Reklama

Červené maky v Petržalke

Počet zobrazení: 4163


6_cintorin_petrzalka.jpgmaky_2.jpg



Nad každým z 331 hrobov je biely kríž s menom padlého.


Tohoročný jedenásty november bol v Bratislave zaliaty slnkom. Keď sme za Petržalkou vystupovali na rozhraní poľa a lesíka z autobusu, voňalo to tam skôr predjarím ako neskorou jeseňou. A to som už aspoň piatemu gratulantovi vysvetľoval, prečo som neprišiel na povestnom bielom koni. Štatistika je neúprosná. Od konca 50. rokov minulého storočia v našich zemepisných šírkach snežilo na Martina vraj  iba štyrikrát, posledné tri desaťročia vôbec.

Vlčie maky pri cestách či na okraji polí a záhrad boli od malička mojimi najobľúbenejšími divými kvietkami. Vtedy som ani netušil, že mi raz prischne podobne znejúca prezývka. Otvoril som na púčiku drsné lístky a na dlani sa mi rozsypali štyri nežné, dosiaľ priam geniálne poskladané svetločervené lupene. Ako šaty z orieška pre Popolušku.

1_pietny_akt_pri_hlavnom_krizi_vojenskeho_cintorina_v_petrzalke.jpgPietny akt pri hlavnom kríži vojenského cintorína v Petržalke.

Veľká a väčšia vojna    

Teraz ma s červenými makmi spájajú aj moje meniny. V povestnom vlakovom vozni v Le Francport pri Compiègne v severofrancúzskej Pikardii totiž 11. novembra 1918 o 11. hodine a 11. minúte predobedom uzavreli maršal Ferdinand Foch a Matthias Erzberger prímerie medzi Francúzskom a Nemeckom. Veľká vojna sa skončila. Bezprostredne po nej 11. november vyhlásili za Medzinárodný deň vojnových veteránov. Remembrance Day. Poppy Day. Veterans Day. Jour de lʾArmistice...

Kto vtedy mohol tušiť, že o necelých dvadsaťjeden rokov vypukne ďalšia vojna, ešte väčšia, ktorá dostane označenie druhá svetová? Na tom istom mieste pri Compiègne v tom istom vagóne bola už 22. júna 1940 podpísaná kapitulácia Francúzska a jeho okupácia nacistickým Nemeckom. Nemci boli aj v tomto mimoriadne dôslední.

2_minister_obrany_martin_glvac_nacelnik_generalneho_stabu_milan_maxim_a_riaditel_vojenskeho_historickeho_ustavu_miloslav_caplovic.jpgMinister obrany Martin Glváč, náčelník generálneho štábu Milan Maxim a riaditeľ Vojenského historického ústavu Miloslav Čaplovič.

Veteráni prijali červený mak ako symbol úcty k vojnovým obetiam oficiálne v roku 1920, ale prvý raz sa objavil už v básni Na flámskych poliach od kanadského lekára Johna McCrea. Počas prvej svetovej vojny slúžil v Belgicku a severnom Francúzsku ako vojenský chirurg. Hlboko ho dojímala bolesť ranených a smrť druhov v zbrani i tých na opačnej strane frontu. Písanie veršov mu pomáhalo, aby sa vyrovnal s týmito útrapami: „Na poliach Flámska vlčie maky rastú, tam medzi krížmi, rad za radom. Značia miesta, kde ležíme. Tam hore počuť udatný spev škovránka, uprostred revu kanónov tu dolu...“

McCreov červený mak je dodnes obrazom preliatej krvi na všetkých svetových bojiskách, tých minulých, súčasných a iste, žiaľ, i tých budúcich. Na Martina, či v jeho predvečer sa námestia britských, francúzskych či belgických miest s pomníkmi padlých v prvej a druhej svetovej vojne zaplnia ľuďmi so symbolickými červenými makmi.

Cintorín na konci Kopčianskej

Slovensko sa k tejto tradícii hlási iba posledné roky. Za prvej ČSR sa pietne akty pri hroboch vojnových obetí konali na Všetkých svätých – 1. novembra.

3_na_pietnom_akte_sa_zucastnil_aj_bratislavsky_primator_milan_ftacnik.jpgNa pietnom akte sa zúčastnil aj bratislavský primátor Milan Ftáčnik.

Po tom, ako sa v máji 2009 zavŕšila štvorročná rekonštrukcia vojenského cintorína na konci Kopčianskej ulice v Petržalke, pripomínajú si Bratislavčania Deň veteránov aj tu. Tohto roku za účasti ministra obrany Glvača, tiež Martina, a bratislavského primátora Milana Ftáčnika.

Vojenský cintorín, ako jediný svojho druhu v Bratislavskom kraji, tu vznikol v roku 1916, keď sem začali pochovávať zomrelých z vojenského Posádkového lazaretu v Bratislave a Divíznej nemocnice v rakúskej časti Kopčian (Kittsee), kde ležali zväčša ťažko ranení vojaci Rakúsko-uhorskej monarchie, ale aj z iných krajín.

V samostatných hroboch tu v štyroch sektoroch leží 331 mŕtvych z deviatich identifikovaných národností. Slovenská a česká národnosť nie sú rozdelené, 112 vojakov má uvedenú spoločnú československú národnosť. Podobne ako príslušníci národností bývalej Juhoslávie (51). A ďalšie? Maďarská (53), rumunská (43), rakúska (16), ruská (15), talianska a poľská po 11 vojakoch, nemecká (3), šiesti majú neznámy pôvod. Nad každým hrobom stojí biely kríž, podobne ako v Normandii na cintorínoch spojencov. V centre sa vypína hlavný kríž, v podstate jediný artefakt, ktorý sa tu zachoval.

5_odbojari_pri_kladeni_vencov_v_petrzalke.jpgOdbojári pri kladení vencov v Petržalke.

Po Viedenskej arbitráži roku 1938 sa Petržalka stala súčasťou nemeckej Tretej ríše. Pietne spomienky sa síce prerušili, no cintorínu sa neublížilo. Po druhej svetovej vojne sa ocitol na štyri desaťročia v neprístupnej pohraničnej zóne. Vtedy samonáletom najmä agátov celkom zarástol. Pohroma prišla až po otvorení hraníc, keď sa areál stal obľúbeným miestom vandalov, vykrádačov hrobov a zberateľov historických kuriozít.

Situácia sa zmenila až v roku 2003, keď vstúpil do platnosti zákon, ktorého zámerom je zabezpečiť zachovanie vojnových hrobov, pohrebísk a cintorínov. Vtedy sa ihneď vykonala inventarizácia vojnových pamiatok a pietnych symbolov. Následne mestská organizácia Paming uskutočnila obnovu cintorína za 615-tisíc eur. Celkovo na Slovensku evidujeme 32 495 vojnových hrobov z prvej a druhej svetovej vojny, v ktorých je pochovaných asi 160-tisíc vojakov. Starostlivosť o nich je na rozličnej úrovni. Paradoxne asi najlepšie sú na tom vďaka pozornosti vlády v Berlíne tie nemecké.

Postoj, pútnik

Na cintoríne v roku 1934 postavili kaplnku, do ktorej položili telesné pozostatky poľného podmaršala Franza Cvrčeka de Mielec (1857 – 1934), veliteľa 74. honvédskej pešej brigády z Nitry, ktorý chcel byť pochovaný medzi svojimi vojakmi. Sakrálnu stavbu pri výstavbe protinacistického bunkra asanovali a pozostatky generála previezli do jeho rodinnej hrobky v Rakúsku. Tvrdí sa však, že jeho duša tu ostala a každú polnoc sa túla po cintoríne, aby sa mohla prihovárať padlým bojovníkom.

7bunker_petrzalka_001.jpgV opravenom bunkri „Hřbitov“ je dnes múzeum.

Spomínaný zachovaný dvojpodlažný bunker B-S-8 „Hřbitov“ je najväčšou stavbou obrannej línie Bratislavy z konca 30. rokov. Vybetónovali ho v marci 1937. Dodnes zachoval aj s výzbrojou – dvoma zabudovanými kanónmi 44/59, ktoré mali slúžiť na ničenie tankov. V súčasnosti slúži ako múzeum, ktoré býva otvorené cez víkendy poobede. Dostať sa tam dá autom po úzkej asfaltovej ceste vedúcej v Kopčanoch pozdĺž štátnej hranice do Rakúska, alebo pešo od predposlednej zástavky autobusu číslo 80 Kopčianska.

Na pietnom akte vystúpil náčelník generálneho štábu Ozbrojených síl SR Milan Maxim, primátor Bratislavy Milan Ftáčnik a evanjelický kňaz. Pripomenuli, že na frontoch prvej svetovej vojne bojovalo 64 miliónov mužov, z toho 10 miliónov padlo (iba v bitke o Verdun 390-tisíc, v druhej svetovej zahynulo okolo 24 miliónov vojakov) a 10 miliónov utrpelo vážne zranenia.

Ozbrojený konflikt si vyžiadal aj utrpenie civilného obyvateľstva a značné materiálne škody. Slovenska sa to týkalo najmä v prvej etape vojny v oblasti Bardejova, Svidníka, Stropkova a Humenného. Prvý raz sa vo vojenskej histórii použila ponorka, lietadlá a vraždiaci plyn.

„Postoj, pútnik, zvestuj tým, ktorí nás vyslali, že my tu ležíme, ako zákony kázali nám,“ stojí na hlavnom kríži vojenského cintorína. Týka sa osudu vyše 87-tisíc Slovákov, ktorí padli vo Veľkej (tej menšej) vojne. Môžeme iba súhlasiť s primátorom Ftáčnikom, že nech červené maky v budúcnosti svietia iba na poľných medziach, a nie na vojenských hroboch.

Foto: Emil Peterský

Priemer: 4.7 (6 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama