Československo nevzniklo zo slov, ale z krvi a obetí

Počet zobrazení: 3832

Je vždy veľmi dobré, ak sa nejaký zahraničný historik alebo publicista zaujíma aj o dejiny na Západe pomerne stále málo známych národov – Slovákov a Čechov a aj o ich štát vzniknutý aj zaniknutý v 20. storočí, ktorý už neexistuje, Československú republiku. Pre Angličanov a Američanov je to stále ešte niečo exotické, pre Francúzov a Talianov oveľa známejšie (Alain Soubigou, Sergio Tazzer a ďalší), no a pre iných z tábora bývalých aj súčasných neprajníkov len niečo nevhodné, umelé, strašné... Chcel by som reagovať na článok v .týždni „Československo vzniklo zo slov“, ktorý informuje o knihe amerického autora Kevina J. McNamaru o československých légiách.

legiovlak.jpg  Foto:.csol.cz

Ale najprv niečo o tom, prečo sú légie málo známe a ich zásluha o vznik Československa tak nedostatočne oceňovaná ešte aj po sto rokoch. Ako príklad možno uviesť veľmi spotvorenú monografiu Mary Heimannovej, ktorú jej rovnako málo kvalifikovaní recenzenti, ako ona sama, uviedli do života ako „úžasnú a takmer dokonalú knihu o štáte, ´ktorý nebol úspešný´“, čím myslela Československú republiku v rokoch 1918 – 1938. Autorka je britská historička, absolventka Oxfordskej univerzity; jej hlavnou špecializáciou sú dejiny katolíckej cirkvi v Anglicku, ale venuje sa aj „Československu v dvadsiatom storočí 1918 – 1992“, ako uvádza jej stránka na webe University of Strathclyde (akoby bolo bývalo Československo aj v nejakom inom storočí). Publikovala výsledky svojich výskumných prác z oblasti „cirkevných, kultúrnych a intelektuálnych“ dejín. Časom ju však tak „fascinovalo“ Československo ako vyučovací experiment a prostriedok ako oživiť študentom medzinárodné vzťahy dvadsiateho storočia, že všetko iné opustila, naučila sa po česky a presťahovala sa do Českej republiky (pobývala v Prahe, Poděbradoch, Brne a možno bola aj na Slovensku v Bratislave), kde strávila dva roky pohrúžená vraj do „intensive archival research“. V súčasnosti pôsobí na spomenutej univerzite v Glasgowe, kde, podľa informácie na záložke tohto jej diela, prednáša zmes anglických intelektuálnych a európskych politických dejín.

Pri čítaní tohto rozsahom veľkého, ale obsahom veľmi skromného, maximálne neobjektívneho až diletantského spisu, o „štáte, ktorý neuspel“, čitateľ nevdojak začne uvažovať aj nad tým, že koľko odvahy a až prebujneného sebavedomia musí mať človek, ktorý o svojej vlastnej práci napíše, že „A particularly Habsburg way of conceiving of national identity – as tied to language and culture even more than to race or religion – ended twice in the creation, and twice in the destruction, of a state called Czechoslovakia. It also led its peoples into authoritarianism, demagoguery and caused millions unnecessary suffering. It is time to abandon the whig interpretation of Czechoslovak history.“ (s. 324). V tejto súvislosti si možno položiť otázku, že ak sa M. Heimannová prihovára za opustenie ľavicového alebo pokrokového výkladu československých dejín, či je naozaj vhodné na začiatku 21. storočia snažiť sa takúto interpretáciu nahradiť akýmsi reakčným, extrémne pravicovým a jednostranným prístupom namiesto pokusu o objektívne hodnotenie. Je až smiešne autorkino tvrdenie, vraj Česi a Slováci majú podobný spôsob prístupu k národnej identite, aký mali Habsburgovci. Podobnými „duchaplnými“ tvrdeniami sa hemžia desiatky strán tohto spisu.

No, ale potom by sme sa mohli opýtať, načo vôbec zaznamenávať a spomínať takýto voči Čechom a Slovákom veľmi nepriateľský pamflet. Nuž preto, lebo v tomto prípade si ani recenzenti tohto diela nesplnili svoju úlohu, naopak, dali sa celkom oklamať tvrdeniami autorky o „podrobnom výskume v archívoch a  knižniciach“ a vo svojich hodnoteniach (informuje o tom aj záložka publikácie) uviedli, že je to nielen vedecký spis založený „na archívnych dokumentoch“, ale dokonca „konečná, definitívna, najlepšia“ podoba politických dejín Československa (!). Autorka vraj, okrem iného, odhaľuje aj Alexandra Dubčeka, ktorý je považovaný za národného hrdinu a štandardného nositeľa demokracie, pričom on bol len „aparátčikom“ bez akýchkoľvek princípov. Táto údajne prelomová (!) práca „should become the standard history of Czechoslovakia for years to come“. Dúfajme však, že sa tak nestane. A aj preto sa touto publikáciou treba zaoberať, lebo vyšla pod hlavičkou renomovanej Yalskej univerzity v anglickom jazyku a bude teda dlhý čas ovplyvňovať nielen mnohých mladších historikov a študentov neovládajúcich češtinu alebo slovenčinu, ale aj širšiu verejnosť a komunitu záujemcov o dejiny Československa a dejiny strednej Európy nielen v anglosaskom svete. Aj reklama na záložke knihy veľmi „zasvätene“ informuje budúceho čitateľa, že vraj ide o „groundbreaking history, based on archive sources“ a autorka „controversially argues against the simplistic Western view of Czechoslovakia as a plucky little country unfortunate in its neighbours which was sacrificed first to Hitler and then to Stalin.“ M. Heimannová teda prináša argumenty proti takému pohľadu, že Československo bolo iba malou odvážnou krajinou, ktorá nemala šťastie na susedov a obetovali ju najprv Hitlerovi a potom Stalinovi...

Nuž, ak to tak nebolo, aké našla Mary Heimannová vlastne argumenty pre svoje celkom opačné stanovisko? Veď podľa nej hlavným vinníkom mníchovskej krízy bol český a slovenský šovinizmus, a nie Hitlerove agresívne plány, o ktorých dnes môže pochybovať už len malé dieťa, ale nie historik akéhokoľvek zamerania (úvod, s. xx).V ďalšom texte budem dokumentovať ono „archívne štúdium“ autorky a jeho výsledky. Uvediem aj ten archívny materiál, o ktorý sa autorka „opiera“ pri tomto vraj prevratnom diele o dejinách Československa, ktoré si robí nároky dať za nesprávnym hodnotením tohto neúspešného umelého štátu, vytvoreného podľa nej len na základe intríg a propagandy, definitívnu bodku a uviesť ho na správnu mieru. Lebo podľa Mary Heimannovej išlo o štát, ktorý nebol len obeťou, ale aj páchateľom netolerantného nacionalizmu a české a slovenské úradné miesta nesú spoluzodpovednosť spolu s  veľmocami nielen za mníchovskú krízu, ale aj za vojnové prenasledovanie Židov a Rómov, za brutalitu povojnového vyhnania Nemcov a Maďarov (a vlastne etnickú čistku), za pád či neúspech Pražskej jari (!), a aj za pochmúrnu realitu československého komunizmu.

Ak by som mal stručne a jasne zhodnotiť prácu M. Heimannovej, musím napísať, že išlo o úplne zbytočne vynaloženú námahu. Autorka neprispela k objektívnemu poznaniu dejín Československa ničím novým a v podstate len zhrnula názory a stanoviská sudetonemeckých a maďarských kritikov Čechov a Slovákov, pričom je prirodzené, že sama ako cirkevná historička nezabudla pridať ani kritické protičeskoslovenské postoje najreakčnejších náboženských kruhov (najmä katolíckych a kalvínskych). Ale výsledok (podľa informácie v úvode knihy) jej dvojročného úsilia je naozaj taký tristný, že v takomto prípade sa celkom opodstatnene poukazuje na škodu spôsobenú prírode výrubom stromov na výrobu takýmto obsahom potlačeného papiera. Inak to ale ani nemohlo dopadnúť, ak si uvedomíme nielen veľké časové rozpätie, ale predovšetkým veľkú zložitosť pertraktovanej problematiky, kam patria nielen pomery v mnohonárodnostnom Rakúsko-Uhorsku minimálne od roku 1867, prvá a  druhá svetová vojna, školstvo, kultúra, ekonomika, štatistika, voľby, roky 1948, 1968 či 1989, československé légie, pozemková reforma, dejiny politických strán a mnohé ďalšie. Ale ani to nestačí, autorka sa púšťa vo svojich dobrodružných výskumných hypotézach až do obdobia Samovej ríše a aj „väčšej“ Moravy, teda podľa nej „Greater Moravia“, hoci v angličtine je už dávno všeobecne akceptovaný termín Great Moravia (Veľká Morava).

Každému z týchto čiastkových problémov sa mnohí naši slovenskí alebo českí špecialisti musia venovať celé roky, ak nie celoživotne, aby prenikli do ich hĺbky a poznali ich vo všetkých súvislostiach. Žiadnemu odborníkovi nie je potrebné zdôrazňovať ani vysvetľovať, že takmer všetky tieto okruhy otázok si vyžadujú mnohoročné štúdium, osobné skúsenosti, znalosti  reálií nielen českého a slovenského, ale aj nemeckého, poľského, maďarského a aj rusínskeho, ukrajinského a ruského prostredia. To nikto nemôže zvládnuť za kratučké dva roky, z ktorých Mary Heimannová ešte k tomu časť venovala aj jazykovému štúdiu, hoci češtinu sa už učila aj predtým v Británii. Strávila údajne aj veľa času štúdiom v našich knižniciach a archívoch, medzi ktorými uvádza aj Slovenský národný archív, ale v poznámkovom aparáte napríklad ku kapitolám 1 – 5 (ale ani k ďalším) sa žiadny slovenský archív, žiadne archívne fondy uložené na Slovensku nevyskytujú, hoci v úvode ďakuje anonymnému štábu Slovenského národného archívu za pomoc. Spracúva väčšinou materiály druhotné: memoáre, tlač a odbornú literatúru, pričom je jej zoznam veľmi rozsiahly a mala by čo robiť, aby za dva roky všetku tú knižnú a časopiseckú produkciu naozaj, čo aj len zbežne, prečítala, hoci z nej chýbajú mnohé dôležité práce najmä v českom a slovenskom jazyku (napríklad práce Zdeňka Tobolku, Milady Paulovej, Karola Antona Medveckého, Štefana Janšáka, Roberta Kvačka, Lóránta Tilkovszkého, Martina Vietora, Aleny Bartlovej, Mariána Hronského, Milana Zemka, Petra Zelenáka, Jaroslava Opata, Stanislava Poláka, Romana Holca, Nataše Krajčovičovej atď.). To isté sa týka aj literatúry o Podkarpatskej Rusi, kde sa takmer vo všetkom opiera o práce Paula Roberta Magocsiho a Vincenta Shandora, ale o žiadnu prácu súčasného českého, slovenského (Matoušek, Pop, Švorc) alebo ukrajinského historika (Vereš, Tokar, Hrančak, Chudanyč, Goľdmaš a iní). Je potom pochopiteľné, že pri svojom apriórne negatívnom a účelovom (k cirkevnej historičke sa celkom opodstatnene hodí aj termín jezuitskom) prístupe k téme svojej knihy, nemohla dospieť k iným tvrdeniam ako len k takým, že napríklad československé zahraničné vojsko – légie bola len propaganda určená na demoralizáciu rakúsko-uhorskej armády, že Masaryk bol nacionalista, že v rokoch 1945 – 1948 došlo k zločinnému vyhnaniu Nemcov a Maďarov (pričom nie je schopná rozlíšiť odlišnosti medzi týmito dvoma etnikami a prístupom k nim v Čechách a na Slovensku) a mnohé iné. V prípade cirkevnej historičky je úplne nepochopiteľné, že sa napríklad pri Jánovi Husovi či Petrovi Chelčickom a v časti svojej knihy, kde sa zmieňuje o stredovekých herézach, neopiera aj o české monografie, či už dvojice Vlastimil Kybal – Václav Novotný, alebo o práce popredných znalcov husitského hnutia Jaroslava Macka alebo Františka Šmahela, ale uspokojuje sa s anglicky písanými prehľadnými prácami či dokonca niekoľkostranovými informáciami v encyklopédiách (J. R. Strayera a M. Lamberta).

Ľudia sú omylní a každý z nás robí menšie i väčšie chyby. Je však rozdiel, ak ide o chybu neúmyselnú a náhodnú a na druhej strane o  chyby, ktoré prezrádzajú nedostatočnú orientáciu v matérii, úmyselnú tendenčnosť a neobjektívny prístup. Autorka sama podáva dôkazy o tom, ako „hlboko“ sa jej podarilo preniknúť do problematiky na mnohých miestach svojej „najlepšej“ histórie vraj neúspešného československého štátu. Na strane 5 sa napríklad zmieňuje o Pressburgu/Prešporku, pričom Pozsony uvádza až na strane 12, a pripomína, že mesto obývalo obyvateľstvo hovoriace väčšinou nemecky a maďarsky, ale napriek tomu mu v roku 1919 dali podľa nej slovansky znejúce meno Bratislava. O tom, že už k roku 907 je v Salzburských análoch zmienka o Brezalausburcu a ani o nejakom Braslavovi, tým menej o Poznanovi či Hont–Poznanovcoch nemá ani tušenie, rovnako ako o tom, že už Šafárik a štúrovci používali takisto ten slovansky znejúci názov, ktorý podľa nej zaviedli až v roku 1919. Tu sa ale mohla zmieniť aj o iniciatíve pomenovať mesto názvom „Wilsonovo mesto“ alebo Wilsonov, čo by bolo pre anglosaský svet iste zaujímavé, pretože sa na to už pozabudlo. Podľa autorky boli Slováci obyvateľmi uhorských (či maďarských) vysočín (Hungarian highlands), čím myslí asi Felvidék, a vôbec nič nevie o státisícoch Slovákov južne od Dunaja a Ipľa, v Budapešti, alebo na Dolnej zemi. Na strane 7 sa dozvedáme prevratne novú a veľmi závažnú informáciu, že územie označené ako „Slovensko“, bolo tak nazvané len po prvej svetovej vojne. Heimannová poučuje aj o tom, že slovenskí nacionalisti verili, že sú potomkami „slovanského“ a „kresťanského“ štátu „Väčšia“ Morava z dvoch dôvodov. Jednak, aby mohli poukazovať na to, že boli tisíc rokov utláčaní a jednak preto, aby mohli katolíci aj protestanti tvrdiť, že kresťanstvo a slovanský jazyk sú dve strany jednej nacionalistickej mince. Keď sa už toľko zmieňuje o Morave, mohla by tu uviesť aj to, že sa staroslovienčina stala (jav celkom výnimočný) v 9. storočí štvrtým liturgickým jazykom – popri hebrejčine, gréčtine a  latinčine –, ale to sa jej anglosaskí čitatelia nedozvedia, zato o českom a slovenskom nacionalizme a šovinizme čítajú na každej strane.

Autorka nedokázala zvládnuť ani základnú orientáciu v mnohých faktoch, za ktorých neznalosť, alebo skonfundovanie sa dáva nedostatočná u nás už na základnej škole: Samov štát vraj existoval v 9. storočí (s. 7), bibličtinu vraj používali len protestanti a bernoláčtinou sa zase písali len náboženské traktáty (s. 12). Maticu slovenskú podľa nej zatvorili v roku 1874 a keďže Vavro Šrobár, Pavel Blaho a aj Anton Štefánek boli podľa nej všetci slovenskí luteráni (!), bol potom celkom logicky aj Hlas protestantský časopis (s. 17). Podľa autorky úloha légií, s ktorými je spojených „mnoho heroických legiend“, bola viac propagandistická ako vojenská záležitosť (aj keď spomína napríklad bitku pri Zborove), a ich úlohou bolo v prvom rade demoralizovať (!) krajanov v rakúsko-uhorskej armáde, väčšina ktorých (tú pravdu však nikto nepopiera) naďalej poslušne bojovala za Habsburgovcov (s. 32). Vôbec nespomína to, že väčšina legionárov boli skutoční vlastenci, a preto išli do odboja doma alebo za hranicami opäť aj v rokoch druhej svetovej vojny a padol ich v nej podstatne väčší počet, alebo zomreli v nacistických koncentračných táboroch (napríklad Ivan Markovič). Načo by to aj spomínala, veď by tým oslabila svoju argumentáciu, že légie boli len propaganda.

Je veľa pravdy v tom, že sa vraj čitateľ tejto knihy dozvie o Československu také veci, o ktorých nič netušil a mnohé informácie sú tu podávané inak, ako ho to učili na strednej škole. Viaceré kapitoly prezrádzajú ťažký intelektuálny zápas Mary Heimannovej so zvolenou témou, ktorej zložitosť bola očividne nad jej sily a obvykle nad ňou aj víťazí v takom smere, že nedokázala do nej nielen hlbšie preniknúť, ale ani sa len orientovať v základných veciach. O tom, ako Heimannová ani zďaleka nepochopila význam a príslušné proporcie prelomových období dejín českého a slovenského národa, svedčí napríklad aj to, že v registri máme odkaz na Luxemburskú dynastiu (s. 392) – Ján Luxemburský, Karol IV. a Žigmund Luxemburský (tá „líška ryšavá“), o ktorej píše na stranách 6 a 7 –, ale nenájdeme tam zmienku napríklad o Luhačoviciach, hoci táto kniha je o „neúspešnom“ Československu a nie o stredovekej slávnej ére Českého kráľovstva. Pre Heimannovú nebolo predsa potrebné zdôrazňovať to, čo pomáhalo pripravovať pôdu pre vznik toho štátu, o ktorom napísala knihu, ale ktorý napriek tomu tak veľmi nemá rada.

Zdá sa jej, že všetko, čo si prečítala v sekundárnych prácach, alebo všetko o čom len počula počas svojho dvojročného pobytu v Čechách pochopila, ale opak je pravdou. Tu sa najviac prejavuje jej absolútna neznalosť oných archívnych prameňov, na ktoré sa opakovane odvoláva ako ona, tak aj jej recenzenti.[1] Veľa jej chýba, ako už bolo spomenuté, aj zo základnej literatúry a napríklad zo slovenských novín pozná len Pravdu a Slováka, oveľa dôležitejšie Národné noviny, Slovenský týždenník alebo Slovenský denník nepozná. Na Pribinových oslavách v Nitre 13. – 15. augusta 1933 nebolo 150 000 ľudí, ako uvádza autorka (s. 74). Podľa odhadov to bolo 30 000 – 100 000 ľudí, pričom pravdepodobnejšia je skôr tá nižšia ako vyššia hranica a stíhaných bolo 98 osôb (Heimannová uvádza, že zatkli 150 ľudí).

Názorným prejavom jej skutočnej odbornosti, ale aj hierarchie ideových a  morálnych hodnôt je to, ak o československých  parašutistoch, ktorí v máji 1942 v Prahe potrestali zločinca Reinharda Heydricha, na stranách 137 – 139 opakovane píše ako o úkladných vrahoch (assassins) a o tejto regulárnej vojenskej operácii československých vojakov (pritom oni už pred svojím odchodom na misiu z Anglicka veľmi dobre vedeli, že z toho nemôžu vyviaznuť živí) ako o úkladnej vražde (assassination). Hoci to možno prekladať aj ako atentátnik, v prvom momente každého napadne len ten úkladný vrah. Celkom iste by bolo v tejto súvislosti vhodnejšie písať o tejto akcii, ak už nie ako o „execution“, tak aspoň o „killing“. Do tejto línie autorkinho výkladu potom zapadá aj potrestanie vojnových zločincov po roku 1945 (hoci nemožno poprieť, že v dôsledku vojny trpeli aj mnohí nevinní Nemci a Maďari), čo sú podľa nej len etnické čistky (kapitola 6). Vojenských aj iných historikov iste prekvapí jej „objav“, že nielen Rumunom, ale aj Maďarom sa podaril ich „odskok“ od Hitlera a zmenili strany od Osi k Spojencom (! s. 141), zatiaľ čo Tiso sa s ním spojil tak tesne, že...

Podobne ako iní autori tohto typu, ani M. Heimannová sa ani len náznakom nenamáha poukázať na to, že to, čo sa po prehratej vojne v rokoch 1945 – 1948 dialo Nemcom a Maďarom zo strany niektorých Čechov a Slovákov, robili oni Čechom a Slovákom už na jeseň 1938 (a hlavne potom v období 1939 – 1945) v čase mieru a bez toho, že by Československo vojnu prehralo. Nielen západní spojenci obetovali Československo, ale ono sa aj samo obetovalo pod tlakom nezmeniteľného súbehu zložitých okolností. A nebolo to zo zbabelosti, ako sa tvrdilo vtedy a tvrdí sa to na mnohých stranách aj dnes, pretože, keď nastal čas bojovať, českí aj slovenskí vlastenci bojovali ako doma, tak aj na zahraničných frontoch. Pravda, Mary Heimannová necíti potrebu to zdôrazniť (spomína ako Lidice, tak aj Ležáky, ale boli aj Tokajík, Kľak, Ostrý Grúň, Baláže, Kalište a ďalších viac ako 100 vypálených českých, moravských a slovenských dedín) a ani pripomenúť obete českého a slovenského odboja a ak, tak len v takom kontexte, že boli zbytočné. Ako SNP, tak aj český odboj popisuje nanajvýš povrchne a stručne. A pri SNP sa nezabudne zmieniť aj o tom, že vraj aký je to len zavádzajúci názov, veď krajina bola okupovaná až po porážke tejto rebélie (! s. 142) a Golian bol podľa nej už počas prípravy povstania plukovníkom. Samozrejme sa musí otrieť aj o padlých na Dukle, ktorá sa podľa nej stala podobným propagandistickým „nacionalistickým“ heslom ako bitka pri Zborove z I. svetovej vojny (s. 143). Tak isto je podľa tejto ostrovtipnej logiky aj Košický vládny program, kde sa hovorí o potrestaní domácich kolaborantov ako z radov Čechov a Slovákov, tak aj z radov Nemcov a Maďarov, pre Heimannovú len príležitosťou zbaviť štát všetkých Nemcov a Maďarov a vytvoriť národný štát Čechov a Slovákov. To však vôbec nie je pravda a aj súčasnosť to potvrdzuje, pretože Maďari a Nemci dnes žijú ako v Čechách, tak aj na Slovensku, hoci Nemcov v Čechách zostalo len minimum (s. 145). Podľa tejto autorky bolo v májovom Pražskom povstaní zbytočne zabitých 1 693 Čechov a 935 Nemcov, čo podľa nej však nezavinila úplne zbytočná snaha Nemcov bojovať aj po tom, čo 2. mája 1945 už začalo platiť prímerie, ale nedostatok podpory Spojencov (s. 148).

Na záver, ak by sme vyšli z titulku knihy, že Československo – aj keď ani ono nebolo dokonalé, zápasilo v rôznych obdobiach tragického 20. storočia, ktoré ho stavali pred rozdielne výzvy, s mnohými problémami a malo aj veľa chýb – bol štát, ktorý neuspel, treba pripomenúť, že to ani zďaleka nebol taký neúspešný a zlý štát, ako to vykresľuje autorka. Bol to štát, ktorý vznikol po dlhom úsilí predkov dnešných generácií žijúcich na oboch stranách rieky Moravy a stal sa domovom nielen pre Čechov, Slovákov a Rusínov, ale aj pre tu žijúce národnosti, teda aj pre Nemcov, Maďarov atď. Bola to voľba zaslepených politických predstaviteľov týchto menšín, že sa k Československu postavili nepriateľsky a pomáhali ho zničiť. Až na jeseň 1938 a v ďalších rokoch nastali pre jeho obyvateľov, vrátane národností, tragické časy dvoch totalitných režimov. Pre Slovákov znamenala Československá republika zavŕšenie ich národnej emancipácie a položenie základov aj pre ich budúcu štátnu emancipáciu. V priebehu trištvrte storočia sa slovenský národ premenil z nesvojprávneho objektu, ktorého samotná existencia sa popierala, v platného člena európskeho spoločenstva, vznikli tu slovenské školy, kultúrne ustanovizne, samospráva. Politicky, hospodársky a kultúrne Slováci aj za pomoci vyspelejšieho a silnejšieho českého národa, zastavili svoje zaostávanie a dohonili ostatné civilizované národy vo svojom okolí. Tento v podstate veľmi krátky proces by bez Československa bol len ťažko predstaviteľný. Národnostné menšiny mali v Československu napriek všetkým kritikám často dokonca priaznivejšie podmienky pre svoj všestranný rozvoj ako vo svojich materských krajinách, žili v lepších sociálnych hospodárskych i kultúrnych pomeroch, na čo poukazovali už mnohí súčasníci v rokoch 1918 – 1938. To ostatne konštatujú aj oficiálne materiály maďarských úradov z tohto obdobia. Ak sa tento štát dnes len kritizuje ako „neprirodzená alebo chybná konštrukcia“, treba brať do úvahy aj krátky čas, ktorý bol napriek všetkým jeho chybám, ale predsa len demokratickému Československu daný, a merať ho nie dnešnými očami, ale porovnávať ho aj s jeho okolím v prvej polovici 20. storočia.

Ale vráťme sa k článku v časopise .týždeň o tom, že vraj „Československo vzniklo zo slov“. Naozaj som rád, že aj Američan – Kevin J. McNamara – sa zaujíma o dejiny Slovákov a Čechov, o Česko-Slovensko, Československo. Ale všetko, čo ďalej uvádza, a už aj ten jeho objav, ktorý tak vyzdvihuje aj redaktor časopisu Vydra, že vraj McNamara vo svojej knihe „Dreams of o Great Small Nation“ píše, že otcami nového európskeho štátu boli okrem politikov aj legionári, je úžasný, a je to podľa mňa naozaj novoobjavený fakt, o ktorom nielen českí a slovenskí historici predtým nič netušili, ale nevedeli o tom ani státisíce potomkov tých československých legionárov...

Nemá význam rozoberať omyly a neinformovanosť autora, naopak, treba vyzdvihnúť vôbec záujem nejakého Američana o túto problematiku. Ale neodpustiteľným lapsusom redaktora Vydru je to, že si nezistil fakty, že sa nezaujímal o to, ako to je s legionárskou problematikou nielen z pohľadu amerického autora. Veď o legionároch, o ich význame, o hlavnom organizátorovi légií, Slovákovi Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, je dnes dostupných toľko materiálov – v archívoch, knižniciach, aj na internete, že len úplný diletant môže vyprodukovať tvrdenia ako: „legionári majú na Sibíri malý pomník“ – tých pomníkov sú tam totiž desiatky a nie sú malé – Čeľabinsk, Jekaterinburg, Polovina, Posoľskaja... a aj inde – v Povolží – Simbirsk, Penza, Syzraň atď. Dokonca tých pomníkov do roku 2020 by malo byť až 50, okrem iného aj v Samare, Lipjagách a inde.. A nielen na Sibíri, dnes už máme legionársky pomník aj v Tokiu (je tam aj meno Slováka z Devínskej Novej Vsi, ktorý zomrel na ceste domov v Tokiu). V súčasnosti nie sú k dispozícii už len publikácie, v ktorých je „zúfalo málo informácií“, naopak, aj zásluhou Československej obce legionárskej v Prahe a Nadácie Milana Rastislava Štefánika v Bratislave sú dnes k dispozícii desiatky kníh, výstav, stovky článkov hoci len v štvrťročníku skvelej úrovne „Legionářský směr“, ktorý vychádza v Prahe... stačí si len dať trošku viac námahy, aby ste to dnes našli. V takejto knihe by nemali chýbať zmienky o projekte „Legie 100“, Legiovlaku, atď., atď... a potom by autor nemohol tvrdiť, že Československo vzniklo zo slov. Veď aj putovná výstava Ústavu politických vied SAV a Nadácie M. R. Štefánika v Bratislave, ktorá už tri roky koluje po Slovensku, má práve preto názov „Roky bojov, obetí a nádejí 1914 – 1920“.

Nie je pravda ani to, že Američania nevedia o legionároch nič. Platí to iste o väčšine Američanov, ktorí majú dnes iné starosti, ako sa zaujímať o to, čo bolo pred sto rokmi... Ale iní Američania nakrútili o legionároch pomerne dobrý a vzhľadom na Američanov a ich „hollywoodske maniere“ aj pomerne objektívny film Accidental Army. The most amazig Story of The Czechoslovak Legion: https://www.amazon.com/Accidental-Army-Amazing-Czechoslovak-egion/dp/B002696XMC

Naozaj by nemalo význam rozoberať všetky omyly, povrchnosti a lapsusy autora knihy, ktorú vraj písal „dvadsaťtrirokov“, naopak treba vyzdvihnúť jeho záujem. Ale čo nemožno prepáčiť, je nezvládnutie témy redaktorom .týždňa.

PhDr. Ferdinand Vrábel, Nadácia M. R. Štefánika v Bratislave, Ústav politických vied SAV v Bratislave

 


[1] Podľa bádateľských listov archivovaných v Slovenskom národnom archíve (SNA) v Bratislave M. Heimannová nikdy v období od roku 1992 až do vydania jej „konečnej, definitívnej, najlepšej“ hlboko „researched and highly readable“ histórie toho strašného a neúspešného štátu Československo, aby sa mohla stať autorkou týchto „groundbreaking“ československých dejín nebola, a teda nič tam neskúmala a žiadny fond tam ani v SNA neprebádala. Tento ústav však vo svojej knihe napriek tomu uviedla zrejme z toho dôvodu, aby jej nikto nemohol vyčítať, že slovenské archívne fondy vynechala. Takýto prístup je úplne detinský, veď každý relevantný odborník vie, že bádanie sa dá doložiť alebo vyvrátiť podľa bádateľských listov. (Tu ďakujem pracovníkom SNA, ktorí mi moje úvodné podozrenie aj potvrdili na základe svojej evidencie.)

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984