Alexander Solženicyn – Rusko v rozpade, 1998

Počet zobrazení: 6946

solzenicyn_opendemocracy.jpg

O Rusku
„»Doba komunizmu urobila svoje. No budova sa ešte nezrútila. Ako keby sme sa mali, namiesto oslobodenia, usalašiť v jej troskách,“ týmto varovaním som začal roku 1990 svoj text Ako zmeniť Rusko? [Как нам обустроить Россию?]

V tom čase ľudí zachvátilo horúčkovité sledovanie televízie a zasadnutí Najvyššieho sovietu – v očakávaní, že sa tam už-už otvoria dvercia k novému životu. Ešte väčšie vzrušenie vyvolal rok 1991, u niektorých dokonca rok 1992.

Dnes, azda to každý uzná, je Rusko už – zvalcované.

Zástancovia trvajú na tom, že inak sa stať nemohlo – to všetko sú len prechodné ťažkosti. Zdravo uvažujúci si myslia, že to bola ozdravujúca cesta – a je ich stále dosť v národe.

Bez ohľadu na to, či súhlasím s prvými, alebo s druhými – celý ten spor je už márny: Už sa musíme len obzerať, ako vybŕdnuť z trosiek.

Pri všetkej ťaživej neodbytnosti už celých 12 rokov [1986 – 1998] trvajúcej krízy moci a verejného života v Rusku […] dúfam stále, že moje názory môžu v blízkej dobe pomôcť pri hľadaní východísk z toho chorobného rozkladu nášho života. Túto knihu píšem len ako jeden zo svedkov, trpiacich v tomto nekonečne krutom storočí Ruska. Chcem len zaznamenať, čo sme videli, čo vidíme a čím žijeme.


O Kryme
Daj Boh Ukrajine úspech v samostatnom rozvoji! Ten je však už dnes historicky zaťažený najmä neúmerným rozšírením sa Ukrajiny o oblasti, ktoré, až do Lenina, nikdy Ukrajinou neboli. Týka sa to dvoch doneckých oblastí, južného pásu Melitopol – Cherson – Odesa, a, samozrejme, Krymu. (Prijatie Chruščovovho daru – to bolo kedysi minimálne nezodpovedné, no dnešné prisvojenie si Sevastopoľa, to je – ani nie tak kvôli ruským stratám, ako skôr na základe sovietskych právnych dokumentov – štátna lúpež)… […] Koľko Rusov prijalo s rozhorčením a zdesením túto neospravedlniteľnú podlosť – odovzdanie Krymu Ukrajine do 24 hodín, keď ani v najmenšom neprotestovala naša úpadková diplomacia. Zakaždým, keď šlo o Krym, nasledovala zrada. Akou je dnes bezpodmienečné odovzdanie Sevastopoľa, klenotu ruských vojenských vymožeností, bez akýchkoľvek ďalších politických krokov. Je to síce zločin našej volenej vlády – ale ani my, občania, sme nevzdorovali. A po dlhý nastávajúci čas budú sa s tým musieť nové a nové generácie jednoducho zmieriť.“


O ruskom jazyku
Ukrajinská moc sa od samého začiatku vybrala cestou intenzívneho potláčania ruštiny. Nielenže ruštine nedovolili stať sa oficiálnym druhým štátnym jazykom, ale jej vplyv eliminujú aj z rozhlasového či z televízneho vysielania a z tlače. […] Na vysokých školách je všetko, od prijímacích pohovorov po diplomovú prácu, v ukrajinčine, a ak terminológia nestačí, preč s ňou, vynájdi sa… Zo školských osnov ruštinu buď vypustili, alebo ju vyučujú ako »cudzí jazyk« či dokonca ako voliteľný predmet; zároveň úplne vynechali dejiny Ruska a z učebných osnov literatúry – takmer všetku ruskú klasiku. Zároveň sa môžete dočkať obvinenia z »ruskej jazykovej agresivity« či  – ako »rusifikovaní Ukrajinci« – sa môžete stať, pozor, »piatou kolónou«. To znamená – nezačína sa metodickým pozdvihnutím ukrajinskej kultúry, ale potlačením kultúry ruskej. Úporne obmedzujú dokonca Ukrajinskú pravoslávnu cirkev, ktorá – so svojimi sedemdesiatimi percentami ukrajinských veriacich – zostala verná Moskovskému patriarchátu. Neradno čo i len zmieniť sa o federalizácii Pravoslávnej cirkvi – čo je krok, ktorý Moskva urobila veľkoryso okamžite. […]“

Alexander Solženicyn: Rusko v rozpade. [Россия в обвале] Moskva – vydavateľstvo Russkij Puť: 1998
Foto: openDemocracy / CC
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984