Ani muzikál nie je tým, čím býval

Počet zobrazení: 6300

Dlhé roky som muzikál ako hudobno-zábavný divadelný druh ignoroval. Pravda, v ďalekej minulosti som aj ja bol očarený vlnou slávnych amerických muzikálov, ktoré uvádzali neobyčajne pohotovo na bratislavskej Novej scéne. Je možné, že od čias, kedy som tam navštívil West Side Story, Gréka Zorbu alebo Muža z La Manche, sa muzikál posunul kamsi inam. Len z recenzií inscenácií uvádzaných u nás v posledných dvoch desaťročiach som vyrozumel, že jednou z muzikálových tendencií je ilustrovať (nie pretvárať do nového dramatického tvaru) príbehy svetoznámych románov alebo drám. Inou tendenciou je zrejme sústredenie sa na formálnu stránku inscenácií, osobitne na stránku choreografickú. Toto smerovanie mi potvrdila aj najnovšia premiéra vo svete mimoriadne úspešných Mačiek Andrewa Lloyda Webbera (29. a 30. apríla).

macky.jpg

Aj keď sa teda necítim odborníkom na muzikál, divadlu (a nielen opernému) sa rozumiem. Možno je trúfalosťou kritizovať dielo, ktoré získalo množstvo medzinárodných ocenení a jeho skladateľ je považovaný dnes za muzikálovú „jednotku“. Napriek tomu si myslím, že Mačky skôr než muzikálom sú hudobno-tanečnou šou. K ozajstnému muzikálu im chýbajú dve veci: príbehmyšlienka. Aj slávne muzikály, ktoré som v úvode spomínal, chceli predovšetkým publikum pobaviť. Ale ich divadelnosť (čo je iné ako efektná spektakulárnosť) sa nedala spochybniť a okrem zážitku z tanca a hudby mali čosi navyše. Raz to bola myšlienka o nezmyselnosti nenávisti, inokedy príbeh o schopnosti vyrovnať sa so svojím životným údelom alebo o nezničiteľnosti snívania. Jedinou myšlienkou Weberovho muzikálu, ktorú som zachytil, bolo, že „mačka nie je pes“ a že „divadlo už nie je tým, čím bývalo“. Na sprostredkovanie tejto „pravdy“ však autor potreboval vyše dvoch hodín spevu a tanca. O diele sa píše, že je sledom príbehov, ktoré si rozprávajú mačky na smetisku, čo bratislavskí inscenátori (bez zjavnejších problémov, ale i ziskov) preniesli do v noci opusteného obchodného domu. Príbeh však musí byť aj nejakou niťou a mať istý vývoj, kým mini príbehy mačiek sú len načrtnuté situácie alebo deklarované všeobecné pravdy. Problematická je aj celková výstavba diela. Prvé dejstvo je z veľkej časti tvorené časovo predimenzovanou expozíciou, v ktorej sa tancuje a stereotypne spieva čosi o mačacom štýle a potom ďalších dvadsať minút o mačacom bále. A hudobne je v diele jediný (naozaj pôsobivý) „hit“ v bulletine označený ako Spomienky, ktorý zaznie s istou obmenou až štyrikrát. V zborových pasážach ide na 90 % o spev jednohlasný. Inak ide o hudbu náladotvornú a ilustratívnu, pri ktorej sa dobre tancuje (či skôr predvádza scénický pohyb) a tanec naozaj zostáva doménou tohto diela i bratislavskej inscenácie. Ak však práve toto odzrkadľuje trend vývoja muzikálového divadla, potom už divadlo naozaj nie je tým, čím bývalo. Tiež je sporné, či odhliadnuc od profesionálno-technických kvalít pohybových, hudobných, hlasových, režijno-scénických a pod. môžeme ešte hovoriť o umení (vždy mnohofunkčnom) a nielen o priemysle zábavy.

V dnešných časoch, kedy ľudia vystavení stresu, rôznym ohrozeniam  a neustále sa zrýchľujúcemu  životnému tempu sa stáva zábava (kam patrí aj hudobné divadlo) priam životnou nevyhnutnosťou a vítanou príležitosťou na odreagovanie a chvíľkové zabudnutie na reálny svet, ktorý nás obklopuje a desí. Ideálnym by bolo, keby aj priemysel zábavy si občas kládol vyššie ciele než len slúžiť tejto potrebe (a sebarealizácii či peňaženke tvorcov).

K inscenácii muzikálu Mačky na Novej scéne nemám zásadnejšie výhrady. Dojemný bol Karol Čálik ako divadelný kocúr, choreografia (Ladislav Cmorej) a réžia (Gabriela Petráková) dokázali často vytvoriť z množstva účinkujúcich na javisku zaujímavé konfigurácie, po efekte (čo je v muzikáli oprávnené) išiel aj svetelný dizajn (Jozef Celder). Isté výhrady mám len k spevu (ktorý má prirodzene iné zákonitosti ako spev klasický), kde mi vadilo, že „všetci spievali rovnako“, na čom sa zrejme podpisuje aj nevyhnutné spievanie na mikrofóny. Jedine „stará“ Grizabella spievala lepšie než jej mladá nástupkyňa. Publikum oceňovalo šplhanie hlasov do (nie vždy presvedčivých) výšok, no najmä saltá a pohybové exhibície prijímalo s nadšením. Zostáva teda otázka: dáme divákovi to, čo chce (napr. seriál namiesto inscenácie), alebo mu ponúkneme aj čosi iné, čo si môže časom obľúbiť. A vracajúc sa k pôvodnej myšlienke recenzie, či takýto muzikál ešte patrí k divadlu, musím spomenúť ešte jeden problém. Väčšinu činohercov dnes v hľadisku počuť slabo, lebo nemajú poriadnu hlasovú výchovu. Zato v niektorých operných šou už počujeme aj operných spevákov spievať na mikrofón a v muzikáli tak ako pri koncertoch spevákov popmusic sa spev ozvučuje v prehnaných decibeloch. Vari je muzikál len žánrom pre neskôr narodených?

Operní režiséri dnes „otravujú“ divákov „hlbokomyseľnými“, no skôr krkolomnými interpretáciami. Muzikál sa akoby programovo situoval do opačného extrému.

Fotozdroj: nova-scena.sk

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984