Avantgardistický cit pre relevantnosť. Čím sa vyznačuje intelektuál.

Ďakovná reč pri preberaní ceny Bruna Kreiskeho
Počet zobrazení: 3374

habermas_obalka.jpgPreklad prednášky Jürgena Habermasa do slovenčiny je so súhlasom autora uverejnený ako úvodný text publikácie Kritická teória Jürgena Habermasa v sociologickom výskume, ktorá vyšla na sklonku roku v Sociologickom ústave SAV. Ďakovná reč Jürgena Habermasa odznela 9. marca 2006 vo Veľkej sále Viedenskej univerzity pri príležitosti udeľovania ceny Bruna Kreiskeho za politickú knihu za rok 2005. Pôvodný názov je Ein avantgardistischer Spürsinn für Relevanzen. Was den Intellektuellen auszeichnet. Dankesrede bei der Entgegennahme des Bruno-Kreisky-Preises. Renner-Institut Preisrede von Jürgen Habermas anlässlich der Verleihung des Bruno–Kreisky-Preises für das politische Buch am 9. März 2006. Prednášku preložila Blanka Mongu, vedecká redakcia prekladu Miroslav Tížik.





Keď mi riaditeľ Inštitútu Karla Rennera oznámil radostnú správu, že mi chce porota tento rok udeliť cenu Bruna Kreiskeho, mal som príležitosť uvažovať nielen o  tejto šťastnej situácii, z ktorej som, po desaťročiach rozporuplných diskusií a skôr dosť protirečivej povesti, ktorá ma sprevádzala, v rozpakoch, keď som sa zrazu dozvedel, že získam toľko nezaslúženého uznania. Ale zároveň ma mená dvoch historických osobností, ktoré sú tak povestne spojené s vrtkavým osudom Rakúskej republiky, inšpirovali k tomu, aby som po prvýkrát uvažoval o mojom vzťahu k viedenským sociálnym demokratom. Nie žeby sme mali nejaké vzájomné politické vzťahy. Ale mená ako Karl Renner a Bruno Kreisky mi pripomínajú intelektuálne podnety, ktorých  teoretickej tradícii sa cítim zaviazaný. Pri tejto príležitosti by som chcel využiť možnosť vyjadriť austromarxizmu vďaku za dva rozhodujúce myšlienkové impulzy.

Poďakovanie austromarxizmu

Keď som po tradičnom štúdiu filozofie prišiel v roku 1956 do jedinečného prostredia frankfurtského Inštitútu pre sociálny výskum, musel som sa počas príprav na jeden empirický výskum oboznámiť aj s (vtedy ešte čisto právnickou) literatúrou na tému právny štát a demokracia. Diskusie jednotlivých významných učiteľov štátneho práva z obdobia Weimarskej republiky ma síce zaujali, ale nedokázal som si celkom spojiť normatívne pojmy právnej vedy s teóriou spoločnosti, vo svetle ktorej som sa snažil pochopiť vtedajšiu politickú situáciu. Pre pochopenie súvislostí medzi politickou ekonómiou a právom mi oči otvorila  kniha so strohým názvom „Právne inštitúty súkromného práva a ich sociálna funkcia“ (Die Rechtsinstitute des Privatrechts und ihre soziale Funktion) uverejnená v roku 1929.

Vychádzala  zo štúdií, ktorým sa na prelome 19. a 20. storočia venoval mladý Karl Renner, keď pôsobil v rakúskom parlamente ako knihovník v knižnici Ríšskej rady.[1]

Tak som sa dostal do kontaktu s dielami austromarxistov, v ktorých som vtedy našiel tri veci, ktoré mi ako Adornovmu asistenovi vo Frankfurte chýbali: po prvé, samozrejmé prepojenie teórie s politickou praxou, po druhé, odvážnu otvorenosť marxistickej teórie spoločnosti voči názorom akademickej vedy (postoj, od ktorého sa Horkheimer a Adorno od vydania diela „Dialektika osvietenstva“ (Dialektik der Aufklärung) opäť odvrátili a po tretie – a predovšetkým –, bezprostrednú identifikáciu s výdobytkami demokratického právneho štátu bez obetovania radikálno-reformistických cieľov, ktoré ďaleko prevyšovali status quo.

Na mojej ceste od Hegelovho marxizmu ku Kantovmu pragmatizmu mi koncom 60. rokov poslúžila ako dôležitý podnet kniha od iného austromarxistu – neskorá tvorba Maxa Adlera „Tajomstvo spoločnosti“ (Das Rätsel der Gesellschaft) z roku 1936. Prostredníctvom zavedenia „sociálneho apriori“ Adler pripomínal nielen spoločenské konštituovanie nášho „vedomia Ja“ (Ich-Bewusstsein) a nášho poznania o svete; ale naopak sa podľa neho majú sociálne súvislosti života skladať z aktov poznávania. Samotná spoločnosť sa tak podľa neho zakladá na faktickosti platných nárokov, ktoré vznášame prostredníctvom našich komunikatívnych výpovedí. Adler podobne ako neskorší Husserl zdôvodňuje imanentný vzťah spoločnosti ako takej  k pravdivosti výpovedí a k správnosti noriem.[2]

Otto Bauer a Rudolf Hilferding, Karl Renner a Max Adler sa napriek akademickosti považovali za straníckych intelektuálov, ktorí sa, v prípade, ak to bolo nevyhnutné, podriadili disciplinujúcemu tlaku straníckej taktiky a organizácie. Ako demokrati mali však o úlohe strany úplne inú predstavu ako leninistický Lukacs v diele „Dejiny a triedne vedomie“ (Geschichte und Klassenbewusstsein). Nech je to akokoľvek, postava straníckeho intelektuála patrí k už historickému prostrediu ľavicových strán. Po roku 1945 na Západe už nemohol tento druh intelektuála viac existovať. Rovnako ako Willy Brand sa aj Bruno Kreisky vrátil zo Škandinávie ako iný človek. Je to aj zásluhou týchto sociálnych demokratov, ktorí sa vrátili z emigrácie, že sa triedna spoločnosť v sociálnom štáte uzmierila a pretransformovala na občiansku spoločnosť.

V tejto súvislosti sa výrazne vyníma typ terajšieho intelektuála, o ktorom mám na požiadanie pána Duffeka hovoriť: intelektuáli po roku 1945 ako Camus a Sartre, Adorno a Marcuse, Max Frisch a Heinrich Böll sa podobajú skôr staršiemu typu intelektuálov, ktorí sympatizovali s politickými stranami, ale zároveň sami neboli ich členmi, teda šlo prevažne o spisovateľov a profesorov. Pri vhodnej príležitosti sa títo intelektuáli nechali vyprovokovať, bez vyzvania, poverenia či schválenia nejakej politickej strany k tomu, aby svoje odborné vedomosti použili verejne a bez súvislosti so svojou profesiou. Bez nároku na elitársky status (straníckeho intelektuála) sa nemohli odvolávať na žiadnu inú legitimáciu ako na svoju úlohu sociálno-demokratických občanov.

Intelektuál a jeho verejnosť

Korene tejto rovnostárskej samozrejmosti siahajú v Nemecku do prvej generácie po Goethem a Heglovi. Nepokojní literáti a súkromní docenti z okruhu hnutia Mladé Nemecko (Junges Deutschland) a ľavicových hegeliánov stelesňovali obraz slobodného, spontánne zasahujúceho, často ufňukaného, angažovane polemického a nevyspytateľného intelektuála, rovnako ako aj pretrvávajúce predsudky voči nemu. Nie náhodou sa generácia Feuerbacha, Heineho a Boerneho, od Bruna Bauera, Maxa Stirnera a Juliusa Froebela až po Marxa, Engelsa a Kierkegaarda prejavila v období pred rokom 1848, keď sa pod vplyvom ranného liberalizmu rozvinuli parlamentarizmus a masová tlač.

Už počas tejto inkubačnej doby, keď sa vírus francúzskej revolúcie rozšíril po celej Európe, sa začalo odzrkadľovať usporiadanie, v ktorom môže typ moderného intelektuála nájsť svoje miesto. Intelektuáli sú odkázaní na vnímavú, bdelú a informovanú verejnosť, keď prostredníctvom rétoricky vypointovaných argumentov ovplyvňujú verejnú mienku. Potrebujú viac-menej liberálne zmýšľajúce publikum a  práve preto sa aspoň spolovice musia spoľahnúť na fungujúci právny štát, lebo v boji za potlačované alebo odopierané pravdy sa odvolávajú na univerzalistické hodnoty. Patria k svetu, kde sa politika nespája so štátnou činnosťou; ich svet je kultúrou politických sporov, v ktorej možno občanov zbaviť pút a zmobilizovať ich komunikatívne slobody.

Je jednoduché načrtnúť obraz ideálneho typu intelektuála, ktorý vyhľadáva dôležité témy, stanovuje plodné tézy a rozširuje spektrum príslušných argumentov, aby zlepšil poľutovaniahodnú úroveň verejnej diskusie. Na druhej strane by som nemal opomenúť najobľúbenejšiu činnosť intelektuálov: veľmi ochotne sa podieľajú na rituálnom bedákaní o úpadku „intelektuála“. Uznávam, že ani ja nie som celkom bez viny. Nechýbajú nám veľké výstupy a manifesty Skupiny 47 (Gruppe 47), intervencie Alexandra Mitscherlicha alebo Helmutha Gollwitzera, politické stanoviská Michela Foucaulta, Jacquesa Derridu a Pierra Bourdieua, alebo angažované texty Ericha Frieda alebo Güntera Grassa? Môže za to skutočne Grass, že ich hlasy dnes ostávajú takmer nepočuté? Alebo dochádza v našej mediálnej spoločnosti opäť k štrukturálnej premene verejnosti, ktorá neprospieva klasickému typu intelektuála?

Na jednej strane viedol prechod komunikácie od kníhtlače a tlače k televízii a internetu k nevídanému rozšíreniu mediálnej verejnosti a k jedinečnému zhusteniu komunikačných sietí. Verejnosť, v ktorej sa intelektuáli pohybovali ako ryby vo vode, sa stala inkluzívnejšou, výmena sa v porovnaní s predošlým obdobím oveľa viac zintenzívnila. Na druhej strane sa zdá, že sa intelektuáli týmto životodarným prvkom presýtili a z presýtenia sa dusia, až sa to podobá predávkovaniu. Zdá sa, že požehnanie sa zmenilo na prekliatie. Dôvody tohto vývoja vidím v odformalizovaní verejnosti a v oddiferencovaní príslušných rolí.

Využívanie internetu rozšírilo a zároveň fragmentovalo komunikačné súvislosti. Preto má internet subverzívny účinok na autoritársky verejný režim. Ale horizontálne a odformalizované prepojenie komunikácií zároveň oslabuje výdobytky tradičnej verejnosti.  Toto prepojenie totiž v rámci politických spoločenstiev koncentruje pozornosť anonymného a rozptýleného publika na vybrané správy tak, že sa občania môžu v rámci rôznych politických spoločenstiev zaoberať rovnakými vopred kriticky vybranými témami a príspevkami súčasne. Za pozitívny nárast rovnostárstva, ktorý nám sprostredkúva internet, platíme decentralizáciou prístupov k neupraveným príspevkom. V tomto médiu strácajú príspevky intelektuálov silu určovať hlavné témy diskusií.

Ale povedať, že elektronická revolúcia ničí priestor pre elitárske vystúpenia samoľúbych intelektuálov, by bolo predčasné. Pretože prostredníctvom televízie, ktorá operuje v podstate v rámci verejnosti etablovanej v národnom štáte, sa priestor javiska tlače, časopisov a literatúry zväčšil. Televízia zároveň zmenila javisko. V obrazoch musí ukazovať, čo chce povedať, a tým urýchlila Iconic Turn – prechod od slova k obrazu. Prostredníctvom tohto relatívneho znehodnotenia sa mení aj pomer medzi dvoma rozličnými funkciami verejnosti.

Keďže je televízia médium, ktoré niečo zviditeľňuje, tým, ktorí verejne vystupujú, sprostredkúva prominentnosť v zmysle popularity. Pred kamerou aktéri prezentujú sami seba, bez ohľadu na to, akým obsahom do programu prispievajú. Pri náhodných stretnutiach si preto divák spomína, že tú tvár už niekedy videl. Televízia vyzýva účinkujúcich, aj keď z obsahového hľadiska ide o diskusiu, k sebaprezentácii – ako je tomu v mnohých diskusných reláciách. Moment sebaprezentácie aktérov nevyhnutne mení hodnotiace publikum, ktoré sa pred obrazovkou podieľa na hádke o témach verejného záujmu aj na pozorujúce publikum.

Niežeby to nevyhovovalo patologickej samoľúbosti intelektuálov; niektorí sa nechali týmto médiom skorumpovať k sebaprezentácii a nechali sa tak obrať o svoju povesť. Pretože dobrá povesť intelektuála, ak nejakú má, sa nezakladá v prvom rade na prominentnosti alebo popularite, ale na reputácii, ktorú si musel vydobyť vo vlastnom odbore, či už ako spisovateľ alebo fyzik, každopádne v nejakom odbore, ešte predtým ako svoje vedomosti a svoju reputáciu verejne použije. Ak sa do diskusie zapojí s argumentmi, musí sa obrátiť na publikum, ktoré nie je tvorené divákmi, ale  potenciálnymi účastníkmi diskusie a jej adresátmi, ktorí sa do diskusie môžu zapojiť. V ideálnom prípade ide o výmenu dôvodov, nie o zinscenované divadlo.

Možno to vysvetľuje, prečo politici, experti a novinári, ktorí sa stretávajú u jednej z tých úžasných moderátoriek, nenechajú pre intelektuála žiaden voľný priestor. Nechýba nám, pretože už dávno všetci ostatní vypĺňajú jeho rolu oveľa lepšie. Prepletenie diskurzu a sebaprezentácie vedie k diferenciácii a k splynutiu rolí, ktoré by dnes už staromódny intelektuál mal oddeľovať.

     Intelektuál by vplyv, ktorý získava prostredníctvom slov, nemal používať ako prostriedok na získanie moci, nemal by si teda pliesť „vplyv“ s „mocou“. Ale čím by sa dnes mohol v diskusných reláciách ešte odlišovať od politikov, ktorí už dávno využívajú priestor televízie na intelektuálnu súťaž, v ktorej ide o obsadenie vplyvných tém a pojmov? Intelektuál ako expert nie je ani žiadaný. Bez toho, aby sám stratil predstavu o svojej omylnosti by mal mať odvahu k normatívnym stanoviskám a fantáziu na sformulovanie nápaditých perspektív. Ale čím by sa dnes mohol odlišovať od expertov, ktorí sa v spore s expertmi protistrany už dávno naučili ponúkať pre svoju agendu veľmi presvedčivú interpretáciu? Od múdreho novinára by sa mal intelektuál napokon odlišovať menej vo forme líčenia javov ako skôr prostredníctvom privilégia spočívajúceho v tom, že sa veciam verejným môže venovať len tak pomimo. Mal by sa angažovať iba vtedy, ale potom v správnom okamihu – ako systém včasného varovania –, keď sa veci vymyknú spod kontroly.

Tým sa dotýkame jedinej schopnosti, ktorou by sa intelektuál mohol vyznačovať ešte aj dnes – avantgardistickým citom pre relevantnosť.[3] V istom okamihu sa musí dokázať znepokojovať nad kritickým vývojom, aj keď sa iní ešte venujú len témam business-as-usual. To si vyžaduje celkom nehrdinské vlastnosti:

• skeptickú citlivosť voči poškodeniam normatívnej infraštruktúry spoločenstva,

• opatrné predvídanie nebezpečenstiev, ktoré ohrozujú mentálne vybavenie spoločných politických foriem života,

• zmysel pre to, čo chýba a čo „by mohlo byť inak“,

• trochu predstavivosti pre náčrt alternatív,

• a trochu odvahy na polarizáciu, na neslušné vyjadrenia, na pamflety.

To sa - a vždy to tak bolo – ľahšie hovorí ako robí. Intelektuál sa musí vedieť znepokojovať – a mal by mať zároveň toľko politickej súdnosti, že nebude reagovať prehnane. Čo mu jeho kritici – od Maxa Webera a Schumpetera až po Gehlena a Schelskeho – vyčítajú, je stále tá istá výčitka „sterilného nepokoja“ a „alarmizmu“. Touto výčitkou sa nesmie nechať zastrašiť. Sartre, najvplyvnejší intelektuál, sa vo svojom politickom úsudku mýlil častejšie ako Aron. Samozrejme, že cit pre to, čo je podstatné, môže byť aj značne pomýlený. Napríklad istý historik, ktorý žiada pre Spolkovú republiku Nemecko „politický kult smrti“ prekonaný už od roku 1945, sa môže iba zosmiešniť: tento muž zjavne nemá ani poňatie o mentálnom jadre fašizmu.

Budúcnosť Európy

Budúcnosť Európy, ktorá ma dnes najviac znepokojuje, považujú mnohí za niečo abstraktné a nudné. Prečo by sme sa mali takouto fádnou témou zaoberať? Moja odpoveď je jednoduchá: ak sa do najbližších európskych volieb v roku 2009 nepodarí urobiť rozporuplnú otázku týkajúcu sa Finalité - teda otázku samotného dôvodu európskeho zjednotenia - predmetom celoeurópskeho referenda, je o budúcnosti Európskej únie v zmysle neoliberálnej ortodoxie rozhodnuté. Keď sa kvôli planému mieru vyhneme tejto háklivej téme a naďalej sa budeme potácať po tradičnej ceste kompromisov, ponecháme dynamike z reťaze odtrhnutých trhov voľný priebeh a budeme sa prizerať ako tvorivá moc Európskej únie koná v prospech difúzne rozšírenej európskej zóny voľného obchodu. V procese európskeho zjednocovania stojíme po prvýkrát pred nebezpečenstvom, že sa prepadneme naspäť, pod úroveň integrácie, ktorú sme už dosiahli. Čo ma znepokojuje, je ochromenie, ktoré nastalo  po stroskotaní oboch referend o ústave vo Francúzsku a v Holandsku. V tejto situácii je neurobenie rozhodnutia samo o sebe rozhodnutím s ďalekosiahlymi následkami.

O tejto téme by som bol býval rád hovoril v krajine, ktorá dnes predsedá Európskej rade, keby som nebol dostal pozvanie hovoriť o reflexii úlohy intelektuála. Ale, ako napokon vidíte, jedno ma predsa len vedie k druhému.

Vidím tri problémy, ktoré nás pália, a spájajú sa do jedného problému, do neschopnosti Európskej únie konať.

(1) Podmienky svetového hospodárstva, ktoré sa v priebehu globalizácie zmenili, dnes bránia národnému štátu v prístupe k daňovým zdrojom, bez ktorých viac nemôže kryť zaužívané sociálno-politické nároky, ani celkove uspokojiť dopyt po kolektívnych statkoch a verejných službách v takom rozsahu ako doteraz. Iné výzvy, ako sú demografický vývoj a zosilnená imigrácia, situáciu ešte viac vyostrujú. Existuje z nej iba jedno ofenzívne východisko: opätovné získanie politickej tvorivej sily na nadnárodnej úrovni. Bez konvergentných daňových sadzieb, bez strednodobej harmonizácie hospodárskych a sociálnych politík odovzdávame osud európskeho spoločenského modelu do cudzích rúk.

(2) Návrat k bezohľadnej hegemoniálnej mocenskej politike, zrážka Západu s islamským svetom, rozpad štátnych štruktúr v iných častiach sveta, dlhodobé sociálne následky kolonizácie a bezprostredné politické následky nevydarenej dekolonizácie – to všetko signalizuje, že vo svete sa vytvorila veľmi riskantná situácia. Iba Európska únia, ktorá bude schopná konať v záležitostiach zahraničnej politiky a popri USA, Číne, Indii a Japonsku prevezme úlohu svetového hráča, by mohla vo fungujúcich inštitúciách svetového hospodárstva podporovať alternatívu k vládnucemu Washingtonskému konsenzu (Washington Consensus) a popohnať už dávno žiaduce reformy, predovšetkým v rámci OSN, ktoré sú zo strany USA dočasne zablokované, no ktoré sú však od ich podpory závislé.

(3) Rozdelenie Západu zjavné od vojny v Iraku má svoje príčiny aj v strete kultúr, ktorý rozdeľuje samotný americký národ na dva takmer rovnako veľké tábory. V dôsledku tohto mentálneho posunu sa menia aj doteraz platné normatívne meradlá vládnej politiky. To nemôže nechať najbližších spojencov USA ľahostajnými. Práve v kritických prípadoch spoločného konania sa musíme oddeliť od partnera, ktorý má prevahu. Aj preto potrebuje Európska únia vlastné ozbrojené sily. Doteraz sa Európania pri operáciách NATO podriaďovali pokynom a pravidlám amerického hlavného velenia. Teraz sa musíme stotožniť so situáciou, že aj pri spoločnom postupe ostaneme verní našim vlastným predstavám o medzinárodnom práve, o zákaze mučenia a vojenskom trestnom práve.

Podľa môjho názoru sa Európa preto musí zmôcť na reformu, ktorá únii zabezpečí nielen efektívne procesy rozhodovania, ale aj vlastného ministra zahraničných vecí, priamo voleného prezidenta a vlastnú finančnú základňu. Tieto požiadavky by mohli byť predmetom referenda, ktoré by sa mohlo spojiť s nasledovnými voľbami do Európskeho parlamentu. Návrh by bol považovaný za prijatý, keby ho prijala za svoj „dvojnásobná väčšina“ štátov a zhodla by sa na ňom väčšina občanov. Referendum by zároveň zaväzovalo iba tie členské štáty, v ktorých sa väčšina občanov rozhodla pre reformu. Európa by sa tak rozlúčila s modelom konvoja, v ktorom tempo udáva najpomalší. Aj v Európe, ktorá má jadro a perifériu, by samozrejme krajiny, ktoré by uprednostnili ostať dočasne na jej okraji, dostali možnosť, pripojiť sa kedykoľvek k centru.

V tomto sa stotožňujem s belgickým premiérom Guyom Verhofstadtom, ktorý nedávno zverejnil manifest  „Spojených štátov európskych“. Na tomto príklade vidíte, vážené dámy a páni, že politici, ktorí sú popredu, môžu mať vo svojom zástupe aj intelektuálov.


Poznámky

[1] Rennerom sa zaoberám v Strukturwandel der Öffentlichkeit [1962], Frankfurt/Main [1990], s. 234. (český preklad Habermas, Jürgen: Strukturální přeměna veřejnosti. Praha, Karolinum, 2000).
[2] Adlerovi sa venujem v  Christian-Gauss-Lectures [1970/71] in: Vorstudien und Ergänzungen zur Theorie des kommunikativen Handelns, Frankfurt/Main [1983], S. 34 Fn. 15 und S. 38 Fn. 19 (slovenský preklad  Habermas , Jürgen: Teória jazyka a východiská sociálnych vied - Úvodné štúdie a dodatky k teórii komunikatívneho konania. Bratislava, Kalligram 2011)
[3]  Cit pre to, čo je podstatné – poznámka prekladateľky.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984