny Vivaldiho opera Arsilda, do ktorej sme prispeli scénickou výpravou a jedinou slovenskou speváčkou. A podobne je to aj inde. V Štrasburgu medzi trinástimi významnejšími účinkujúcimi boli dvaja z Talianska ,potom Španielka, Brazílčanka, Argentínčan, Američan, Brit, Katalánka, traja sólisti z Nemecka a dve mladé francúzske členky Operného štúdia pri štrasburskej opere. Za dirigentským pultom stál ešte nie príliš známy Talian Giuliano Carella, réžiu mala Nemka Nicola Raab, ktorá v roku 2013 režírovala v Opere SND operu Dorian Gray od slovenskej skladateľky Ľubice Čekovskej. Na celovom úspechu diela má zásluhy aj výborné scénické riešenie Ashleya Martina-Davisa. Svojou jednoduchou a čistou koncepciou dopomáhalo k budovaniu atmosféry surových výjavov ako aj procesu vývoja citového vzplanutia mladých zaľúbencov. Výborný spevácky výkon ako Francesca podala Saioa Hernández, chvíľami zádumčivá a nostalgická, chvíľami zasa plná potlačovanej vášne. Argentínsky tenorista Marcelo Puente (Paolo) nespieva na tých najvýznamnejších operný javiskách (hosťoval zato v pražskom ND), ale je vhodným typom pre dramatické postavy. Najznámejším, ale nie najlepším z trojice protagonistov bol taliansky barytonista Marco Vratogna s obrovským hlasovým materiálom, ale menšou kultúrou prejavu. Ak prihliadnem aj k predstaviteľom menších postáv a po mojich skúsenostiach z operných javísk Berlína, Paríža, Barcelony, Toulouse či viacerých talianskych divadiel, dochádzam k presvedčeniu, že o speváckych kvalitách nemožno súdiť podľa významnosti operných divadiel, v ktorých účinkujú, ale len podľa vlastného úsudku. Necítil som takmer nijaký rozdiel medzi kvalitou výkonov z predstavenia v Štrasburgu a vo vyššie spomínaných slávnejších operných domoch. Operný „kolotoč“ dnes potrebuje stále nové a nové tváre a speváci zasa potrebujú viac než vlastné umelecké danosti schopného manažéra. Aj preto dnešná opera už nie je tým (s výnimkou pár hviezd), čím bývala v prvých povojnových desaťročiach. Ešte šťastie, že režisérka neinscenovala Francescu da Rimini v kozmickej lodi tak, ako nedávno to v Paríži urobili s Pucciniho Bohémou.
Ešte pár slov k navštívenému divadlu. Jeho budova bola postavená v rokoch 1809 – 1821 a po zbombardovaní vo francúzsko-pruskej vojne obnovená v roku 1888. Je postavené v neoklasicistickom slohu a má kapacitu 1142 sedadiel. Vstupenky na navštívenú inscenáciu sa pohybovali od 15 do 90 eur. Súbor hráva aj v ďalších dvoch mestách (v Colmare a Mulhouse) a na svojom javisku hostí aj baletný súbor, Štrasburskú filharmóniu a Symfonický orchester Mulhouse. V tejto sezóne divadlo ešte uvedie Mozartovu Figarovu svadbu, Massenetovho Werhera, modernú operu japonského autora, dve krátke opery Brechtovho spolupracovníka Kurta Weila a Čajkovského Eugena Onegina. Alsasania sú na svoju osobitosť hrdí, čo sa prejavuje aj vo výzdobe divadla.
