Boj o top posty Európy sa už začal

Martin Schulz, predseda Európskeho parlamentu v aule Univerzity Komenského 18. septembra 2012.

V roku 2014 prebehne kompletná výmena v najdôležitejších orgánoch vedúcich inštitúcií Európy. Platí to pre Európsky parlament (EP), Európsku komisiu (EK), aj Európsku radu (ER).  Existujúca národná rivalita v 28-člennej Európskej únii (EÚ) sa premieta aj do výberu možných kandidátov, ktorí vytvoria nové vedenie Európy. Jeho hlavným poslaním bude vyviesť konečne Európu z vleklej ekonomickej krízy, ktorá výrazne naštrbila medzinárodné postavenie starého kontinentu v konkurenčnom boji s ostatnými regiónmi sveta.

Najväčšia pozornosť sa venuje otázke nástupníctva po terajšom predsedovi Európskej komisie José Manuelovi Barrosovi, ktorého mandát sa skončí 31. októbra 2014. Politické strany zastúpené v Európskom parlamente už začali s hľadaním svojich vhodných kandidátov tak, aby pokiaľ možno predstihli personálne návrhy prichádzajúce z členských štátov únie.

Na úrovni komisie druhou kľúčovou kandidatúrou bude náhradník Britky Catheriny Ashtonovej vo funkcii šéfa rezortu zahraničia. Ide o dôležitý, značne reprezentatívny, ale zároveň aj dosť nevďačný post, keďže bude treba riešiť také agendy, ako sú vzťahy EÚ s Ukrajinou, Iránom či kríza v Strednej Afrike, atď.

Predseda Európskej rady Herman Van Rompuy z Belgicka ako predstaviteľ členských štátov končí vo svoje druhé funkčné obdobie (podobne ako aj J. M. Barroso) trocha neskôr, 30. novembra 2014. Počas jeho pôsobenia sa prestíž rady darilo postupne zvyšovať, takže v niektorých oblastiach aj zatienila predtým všemocnú komisiu. Pri výbere budúceho šéfa Európskej rady budú európski lídri zohľadňovať najmä fakt, kto bude najpravdepodobnejším kandidátom na post šéfa Európskej komisie tak, aby, pokiaľ možno, tieto dva dôležité posty neboli obsadené z toho istého štátu, alebo regiónu EÚ.

Vo voľbách do Európskeho parlamentu, ktoré sa uskutočnia v máji 2014, bude zvolených 751 europoslancov. Už aj v priebehu terajšieho funkčného obdobia europarlament postupne požadoval pre seba stále väčšie slovo prakticky v celej európskej agende.

Dá sa očakávať, že v tomto trende bude pokračovať aj nová zostava EP, ktorá na svojom prvom stretnutí v júli 2014 bude voliť náhradu za doterajšieho šéfa, nemeckého socialistu Martina Schulza. Ten nastavil štandard dosť vysoko, jeho hlas bolo často počuť pri rozhodovaní o rôznych záležitostiach, pričom neustále požadoval väčšiu zodpovednosť lídrov únie voči osudom jej 500 miliónov obyvateľov. Napr. neraz verejne kritizoval aj ignorantskú politiku vlády premiéra Viktora Orbána voči 4,5 miliónovej chudobe v Maďarsku.

Doteraz to boli národní lídri, ktorí rozhodovali o obsadzovaní európskych top postov, napr. aj J. M. Barroso sa stal predsedom EK ako ich kompromisný kandidát. Avšak podľa Lisabonskej zmluvy z roku 2009 by sa to malo už diať tak, že sa zohľadnia výsledky ľudového hlasovania do EP. Čiže by mal byť uprednostnený kandidát strany, ktorá získala najviac hlasov vo voľbách do europarlamentu. Technicky však skôr ide o odporúčanie, teda nie je záväzné pre národných lídrov. Pozorovatelia európskej politickej scény z toho vyvodzujú, že výber osoby nového šéfa EK prebehne opäť „po starom“, podľa doterajších zvyklostí kompromisného vyjednávania.

Súc proti uvedenej tradícii sa politické strany zastúpené v EP snažia urýchliť prípravu svojho zoznamu kandidátov pre nasledujúce funkčné obdobie, najmä čo sa týka EK. Oficiálnym kandidátom socialistov na post šéfa Európskej komisie je práve Martin Schulz, ktorý má síce podporu EP, povráva sa však, že jeho kandidatúre nie je príliš naklonená jeho krajanka kancelárka Angela Merkelová. Tá si údajne necháva v zálohe na tento post aj dánsku kandidátku a premiérku Helle Thorning-Schmidtovú.

Centristická strana liberálov si vyberie svojho kandidáta 1. februára 2014 spomedzi bývalého premiéra Belgicka Guy Verhofstadta a terajšieho eurokomisára pre ekonomické záležitosti Švéda Olli Rehna. Ten hral vedúcu úlohu pri formovaní politiky EK v boji proti hospodárskej kríze v Európe. Zdá sa, že to môže byť jeho nevýhoda, pretože jeho osobu mnohí spájajú práve s nepopulárnou politikou uťahovania opaskov a rozpočtových škrtov. Pričom v súčasnosti sa už viac uprednostňuje potreba stimulovať hospodársky rast a zamestnanosť.

Napr. bývalý maďarský národohospodársky minister (de facto minister financií) a terajší prezident Maďarskej národnej banky Gyὅrgy Matolcsy („pravá ruka“ premiéra Orbána) nedávno cez médiá vyzval O. Rehna, aby odstúpil zo svojej funkcie pre údajne neúspešnú stratégiu riešenia hospodárskej krízy.  

Stredo-pravá Európska ľudová strana (EĽS) zatiaľ nemá príliš jasno, koho si vybrať za svojho kandidáta za predsedu EK. V hre sú viacerí jej kandidáti: súčasný eurokomisár pre finančné trhy Francúz Michel Barnier (je málo pravdepodobná jeho podpora zo strany socialistickej vlády vo Francúzsku), bývalý luxemburgský premiér a bývalý šéf euroskupiny Jean-Claude Juncker  (údajne nemá prílišnú podporu nemeckej kancelárky Angely Merkelovej, ani súčasného šéfa eurozóny a holandského ministra financií Jeroena Dijsselbloema), poľský premiér Donald Tusk, fínsky premiér Jyrki Katainen, súčasná šéfka IMF, Francúzska Christine Lagardeová.

Pre Slovensko by snáď mohol byť z doteraz známych najvítanejším kandidátom na čelo Európskej komisie poľský premiér Donald Tusk pre jeho dôvernú znalosť potrieb krajín Višegrádskej skupiny. Zostáva otvorenou otázkou, či sa prognózované hospodárske oživenie v Európe už prejaví do mája 2014 dostatočne silne na to, aby stihlo zabrániť väčšiemu úspechu extrémistických politických strán vo voľbách do Európskeho parlamentu.

Foto: Emil Polák