Reklama

Anarchizmus – nádej na totálne odstránenie štátu (?)

Počet zobrazení: 2557


Rozhovor s ruským historikom Alexandrom Šubinom ma inšpiruje k úvahe o anarchii a anarchistoch v súčasnom kontexte. Anarchizmus vlastne znamená nie bezvládie, ale samosprávu vrátane priamej demokracie a ekonomickej demokracie (syndikalizmus). Vyžaduje vysokú mieru kultúrnosti, ak má jednotlivec mať priestor na sebariadenie svojho vlastného života, činí tak spolu s ostatnými, ide o to, ako sa vyhýbať konfliktom.  Individuálne a tzv. kolektívne práva sa nielenže nevylučujú, ale naopak, podmieňujú: totiž občianske práva a negatívna sloboda prerastajú do slobody pozitívnej, ktorá je podmienená napredovaním sociálnych práv.

Knieža Kropotkin múdro poznamenal, že každá vláda sa stáva v tom okamihu bezmocnou, keď má čeliť veľkým pohromám alebo má raziť cestu rýchlemu vývinu. Mal na mysli vládu vo Versailles v roku 1871, zrejme uvedené platí aj v súčasnosti. Ako je známe, Marx bol presvedčený o skorom príchode revolúcie, voči anarchistom sa vymedzoval striktne negatívne ako voči tým, čo mohli tieto zámery zhatiť. E. Fromm vystihol, že Marx sa mýlil o jedno celé storočie, revolučná transformácia sa odohráva v súčasnosti.  To, čo sa označuje ako revolúcie napríklad v Latinskej Amerike, sú skôr masové hnutia, čo by Marxovi nevadilo, ale dogmatickí marxisti stále opakujú staré poučky. Totiž sa neodohrávajú podľa scenára premeny triedy osebe na triedu pre seba (Marx), ani Leninom modifikovaného Marxa (diktatúra strany namiesto proletariátu). A neosvojili si „demokratický socializmus“, aby mohli akceptovať, že ohľadom samosprávy perspektívne mal v mnohom pravdu Bakunin.

Vráťme sa do histórie. Za prvého komunistu sa označuje Gracchus Babeuf, toto slovo bolo po prvý raz použité v angličtine a označovalo jeho spolusprisahancov. Manifest rovných predpokladal rovný nárok na súkromné vlastníctvo, hlásal zvrhnutie buržoázie a cieľ – revolúciu. Babeuf skončil pod gilotínou v roku 1790. Veril, že Francúzska revolúcia je iba predchodcom druhej väčšej a záväznejšej revolúcie, ktorá bude posledná. Rozhodujúcim historickým zlomom sa stala Parížska komúna. Marxov súčasník Louis Auguste Blanqui, dvakrát odsúdený na smrť, sa súc uväznený nemohol osobnej zapojiť, ale komunardov inšpiroval. Blanqui neveril na historickú úlohu proletariátu, revolúciu uskutočňujú malé skupiny, ktoré nastolia „prechodnú tyraniu“. Naozaj Marx na rozdiel od Lenina považoval „diktatúru proletariátu“ za prechodné obdobie.

Parížska komúna je prvým historickým vystúpením utlačovanej triedy, ktorá uchopila moc, aj keď iba na päť mesiacov. Práve ona je strašidlom vykorisťovateľských a parazitických tried až do súčasnosti. Komúna znamená združenie obcí namiesto štátu. Cieľom komúny bola sociálna revolúcia, podľa Kropotkina zárodky voľného anarchistického komunizmu, spoliehal sa na sebaovládanie jednotlivcov. Ľudia vraj nikdy nebudú tak príčinlivo pracovať ako v ten deň, ako sa práca stane slobodnou a jej výnos bude slúžiť celej komúne. Pritom komúna nesiahla na súkromné vlastníctvo počas obliehania, komunardi chceli najprv ustanoviť komúnu a až potom uskutočňovať sociálnu revolúciu. So zámerom skoncovať so zbožňovaním vlády a s parlamentarizmom, ktorý bude nahradený slobodným dohovorom o blahu pre všetkých. Kropotkin vo vzťahu k Októbrovej revolúcii rozhodne odsudzoval štátny socializmus ako zárodok nového despotického štátu a priebeh revolúcie charakterizoval ako odstrašujúci príklad jakobínstva v podobe centralizovaného autoritárstva. Ruská revolúcia podľa historika bola plebejskou revolúciou (M. Reiman), boľševici si počínali ako jakobíni a nastolili na viac ako polstoročie vojnový komunizmus.

Lenin v Aprílových tézach hlásal „Všetku moc sovietom!“,  pod tlakom nepriaznivých historických okolností  však upustil od nezávislých politických inštitúcií na ekonomickej báze, ktorými mali byť práve rady pracujúcich. Idea odovzdanie moci sovietom skončila krvavým potlačením Kronštadskej vzbury prvoplánových revolucionárov (Trockij s vedomím Lenina).  Leninovým cieľom na rozdiel od Stalina nebola politická moc ako samoúčel (H. Arendtová).  K pokusu o samosprávu na báze anarchosyndikalizmu došlo v Katalánsku počas občianskej vojny v roku 1936, hnutie bolo násilne potlačené jednotkami Kominterny vernými Stalinovi. Ústava ZSSR z 5.decembra 1936 kodifikovala všeobecné, rovné a priame voľby (z viacerých kandidátov) tajným hlasovaním. Toto presadzoval Stalin s tým, že nemali byť uprednostňovaní stranícki kandidáti. Proti tomu sa postavila nižšia nomenklatúra a dosiahla svoje, tu je pôvod gerontokracie  v posledných rokoch stagnácie ZSSR. Namiesto volebného pluralizmu Stalin odpovedal Veľkým terorom po zavraždení Kirova (1937). Podobnú reformu uskutočňujú v súčasnosti čínski komunisti, systém jednej strany zostáva zachovaný, ale voľby sa demokratizujú.
Náznaky nádeje spočívajú v presadzovaní nového, čo sa ešte nedávno javilo ako nemysliteľné. Napríklad záujem o idey socializmu v amerických prezidentských voľbách, prezentovaných B. Sandersom. Alebo návrhy na Tobinovu daň, daň z dividend, úvahy o nepodmienenom základnom príjme. Revolučná transformácia alebo transformačná revolúcia prebieha pred našimi očami, zložito a nelineárne, neznáša jednoduché nálepkovanie na pokrokové a reakčné. Za kľúčové by som považoval dva procesy – dekomodifikáciu a repolitizáciu. Návrat úžitkovej hodnoty namiesto výmennej hodnoty, boj proti zneuznaniu, nárok na priamu participáciu s vyslovením nedôvery politickým elitám. Čína je príkladom tichej transformácie, ktorá je radikálnejšia čo do dôsledkov než s veľkými nezmyselnými obeťami spätá revolúcia (Tengova cesta namiesto „kultúrnej revolúcie“). Štvrtá technologická revolúcia sa  už začala ako aditívna výroba, nasledovať budú  3D assemblery  (zhotovitele) a digitálne spracovanie,  čo znamená schopnosť  „meniť dáta na veci a veci na dáta“ (Gershenfeld, MIT). Naplnila sa geniálna Marxova téza o úlohe „všeobecného intelektu“ pri premene vedy na bezprostrednú výrobnú silu.

Tým sa otvára cesta k beztriednej spoločnosti a (novému?) „zlatému veku“ ľudstva, ale aj alternatíva refeudalizácie a návratu k barbarstvu podľa  receptu vládnucich tried, konkrétne parazitickej plutokratickej oligarchie. Namiesto proletariátu sa prevažná väčšina spoločnosti stavia do pozície prekarizovaných, pauperizovaných až totálne vylúčených (nejde o homogénnu triedu). Tradičné recepty na riešenie zlyhávajú vzhľadom na neudržateľnosť tempa ekonomického rastu, čo si vyžaduje  zmenu základných parametrov na non-rast (degrowth). A zmenia sa, len ide o to, za akú cenu akých katastrof, veď minulé  transformácie – napríklad na kapitalizmus – mali veľmi bolestivý priebeh (K. Polanyi).

Ďalšie články: LADISLAV HOHOŠ

Priemer: 4.4 (9 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama