Reklama

Bitka pri Zborove 2. júla 1917

Vojenský význam a politické súvislosti
Počet zobrazení: 1988

Bitka pri Zborove (Halič, vtedy súčasť Ruska, medzi vojnami Poľska a dnes Ukrajiny) 2. júla 1917 bola prvým spoločným vystúpením československého dobrovoľníckeho vojska v Rusku – Československej streleckej brigády, ktorá sa stala základom Ruskej légie. Hoci táto bitka v porovnaní s inými veľkými zrážkami na západnom, východnom i  južnom fronte nepatrí z  hľadiska vojenských dejín prvej svetovej vojny k veľkým akciám, z pohľadu budovania československých légií, politického presadzovania sa vedenia čs. odboja na čele s T. G. Masarykom, M. R. Štefánikom a E. Benešom mala zásadný význam. Po nej sa urýchlene rozbehlo budovanie čs. dobrovoľníckeho vojska v Rusku. Postupne sa tam vytvoril Čs. armádny zbor a na západe prvé pluky francúzskej légie a napokon aj talianskej légie.

mohyla_nasich_v_kalinivke_660.jpg
Pomník padlým československým legionárom v dedine Kalinivka.

Z politického hľadiska bitka pri Zborove dokázala spojencom, že Česi a Slováci sa dokážu za svoju slobodu a vytvorenie spoločného štátu biť so zbraňou v ruke a priniesť v boji proti Centrálnym mocnostiam aj obete na životoch. V rokoch prvej Československej republiky (1918 – 1938) patrila bitka pri Zborove k základom bojových tradícií čs. armády. Z politických príčin bola táto tradícia po okupácii českých krajín Nemcami potlačená a  rovnako bola potlačená aj po februári 1948 komunistickým režimom. Jej význam sa vytesnil predovšetkým zdôrazňovaním bojov v rámci Karpatsko-duklianskej operácie na jeseň 1944, hoci aj tie majú svoje čestné miesto v našich dejinách. Hrob neznámeho vojaka od Zborova na Staromestskej radnici v Prahe Nemci zlikvidovali a po oslobodení ho nahradil hrob neznámeho vojaka z bojiska na Dukle. Až po roku 1989 dostávajú Zborovská bitka a jej hrdinovia opäť svoje zaslúžené miesto v dejinách Slovákov a  Čechov v boji za slobodu a vlastnú štátnosť.

Formovanie nášho zahraničného vojska sa začalo v Rusku už v lete roku 1914 v oblasti Kyjeva. Prvá jednotka dostala meno Česká družina a jej členovia (českí a slovenskí krajania – rakúsko-uhorskí poddaní, ktorí pracovali alebo učili pred vojnou v Rusku) z tohto obdobia sa nazývali starodružiníci na rozdiel od neskorších dobrovoľníkov – novodružiníkov, ktorí v počte 250 pribudli začiatkom roku 1915 v Tarnove už z  radov rakúsko-uhorských zajatcov.[1] Medzi nimi bol najvýznamnejší Bohdan Pavlů, ktorý sa do ruského zajatia dostal koncom roku 1914 v Haliči a neskôr bol jedným z najvýznamnejších politických predstaviteľov čs. odboja v Rusku, spolupracovníkom Milana Rastislava Štefánika a Tomáša Garrigue Masaryka.

Vojenská prísaha a svätenie práporu sa v  Kyjeve na Sofijskom námestí uskutočnilo symbolicky na deň sv. Václava – 28. septembra/11. októbra 1914. Príslušníci Českej družiny sa zúčastnili bojov už na jeseň 1914 v Haliči a potom v Karpatoch, keď prenikli aj na severovýchod Slovenska (východoslovenský Zborov, Medzilaborce). Pôsobili hlavne ako prieskumné a výzvedné jednotky a ako tlmočníci. Česká družina sa postupne rozrástla na Čs. strelecký pluk (február 1916) a na Čs. streleckú brigádu (apríl 1916). Československá dobrovoľnícka jednotka sa budovala len pomaly a s veľkými prekážkami, lebo cárska vláda – napriek svojmu formálnemu súhlasu – tvorbe čs. vojska v Rusku príliš nepriala. Českí a slovenskí vojaci boli pridelení po čatách a polčatách k ruským plukom a divíziám, kde dosahovali pozoruhodné výsledky najmä v prieskumnej a výzvednej činnosti. Dobre totiž poznali jazyk a  zvyky rakúsko-uhorskej armády, mali rakúske uniformy, výstroj a výzbroj a to im veľmi pomáhalo v teréne.
 

Situácia v Rusku v roku 1917
 

Prevratné ruské udalosti z roku 1917 mali veľký význam aj pre československé zahraničné hnutie. V uvedenom roku vplývali na čs. vojsko na Rusi dve domáce revolučné udalosti – februárová/marcová demokratická revolúcia a októbrová/novembrová boľševická revolúcia. Ruská demokratická revolúcia vo februári/marci 1917 odstránila cársky režim (formálne konštitučnú demokraciu, ale fakticky samovládu, zaviedla demokratické reformy a ovplyvnila predovšetkým budovanie zahraničného vojska, ktoré sa neskôr začalo nazývať légiami. Počet zajatcov – Čechov a  Slovákov – v Rusku v  roku 1917 sa odhaduje na 200 – 250 tisíc. Nábor v zajateckých táboroch organizovala od III. zjazdu československých spolkov na Rusi (6. – 14. mája 1917) Odbočka Československej národnej rady na Rusi (OČSNR). Na zjazde došlo k definitívnej porážke cárofilských skupín (najvýraznejší predstaviteľ bol Josef Dürich) a pripravila sa pôda pre príchod profesora Tomáša Garrigue Masaryka do Ruska. Zväz československých spolkov sa naďalej mal starať už len o krajanov usadlých v Rusku.[2]

mohyla_nasich_v_kalinivke_2_660.jpg
Pamätná tabuľa na pomníku padlým československým legionárom.

Petrohradská skupina OČSNR bola výrazne promasarykovská – predsedom mal byť vždy ten člen parížskej Československej národnej rady, ktorý bol prítomný v Rusku; podpredsedom bol Bohumil Čermák a tajomníkmi Jiří Klecanda a Ivan Markovič. Masaryk prišiel do Ruska 16. mája 1917 a po významnej diplomatickej a agitačnej činnosti odtiaľ odišiel do USA  v marci 1918. Bolo to pre ruskú légiu rozhodujúce obdobie, keď čs. dobrovoľnícke vojsko, ocitnúc sa vo víre ruských turbulencií, muselo hľadať východisko zo svojho zložitého postavenia v Rusku. Z politického hľadiska tu bol významný rozkaz T. G. Masaryka o zachovaní prísnej neutrality a nezasahovania do vnútroruských pomerov. Zbrane mali čs. jednotky použiť len v prípade sebaobrany.

V marci 1917 bol v situačnej správe ruského hlavného stanu citovaný úspešný útok 4. čaty 6. roty 1. pluku v priestore Lysonija – Potutory.[3] 15. marca 1917 bol vydaný rozkaz na organizovanie 3. pluku čs. brigády, ktorý mal na čele podplukovníka Nikolaja Petroviča Mamontova (nepliesť si ho s neskorším bielogvardejským generálom K. K. Mamontovom). Dňa 6. apríla 1917 vydala vojenská rada Dočasnej vlády „Zásady pre formovanie československého vojska“, na základe ktorých boli u všetkých troch plukov sformované guľometné oddiely. Následne bol 6. mája 1917 povolený široký nábor v zajateckých táboroch.

V ruských politických kruhoch však stále pretrvávala nechuť plne podporovať československé národné hnutie, aby nebol daný „zlý príklad“ neruským národom. Predtým sa cárska vláda obávala „revolučného hnutia“, ktoré sa snažila kontrolovať prostredníctvom Dürichovej rady; u  Dočasnej vlády sa zase objavovali výroky o „šovinistickom“ čs. hnutí (Alexander Fjodorovič Kerenskij). Zásadný prielom sa podaril až po prvom nasadení Čs. brigády počas letnej ofenzívy v bitke pri Zborove.

Po februárovej/marcovej revolúcii v r. 1917 vznikali v  ruskej armáde na základe nariadenia Dočasnej vlády tzv. komitéty vojakov. Pobočník T. G. Masaryka a historik čs. légií Jaroslav Papoušek[4] o tejto ruskej revolúcii napísal, že „Hladová bouře změnila se v pokus o převrat a tento rozlil se v nekrvavou a vítěznou revoluci. O revoluci nelze psát, revoluci je nutno prožívati. Revoluce je dílem kolektivu a nenašel se dosud historik, jenž by dovedl směsicu nálad, vír vášní, sílu rozpětí a různorodost jejich zjevů zachytiti tak plasticky, aby čtenář byl s to zpřítomniti její průběh v plné intensitě a šířce. Tím méně pak je možno vystihnouti revoluci ruskou, kde prvky politické od počátku mísily se s prvky revoluce sociální, kde šlo o převrat na území rovnajícím se téměř osmině celé zeměkoule...“[5] Aj pre svoj sociálny rozmer mala ruská demokratická revolúcia z februára/marca 1917 veľký vplyv na československých dobrovoľníkov a aj zajatcov v Rusku. „Morální vliv ruské revoluce na naše revoluční hnutí byl v tomto ohledu ohromný. Naše hnutí ocitlo se náhle v prostředí, jež v hlavních rysech ideově mu odpovídalo, jež svou revoluční psychologií mocně rozněcovalo jeho plameny.“[6]

Na základe opatrení Dočasnej vlády sa aj v ruskej armáde začali zavádzať demokratické metódy a orgány, ktoré na ducha a bojovnosť ruskej armády pôsobili pod vplyvom boľševikov rozvratne, rozkladali jej bojaschopnosť a disciplínu v radoch vojakov. Generalita tomu chcela čeliť úspešnou ofenzívou, ktorú pripravovali na začiatok leta 1917. Bola to tzv. Kerenského ofenzíva. Cieľom nástupu, ktorého sa mali zúčastniť VII., VIII. a IX. ruská armáda, bolo dobytie Ľvova. VII. armáda mala pretrhnúť front pri Brežanoch a VIII. armáda mala postupovať z juhu. Čs. brigáda bola pridelená k XI. armáde.[7] O Kerenského vojenských schopnostiach sa zachovali negatívne hodnotenia, podľa ktorých jeho politické rozhodnutia spôsobili nielen nezdar ofenzívy, ale aj rozklad ruskej armády. Dôverný znalec ruských pomerov, generál Jaroslav Červinka o tom napísal: „Revoluční kejklíř, ministr Kerenskij, neměl žádného porozumění pro skutečný stav ruské armády: Onť to vlatně byl, jenž svým bezohledným chováním k posledním živým pilířům ruské bojové moci, zadal jí smrtelnou ránu. A ve svém nepochopitelném klamu přece ještě pomýšlel na ofensivu.“[8]

Aj v čs. jednotkách, ktoré sa sformovali ako súčasť ruskej armády, sa uplatnili nariadenia Dočasnej vlády o demokratických opatreniach vo vojsku. Volili sa aj v nich delegáti a komitéty. Na zjazde vojenských delegátov týchto komitétov Juho-Západného frontu 28. mája 1917 sa hlavnému veliteľstvu podarilo presadiť rezolúciu o vytváraní zvláštnych úderných skupín. Heslom bolo: „Za slobodu, za pôdu, so zbraňou v ruke vpred!“ Československí delegáti na zjazde prihlásili do úderných oddielov celú Čs. brigádu. Veliteľ brigády plk. Vjačeslav Platonovič Trojanov (1875 – 1918) dostal za úlohu zhromaždiť rozptýlené čs. čaty a poločaty v jeden celok a zaradiť ho k 49. zboru generála Vladimira Ivanoviča Selivačeva v priestore Tarnopoľ – Ozerňany ((Jazerná – 28 km severozápadne od Tarnopoľa).

Pre budovanie čs. dobrovoľníckeho vojska v Rusku mal zásadný význam príchod Milana Rastislava Štefánika v auguste roku 1916 a znovu (po prechodnej misii v Rumunsku)  na začiatku roku 1917 a najmä príchod profesora Tomáša Garrigue Masaryka do Ruska v máji 1917. „Bylo však nutno dokázati, že nejen vůdce, ale i massy, jež vede, jsou revolučnímu, novému Rusku blízké a ne nepřátelské (jak byl téměř všeobecný názor). Bylo nutné vzbuditi zájem ruské veřejnosti. Dílo to vykonala naše brigáda svým Zborovem.“[9]
 

Príprava na ruskú letnú ofenzívu v roku 1917
 

Zborov, okresné mesto v bývalom tarnopoľskom vojvodstve, leží v juhovýchodnej Haliči na rieke Strype a na železnici Ľvov – Tarnopoľ. V roku 1642 tu porazili Poliaci ukrajinských kozákov a Tatárov, čo pripomína jednak mohutná mohyla s pomníkom v trojjazyčnom nápise pri vstupe do mesta a jednak Múzeum Zborovskej bitky v meste. Nás však,  Slovákov a Čechov, viac zaujíma druhá bitka pri Zborove, ktorá sa uskutočnila počas tzv. Veľkej vojny, neskôr nazvanej prvá svetová vojna, 2. júla 1917. Mesto malo v roku 1921 približne 3 700 obyvateľov –  prevažne Poliakov, Rusínov, Litovcov a Židov.[10]

Čs. brigáda bola do konca mája 1917 rozptýlená v oblasti frontu od Baranovičov v Bielorusku na juh a jej príslušníci pôsobili väčšinou ako zvedovia. V priebehu júna 1917 sa Čs. brigáda zhromaždila v priestore mestečka Podhajce (asi 60 km na juhozápad od Jazernej) v VII. sibírskom armádnom zbore. Rozklad ruskej armády však už pokročil tak ďaleko, že z celej armády dorazilo do Podhajcov len niekoľko sto mužov, ostatní dezertovali. Od Podhajcov sa Čs. brigáda presúvala do priestoru Tarnopoľ – Jazerná a pôvodne mala ako úderný oddiel útočiť v letnej ofenzíve v  priestore Berežany, kde sa počítalo s hlavným pokusom o prielom. Potom však brigádu zbavili charakteru údernej časti a presunuli pod velenie generála Selivačeva, ktorý velil  49. armádnemu zboru XI. armády. Brigáda sa presunula od Jazernej k Zborovu, kde velenie Juho-Západného frontu pôvodne plánovalo len demonštratívny útok. Velenie s tým počítalo, pretože na druhej strane frontu stáli oproti Čs. brigáde tiež prevažne české jednotky – južne, v priestore Godova 19. pešia divízia – 75. peší pluk z Jindřichovho Hradca, v strede medzi Godovom a Ozerňanmi (Jazernou) – 35. peší pluk z Plzne a severne 32 uhorská pešia divízia – 6. peší pluk a 86. peší pluk. Dominantami rakúsko-uhorskej obrany boli kóty Mogila, 394 m. n. m., a južnejšie kóta 391. Veliteľom 2. rakúsko-uhorskej armády bol generálporučík Eduard von Böhm-Ermolli. V rámci tejto armády bolo na východe zaradené samostatné veliteľstvo Zločovského úseku na čele s pruským generálom pechoty Arnoldom von Winklerom.[11] Vrchným veliteľom východného frontu bol princ Leopold Bavorský.
 

zborovske_bojisko.jpgMapka zborovského bojiska.

Na oboch stranách frontu tak stáli proti sebe Česi a v menšom počte aj Slováci. Aj dĺžka úseku brigády – 6, 5 km nasvedčuje tomu, že tu sa rozhodujúca akcia neplánovala.[12] Východne od 2. čs. streleckého pluku bol 21. fínsky pluk 6. fínskej divízie a západne od 1. čs. streleckého pluku boli 15., 14. a 16. fínsky pluk 4. fínskej divízie. Na úseku 1. čs. streleckého pluku boli opevnené body Marusja a východne od nej Káťa.

Ako spomína Otakar Husák, večer 22. júna išli naše pluky do zákopov. Vzduch sa otriasal spevom a bujarým veselím dobrovoľníkov a dôstojníci mali čo robiť, aby ich utíšili. Naši vystriedali fínske pluky o pol druhej v noci. Nadšenie bolo také veľké, že aj nemocní sa chceli zúčastniť boja a odmietali ísť na ošetrovňu. Po boji sa ukázalo, že celý rad vojakov poslaných na nábor do zajateckých táborov sa tiež tajne vrátil a zapojil sa do útoku. Prvá noc bola kritická, bolo málo výzbroje a munície. 13. fínsky pluk nahádzal do vody alebo zakopal patróny a dobrovoľníci, ako boli naučení z rozviedok, si nezobrali so sebou strelivo. „Ale ruská vojska, která jsme my vystřídali, zůstavila nám své dědictví v ubohém stavu. Strojní pušky zúmyslně byly poškozeny, ruční granáty a patrony zakopány do země...“[13] Zlé bolo aj to, že nepriateľ poznal ruské zákopy, lebo ruskí a rakúsko-uhorskí vojaci sa tam bratali. Okrem toho ruské zákopy boli v zlom stave, neudržiavané, polozasypané a československí legionári ich počas niekoľkých dní na pozíciách nestačili dobudovať či obnoviť. Jeden z prvých šrapnelov zameraných na dôstojnícku zemľanku tak zabil práporčíka Igora Vilímka.

Najsilnejší z celej brigády bol druhý prápor 1. pluku. Mal 9 dôstojníkov, 592 mužov, 5 vypožičaných guľometov, z ktorých dva zlyhávali, 2 delá 75 mm, 4 telefóny, 300 nožníc na strihanie drôtov, 22 rakiet, 470 000 patrónov a každý vojak niekoľko ručných granátov. Ako rezerva bol 3. prápor s 360 vojakmi, ktorí prišli práve zo zajatia. Druhý a tretí pluk mali len po dva prápory. Na prvom účastku asi 2 a pol km bol prvý pluk v počte asi 1 400 vojakov, na ľavej strane, ktorá bola dlhšia, 2. pluk. Za každým plukom bol jeden prápor 3. pluku ako rezerva brigády. Úsek viac ako 5 km bol obsadený teda asi 3 000 vojakmi.[14]

Brigáda mala za úlohu zmocniť sa polkruhovitého výbežku nepriateľského opevnenia. Prvý prápor prvého pluku mal dobyť Mogilu spolu s fínskymi strelcami vpravo. Mogila bola necelý kilometer za nepriateľskými zákopmi. Najprv ju malo ostreľovať ruské delostrelectvo, potom mal útočiť fínsky pluk a potom Čs. brigáda.

„Pohoda byla krásná, svítilo slunce a noci byly teplé. Nepřítel byl stále více nervosní; jeho artilerie střílela stále, avšak ne intensivně. Stráže střílely po celé noci, takže noční práce nebyly právě příjemné. Denně měli jsme raněné i mrtvé... Vlastní plán a provedení boje prováděli však čeští důstojníci, z nichž nejvyšší hodnost měl poručík... 29. června asi v šest hodin ráno začala dělostřelecká příprava... Dobrovolníci těšili se na účinek těžkých ruských granátů, ale nedočkali se. Pouze 75mm děla rozbíjeli průchody v drátech, a i ty ukázaly se později nedostatečnými, t. j. bylo jich málo (jen asi osm na učastku pluku).“

18. júna/1. júla sa dvaja strelci z 8. roty prihlásili, že sa priplazia k drôtom a prezrú si priechod pred svojou rotou. V noci z 1. na 2. júla por. Müller s niekoľkými vojakmi z 5. roty prepadol nepriateľskú hliadku a zajal 22 vojakov. Polovička z nich boli Česi z 35. pluku. Len vtedy sa Čs. brigáda dozvedela od nich, aké jednotky proti nim stoja. Ešte tam bol uhorský 86. pluk, 81. pluk a 1. bosenský pluk a aj nejakí ríšski Nemci.
 

Priebeh bitky pri Zborove 2. júla 1917
 

Po dvojdennej delostreleckej príprave sa 2. júla 1917 ráno začala ofenzíva. K rozhodujúcemu hlavnému prielomu nedošlo v priestore Berežan, ale severnejšie, bližšie k zborovskému úseku. Následne dostal 49. armádny zbor počas boja za úlohu pripojiť sa k rozhodnému útoku v celom svojom pásme.

Rozkaz na útok vydali o 9.15 hod. 19 júna/2. júla. Čs. brigáda – mala štáb v obci Krasnaja (2. pluk v priestore Chorošec, 1. a 3. pluk v Cecovej) začala svoj dobre pripravený útok. Jej susedom bola vľavo v priestore Jozefovky 6. fínska divízia (21. fínsky pluk) a vpravo 4. fínska divízia ( 15., 14. a 16. pluk) v priestore Pogrebce, Zborov. Ako prvá prenikla do nepriateľských pozícií čata 8. roty 1. pluku vedená ppor. Ševcom, potom zvyšok 8. roty, 7. rota a 9. a 10. rota 3. práporu. Medzi zákopmi bola vzdialenosť 400 – 600 krokov, ktorú rýchlo prebehli všetky roty. S istým časovým oneskorením potom zaútočil druhý pluk.

Podľa O. Vaňka „v několika minutách zabrali první linii rakouských zákopů... Hoši však se nezastavili, utvořivše ze sebe skupiny o 6 – 10 lidech, postupovali do předu, pomáhajíce jedna druhé. V krátkém čase opanovali druhou i třetí řadu zákopů, vybíjejíce Němce a Maďary... Tato naše taktika, vyplývajíce jen z inteligence našeho mužstva, vzbudila obdiv u cizozemských vojenských odborníků, jmenovitě Francouzů, kteří sami přiznali, že podobného útoku ještě neviděli. – Nutno připomenouti, že tohto útoku súčastnila se jen část naší brigády, asi 2700 mužů. A mezi tím, co my jsme bořili rakouské linie, ruský ´úderný batalion´, poslaný nám na pomoc, učinil útok na naše tlumoky, které důkladně vyraboval. Když pak jsme byli vyměněni, našli jsme tlumoky prázdné.“[15]

Útok spočiatku viazol na úseku 4. fínskej divízie, ale po šesťhodinovom boji sa vojakom Čs. brigády podarilo prelomiť rakúske opevnenia do hĺbky až 5,5 kilometra. Po odrazení protiútoku rakúskych a  jedného nemeckého práporu sa rakúsko–uhorská obrana ustálila vo vzdialenosti 3 až 5,5 km od pôvodného predného okraja.  Celkom sa zborovského boja zúčastnilo sedem práporov Čs. brigády: tri prápory 1. pluku, 2 prápory 2. pluku a 2 prápory 3. pluku. Druhý prápor 2. pluku, zložený prevažne z ruských Čechov, ktorí boli tesnejšie spojení s ruským prostredím, odmietol nastúpiť do útoku, práve tak, ako celý rad iných ruských jednotiek. Celkom sa Zborovskej bitky zúčastnilo okolo 3 500 dobrovoľníkov. Padlo 185 a ranených bolo asi 800 mužov .[16] Počty nepriateľských vojakov sa odhadujú na 4 500 mužov, z ktorých bolo 3 150 zajatých. Brigáda získala množstvo vojnovej koristi.
 

polny_lazaret_v_cecovej.jpg
Poľný lazaret v Cecovej.

Fínski strelci vôbec nevyšli zo zákopov, preto sa pravé krídlo brigády – 1. a 2. rota ocitli v nebezpečí. Len s najvyšším úsilím odrazili útok ríšskych Nemcov. Ľavé krídlo a stred brigády sa prebíjali dopredu už do hĺbky 4 kilometrov. Potom spolu s pravým krídlom obsadili Mogilu. Nepriateľa prudký útok prekvapil a zanechal za sebou plno ručných granátov a bômb, ktoré potom čs. dobrovoľníci použili proti nim. To sa im veľmi hodilo, pretože boli nedostatočne vystrojení a vyzbrojení. Mali zimné uniformy, len pušky a ručné granáty. Nemali ľahké guľomety iba niekoľko málo ťažkých guľometov a mínometov. Preto aj rakúske guľomety boli obrátené na nepriateľa. V druhej línii nad zemľankou rakúskeho veliteľa práporu sa našiel nápis: Kto dobyje tieto zákopy, zničí Rakúsko. Okolo 3. hodiny už naši prenikli do hĺbky 6 km a obsadili všetky štyri línie zákopov. V zákopoch sa našli plány s nápisom „Tschechische front“ a útok bol pripravovaný na 22. júna/5. júla. Vyzradili to Nemcom prebehlíci z ruskej armády. V noci vystriedala Čs. brigádu 83. divízia.

Husák na to pri prvom výročí bitky v roku 1918 spomínal takto: „Hlavní stan ruské armády oznámil před rokem ve své zprávě stručně: ´Československá brigáda ovládla silně opevněnými posicemi protivníka na výšinách západně a jiho-západně od vesnice Koršilova, prorvavši tři linie okopů protivníka, jenž odešel za řeku Strypu. Československá brigáda zajala 62 důstojníky a 3.150 mužů, ukořistila 15 děl a mnoho kulometů, jichž velká část byla obrácena proti nepříteli.´“[17] Husák dodáva: „... teprve vítězstvím Zborovským, čistě naším, otevřeli českoslovenští vojáci svému Národu bránu z očistce, otřásli svědomím váhajících a položili Vlasti k nohám první dar, první lístek věnce vítězných vojáků.“ Zborovskú bitku veľmi podrobne opísal vo svojom denníku aj Josef Jiří Švec.[18]
 

Význam Zborovskej bitky
 

Čs. dobrovoľníci uplatnili pri Zborove svoje predchádzajúce skúsenosti z frontu. Využívali výhody terénu, prenikali po skupinách nepriateľským opevneným priestorom a dobýjali ich obchvatmi. Obratnosť a bojového ducha dobrovoľníkov vyzdvihol aj generál Alexej Alexandrovič Brusilov a blahopriať im prišiel aj sám Alexander Fjodorovič Kerenskij, ktorý až po Zborovskej bitke zmenil svoje záporné stanovisko k čs. hnutiu a povolil čo najväčší nábor do čs. jednotiek v zajateckých táboroch.

Podľa generála Gutora, sa čs. brigáda ako jediná v ofenzíve vyznamenala: „Nu, gratuluji! Je to, na mou čest, sotva k uvěření, jak se československá brigáda vyznamenala! Cosi naprosto nebývalého! Rozkoš! Viděl jsem jak živ mnoho, avšak takového zápalu, takového nadšení jsem neočekával! Vaši hoši tvořili pravé divy! Oni vlastne jediní řádně bojovali! Nenacházím slov, abych jim vzdal čest a chválu, jaké zasluhují!“[19]

Po bitke stiahli brigádu do zálohy. 7. júla sa ešte zúčastnila miestnych obranných bojov, ale 9. júla bola stiahnutá definitívne. Zároveň skončila aj Kerenského ofenzíva a Nemci a Rakúšania 19. júla v priestore Tarnopoľa nastúpili k protiútoku. Keďže ruské jednotky nekládli rozhodný odpor, v ťažkých ústupových bojoch musela ustupovať aj Čs. brigáda. Sloboda tlače a slova, zrušenie disciplíny, zanechalo v ruskej armáde zhubný vplyv. Čs. vojaci nechápali dosť dobre úpadok bojovej morálky u Rusov, ktorí naopak našim vyčítali, že predlžujú vojnu, bránia im odísť domov a zúčastniť sa na delení pôdy. Názorne to opísal generál Červinka, ktorý sa po bitke pri Zborove vracal do Kyjeva, aby pomohol formovať nové čs. jednotky: „Brzy jsme se přesvědčili, jak špatně to již tenkráte s náladou v ruských řadách stálo... Když jsme projížděli jakýmsi lesíkem nedaleko fronty, šel proti nám asi prapor ruské pěchoty v takovém nepořádku, že se lidé, jsouce v chumáči, snad na celý kilometr roztáhli... chovali se tak neslušně, jako by se po nějakém kousku, který snad vyvedli, byli řádně opili. Když jen zpozorovali, že proti nim jede automobil s generálem a důstojníky, drželi se schválně proti automobilu, takže šofér byl nucen zastaviti. Procházejíce pak mimo, vztahovali k nám zaťaté pěstě, divoce křičíce; někteří se zastavovali, zuřili a hrozili. Nadávky, nesmyslné urážky, namířené proti důstojnictvu, trvaly tak dlouho, dokud všichni neprošli...“[20]

Naši vojaci, podobne ako kozáci a žiaci dôstojníckych škôl –  junkeri, presadzovali vojnu do víťazného konca. Kerenského ofenzíva však stroskotala a ruskí vojaci v panike opúšťali územie, ktoré držali tri roky, vlaky, zásoby potravín, zbrane a muníciu. „Dlouho těšiti se svým vítězstvím nebylo však Čechoslovákům popřáno. Ruská vojska, znemravněná šílenou agitací, ač mohla nastupovat, ztratila poslední smysl pro čest, zahazovala beze vší příčiny zbraň a utíkala z fronty, zanechávajíce na místě válečné zásoby, nakupené během tří let, potraviny, železniční materiál a j. bez boje nepříteli.“[21]

Počas ústupu sa 2. pluk dostal do obkľúčenia pri Podgaječikoch a Volosovke. Z obkľúčenia nepriateľskou presilou sa za cenu veľkých strát prebil. Z boja bolo vyradených 120 mužov, pričom sa mnohí ranení usmrcovali sami, aby nepadli do rúk Rakúšanom, kde ich čakala smrť za velezradu.[22]  Do ťažkých ústupových bojov sa dostal aj 1. pluk. 2. pluk bol vtiahnutý do bojov opäť 21. júla a spolu s 3. plukom zviedol ťažký boj 24. júla v priestore Velikije Gaji. Po rýchlych pochodoch sa brigáda zhromaždila 2. augusta v obci Podvoločišče, odkiaľ bola preložená do tylu v obci Polonoje na Volyňsku.

Zmena v postoji Dočasnej vlády k náboru do československých dobrovoľníckych vojsk umožnila v lete a na jeseň roku 1917 sformovať v Rusku najväčšie čs. zahraničné vojsko. Hlavný finančný zdroj dúfala odbočka nájsť v tzv. revolučnej pôžičke, predajom obligácií na čiastky 10, 25 a 50 rubľov. Pôvodne sa počítalo s 20 miliónmi francúzskych frankov (10 v USA, 5 v západnej Európe a 5 v Rusku). V septembri 1917 sa Francúzsko zaviazalo financovať celú čs. armádu. To sa už však stalo za podstatne zmenených politických a vojenských okolností. Nábor pokračoval a zajatecké tábory navštívilo okolo 300 emisárov. Do konca roku 1917 sa podarilo zhromaždiť okolo 30 000 nových dobrovoľníkov. Po sformovaní štvrtého pluku sa dobudovala prvá divízia a hneď sa prikročilo k budovaniu druhej divízie. Vznikli pluky v rámci 1. divízie 1. pluk Majstra  Jána Husa, 2. pluk Jiřího z Poděbrad, 3. pluk Jána Žižku z Trocnova a 4. pluk Propoka Veľkého. V rámci 2. divízie sa vytvorili 5. pluk T. G. Masaryka (pražský), 6. pluk Hanácky, 7. pluk Tatranský a 8. pluk Sliezsky. Okrem 1. čs. delostreleckého oddielu vznikol postupne i druhý a neskôr aj dve delostrelecké brigády. Formovali sa aj špeciálne oddiely ženijné a vozatajské. Dňa 9. septembra 1917 bol ruským vrchným velením vydaný rozkaz na vytvorenie Čs. armádneho zboru, ktorého veliteľom sa stal generál Vladimír Nikolajevič Šokorov. Ku koncu roku 1917 mal armádny zbor už 38 500 mužov.[23] Rezolúcia Odbočky ČSNR v Rusku z augusta 1917 zdôraznila: „Politický program československého národa v této válce i nadále může býti jen válka do vítězného konce.“[24]
 

Ohlasy na zborovskú bitku
 

Po bitke pri Zborove rakúsko-uhorská strana zaviedla vyšetrovanie s cieľom zistiť, čo spôsobilo takú porážku. Už 4. júla podali rakúsko-nemeckí poslanci G. Hummer a O. Teufel interpeláciu rakúskemu ministrovi zemebrany o správaní českého mužstva 19. divízie pri Zborove, ale vyšetrovanie žiadne zlyhanie ani zradu nepotvrdilo. Naopak, ukázalo sa, že 19. divízia bola ponechaná napospas osudu ríšsko-nemeckými jednotkami, ktoré jej neprišli na pomoc zo zálohy a tento názor zastával dokonca aj ich veliteľ podmaršal Eduard Böltzt. Minister Karl Czapp von Birkenstetten v odpovedi na interpeláciu 11. októbra 1917 odpovedal, že len menšia časť dvoch peších plukov nepreukázala  taký odpor, aký sa od nich očakával.[25]

Podľa T. G. Masaryka, „Zborov a Tarnopol otevřely nám brány ruského generálního štábu, který podle starých svých tradicí neochotně nás přijímal do své armády... Rakouská vláda a podle ní také německý tisk zamlčovaly naše hnutí. Po Zborovu to již nebylo možné...“[26] O zborovskej bitke priniesli stručné správy aj české noviny, napríklad Národní Listy, Národní Politika, Právo Lidu, Lidové Noviny a Venkov. Časť tlače pochybovala o vierohodnosti správ. Napríklad podľa Venkova: „Že by Čechové a Slováci tvořili nějakou brigádu v Rusku, o tom věru nemáme ani potuchy a za celou válku o tom nebylo také dosud ani slechu. Kde by se najednou vzali?“[27] O zborovskej bitke priniesli správy tiež rakúske a nemecké noviny Neue Freie Presse, Tagesbote, Vossische Zeitung, Berliner Tagblatt. Maďarské noviny o udalosti referovali 6. júla 1917 (Budapesti Hírlap) a 7. júla 1917 (Az Ujság).

Rakúsky minister zemebrany sa vyjadril o Zborove nasledovne: „Dôkladné vyšetrovanie zistilo, že vojsko 19. pešej divízie, zvlášť bosensko-hercegovinský pluk č. 1, prápor horských strelcov č. 5 a delostrelectvo pri Zborove bojovalo tak, že mu nemožno nič vytýkať a vyšlo z bitky s čistým štítom cti. Len menšie oddiely dvoch peších plukov neprejavili silu odporu, aká bola od nich očakávaná. 19. pešia divízia je doteraz na fronte. Čo sa týka účasti tak zvanej čechoslováckej brigády, v súvislosti s bojmi pri Zborove niekoľkokrát zmienenej, v týchto bojoch na ruskej strane, dovoľujem si pri tejto príležitosti pripojiť, že taký zväzok, ako sa v jednej ruskej vojenskej správe výslovne podotýka, naozaj existuje a prvýkrát bol spoľahlivo zistený na jar 1916. Poľutovaniahodným spôsobom je tento zväzok v značnej časti utvorený z vojnových zajatcov našej brannej moci. Ruské vojenské velenie práve v príkrom rozpore so zvyklosťami u nás platnými neváha zvádzať našich vojnových zajatcov k vierolomnosti všetkými mysliteľnými prostriedkami. Slabé a nesvedomitou agitáciou poštvané živly prejavili sa ochotnými k zrade prísažnej povinnosti, ktorú prisahali, k zrade na cisárovi, kráľovi a vlasti.“[28]
 

Zborovská bitka v nasledujúcich desaťročiach
 

Zborovská bitka vzbudila veľký ohlas už u súčasníkov ako na strane Centrálnych mocností tak aj na strane Dohody, predovšetkým v Rusku, ale aj vo Francúzsku a Taliansku. Rozkaz generála Andreu Grazianiho nariadil, aby sa podľa rozhodnutia Česko-slovenskej národnej rady v Paríži výročie víťazstva bitky pri Zborove oslavovalo spolu so sviatkom Majstra Jána Husa 6. júla.[29]

Výsledok bitky a výkon čs. legionárov ešte v Rusku nadšene uvítal T. G. Masaryk, ktorý v júni 1919 pre týždenník Československý legionár napísal článok o politickom význame Zborova. Pred piatym výročím bitky pri Zborove v roku 1922 Masaryk opätovne zdôraznil, že Zborov znamenal zrod našej armády a to bol predpoklad úspechu boja za samostatný štát.[30]

V roku 1922 bol v kaplnke Staromestskej radnice v Prahe zriadený aj hrob Neznámeho vojaka, ktorého telesné pozostatky vyzdvihli po súhlase poľskej vlády (Zborov vtedy ležal na území Poľska) zo spoločnej mohyly padlých v zborovskej bitke v Cecovej (dnes Kalinivka na Ukrajine). V rámci desiateho výročia bitky pri Zborove sa 1. – 3. júla 1927 konala celonárodná púť na zborovské bojisko. Na slávnosť boli vypravené aj osobitné vlaky z Prahy a z Košíc.[31] V tomto roku vyšlo veľa publikácií a článkov jednak o zborovskej bitke a jednak spomienky jej účastníkov.[32] Zborovská bitka sa v rokoch prvej Československej republiky stala najvýznamnejším zdrojom bojových tradícií československých ozbrojených síl.

zborovske_bojisko_v_sucasnosti_660.jpg
Zborovské bojisko v súčasnosti.

Výročie si samozrejme všímala aj tlač. Autonomistický Slovák vo veľmi stručnej správe „Oslavy Zborova“ informoval o programe osláv 10. výročia bitky pri Zborove v Bratislave, ktorých program rozvrhli na tri dni od 1. do 3. júla 1927. Večer 1. júla bola manifestácia, ktorú usporiadali mestská vojenská posádka,  mestská rada Bratislavy, Osvetový zväz a kultúrne spolky. Informácia je príznačne písaná v jedovatom protičeskoslovenskom a protihustiskom duchu: „Po zahraní husitského chorálu „Kdož jste Boží bojovníci“, (bez ktorého takáto slávnosť nemohla byť!), prehovoril podplukovník J. Beránek, účastník bitvy pri Zborove.“[33] Podobne aj 4. júla sa Slovák rozhorčoval, že pri oslavách zborovskej bitky „staly sa usporiadateľom chyby, ktoré ukazujú, že konsolidácia ešte nepostúpola tak ďaleko, aby vyhovieť duše slovenskej bolo príkazom dňa.“[34] Slovákovi prekážalo hlavne to, že vojsko bratislavskej posádky vystúpilo so sokolským cvičením a podľa neho údajne „vojsko na Slovensku má byť nad všetkými prúdami spoločenskými“ a Sokol vraj na Slovensku „nie je takým vítaným vtákom ako v nevereckých Čechách“. Pri dvadsiatom výročí bitky pri Zborove Slovák informoval o armádnom rozkaze prezidenta Edvarda Beneša.[35] Vcelku zmätočná je stručná informácia Slováka o oslavách 20. výročia bitky pri Zborove zo dňa 3. júla 1937, podľa ktorej raz zvíťazili „české a slovenské národné vojská nad rakúsko-uhorskou presilou“ a na inom mieste píše, akoby to bola chyba, že „duch československých legionárov panuje i teraz v našej armáde“.[36] V ďalšom článku sa Slovák nevyberavo pustil do „cigánstiev“ Slovenského denníka, ktorý kritizoval, že „v hlavnom orgáne ľudovej strany (t. j. Slováku – pozn. F.V.) nebolo ani spomienky o tom, že pred 20. rokmi našli sa statoční Slováci a Česi, ktorí smele šli proti betonovým zákopám rakúsko-uhorským“.[37] Redaktor Slovenského denníka správu o zborovskej bitke v Slováku z 26. júna 1937 zrejme prehliadol, čo však nebolo také ťažké, pri malom rozsahu tejto skôr poznámky ako dôstojnej spomienky na takú významnú udalosť..[38] Treba tiež pripomenúť, že redakcia Slováka nedodržala ani svoj sľub z tohto článku, že „Obšírny program prinášať budeme v našich denných zvestiach.“ Naopak, o oslavách informoval Slovák iba čo najstručnejšie a oveľa viac miesta v novinách dostali rôzne nešťastia a  nehody a  samozrejme aj najmenšia akcia Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany (HSĽS) kdekoľvek na vidieku. V HSĽS a aj v redakcii Slováka už zabudli na to, že aj vďaka sokolom sa Bratislava oslobodila a stala prevažne slovenským mestom. V roku 1919 to pisateľ na stránkach Slováka hodnotil neskaleným okom objektívne: „Nemálo prispeli k veľkolepej slávnosti v Prešporku českí sokoli, české Národné divadlo a početní bratia Česi, ktorí prišli, aby sa radovali s nami radujúcimi. Udatní sokoli v dlhých radoch tiahli uliciami, a obecenstvo volalo im na slávu.“[39] Ale v roku 1937 už bola iná doba a na „udatných sokolov“ sa zabudlo. Od Slováka by sme asi chceli naozaj veľa, keby spomenul aj menovite niektorých slovenských účastníkov bitky pro Zborove, predovšetkým dvoch padlých – Jozefa Novoveského, rodáka z Budapešti a Jána Veselého z Pukanca. Tarnopolského ústupu sa zúčastnil napríklad aj Jozef Gregor-Tajovský.

Deň 2. júl bol v roku 1928 vyhlásený za sviatok československej armády, aby sa tak zdôraznil zásadný význam Zborovskej bitky pre ďalší rozvoj čs. légií a aj vznik Československa. V republike bola armáda budovaná predovšetkým na legionárskych tradíciách, kde mal Zborov ústredný význam.

Najväčšia oslava bitky pri Zborove sa uskutočnila pri jej dvadsiatom výročí, 1. - 2. júla 1937 na Strahovskom štadióne aj za účasti T. G. Masaryka, čo bolo jeho posledné vystúpenie na verejnosti. Pri tejto príležitosti vyšlo viacero spomienkových publikácií, pripravil sa aj celovečerný film „Zborov“. K dvadsiatemu výročiu zborovskej bitky vyšla aj reprezentačná publikácia „Zborov 1917 – 1937. Památník k dvacátému výročí bitvy u Zborova 2. července 1917.“ Ruský legionár Janko Jesenský prispel za Slovákov k oslavám po roku, pri úmrtí T. G. Masaryka slávnostnou básňou.[40] Okrem celoštátnej oslavy sa uskutočnili spomienkové zhromaždenia aj v menších mestách v celom Československu.

Legionári veľmi ťažko znášali zánik toho Československa, ktoré pomáhali vybojovať. Kvôli tragickým mníchovským dňom v septembri – októbri 1938 sa neuskutočnili pripravované oslavy dvadsiateho výročia vzniku Československa a odpadli aj také slávnostné akcie ako odhalenie sochy Milana Rastislava Štefánika v Bratislave[41] a otvorenie Památníku osvobození v Prahe na Vítkove.[42]

Legionárske tradície sa po Mníchove a najmä po marci 1939 dostali celkom do úzadia nových režimov ako na Slovensku, tak aj hlavne v Protektoráte Čechy a Morava, kde bola situácia podstatne horšia. Nemeckí okupanti sa legionárskej tradície opodstatnene obávali a prekážali im aj mŕtvi legionári. Na jeseň 1941 dal Karl Hermann Frank zlikvidovať hrob Neznámeho vojaka v Staromestskej radnici v Prahe a uverejnil aj ohováračský článok o československých legionároch.

Hoci sa legionári zapojili do druhého odboja proti nemeckým okupantom a domácim kolaborantom a mnohí z nich aj padli, alebo zomreli na popraviskách alebo v koncentračných táboroch, nebol k nim zhovievavý ani komunistický režim po februári 1948. Veď ruskí legionári bojovali v rokoch 1918 – 1920 proti ruským boľševikom a talianski a francúzski legionári v roku 1919 na Slovensku proti maďarskej Červenej armáde Bélu Kuna. Z vojenského organizátora čs. légií, generála M. R. Štefánika sa stal „prisluhovač“ imperialistov a západných interventov proti ruskému proletariátu a z legionárov žoldnieri v službách západných mocností. Hoci nič nebolo vzdialenejšie historickým faktom ako to, že bez Veľkej októbrovej revolúcie by nebola vznikla ani Československá republika, celé desaťročia sa dejiny v záujme komunistickej ideológie takto deformovali. Muselo uplynúť ďalších viac ako štyridsať rokov, aby sa po zmene režimu v roku 1989 mohol Štefánik a československí legionári, vrátane ich výkonu v bitke pri Zborove, opäť hodnotiť objektívne a  spravodlivo ako základ československej armády, ktorá spoločný štát Čechov a Slovákov v roku 1918 vybojovali za cenu mnohých obetí, strádania a utrpenia na takmer všetkých bojiskách prvej svetovej vojny. Ale... už v roku 1927 si František Šteidler na záver svojho prejavu k 10. výročiu Zborova na Staromestskej radnici povzdychol: „Vítězství čs. brigády u  Zborova je vítězstvím mravní síly, pevné vůle a ducha nad materiálem. Zborovského ducha potřebujeme dnes snad více než tam za Cecovou a Pohrebcami, abychom dovedli nejen hrdinsky mřít, ale i  žít. Snadnější úloha je to jistě. Tím bychom postavili nejlepší pomník zborovským hrdinům.[43]

Foto: Autor a archív autora
Úvodná snímka: Autor: Dezidor – Vlastní dílo (own photo), Volné dílo,
https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=1143066

 

 


[1] PAPOUŠEK, J.  Zborov. Praha: Čin, 1921, s. 11.

[2] VRÁBEL, F. Podiel Slovákov na politickom usmernení česko-slovenskej zahraničnej akcie v Rusku (1914 – 1916). In: Vojenská história, ročník, 2016, č. 2, s. 45 – 58.

[3] PROCHÁZKA, Z. (red.). Vojenské dějiny Československa II. díl (1526 – 1918). Praha:  Naše vojsko, 1986, s. 512513.

[4] Jaroslav Papoušek (1890 – 1945), čs. legionár, historik, diplomat, autor početných historických prác o českých dejinách a čs. légiách. Zapojil sa aj do druhého odboja a zahynul v nemeckom koncentračnom tábore.

[5] PAPOUŠEK, ref. 1, s. 27.

[6] PAPOUŠEK, ref. 1, s. 28 – 29.

[7]   PAPOUŠEK, ref. 1, s. 36.

[8]  ČERVINKA, J. Cestou našeho odboje. Příspěvek k historii vývoje formací československého vojska na Rusi v roce 1914 – 1918. Praha: 1920, s. 125.

[9]   PAPOUŠEK, ref. 1, s. 53.

[10] Zborov. Masarykův slovník naučný. Lidová encyklopedie všeobecných vědomostí. Díl VII. Praha: Československý Kompas, 1933, s.  955 – 956.

[11]   GALANDAUER, J.  2. 7. 1917. Bitva u Zborova. Česká legenda. Praha: Havran, 2002,   s. 35.

[12]  PROCHÁZKA, ref. 3, s. 514. O bitke pri Zborove pozri ešte: FIDLER, J. Zborov 1917. Malý encyklopedický slovník. Brno: Jota, 2003, JAKL, T. – POLČÁK, Z. – HEJL, A. – ORIÁN, E.  Zborov 1917 – 2007. Praha: Ministerstvo obrany ČR, 2008, VANĚK, Otakar. Čechoslováci v Rusku. Stručně vypravuje Otakar Vaněk, voják 4. československého revolučního pluku „Prokopa Velikého“. Praha: b. r., s. 29

[13]  VANĚK, ref. 12, s. 29.

[14]  Podľa Jana Galandauera boli počty Čs. brigády nasledovné: 1. pluk mal tri prápory, celkom 1600 mužov, 2. pluk mal dva prápory, 1. a 3. spolu 800 mužov, pretože 2. prápor volyňských Čechov sa odmietol zapojiť do útoku, 3. pluk mal tri prápory, spolu 870 mužom. K tomu treba pripočítať ešte guľometný oddiel, mínometný oddiel, telefonistov atď. – spolu to bolo 3530 mužov. GALANDAUER, ref. 11, s. 33.

[15]  VANĚK, ref. 12, s. 29 – 30.

[16]  PROCHÁZKA, ref. 3, s. 515.  Iné zdroje uvádzajú 192 padlých.

[17]  Kpt. HUSÁK, O. K výročí vítězství u Zborova. In Československá samostatnost, ročník III, číslo 25, Ve středu 10. července 1918, s. 2 – 4.

[18]  KUDELA, J. Denník plukovníka Švece. Praha: Nakladatelství Za svobodu, 1929, s. 260 – 277.

[19]  ČERVINKA, ref. 12, s. 127.

[20]  ČERVINKA, ref. 12, s. 128.

[21]  ČERVINKA, ref. 12, s. 130.

[22]  PROCHÁZKA, ref. 3, s. 516.

[23]  PROCHÁZKA, ref. 3, s. 516.

[24]  PROCHÁZKA, ref. 3, s.  513.

[25]  GALANDAUER, ref. 11, s. 70.

[26]  PAPOUŠEK, ref. 1, s. 58.

[27]  PAPOUŠEK, ref. 1, s. 98 – 99.

[28]  Správu priniesli pražské noviny 13. októbra 1917. PAPOUŠEK, ref. 1, s. 103 – 104.

[29]  Denný rozkaz 6. divízie č. 45 z 30. júna 1918.  BEDNAŘÍK, F. Masaryk a Italie za války. Fakta a dokumenty. Brno: Moravský legionář, 1935, s. 99

[30]  GALANDAUER, ref. 11, s. 89.

[31]  GALANDAUER, ref. 11, s. 108.

[32]  Napríklad v časopise Vojenské rozhledy, ročník VIII/1927 uverejnili príspevky František Šteidler (s. 333 – 351, 356 – 364), František Syřiště, Stanislav Čeček, Karel Kutlvašr, Mikuláš Číla, Matěj Němec a ďalší.

[33]  Oslavy Zborova. In Slovák, ročník IX, 3. júla 1927, číslo 147, s. 5.

[34]  Koniec zborovských osláv v Bratislave. In Slovák, ročník IX, 5. júla 1927, č. 148, s. 3.

[35]  Armádny rozkaz prezidenta dr. Beneša. In Slovák, ročník XIX, 2. júla 1937, č. 147, s. 3.

[36]  Oslavy 20. výročia bitky pri Zborove. In Slovák, ročník XIX, 3. júla 1937, č. 148, s. 2.

[37]  Zborovské oslavy a cigánstva „Slov. denníka“. In Slovák, ročník XIX, 4. júla 1937, č. 149, s. 2.

[38]  20 rokov po zborovskej bitke. In Slovák, ročník XIX, 26. júna 1937, číslo 143, s. 3.

[39] Presťahovanie sa našej vlády zo Žiliny do Prešporku. In Slovák, ročník I, číslo 5, štvrtok 13. februára 1919, s. 3.

[40] Česi a aj mnohí Slováci veľmi dobre poznajú dojímavú Seifertovu báseň „To kalné ráno (Osm dní)“. Takmer nikto však ani medzi Slovákmi nepozná verše, ktoré pri tej istej smutnej príležitosti napísal slovenský básnik a spisovateľ, ruský legionár Janko Jesenský:   14. septembra 1937 Prehratá borba... V mihalniciach stíne dve tmavé svetlá smrť nám pochová. Už nehľadia, a my ich nevidíme jak pri poslednom sviatku Zborova, keď ešte rozlúčiť sa prišli s nami, od rozochvenia zaslzenými, prizrieť sa žitiu, ktorý nad hrobami tu rozjasal sa dvadsaťročnými. Keď odchádzal, nám zdvihol ku klobúku sťa legionár, brat náš bývalý otcovskú, bratskú drahú svoju ruku a oči sa mu mierne usmiali. To bolo presvedčenie v líci svätom, že za seba žiť, mrieť sme hotoví, to posledný bol pozdrav svojim bratom, to posledný bol pozdrav bratovi. A odišiel... Dnes otca, brata nenie, niet úsmevu už viacej na líci, len v srdciach zvoní staré presvedčenie jak zvon na bratislavskej radnici, že darmo bije k   hrobu,  –  k  žitiu praská, my dvíhame Ťa z jamy povrazy, v nás budíš sa, Tvoj život  –  naša láska, kde pravda,

naša pravda víťazí. V Bratislave 14. septembra 1937.

Online:  https://zlatyfond.sme.sk/dielo/822/Jesensky_Cierne-dni/3

[41]  VRÁBEL, F. O Štefánikovej soche v Bratislave. In KUX, J. a kol. Přínos armády pro vznik a rozvoj České republiky. Sborník příspěvků  z  Mezinárodního vědeckého sympozia, Univerzita obrany Brno 2011. Brno: Onufrius a ČsOL, 2013, s. 204 – 215, 211.

[42]  GALANDAUER, ref. 11, s. 119.

[43]  ŠTEIDLER, F. Zborov. In Vojenské rozhledy VIII/1927, s. 333 – 351, 351.

Priemer: 3.8 (4 hlasy)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama