Reklama

Albín Brunovský. Opäť – znova

Počet zobrazení: 1532
„Umelec musí byť vnútorne presvedčený, že cesta, ktorou sa vydal, je pre neho tá správna. A kým sa mu podarí dospieť tam, kam chce, uplynú nespočetné hodiny dní i prebdených nocí v ateliéri s rydlom v ruke a s bolesťou v chrbte. Sprevádzané momentmi radosti a pocitom úspechu, najmä však chvíľami plnými nepokoja, keď má človek dojem, že to, čo hľadá, je niekde na dosah, a v tom sa tá predstava rozplynie ako sen. Umelec je ako tvrdohlavý chlapec, ktorý úporne naháňa pestrého motýľa...
                                                                                                                                                                ALBÍN BRUNOVSKÝ

 

brunovsky_pozv_upr.jpgAlbín Brunovský predstúpil pred nás opäť po rokoch. Reprezentant hviezdneho súkvetia slovenskej grafiky 20. storočia (Koloman Sokol /1902 – 2003/, Vincent Hložník /1919 – 1997/, Albín Brunovský /1935 – 1997/) sa predstavil prostredníctvom grafických listov a maliarskych obrazov na výstave v Galérii Nedbalka v Bratislave (18. marca 2017 až 25. júna 2017), ktorá je zatiaľ posledná z umelcových monografických prehliadok (bez toho, aby mala ambície stať sa retrospektívou umelcovej celoživotnej tvorby).

O Albínovi Brunovskom sa toho doposiaľ nenapísalo (v odbornej spisbe i periodickej tlači) málo, ani veľa. Azda aj preto sa môže, alebo bude niekomu zdať, že ďalšie slová vyslovené na jeho adresu sú len potvrdením predchádzajúcich. Iste, platí to v konkrétnych súvislostiach, napr. biografických údajov, ale aj tých, čo vyvierajú zo zásobnice uplatňovaných umenovedných, ak chceme, axiologických záverov. Avšak nie všetko, s čím sa stretávame, je potvrdením alebo opakovaním známych, vyslovených právd. Týka sa to predovšetkým interpretácie tvorby, ktorá má právo na prekračovanie dosiahnutého stupňa poznania. Napriek osobitému charakteru každej z predchádzajúcich výstav Albína Brunovského a nimi prezentovaného rozsahu tvorby, ako aj spôsobov jej umelecko-historických interpretácií. V prípade spomínanej výstavy nejde ani tak o klasické kurátorské priblíženie jeho tvorby, ponúkajúce možnosti na jej rovnako klasické recenzovanie, ale o pripomenutie hĺbky významu tvorby grafika a maliara na pozadí vybratých diel. Disponujú nielen atraktívnosťou a hodnotovým posolstvom, zvádzajúc boj na trhu s  umením, jeho konzumnou a komercionálnou stránkou (do tej miery, že nie raz málokto vie, čo ešte možno považovať za skutočný originál a čo za predmet dopytu na báze plagiátov, resp. prácu epigónov a napodobovateľov), a v prvom rade – autenticitou.

V prípade výstavy teda nešlo o „recenzovanie“ umelcových grafických listov a obrazov, ale pokus o vstup do sveta nimi prinášaného, a tiež pripomenutie si odkazu maliara, grafika, o ktorého sa dnes bijú Záhoráci a Bratislavčania, hoci mu niektorí nevedeli pred rokmi prísť na meno. Nie je to tak dávno, čo niektorí z našich ambicióznych „umeleckých kritikov“, karieristov a servientov, v snahe zapáčiť sa začali útočiť proti všetkým a všetkému, čo malo v umení svoj význam predtým, s cieľom diskreditovať tvorbu realizovanú v inom čase, bez ohľadu na to, čo priniesla, o čom hovorí, aké boli alebo sú a ostali jej posolstvá. Noví „samosudcovia z ľudu“ veľmi rýchlo opúšťali všetko, čo uctievali a naoko vyznávali ešte nedávno a stali sa z nich z noci do rána pravoverní kajúcnici, konformisti, ktorí túto svoju orientáciu dávali otvorene najavo, sypúc si popol na hlavu pod heslom očistnej sebareflexie. Koľkí z nich, koľkokrát už v priebehu jednej, dvoch alebo troch tretín vlastného života vykonali takýto „očistný“ akt!? Najskôr dôslední bojovníci za spoločenské dobro, neskôr s aureolou sebakritiky okolo hlavy bojovníci za jedinca – indivíduum, proti všetkému, čo zaváňalo akým-takým spoločenstvom, sebareflexívni kajúcnici a (zrazu) hlbokoveriaci cirkevníci s konformistickými záujmami, ktorí premýšľajú hlavne o tom, čo a ako by sa dalo predovšetkým dobre a rýchlo speňažiť.

2_zahradnicka_1974.jpg3_cervena_kytica_1974.jpg

Záhradníčka, 1974. Vpravo: Červená kytica, 1974.

Albín Brunovský nepatril nikomu z takýchto „obdivovateľov a prijímateľov“ umenia. Nemusel, nepotreboval to. Nepotreboval by to ani dnes, keby žil v tomto čase a medzi nami. Našťastie platí rokmi overená pravda, pripomenutá Vladimírom Mináčom (1922 – 1996): „... osobnosti ostali osobnosťami, lebo žijú, sú bytostne spätí s pravdou, ktorú majú hovoriť, chcú hovoriť a hovoria ju.“ Hoci, so starým dobrým Kantovským cieľom, nezávisle od zmeny spoločenských pomerov. Albín Brunovský bol a ostal sám sebou. Grafik a maliar, ktorý vyoral hlbokú brázdu do dejín slovenského výtvarného umenia, prenikajúceho vďaka nemu do zahraničia. Je to objektívny fakt. Napokon, mnohí jeho umenie brali na vedomie, súhlasili s ním, dokonca sa predbiehali v poklonkovaní a pochvaľovaní každého nového umelcovho diela v hlbokom predklone pred „majstrom“, ktorého neváhali odmietnuť a pourážať hneď, len čo sa „zmenili pomery.“ Zrazu sa rýchlo predbiehali v ambícii, čo najskôr ukázať na neho a iných prstom a volať Ukrižuj ho! Aby ich niekto nepredbehol a neukázal tým prstom na nich. Išlo o trápne, obmedzené, nenávistné, prihlúple, obludné a hysterické „štvanie“ tzv. neúchylne spravodlivých, novodobých Savonarolov, aktérov prenasledovania ľudí, ktorým sami svojím o to viac nebezpečným konaním, otrávili život. Ostrie prepadových čiat a súdnych tribunálov zacielené na svoje „obete“ malo vlastný cieľ: motivovať vynášanie ortieľov na verejnosti vo vzťahu k „označeným“! Bez ich obhajcov a možnosti obhajovať a obhájiť sa, vysloviť vlastný názor... Nevyslovil ho ani Albín Brunovský. Asi sa už nikdy nedozvieme, čo ho viedlo k takému rozhodnutiu, a dnes to už ani nie je dôležité. Videl dopredu, pochopil, že v atmosfére hystérie a masovej straty zmyslu pre reálne posudzovanie situácie nemá význam robiť nič také. Mal pravdu. Priemernosť bola rozhodujúcim parametrom na „jazýčku váh“. Ako vieme, špina sa vždy vyplaví hore a pravda nakoniec vypláva na povrch ako olej na vodu. Vždy to tak bolo, je a bude v ľudskej spoločnosti. Priemernosť ostane priemernosťou. Na tom sa nič nedá zmeniť. A nikto na tom nič nezmení. Hoci niektorí z tých, o ktorých bola reč, už lovia v iných vodách. Brunovského si nevšímajú, alebo sa ho boja. Koniec koncov na Slovensku to bolo vždy tak: udavačstvo, donášanie a ohováranie patrilo k výnosným remeslám. Ale! Napriek všetkému, osobnosti naozaj ostanú osobnosťami. A tí čo podtínali a podtínajú nohy, zistili kam môžu a kam nemôžu siahať ich perfídne konšpirácie.


6_labyrint_sveta_a_raj_srdca_ii._fortunin_hrad.jpg7_eva_prima_pandora_1979.jpg

Labyrint sveta a raj srdca II. Fortunin hrad. Vpravo: Eva Prima Pandora, 1979.

Albín Brunovský bol a ostal osobnosťou. Vo svojej tvorbe nadviazal na odkaz predchodcov. Sústredil sa na dokonalé zvládnutie grafických techník (predovšetkým leptu, litografie, kameňorytiny). Súčasne priniesol rozvoj fantázie, imaginácie. Súviselo to s tým, že generačne patril k vlne básnikov označovaných pojmom „Trnavská skupina“, s ktorými ho viazalo až do smrti priateľstvo. Jednou z podstatných, charakteristických čŕt jeho tvorby je brilantná technická úroveň, ktorej základy získal už na Strednej umeleckopriemyselnej škole a potom na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1963 mu učaril lept a možnosti jeho kombinácie s inými technikami. To bola prvá doména jeho grafickej tvorby. Do roku 1971 leptal Albín Brunovský do zinkových platní, od tohto roku výhradne do medených dosiek. Od roku 1975 všetky dosky pred odtlačením nechával pooceľovať. Jeho druhou doménou bola technika litografie, kde uplatňoval svoj výnimočný kresliarsky talent. Do tretice to bola maliarska tvorba, ktorá vykazuje osobité znaky, zvlášť ak ide o technické a technologické možnosti, prácu s farbou, používanie jednotlivých farebných vrstiev a lazúr, spôsob práce s farbami – uplatňovanie osobitého koloritu založeného na prioritnom postavení jednej farby (modrá, zelená, červená, žltá). Badať to, počnúc prvými obrazmi namaľovanými v roku 1969 na nepravidelných doskách perzského orecha kombináciou akvarelovej, temperovej a olejovej farby s pastelom, ceruzkou a tušom, až po záverečné diela z deväťdesiatych  rokov minulého storočia, ktoré realizoval podobnou technikou na vybrúsenom (niekoľkonásobne vrstvenom) kriedovom podklade. Nebolo by správne, keby sme v tejto súvislosti nepoukázali na fakt, že celý rozsah jeho grafickej a maliarskej tvorby nachádzal svoje paralelné vyúsťovanie a, naopak, (takmer pravidelne a systematicky) v umelcových knižných ilustráciách, ktoré tvoril po celý život.  

Tematické rozpätie Brunovského tvorby, jeho kresieb, litografií, grafických listov, obrazov je široké. Od námetov čerpajúcich z rodného kraja, cez mytologické témy, námety z histórie alebo inšpirované historickými legendami, až po vymyslené scény a kompozície, t. j. fantazijné motívy, v ktorých sa uplatnil ako ojedinelý, osobitý zjav na slovenskej výtvarnej scéne 20. storočia. Práve preto je právom považovaný za jedného z najvýznamnejších predstaviteľov imaginatívneho umenia na Slovensku, priraďovaného k línii tzv. fantazijného realizmu alebo (nového) magického realizmu v Európe. Z diváckeho hľadiska sa stali atraktívnymi najmä umelcove maľby na dreve. V období rokov 1969 – 1974 vytvoril 26 takýchto malieb pre hotel Bôrik v Bratislave. Skončili v Matici slovenskej, odkiaľ boli prevedené do Oravskej galérie v Dolnom Kubíne, kde sú doposiaľ najvýznamnejšou maliarskou kolekciou Albína Brunovského na Slovensku. Niektoré z nich sú vystavené aj na tejto výstave. Verejnosť tak má možnosť stretnúť sa po rokoch v Bratislave s kolekciou umelcových obrazov, doplnených o zápožičky zo štátnych zbierok.

5_list_z_cyklu_chvala_zamotanych_slov_iv._1985.jpg21_dama_v_klobuku_ix._dulcinea._1982._395_x_295_cm_495.jpg

Dáma v klobúku IX. Dulcinea, 1982. Vpravo: List z cyklu Chvála zamotaných slov IV., 1985.

Albín Brunovský, napriek dosahu všetkých možných inšpiračných podnetov a vplyvov na svoje dielo, ostáva jednou z najvýraznejších postáv slovenského výtvarného umenia 20. storočia a výtvarného umenia na Slovensku. Výstava v Galérii Nedbalka v Bratislave má ambície to potvrdiť. Verím, že to tak bude, a ostane aj naďalej. Hoci jeho celoživotné dielo – ako už bolo povedané – na svoju komplexnú prezentáciu ešte len čaká. Alebo práve preto.  To, že hodnota tvorby nezaniká v čase ani s časom, ale je nad ním, teda aj interpretácia tvorby má právo na prehlbovanie a prekračovanie dosiahnutého stupňa poznania, ktoré bolo a je zakódované v našom vedomí, platí naďalej. Je to fakt, na ktorý sa snažila upriamiť pozornosť táto výstava. Nemala ambície – ako už bolo povedané - byť či priblížiť sa retrospektíve, rekapitulácii umelcovej celoživotnej tvorby. Vzhľadom  na jej osobitosť, diapazón, rozsah, zaužívané spôsoby umelecko-historickej interpretácie. No práve preto treba považovať akýkoľvek relevantný umelecko-historický pokus o jeho teoretické postihnutie vítaný. Za potrebný krok pri objasňovaní meandrov, zákutí, osobitostí a rozsahu umelcovej tvorby (svoju úlohu v tejto súvislosti zohrala Brunovského monografická výstava usporiadaná pod názvom Teatrum Mundi v Slovenskej národnej galérii v Bratislave roku 1996). Inak povedané, krok dopredu pri rozširovaní poznania o všetkom, čo s danou tvorbou súvisí, resp. o zmenu orientácie v hľadaní cesty alebo ciest, ktoré viedli a vedú k prehlbovaniu jej poznania. Iba na základe dosiahnutého stavu poznania možno totiž formulovať východiská a spôsoby, ako ho ďalej prehlbovať. O to sa pokúsila táto výstava koncipovaná a realizovaná s ohľadom na základné, dominantné črty Brunovského tvorby. Tvorby, ktorú formovali a posúvali ďalej v odkaze na roky štúdia – príklad českých grafikov a maliarov Júliusa Mařáka (1832 – 1899) a Maxa Švabinského (1873 – 1962), secesný symbolizmus, vizionársky expresionizmus Vincenta Hložníka a slovenský nadrealizmus, cez pokusy s aplikáciou metafyzickej maľby, deriváty francúzskeho surrealizmu, európsky a svetový magický realizmus, až po vlastný – sugestívny typ fantazijného realizmu, imaginatívnej poetiky, ktorú uplatňoval a rozvíjal Albín Brunovský vo svojej grafike a maľbe až do smrti. Jeho dielo ostáva pred nami naďalej otvorené ako rozčítaná kniha. Výpoveď, ktorá pretrváva v čase a priestore. Iste, umelcove osobité „výtvarné zjavenie“ sa nezrodilo len tak z ničoho. Predchádzalo mu objavovanie stále nových spôsobov výpovede, keď sa svet umenia topil v záplave izmov, striedali sa manifesty, prichádzali a odchádzali rôzne postavy a postavičky dobových aktérov umenia opradené mýtmi, na pohľad skromné, nenápadné, no pritom dôležité. K tomu treba pripísať: „revitalizáciu starých hodnôt v umení“ – renesančnú tabuľovú maľbu, manierizmus, extatickú barokovú scénu, a vynorí sa nám takmer plastický obraz toho, čo viedlo a zvádzalo Albína Brunovského k zápasu o nový „ model skutočnosti“. V rámci neho zohral pre nás, naše dejiny umenia (a nielen pre ne) neodmysliteľnú úlohu. Priniesol dovtedy nepoznaný rozmach fantázie, myšlienok v obrazových kompozíciách, ktoré z neho urobili umelca s osobitou mierou imaginácie a poetického nazerania na svet. Učarili mu možnosti kombinácie grafických a maliarskych techník, spolu s uplatnením výrazného kresliarskeho talentu. V prácach z obdobia šesťdesiatych. rokov až po záverečné diela z osemdesiatych až. deväťdesiatych  rokov minulého storočia. 

8_kverulanstska_lod._1992.jpg  Kverulantská loď, 1992.
 

Dôkazom tohto názoru a z toho vyplývajúceho výtvarného prúdenia sú grafické listy, obrazy, kresby a ilustrácie Albína Brunovského. Stelesňujú kvalitu umeleckej tvorby, fakt, že obraz, grafika, kresba znamená neustále vyrovnávanie – súvzťažnosť energie línie, farby, tvaru prevtelenú do obsahovej výpovede diela. Ich súhra nielen odkrýva, ale aj ponúka, osvetľuje dušu stvárňovaného motívu. Akoby sa tým u Brunovského v jeho grafických listoch a obrazoch vyjavovalo čosi prapôvodné, no zároveň dobové z nášho jestvovania. A tiež čosi nadčasové, večné, kde skutočná realita sa prevteľuje, mení na niečo neskutočné, nadreálne. Čo sa nedá vystihnúť, opísať slovami. Napriek tomu, alebo vďaka tomu tušíme a objavujeme v týchto dielach pravdu o nás: o krajine, človeku, osudoch, fatálnej ľudskej púti dejinami a z nich sa odvíjajúcej histórii smerujúcej a zároveň sa približujúcej súčasnosti. Platí to i dnes, keď slovenské umenie – tak ako nie raz predtým - zvádza zápas o potvrdenie vlastnej identity v súkolí národnej tradície a európskej výtvarnej kultúry.

Albín Brunovský zomrel v roku 1997. Tí, čo sme ho poznali, sme prijali správu o jeho úmrtí so smútkom, aj určitou úľavou. Po tom všetkom, čo prežil a s čím sa musel vyrovnávať v záverečných rokoch svojho života. S úctou k nemu a jeho dielu. Zomrel človek, bez ktorého si dejiny slovenského výtvarného umenia, osobitne umenia 20. storočia  nemožno predstaviť. Paradoxne, v tom istom roku zomrel aj Brunovského vysokoškolský profesor Vincent Hložník (1919 – 1997), u ktorého študoval v rokoch 1955 – 1961, navyše od roku 1966 bol jeho asistentom na oddelení knižnej tvorby bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení (neskôr po ňom prevzal vedenie „grafickej špeciálky“ na škole). Do tretice: v tom istom roku sa uskutočnila putovná retrospektívna (spomienková) výstava Brunovského tvorby v  Japonsku, krajine, kde si jeho umenie a umenie ďalších slovenských výtvarných umelcov veľmi vážili a vážia. Aj preto treba privítať, že sa k nám Albín Brunovský symbolicky, po dvadsiatich rokoch od svojej smrti, vrátil. Prostredníctvom vybratej kolekcie diel prezentovanej v podobe samostatnej výstavy v bratislavskej Galérii Nedbalka. Je to tak správne. Má na to právo...

nedbalka_brunovsky.jpg

Foto: Autor


„V Maastrichte som bol členom poroty, ale moji bývalí žiaci získali prvé a druhé miesto bez môjho pričinenia. Celý výtvarný svet mal už dosť objektov, performancií či happeningov, polienok a papierikov rozhádzaných po podlahe. U nás na Slovensku to všetko priamo nezakazovali, ale nemali to radi. Niečo z toho bolo naozaj zaujímavé, niečo značne strojené. Vo výtvarnom umení na Slovensku sa neustále striedali časy liberalizácie a striktných obmedzení. V krátkych fázach väčšej tolerancie sa naši umelci snažili obyčajne rýchlo dohoniť zameškané, napríklad abstraktné umenie, objekty, alebo happeningy – avšak v čase, keď sa to už na Západe nerobilo, pričom ich výsledná tvorba bola so západnou porovnateľná. Platí to aj o realizme. My, ktorí sme robili (tzv.) fantazijný realizmus, museli sme znášať tie isté problémy a zákazy, hoci tu a tam nás nechali na pokoji, pretože predsa len sme boli akí-takí realisti. Dnes nám to občas vyčítajú. Treba si však položiť otázku vedomia zodpovednosti. A to vedomie je u nás starších zjavnejšie.“
                                                                                                                                                                ALBÍN BRUNOVSKÝ

 

 

Priemer: 4.6 (9 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama