Cenzúra v dnešnej spoločnosti

Počet zobrazení: 5904

Cenzúra u nás vraj neexistuje, aspoň podľa ústavy a ďalších zákonov. Je to ozaj tak? Ani v minulom režime oficiálne nejestvovala, a predsa nás kruto gniavila. Čo a ako sa zmenilo? Nie až tak veľa, pretože hľadanie pravdy vo všeobecnosti bolí, a priznajme si, zavše sa spája aj so strachom o holú existenciu – pretože do hry vstupuje ideológia, boj o moc; hľadanie pravdy je vlastne hľadanie univerzality. Verejný priestor nás však zotročuje ideológiou, schizofrenicky rozpolí naše myslenie, učí nás pozerať sa na svet ružovými alebo čiernymi okuliarmi.  A tu sa ocitáme sa na dôležitom myšlienkovom rozhraní: Oplatí sa povedať pravdu? Nepodkúri nám niekto za to? Neublížime tým svojej rodine? Medzi ľuďmi panuje strach vyslovovať svoje názory, zväčša sa boja otvorene povedať, čo si myslia, ako sa pozerajú na najpálčivejšie problémy dneška. Myslím, že to platí aj o spisovateľoch a novinároch! A práve tu nastupuje novodobá cenzúra spätá s rozpadom hodnôt v súčasnej spoločnosti, cenzúra, ktorú možno rozdeliť do piatich základných oblastí: manipulácia, nepísaný zákaz, ostrakizácia, zamlčovanie či ignorovanie faktov, ekonomické páky a finančné škrtenie.

neubranim.jpg

Poďme si nejasnú mozaiku vyplniť kamienkami, dokresliť obrázok v reálnych farbách. Manipulácií máme v našich masmédiách neúrekom, dokonca aj vo verejnoprávnych. Spomeniem aspoň jeden príklad: nie náhodou Rada pre vysielanie a retransmisiu začala nedávno správne konanie proti Rozhlasu a televízii Slovenska (programová služba Jednotka) vo veci možného porušenia objektívnosti a nestrannosti spravodajských a politicko-publicistických programov (oddeľovanie názorov a komentárov od informácií spravodajského charakteru) v súvislosti s odvysielaním príspevku Vysokoškolskí pedagógovia začínajú ostrý štrajk, ostatní učitelia prechádzajú do štrajkovej pohotovosti (dňa 15. 2. 2016). Nejde len o tento príspevok, celé mediálne pokrývanie štrajku učiteľov bolo neférové,  dokonca až také, že samotná STV sa svojimi oznamami podieľala na organizovaní protestov. Nie inak, ba ešte manipulatívnejšie to bolo v komerčných televíziách. Väčšina recipientov však vnímala a vníma kauzu zásadne odlišne, ako ju prezentovali médiá.

Žurnalisti by mali vecne a konštruktívne kritizovať, nie istým skupinám zaujato nadržiavať. Žiaľ, jednostranná a nepodložená kritika je, zdá sa, bežným chlebíčkom mainstreamových médií. Taký je aj názor Gabriela Šípoša, riaditeľa Transparency International Slovensko: „Takmer 400 citácií v slovenských médiách zaznamenal za ostatný rok portál Finstat.sk, ktorý poskytuje finančné dáta o slovenských firmách. (...) Aj vďaka týmto informáciám sa napríklad dali ľahko zistiť závratné rasty a zisky doktora Kostku či firiem okolo tety Anky. Finstat ťaží z dát, ktoré v roku 2013 začal zverejňovať rezort financií. Paradoxne za túto malú revolúciu v transparentnosti firiem – aj na svetové pomery je to špička – si politici takmer žiadnu odmenu ,nezlizli‘. Novinári ani komentátori to pri hodnotení Ficovej druhej vlády nepripomínali.“

Už vidím, ako sa väčšina kolegov z médií hlavného prúdu búri a protestuje – naše pravdy sú predsa  neotrasiteľné, nevyvrátiteľné, jednoznačné. Iné názory sú neprístojné, nenáležité, neprípustné. A nielen to! Aj extrémistické, šovinistické a nacionalistické! Nuž, dá sa tomu rozumieť – veď pod takú nálepku možno všetko skryť, aj vlastnú zaslepenosť. A ľudí vystrašiť! Pamätám si napríklad, aký verejný nátlak vyvinul denník SME na istú knižnicu v okrese Trnava za to, že si dovolili pozvať na besedu redaktorov z časopisu Zem a vek (údajne konšpiračného) – až taký nátlak, že knižnica besedu odvolala. Rovnaká mediálna spŕška sa zniesla na známeho spisovateľa Jozefa Banáša, ktorý si „trúfol“ oným „konšpirátorom“ poskytnúť rozhovor.

K novým manipulačným metódam patria tančeky okolo tzv. proruskej propagandy. Žiaľ, uchyľuje sa k nim aj štát. Napríklad v nedávnom v stanovisku ministerstva vnútra sa okrem iného uvádza: „Za hlavné riziko možno považovať postupné šírenie nálad, ktoré odmietajú základy demokratického právneho štátu, rozdúchavanie nenávisti k najvyšším štátnym činiteľom a podporu subjektov, ktoré sú viac naklonené ruskému geopolitickému pohľadu na svet.“ Akoby náhodou Daniel Milo z kancelárie ministra vnútra (v danom čase tam ešte pôsobil – pozn. redakcie) v článku Pozor na konšpiračné weby (Pravda, 11. 6. 2016) upozorňuje na petrohradských trolov: „Sú svedectvá ľudí, ktorí odtiaľ prišli a hovorili o tom, ako to tam funguje, o stovkách platených ľudí.“ Máme si vraj, aspoň podľa neho, dávať na nich pozor, aby nám „nevykĺbili“ mozog, či ho neponorili do nejakej deštruktívnej nádrže. Netvrdím, že niečo podobné nemôže jestvovať, ale to neznamená, že máme na druhej strane zamlčiavať agresívnu proamerickú propagandu či propagandistickú činnosť desiatok rozličných mimovládnych organizácií – výrobcov súhlasu (použijúc pojem presláveného amerického žurnalistu a manipulátora Waltera Lippmanna) – platených zo Západu, predovšetkým však z USA. V tom istom vydaní Pravdy by Jaroslav Naď, bezpečnostný analytik, rád videl ešte väčšiu angažovanosť štátu v propagande (pripomínam, že propaganda má výrazne hanlivý význam): „V Česku si tento problém (proruskej propagandy – pozn. autora) priznali už skôr a na boj s ruskou propagandou chystajú zriadiť špecializovanú 30-člennú jednotku. Práve Česko by mohlo byť pre Slovensko príkladom.“

Nemyslím si, že negatívny príklad môže slúžiť ako príklad. Dúfam, že nám v tejto súvislosti nehrozí neslávne slávny americký mccarthizmus. Nemecký novinár Udo Ulfkotte, autor knihy Gekaufte Journalisten (Kúpení žurnalisti), ktorý – pôsobiac sedemnásť rokov v denníku Frankfurter Allgemeine Zeitung – odhaľuje manipulačné praktiky politikov, tajných služieb, vysokých finančných kruhov i samotných médií a zároveň si sám sype popol na hlavu. V kapitole Obamovi trolovia: piata kolóna USA (s. 179) napríklad cituje z renomovaných švajčiarskych novín Neue Zürcher Zeitung: „Článok v ruských opozičných novinách Novaja gazeta uvádza, že Agentúra pre internetové štúdiá ponúkala pred pol rokom osobám, ktoré budú písať pravidelné komentáre v prospech Kremľa, mesačne 650 frankov a jedlo zadarmo. Autori pochádzajú zväčša z mládežníckych organizácií verných Putinovi...“

Ulfkotte to komentuje slovami: Škandál! Zlí Rusi v Kremli platia mladým ľuďom za to, že robia propagandu pre ruskú vládu. Úbohí mladí ľudia dostavajú ako protihodnotu grátis jedlo a zopár eur. Áno, v tomto duchu sa šíria informácie v dnešnom tzv. slobodnom svete. Ale postojme, prepriahnime! Zamyslime sa nad tým, čo robia nemeckí novinári – ochotne a radi – za príslušný „bakšiš“ pre proamerické organizácie (Atlantický most, Trilaterálna komisia, Marshallov nemecký fond, Americká rada Nemecka, Americká akadémia, Aspen inštitút, Inštitút pre európsku politiku), pre proamerických podnikateľov a politikov, ale aj pre americké tajné služby. Opýtajme sa ich, koľkí dostali pozvania na slávnostné obedy, na lukratívne cesty do Spojených štátov. V tomto prípade to nie je škandál, pokladá sa to za samozrejmosť, za bohumilú vec! Inak povedané, Putin má trolov, Obama je čistý ako ľalia.

Podobný tón cítiť aj z činnosti drvivej väčšiny našich mimovládnych organizácií, netreba ich hádam vymenúvať, všetci ich poznáme z mimoriadne aktívnej prezentácie v médiách a citácií na rozličných knižných a publicistických frontoch. A poznáme aj ich zafarbenie – vyplýva z prameňov, o ktoré sa popri domácich médiách opierajú; spomeniem aspoň niektoré: každoročná správa amerického ministerstva zahraničných vecí o stave ľudských práv vo svete (zahŕňa zhruba 200 krajín, spracúvajú ju jednotlivé americké veľvyslanectvá, opierajú sa pritom o tendenčné domáce zdroje, predovšetkým z médií a mimovládok), ďalej sú to „prizdobené“ správy amerických organizácií Freedom House a International Press Institute (Medzinárodný tlačový inštitút s odbočkou na Slovensku), v európskych podmienkach zase výstupy Reportérov bez hraníc a Asociácie európskych žurnalistov (prekrucovanie stupňa slobody tlače v európskych štátoch) atď.

Prejdime k ďalšej forme cenzúry. Nepísaný zákaz predstavuje akýsi pomyselný zoznam autorov, ktorí sú v danom médiu neželateľní, resp. nemôže a nesmie sa písať o ich dielach. Sám som to spoznal na vlastnej koži: v istých novinách mi zakázali publikovať, pretože, ako som sa dozvedel z kuloárov, vydavateľ príslušných novín vlastnil aj tlačiareň, ktorá okrem iného tlačila i popredný bulvárny týždenník (ostro som ho vo svojich knihách a článkoch kritizoval). Šéfovia týždenníka (lukratívnej zákazky) jednoducho povedali – buď my, alebo Dinka. A bolo to vybavené! Osobne poznám aj ďalšie prípady: denník SME napríklad očividne ignoruje istú divadelnú autorku (neinformuje o jej premiérach, za pätnásť rokov neuverejnil o jej predstaveniach nijakú recenziu – ani o takých, ktoré sa reprízujú vyše desať rokov), lebo pre redakciu reprezentuje iný politický košiar. Alebo: z vlastnej skúsenosti i zo skúseností kolegov viem, že denník Pravda nie je nejako zvlášť naklonený autorom a literárnym dielam zo širšieho ľavicového spektra. Prirodzene, to sú iba paberky z hojnej úrody nepísaných zákazov.

prorusky.jpg

Ostrakizácia je jeden z najúčinnejších prostriedkov vedenia propagandistickej vojny. Prostredníctvom výmyslov a poloprávd útočí na prapodstatu človeka, jeho morálku, schopnosti, vedomosti, charakter, na všetko, čo dokázal a vytvoril. Niekedy sa tento pohon premieňa dokonca na štvanicu, žurnalisti ako svorka vlkov naháňajú svoju obeť, neštítia sa zasahovať do dôstojnosti človeka, jeho rodiny, detí. Mnohí ľudia dostanú strach, radšej sa stiahnu zo scény, len aby ochránili najbližších. Nie je to nič iné iba grobianska a arogantná metóda plná urážok, osočovania, výsmechu, nadutosti z vlastnej veľkosti, slovom, metóda bez akéhokoľvek etického kódexu a akýchkoľvek zábran usilujúca sa za každú cenu nasadiť náhubok protivníkovi, ktorého si médiá samy vytvorili. Najsmutnejšie je, že proti ostrakizácii možno iba ťažko bojovať. Autor zatrpkne a naostatok sa odmlčí.

Zamlčiavanie, ignorovanie faktov je najbežnejším spôsobom mediálnej cenzúry, inak povedané, komunikácie bez komunikácie. Zoberme si zahraničnú politiku: pri spravodajstve a komentovaní udalostí na Ukrajine, v Sýrii, USA, Európskej únii, na Blízkom a Strednom východe sa s veľkou vehemenciou čerpá z jednostranných prameňov. Bez internetu, v ktorom sú všetky pravdy i lži, by bol človek stratený – treba si len správne vybrať. Napríklad nedávno priniesla STV kusé spravodajstvo o protestoch v Paríži, akoby išlo o nejakú náhodnú akciu bez širších súvislostí. O ukrajinskom Majdane sa však televízne šoty (parádne zmanipulované) objavovali denne. Prečo? Akosi sa moderátorovi nechcelo dopovedať, že parížske hnutie Nuit debout (Noc na nohách), ktoré sa začalo 31. marca 2016 okupáciou Námestia republiky, totiž západným lídrom a ich pochlebovačom nevyhovuje – najmä tým, že sa obracia proti systému ako takému (svojím spôsobom pripomína niekdajšie newyorské hnutie Occupy Wall Street). A rovnako zabudli dopovedať, že hnutie má množstvo sympatizantov, ktorých spája heslo ne dlažbe námestia – Buď nespokojný! A nielen to. Takisto sme sa nedozvedeli, že Saudská Arábia sa na začiatku tohto roka dostala na tzv. zoznam hanby generálneho tajomníka OSN za bombardovanie civilných cieľov a zabíjanie detí v Jemene, no v júni ju zo zoznamu vyškrtli na základe intenzívneho lobovania saudskoarabskej vlády a jej spojencov z Európy a USA, ktorí jej dodávajú zbrane. Akosi nikomu neprekážalo, že arabská koalícia vedená Saudmi medzitým zaútočila na štyri zdravotné strediská podporované mimovládnou organizáciou Lekári bez hraníc, že v auguste zahynulo po ich nálete na školu desať detí. Nuž čo?! Ochrana lukratívneho obchodu so zbraňami, ako sa vyjadril Kevin Watkins, riaditeľ organizácie Save the Children vo Veľkej Británii, má prednosť pred ochranou práv detí, pred ľudskými životmi. Ale ani to nestačí, v sobotu 8. októbra 2016, ako priznali aj naše médiá, pri sobotňajšom leteckom útoku (pripisovanom arabskej koalícii) na pohrebnú sieň v jemenskej metropole Saná zomrelo vyše 140 ľudí, zranených bolo viac ako 500. Na margo toho zaznela iba lakonická a provokačná veta, že Spojené štáty prehodnotia svoju podporu koalícii vedenej Saudskou Arábiou. Cynické a nedôveryhodné! Všetko by mohlo byť ináč, keby médiá pred takými zverstvami zámerne nezatvárali oči a verejne označili vinníkov.

Alebo iná téma – ekonomická, nad ktorou sa rozplývajú spolu s vládou takmer všetky médiá, navzájom sa potľapkávajúc po pleci pri debatách o príleve zahraničného kapitálu. Akoby ani jednému žurnalistovi netrklo, že vo finančnom sektore kontrolujú zahraničné firmy väčšinu našich aktív, že sa stávame montážnou dielňou s nízkou pridanou hodnotou, že naši robotníci zarábajú za rovnakú prácu, možno aj kvalitnejšiu, trikrát menej ako v Nemecku, že veľké zisky vyrobené slovenskými rukami odtekajú mimo republiky atď. Všetko pre zamestnanosť, všetko za vyšší hrubý domáci produkt (HDP), ale za akú cenu?!

Najefektívnejším cenzorom, na to nezabúdajme, je ekonomický náhubok. Zápasia s ním mnohé odborné, kultúrnospoločenské a literárne časopisy, nevynímajúc Literárny týždenník, ktorého som šéfredaktor. Tvoríme a vyrábame ho takpovediac na kolene, so zastaranou technikou, bez nevyhnutného personálneho obsadenia, bez nárokov na mzdy, za minimálne honoráre. Dennodenne sa mocujeme s problémami, trasú sa nám kolená, či vôbec dostaneme dotáciu od štátu, aká bude veľká, či z nej vyžijeme. A všetci navôkol nám vravia, pśśśt, teraz nemôžete kritizovať ministerstvo kultúry a Fond na podporu umenia, lebo ostanete s holými zadkami. A my ekonomicky aj cenzorsky, „samoregulačne“ vajatáme.

Dokedy?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984