Reklama

Báseň ako nevyhnutnosť

Počet zobrazení: 3830

Včera, 25. októbra, uplynulo dvadsať rokov od smrti Vladimíra Mináča a – ani pes po ňom neštekol. Taká je naša mankurtia pamäť. Aby sme boli spravodliví, na webe Alternatívy.sk vyšla Spomienka na Vladimíra Mináča. My sme siahli do archívu Nového slova a vybrali sme ako pripomienku Vladimíra Mináča, na snímke Ivana Dubovského, jeho slová o inom kultúrnom a literárnom slovenskom velikánovi, Miroslavovi Válkovi.

* * *

v._minac.jpgNie som člen nijakej lyrickej kotérie nad Dunajom, vlastne teraz už na Dunaji, po celý život som nekoketoval iba ak čas od času sám so sebou. Teda to, čo som porozumel z básne a ako som porozumel básnika, hovorím iba z najhlbšieho presvedčenia: Miroslav Válek je z najväčších žijúcich básnikov v najširších priestoroch aj mimo nášho národného ohraničenia. Veď jeho poézia, napríklad, je nesúmerateľná s tými poetickými výrob­kami, ktoré v poslednom desaťročí odmenili Nobelovou cenou. To akiste nie je ani len relatívne meradlo, ani pre básnika, ide len o to, aby sa aj takto pomenovali vzťahy, aby sme si všetci uvedomili, s kým máme tú česť.

Ťažko sa dostať do dverí Válkovej básne, hoci sú otvorené: Vstúp do vecí a povedz, čo si videl: básnikov princíp by bol ľahký, keby vstupovanie do vecí nebolo aj zostupovaním do najzraňujúcejších hlbín, keby sám dobre nevedel, že medzi slovom a vecami existuje istá nedomykavosť, nemožnosť definitívneho spojenia:

A slovo a ja sme boli súčasne
aj spoločne, aj osve.

Stotožnenie slova a básnika nie je vec ľudská; je to vec mytologického boha. A tak, napriek miliardám veršov, ešte stále nevieme povedať to prvé i posledné, to základné:

Posledná spodná sukňa noci je dávno popísaná
a nikto nevie, čo je poézia.

Miroslav Válek nevstúpil do poézie, ale vhupol do nej už dospelý, bez verejných detských krokov a pubertálneho zajakania. A akoby už na začiatku bol síce nie celistvý, taký nie je ani dnes, ale celý, naplnený svojou pralátkou, vnútornou jednotou a neúprosnosťou sústredenosti.

Táto sústredenosť, smerujúca za mágiou poznania, za jeho poslednými hranicami, je takmer maniacká; je reaktorom Válkovej básne.

Struna jeho poznania je napnutá do prasknutia: je to romantická struna. Je v nej názvuk byronovskej vzbury, Majakovského tvrdohlavý spor s človekom, apollinairovské nekonečno, vracajúce sa samo k sebe, a obrazi­vosť, vybuchujúca ako podmorské sopky, pripomínajúca, povedzme, milovaného Oldřicha Mikuláška. Válkova dráma sveta má kořene v jankokráľovskej vzbure i v jeho smutnej kosmogónii. Veľký básnik nesie v sebe stopy najlepších, aby mohol byť sám sebou.

Básnik alebo skôr jeho báseň sa pohybuje v mrazivom vesmíre, v ktorom boh už zomrel a človek sa ešte nenarodil.

V tomto mrazivom vesmíre Človek len chodí a hľadá a najmä sa spytuje: Preboha, kto som a kam sa ponáhľam? Človek je umučený, pribitý na kríž nedokonalého poznania: Postoj, veď vidíš, že neviem, lebo: Nemáme nijaké krídla a to je smutná vec. Nič sa tu nezatajuje ani o človeku ani o vesmíre, nezamlčuje sa nič z biedy ľudstva. Pochybnosti vychádzajú z konkrétneho, otvárajú sa širšiemu poznaniu, ktoré je vždy presné, temer vždy paradoxné a zákonite kruté:

Zostrojili sme metaforu a alkohol, pohonné hmoty zmyslov
vyrobili sme porcelán,                                           
vieme, ako sa rozbíjajú atómové jadrá.
Zastavte jazdca za vlastným tieňom!


Spolu s básnikom vieme dobre, že jazdca nemožno zastaviť:  že čarodejnícky učeň nemôže vrátiť vodu do prameňov – že totiž ľudské poznanie má svoju logickú krutosť, ktorá ho núti nielen k pokroku pre človeka, ale akoby aj a najmä k pokračovaniu pre démona zániku.

Planéta?
Nejaký žart
nejakého boha.
Niekedy sa mi zdá, že aj zem je hlava,
oddelená od obrovského trupu a hodená
do niečoho, čomu tak zhruba hovorí sa vesmír.


A tak ďalej, až po apokalyptický obraz, ktorý ešte nikto nenapísal a vari ani nenapíše:

Akosi príliš ticho. Ako po stvorení
ničoho.
        
       
To nie je časové, ani náhodné: je to práve vnútorná jednota, o ktorej som už hovoril. Básnik – mysliteľ tu negestikuluje, odhaľuje svoju podstatu: ťažko a zakrvavene sa lúči s každým kúskom nehusacej kože, ktorú z nás zdiera skúsenosť a poznanie.

Moderný romantik je básnik intelektuálny, básnik elitného intelektu, keď aj nie intelektuálnej elity. Napriek tomu, práve preto napísal najlepšie politické básne v slovenskej poézii. Dobre vedel, dobre vie, že poznanie bez porozumenia je nebezpečné: zachraňujeme sa vzťahmi, vystupovaním zo seba. Jedine vzťahy umožňujú porozumenie: jedine porozumenie umožňuje, aby báseň bola otvorená a zmysluplná. Mnohí, ktorí sa naučili chváliť Válkove verše s hlaholom, ktorý znemožňuje pochopiť jeho poéziu, si myslia, že politické verše Slova sú niečo navyše. Lenže od samého začiatku, od prvého verša, je Válek básnik politický.

Slovo je len pokračovanie porozumenia: ak je tu niečo relatívne nové, je to pokus o stotožnenie:

Som teda doma, držím sa zeme
zem všade chodí so mnou.


A inde:

Ja sám som mesto,
milión bežcov beží vo mne maratónsky beh.


Slovo je pokus o únik nie z epochy, ale z jej neznesiteľne drásavého obrazu. Ale ani nádej, ktorá v Slove leží na dne, ešte ťažká ako olovo, nie je vo Válkovej básni nová, beží s ním od začiatku, tak povediac, so zatajeným dychom.
Na každom písmene tejto nádeje je krv prischnutá:

Ó zázračný a krásny stroskotanec,
padajúc naspäť, začneš odznova.


To je Válkovo posolstvo, vykúpené pre človeka. Tento básnik jednoty, ktorá sa manifestuje i v jednotlivostiach, nie je len básnická individualita, je to básnik individualista. Toto slovo sa u nás dobre utajilo a zamrežilo. Lenže rovnicu sveta nemožno riešiť inak, iba skrz seba, aj keď pre mnohých alebo aj pre všetkých; pre veľkého lyrika niet inej možnosti iba skrz seba a pre seba. Básnik neindividualista je len zaslúžilý nositeľ básnických krpcov.

Pravdaže, básnik je jeden z nás; ale je rodič posolstva, ktoré je nevyhnutné pre život aspoň tak ako vzduch a voda. Nedostatok posolstva ohrozuje život na zemi tak, ako bomba, ako ekologická katastrofa.

Chváľme teda báseň a básnika, lebo je žriedlom živej vody, nevyhnutnosťou vzduchu a lepšou časťou ľudského údelu.

(Príloha Nového slova Nedeľa č. 28/16. júla 1987, ročník VI.)

Priemer: 5 (34 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama