Reklama

Andrej Kiska, zahraničná politika a „hybridné hrozby“

Počet zobrazení: 2620

Vo všeobecnosti možno povedať, že zahraničná politika patrí medzi tie oblasti, kde sa prezidentovi A. Kiskovi príliš nedarí. Vystupuje síce aktivisticky, samotnej problematike však príliš nerozumie a jeho omyly Slovensku vôbec neprospievajú. Veľkým problémom sú verejné vystúpenia A. Kisku k otázkam zahraničnej politiky, kde sa namiesto realistického zhodnotenia snaží obviniť z vlastných neúspechov „hybridnú vojnu“ vedenú z Kremľa. Jedným z príkladov bolo jeho vystúpenie na tzv. hodnotiacej konferencii k zahraničnej politike 16. marca 2017.

Andrej Kiska a jeho vzor Gándhí?
 

Z prejavu A. Kisku o zahraničnej politike najviac v médiách rezonovalo, keď hovoril o schizofrenickej politike vlády a kritizoval ju za jej postoj k sankciám voči Rusku. Lenže keď niekto vystupuje nedôveryhodne, tak je práve prezident A. Kiska. Pred voľbami v roku 2014 totiž vyhlasoval, že jeho politickým vzorom je M. Gándhí. Ten Gándhí, známy ako teoretik nenásilia, ktorý dokonca odsudzoval svojich spolupracovníkov, pokiaľ sa bránili násilným spôsobom. Kiskova predvolebná rétorika o Gándhím mala zrejme ovplyvniť občanov, ktorí si neželajú vojnu ani zbrojenie. Keďže však A. Kiska nastupoval do volieb ako neznámy kandidát, nie každý tušil, že z A. Kisku sa namiesto Gándhího vyvinie zbrojársky lobista...

Kiskove prísľuby na summite NATO vo Walese 2015 o navýšení výdavkov na zbrojenie boli problémom samy o sebe, avšak tvrdosť, s akou nedávno hovoril o „oklamaní záväzkov“ voči spojencom, pokiaľ ide o zbrojenie, je neprijateľná. Keď máme tak vážne brať záväzok zvýšiť výdavky na zbrojenie, mali by sme rovnako vážne brať aj iné svoje záväzky, napr. pri rozvojovej pomoci a najmä pri garanciách sociálnych práv občanov, ku ktorým nás zaväzuje priamo ústava. Ak sa zvýšia výdavky na zbrojenie, niet pochýb, že bude menej peňazí na ostatné rozpočtové kapitoly. SR dnes vynakladá na zbrojenie 1,2% HDP, čo sa rovná asi 7% príjmov štátneho rozpočtu. Sľúbené zvýšenie zbrojných výdavkov na 1,6% HDP, ako som o tom písal, nie je vôbec málo.

Prezidentove vzťahy k veľmociam
 

Domnievam sa, že namiesto militaristickej politiky zbrojenia by sa malo Slovensko usilovať o dobré vzťahy s inými štátmi, a práve tu prezident A. Kiska zlyháva. Podľa očakávania, najhoršie sa rozvíjajú jeho vzťahy k hlavným rivalom USA, k Rusku a k Číne. Voči Číne sa zlé vzťahy dali očakávať ešte pred nástupom do funkcie, pretože A. Kiska je v Pekingu dlho vnímaný ako jednostranne protičínsky politik. Zvlášť negatívne hodnotí Čína postoje A. Kisku k dalajlámovi a k Tibetu. Pre Čínu A. Kiska prakticky „neexistuje“ a čínska diplomacia mu to dáva aj patrične najavo, napr. tým, že bol jediným prezidentom z krajín V4, ktorého Čína nepozvala na oslavy 70. výročia skončenia druhej svetovej vojny.

Svoje zlé renomé v Číne asi nemohol A. Kiska príliš zmeniť, voči Rusku však mohol urobiť viac. Veľkým problémom je Kiskova hlboká neznalosť problematiky Ruska, ktorá umožňuje jeho poradcom, aby prostredníctvom prezidenta pomáhali vytvárať o Rusku nepravdivé mýty. Zvlášť z vyjadrení A. Kisku na Facebooku túto hlbokú neznalosť a manipuláciu jasne cítiť: „Vladimir Putin, žiaľ, zo svojej krajiny spravil niečo, nad čím každý slobodne mysliaci človek len neveriacky krúti hlavou.“ Aj pri všetkej akceptovateľnej kritike V. Putina je toto jednostranné hodnotenie prinajmenšom neprimerané. Stačí si totiž porovnať Rusko v roku 2000 a dnes...  

Zbytočne neúctivé boli aj Kiskove postoje voči padlým vojakom Červenej armády napr. pri 70. výročí Karpatsko-duklianskej operácie, keď ostentatívne opustil oslavy v momente príhovoru ruského predstaviteľa. Prezidentova protiruská politika pritom nemá veľkú podporu ani doma, čo sa ukázalo pri oslavách oslobodenia Bratislavy 4. apríla 2015, keď ho účastníci akcie otvorene vypískali pri jeho „úteku“ pred ministrom S. Lavrovom. Kiskove postoje sú otvorene rusofóbne, a to napriek tomu, že sa prezident snaží svoje šírenie nenávisti k Rusku zakryť frázami o tom, ako si váži ruský ľud a ruskú kultúru. Jeho výroky pripomínajú spôsob, akým oficiálni komunistickí predstavitelia pred rokom 1989 napádali západné štáty. Pri svojich verbálnych útokoch tiež nezabudli zdôrazniť, že si vážia pracujúci ľud západných krajín a jeho kultúru. Lenže takéto frázy nedokážu zastrieť skutočné Kiskovo konanie, a to neostalo bez následkov – podobne ako pre Čínu ani pre oficiálne Rusko dnes slovenský prezident „neexistuje“.

Najhoršie prekvapenie v zahraničnej politike pre A. Kisku však neprišlo ani z Moskvy, ani z Pekingu, ale zo Západu. Hoci sa A. Kiska dlho snažil pomerne presne kopírovať americkú zahraničnú politiku a podporoval militaristickú rétoriku NATO, i tak musel na konci roku 2016 prehltnúť poníženie. Nový americký prezident D. Trump totiž pozval hneď po zvolení na návštevu USA českého prezidenta M. Zemana, ale prezidenta A. Kisku nie. M. Zeman má dnes vyššiu prestíž nielen v Moskve a v Pekingu, ale aj vo Washingtone, a to napriek tomu, že dokázal kritizovať tak Washington ako aj Moskvu.

Omyly Andreja Kisku


Dôležitý rozdiel medzi prezidentom M. Zemanom a prezidentom A. Kiskom spočíva v tom, že M. Zeman rozumie zahraničnej politike lepšie a dokáže správne odhadnúť niektoré vývojové trendy do budúcna. Naopak, A. Kiska opakovane ukázal veľmi nepresný odhad situácie, napr. pri téme územnej celistvosti štátov. Hoci na začiatku roku 2014 vystupoval ako silný podporovateľ uznania jednostranných zmien hraníc v Srbsku, v priebehu mesiaca sa z neho stal kvôli Krymu najsilnejší obhajca nezmeniteľnosti povojnového usporiadania v Európe. Pritom už pred rokom 2014 bolo jasné, že Kosovo vytvára nebezpečný precedens pre ďalšie situácie do budúcnosti. Avšak nebyť konfliktu na Ukrajine, nie je vylúčené, že by nás A. Kiska dodnes presviedčal o potrebe uznania jednostranných zmien hraníc v Európe.

Keďže A. Kiska získal veľmi zlé renomé medzi viacerými významnými štátmi, rozhodol sa vynahradiť si to v menej významných krajinách. Za zmienku stojí najmä jeho velikášska návšteva Kene, ktorou sa aj sám pochválil. Keňa nie je krajinou, s ktorou by malo Slovensko rozvinuté obchodné vzťahy a zmysel tejto návštevy bol dosť otázny. Výhodou však bolo, že A. Kiska tam mohol s predstaviteľmi vlády otvorene hovoriť o otázkach ľudských práv bez toho, aby ohrozil ekonomické záujmy SR. Prezident mohol počas návštevy kritizovať množstvo problémov, od zločinov pri kenských vojenských intervenciách v Somálsku až po masovo rozšírenú ženskú obriezku, s ktorou vláda nedokáže efektívne bojovať a ktorá sa v časti Kene verejne oslavuje. A. Kiska sa však zložitým otázkam vyhol a miesto toho svojho kenského partnera pochválil za vysoké výdavky na zbrojenie.

Zaujímavé tiež bolo, ako sa prezident pred fotografmi nechal od miestnych obyvateľov nosiť na rukách. Neviem, či miestni Keňania vedeli, koho to presne nosia, avšak myslím, že keby sa A. Kiska podobne pochvalne vyjadroval napr. na návšteve KĽDR, tiež by sa našiel nejaký komparz, ktorý by ho nosil na rukách. Vo všeobecnosti však príklad Kene dokazuje, ako selektívne vníma prezident A. Kiska porušovanie ľudských práv. Prezident v otázke ľudských práv opakovane zaujal neprimeraný postoj napr. pri návšteve prezidenta Erdogana. Navyše nedokázal realisticky zhodnotiť ani vývoj situácie v Turecku a jeho legendárny výrok o „ostrove stability“ sa ukázal ako mimoriadne zlý odhad.

Pokiaľ ide o vzťahy v rámci EÚ, tu sa rozvíjali kroky prezidenta rôznorodejšie. Kiskova protiruská rétorika určite potešila politikov v Pobaltí, jeho postoj k migračnej kríze zase Nemecko, avšak v rámci krajín V4 zostal A. Kiska dosť izolovaný. Na stretnutí prezidentov v Poľsku medzi nimi vznikli rozpory a A. Kiska sa ani nezúčastnil spoločného obeda. Dôvodom boli najmä rôzne postoje k migračnej kríze, ktorá sa dostala do centra pozornosti vo vzájomných diskusiách. Existuje určite veľa tém, na ktoré majú partneri vo V4 rôzny názor, od postoja k Rusku až po Benešove dekréty, ale keby sa každý správal ako A. Kiska, zrejme by stretnutia V4 stratili zmysel.

Charakteristické pre prácu A. Kisku sú aj neúctivé vyjadrenia na Facebooku. Napr. pri príležitosti úmrtia F. Castra napísal, že nikde nestretol toľko nešťastných ľudí ako práve na Kube. Otvorená kritika Castrovho režimu síce nemusí byť nesprávna, avšak spomínať to pri úmrtí F. Castra a štátnom smútku na Kube je nedôstojné. Navyše, skúsenosti väčšiny ľudí s Kubou sú úplne iné a v porovnaní s najbližšími karibskými susedmi je na tom Kuba dosť dobre. Úplne najbližším susedom je Haiti a tam dodnes masovo funguje detské nevoľníctvo (asi 300 000 tzv. restavekov). V tomto desaťročí na Haiti zažili strašnú epidémiu cholery, ktorá postihla skoro pol milióna ľudí, keď ale táto cholera prenikla na Kubu, tak sa s ňou vyrovnali pomerne efektívne. Pre porovnanie, počas epidémie cholery sa na Kube počítali „smutní ľudia“ v stovkách, na Haiti v státisícoch...

Slovensko ako nehybný terč hybridnej vojny?
 

Vo svojom prejave o zahraničnej politike sa A. Kiska podrobne venoval „premyslenej hybridnej vojne“ a povedal, že sa správame absolútne nezodpovedne. Vraj proti tomu skoro nič nerobíme a „sme terčom, ktorý sa nebráni“. Toto vyjadrenie bolo problematické, ale pochopiteľné, pretože boj s ruskou „hybridnou hrozbou“ ospravedlňuje neúspechy oficiálnej propagandy a tiež zdôvodňuje vyššie náklady na „obranu“. Je pritom zaujímavé, že pod pojem „hybridnej vojny“ sa nezaraďuje šírenie dezinformácií o Blízkom východe, napr. o zbombardovaných nemocniciach v meste Aleppo. Pritom práve tieto „proamerické hybridné hrozby“ tu pôsobia už dlho a v roku 2003 pomohli šírením dezinformácií o zbraniach hromadného ničenia zapojiť SR do tzv. koalície dobrovoľníkov pri protiprávnej agresii v Iraku.

Na rozdiel od A. Kisku si myslím, že v mene boja proti „ruskej hybridnej vojne“ sa nerobí málo, ale, naopak, až príliš veľa (nepekných vecí). Nejde iba o vznik špeciálnych jednotiek na ministerstve vnútra, ale aj o širokú škálu aktivít, ktoré sa v mene boja proti „hybridným hrozbám“ vytvárajú. Pravidelne sa napr. objavujú zoznamy tzv. konšpirátorov, medzi ktorých sa zaraďujú skoro všetci, ktorí nezdieľajú súhlas s oficiálnou zahraničnou politikou. Toto ohováranie propagujú aj verejno-právne médiá a rôzne kampane financované z verejných zdrojov.

Pochopiteľne, v mene boja proti „kremeľskej propagande“ sa obmedzujú aj základné práva a slobody občanov. Týka sa to napr. verejných zhromaždení. Medzi obľúbené spôsoby týchto obmedzení patrí to, že verejná moc si pre seba rezervuje široko-ďaleko všetky relevantné priestory na zhromaždenie a hoci nie sú vôbec využité na iný účel, zhromaždenia sa tam konať dajú len po dohode s verejnou mocou. Oficiálne sa potom tvrdí, že sa nič nezakázalo, iba všetky priestory boli obsadené iným subjektom (napr. pri protestoch proti GLOBSEC).

Podobne sa na Slovensku obmedzuje aj sloboda prejavu a právo na informácie. Netreba spomínať dezinformácie či pseudodiskusie RTVS, je však neuveriteľné, k akej cenzúre sa niektoré médiá uchyľujú, napr. keď J. Čarnogurský poukázal na verejné obstarávanie, vypísané na oficiálnej stránke armády USA na budovanie vojenskej základe na území SR. Hoci ide o tému, ktorá sa bytostne dotýka suverenity SR, médiá sa pokúsili vytesniť ju zo spravodajstva. Pokus štátnych orgánov SR o vysvetlenie bol veľmi nepresvedčivý, ale aj keby J. Čarnogurský nemal pravdu, téma by mala byť predmetom verejnej diskusie, nie cenzúry. Miesto diskusie o vecnej téme sa však zopár novinárov pokúsilo odpútať pozornosť od témy osobnými útokmi voči J. Čarnogurskému.

Dalo by sa spomenúť mnoho iných aktivít, ktorými sa na Slovensku reaguje na „ruskú hybridnú vojnu“ a každý, kto má iný názor na NATO, si ich musel všimnúť. Ak však všetky tieto kroky označí prezident za „nerobíme skoro nič“, tak si neviem predstaviť, ako by mal podľa neho vyzerať aktívny prístup. Zatýkanie? Tajné väznice pre „ruských agentov“? Lenže aj keď by vláda vyčlenila na boj s „hybridnými hrozbami“ hoc niekoľko plukov na ministerstve vnútra, nebude to stačiť, aby sa podarilo presvedčiť obyvateľov, že treba zbrojiť, viesť agresívne vojny na Blízkom východe alebo vysielať vojská na ruské hranice. To, čo v spoločnosti potrebujeme, je skutočný dialóg o zahraničnej politike, a nie „hybridná vojna“ proti odporcom militarizmu.

Priemer: 4.8 (78 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama