Banskobystrický operný Che Guevara

Počet zobrazení: 3165

Viac ako 41 rokov uplynulo odo dňa, kedy bratislavské operné publikum mohlo naposledy navštíviť prvú operu majstra Jána Cikkera – Juro Jánošík. Z tohto hľadiska bolo hosťovanie súboru Štátnej opery z Banskej Bystrice práve s operným prerozprávaním jánošíkovského mýtu nesmierne vítaným činom. V Bystrici mala inscenácia režiséra Romana Poláka a dirigenta Mariana Vacha premiéru už viac ako pred polrokom, teraz si ju v SND pozrelo až prekvapujúco veľa Bratislavčanov.

janosik-plagat.jpgRežisér po prvých dvoch obrazoch, v ktorých sa viac-menej (spolu s autorom kostýmov Petrom Čaneckým) pridržiaval historických reálií, od tretieho obrazu preniesol príbeh do súčasnosti, kedy rozdiel medzi chudobnými a bohatými neustále rastie a antagonizmy sa vyhrocujú. V opere ktorási z postáv tvrdí, že ľudu zostáva len bieda, strach, utrpenie a beznádej, a to platí aj pre dnešnú spoločnosť, keďže kapitalizmus vraj „nemá alternatívu“. Ak akceptujeme režisérov pohľad, potom v inscenácii nájdeme viacero pôsobivo zvládnutých scén, ktoré zaujmú tak myšlienkou ako aj esteticky. Napríklad rozostavenie poddaných nad umierajúcim Jánošíkovým otcom v prvom obraze, záverečný hysterický tanec boháčov v treťom, alebo správanie sa buržoázneho obecenstva na súde v piatom obraze. V poslednom zasa húf chudákov silno evokuje postavy z nejakej sociálnej poviedky Gorkého. Príbeh sa hrá na takmer jednotnej čiernej scéne Jaroslava Válka. Ozdobou inscenácie je aj výborné orchestrálne naštudovanie, ktorým Marián Vach potvrdil, že je nielen skvelým špecialistom na Verdiho, ale aj na Cikkera. Škoda, že predstavenie nemalo dramatickejšieho tenoristu v postave titulného hrdinu. Michal Hýrošš spieval korektne, len pokiaľ mu sily stačili. Perspektívy naznačila  dramatická Veronika Mihalková v postave Zuzy.

Napriek doterajším chválam sa mi koncepcia  inscenácie zdá diskutabilná. Kým Suchoňovu Krútňavu Polák skvele priblížil až na úroveň antickej tragédie,  analógie medzi Jánošíkovým bojom proti pánom a dnešným nespravodlivým svetom sú síce jasné pri teoretickom diskurze, ale pri javiskom zosúčasnení pokrivkávajú. Skvelá Cikkerova hudba je predsa priveľmi presiahnutá folklórnymi podnetmi a skladateľ chápe svoje dielo ako ospievanie mýtu. Na kosť vyholená dráma boja dobra so zlom (spravodlivosti s mocou) by sa dala azda akceptovať pri neznámom hrdinovi, ale nie pri Jánošíkovi a pri Cikkerovej hudbe. Jeho operného prvodiela.

Istý významný slovenský operný spevák mi pred časom na internete nepriamo odkázal, že by som pri hodnotení súčasných spevákov nemal porovnávať ich výkony s predchádzajúcimi generáciami. Možno o pätnásť rokov to bude už robiť aj on. Mne sa nedá nespomenúť si na Jánošíka Gustáva Pappa, Zuzu Margity Česányiovej, Uhorčíka Bohuša Hanáka a ďalších spevákov z predchádzajúcich bratislavských inscenácii Cikkerovej (občas odborníkmi aj mierne podhodnotenej) opery.

Na divadelných javiskách, filmových plátnach či pri uvádzaní repríz kvalitných inscenácií vzdialenejšej minulosti sa čoraz častejšie stretávame s dielami, ktoré nastavujú nelichotivé zrkadlo súčasnému politicko-ekonomickému systému, od ktorého sme si pred dvadsiatimi ôsmimi rokmi  čosi sľubovali. Aktualizovaný banskobystrický Jánošík na opernom javisku a Stoneov Snowden na filmovom plátne ukazujú, že všetko je inak a za pravdu a spravodlivosť treba znova bojovať, či už ako Gándhí, Allende alebo Guevara.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984