Aký svetový poriadok sa vlastne končí? (3)

Historicko-sociologické zamyslenia nad rozpačitou bezpečnostnou konferenciou 2017 v Mníchove
Počet zobrazení: 4404

Širšie o kontexte konferencie – Kto vlastne vedie hybridnú vojnu?

Všetky témy, názvy, pojmy, problémy a pod. v správe aj v programe konferencie naznačujú rastúcu neistotu západných elít. Tie však zatiaľ, a to dokonca veľmi rozhodne (pod vedením USA), neváhali ísť do boja (najmä bombardovať) a viesť rôznorodé vojny v ktoromkoľvek kúte sveta, predovšetkým na Blízkom východe a v severnej Afrike (na označenie tohto regiónu sa vžila ďalšia anglická skratka MENA – Middle East and North Africa), ale aj inde v Afrike či Ázii.

munich.jpg
Prvá časť: Aký svetový poriadok sa vlastne končí? (1)
Druhá časť: Aký svetový poriadok sa vlastne končí? (2)

Politicky sa ozbrojené násilie dopĺňa ostrakizáciou vodcov, síl i celých štátov, ktoré nechcú tancovať podľa západných nôt, či si dovoľujú pochybovať o všemocnosti západných liberálno-demokratických hodnôt. Najhoršie sú na tom tí, ktorí chcú riešiť svoje problémy po svojom, dokonca bez ohľadu na priania upadajúceho Západu. A to už nehovorím o snahe o „nezápadné“ riešenie problémov medzinárodnej bezpečnosti (vzťahov).

Ekonomicky sa do tohto prostredia nátlaku nasadzuje (tam, kde sa to dá) MMF a Svetová banka s krutými pôžičkami, spojenými s vyhrážaním v prípade neplnenia ničivých neoliberálnych požiadaviek devastujúcich národnú ekonomiku. Ak to všetko nestačí, naporúdzi sú embargá a sankcie.

Všetko to sprevádza mediálna manipulácia, dnes zosilnená sociálnymi sieťami. Občas zostáva až rozum stáť, prečo sa vlastne začalo západné ťaženie proti „fare news", keď už desaťročia sme svedkami bezostyšných klamstiev, výmyslov a nezmyslov rozsiahlo prezentovaných v médiách hlavného prúdu. Aktuálne to je o ruskej vojenskej, informačnej a pod. hrozbe. Učebnicovým príkladom z nedávnej minulosti zostalo vedomé klamstvo o zbraniach hromadného ničenia (chemických) pri zdôvodňovaní útoku na Irak.

Ťažko povedať, či vedie niekto dnes skutočne hybridnú vojnu proti Západu, keď táto zmes vojenských, politických, ekonomických a mediálno-informačných aktivít sa z jeho strany uplatňuje už roky proti viacerým štátom či už v komplexných alebo parciálnych podobách. A opäť netreba chodiť pre príklady ďaleko – boli to predovšetkým farebné revolúcie, ktoré využívali podobnú škálu činností ako to, čo sa označuje za hybridnú vojnu, ale nikde nič nevyriešili. Výrazne však prispeli k chaosu v štátoch a regiónoch (čo je dnes v Líbyi, na Ukrajine...) a zosilneniu odporu veľkej časti sveta proti takto prezentovanému liberalizmu.

Západ trápia predovšetkým jeho starosti

Západ, zdá sa (zrejme pod vplyvom pretrvávajúcich obáv neoliberálov) sa až bolestínsky ponoril do svojich problémov. V porovnaní s predchádzajúcimi dvomi rokmi sa už nevenovalo tak veľa pozornosti ani Rusku a hrozbám, ktoré „šíri“. Ukrajinská téma aj napriek vystúpeniu prezidenta P. Porošenka zostala úplne marginálnou.

Najmä vedúcich predstaviteľov EÚ i jej členských štátov v dôsledku obáv zo zmeny neoliberálno-globalistickej ekonomiky a politiky, ktorá, zdá sa, v USA prehrala voľby, zachvacuje čoraz viac depresia, prerastajúca do schizofrénie. Žiaľ, vo vyjadreniach predstaviteľov USA, EÚ a NATO je čoraz viac výmyslov a dohadov, ako v tom, čo sa v posledných mesiacoch predkladá ako „ruská propaganda“.

Možno hovoriť o dvoch líniách pohľadu na bezpečnosť, ktorý sa však nastoľuje pod tlakom NATO. Prvý pohľad – americký – zvýrazňuje potrebu niesť rovnaký diel zodpovednosti za bezpečnosť, čo sa však spája predovšetkým s potrebou vydávať „natovské“ 2 % na obranu. Napriek zmene vlády vo Washingtone v prístupe k NATO vládne duch finančno-právnej diktatúry spojenej s neoliberálno-globalistickou terminológiou. Druhý, európsky pohľad, naznačoval, že bezpečnosť nie je len vojenská záležitosť a jej finančnú stránku nemožno zúžiť len na výdavky na NATO.

Existuje aj tretí pohľad. Ten je spojený s potrebou nového usporiadania a riešenia problémov medzinárodnej bezpečnosti vo vytvárajúcom sa multipolárnom svete. Tým sa však, hoci sa teoreticky pripúšťa v rôznych kruhoch, prakticky odmieta zaoberať. V týchto podmienkach sa totiž stráca zmysluplnosť úsilia NATO stať sa globálnym bezpečnostným aktérom, o čo sa zúfalo usiluje od začiatkov svojho „východného rozširovania“ v roku 1999. Znamená to však aj rad iných zmien.

Nezadržateľný úpadok neoliberálno-globalistických západných elít

Takže Mníchov, pri hlbšej analýze toho, čo zaznelo vo vystúpeniach západných predstaviteľov, ukázal len ďalšie stránky úpadku neoliberálno-globalistickej elity. Znie to značne neúctivo, ale ak aj oceníme množstvo práce organizátorov i pri príprave vystúpení a ďalších akcií, tentoraz išlo skôr o divadlo, Nebolo však najpodarenejšie, lebo nešlo o umeleckú reflexiu diania vo svete. Snaha teoretizovať sa síce objavila, ale bez výrazného dopadu na praktické dianie. Mohli by sme ironicky parafrázovane upraviť známu klasickú tézu – prišli, povedali, odišli.

Neraz zaznelo, že sa končí medzinárodný poriadok, ale viacerí západní politici (napr. aj nový nemecký prezident F.-W. Steinmeier, ktorý to povedal ešte pred konferenciou v súvislosti s nástupom D. Trumpa do funkcie), vidia koniec medzinárodného systému „dlhého“ 20. storočia. A príčinou je víťazstvo D. Trumpa vo voľbách v USA, ktoré však dozrievalo dlhý čas. Naporúdzi je klasická fráza – každý národ má takú vládu, akú si zaslúži. A že príčina spočíva aj v tom, že dnes sa zúčastňuje na voľbách už len málokedy viac ako 60 % oprávnených voličov (aj v novembri 2016 v USA ich bolo menej), to je predovšetkým tiež ich chyba.    

Vládnuce kruhy, cítiac sa isté svojou mocou a bohatstvom, domnievajúc sa, že ho majú právne chránené, si neuvedomujú, alebo (márnomyseľne?) nechcú pripustiť, že tento systém sa zmenil (skončil) už v 90. rokoch minulého storočia – veď vlastne vtedy nastal ich rozkvet, nesmierne narástli rozdiely vo svete i vnútri jednotlivých štátov (aj západných). Západ mal veľkú šancu, keď sa skončilo „krátke 20. storočie“ po rozpade ZSSR a páde socializmu v strednej a východnej Európe, vytvoriť nový poriadok pre 21. storočie.

Sily vedené zostávajúcou superveľmocou – USA – však nedokázali šancu využiť. Darmo sa pritom dodnes až agresívne oháňajú slobodou, demokraciou, ľudskými právami a pod. – nič z toho nefunguje tak, ako sa to prezentuje. Masy sú na túto situáciu však čoraz citlivejšie, najmä keď aj vo „víťaznom kúte“ sveta rastú rozdiely medzi elitou a masami, stredná vrstva vymiera a chudoba sa zvyšuje. Jedným z najkrutejších fenoménov sociálno-ekonomického experimentovania neoliberalizmu je narastanie tzv. pracujúcej chudoby, keď aj časť kvalifikovaných ľudí zamestnaných na plný úväzok nemá dosť príjmov na to, aby žila „normálnym“ spokojným životom. To už nehovorím o narastaní sociálno-ekonomickej hrozby existenčnej neistoty a či medzi mladými, osobami v strednom veku, ale aj staršími.

Nevyhnutnosť zmien a ich nebezpečenstvá

Zmeny v najbližších rokoch, ktoré sú nevyhnutné a nedá sa im zabrániť, budú oveľa dramatickejšie, ako boli pred zhruba 25 – 30 rokmi; ak sa vtedy masy na Západe tešili z „víťazstva“ v studenej vojne, o čom ich manipulatívne presviedčal západný mediálno-politický hlavný prúd (za všetko stačí spomenúť Koniec dejín Francisa Fukuyamu), dnes sú z hľadiska budúcnosti v horšom položení, ako boli masy na „Východe“. Tam ich veľká časť vtedy naivne uverila a radovala sa tomu, že nastal čas slobody, spravodlivosti a hojnosti. Netušili, že sa dostanú do ostrých pazúrov bankovo(finančno)-právnej diktatúry presadzovanej liberálnodemokratickou politikou manipulatívne podporovanou médiami hlavného prúdu. Tento konglomerát síl, ktorého značná časť je skrytá pred verejnosťou, si upevnil svoju moc aj tým, že využil, resp. prešafáril nesmierne bohatstvo, ktoré sa v štátoch strednej a východnej Európy vytvorilo.

Diktatúra týchto síl vytvorila situáciu, že neoliberalizmus je vo svojej globalizovanej podobe v 21. storočí vo viacerých ohľadoch skutočne blízky fašizmu (nacizmu). Nezabúdajme, že najmä v Nemecku, ale ani nikde inde na svete, by fašistické režimy v minulosti neboli dokázali vládnuť bez silnej (zvýrazňujem silnej) podpory bankových, finančných a ďalších hospodárskych kruhov, ani bez takej istej silnej právnej podpory (ako všelijako sa dajú paragrafy pozakrúcať...).

A napokon, podarilo sa im to aj vďaka liberálnej demokracii, ktorá dovtedy vytvára priestor pre pôsobenie nezvládnuteľných síl vo svojom vnútri, pokiaľ na ňu nezaútočia. Pokiaľ však neohrozujú podstatu systému – súkromné vlastníctvo a jeho právnu ochranu, nič sa nikdy nedialo. Priestor, kam usmerniť pôsobenie týchto síl, sa vždy nájde.

Aj v súčasnosti sú predovšetkým ťažké následky niekoľkých desaťročí neoliberálnej politiky živnou pôdou pre neofašizmus (neonacizmus), či už lokálne, regionálne alebo aj globálne. Zosilňovanie neokonzervativizmu – odvolávanie sa na hodnoty, ktoré sa v minulosti už hlásali a potom v záujme posilnenia moci a bohatstva jednoducho prehliadali a porušovali, mu tiež len ďalej nahráva.   

Prekliatie dejín je v tom, že elity sú nepoučiteľné a po čase sa takmer učebnicovo podľa paretovskej teórie nestarajú už o nič iné ako o svoje výhody a zisky a čo najdlhšie prežitie. To, čo prichádza po nich, je však v každej historickej epoche odlišné. Ale aj neofašizmus je dnes iný ako pred desiatkami rokov. To, čo sa formálne deje na Ukrajine a niekedy aj v Pobaltí, síce v mnohom pripomína minulosť, ale vzniklo v celkom iných podmienkach. A na Západe to je už výrazne iné ako predtým. Spoločné je, žiaľ, len to, že za situáciu sa opäť vinia tí, ktorí za ňu nemôžu.

Na záver – príde kontraelita, o ktorej však vieme málo

Zakončím to negatívnym záverom. Je zrejmé, že sociálne revolúcie v tej podobe, ako prebehli v 20. storočí, sa nedajú zopakovať. Svet ovládli ziskuchtivé, bezohľadné elity a takmer úplne si ho už znovu rozdelili veľmi nebezpečným spôsobom. Boj však nebude medzi starými a novými elitami.

Nedá sa očakávať, že D. Trumpovi s jeho „tímom“ sa podarí vo svete niečo podstatné zmeniť. Paradoxne mu v tom bránia najviac na Západe. Nemôže to byť ani skutočným cieľom D. Trumpa, lebo ani on nie je predstaviteľom nových elít. Jeho fenomén síce vznikol v podmienkach posledných dvoch-troch desaťročí, ale prešiel len z oblasti hospodárskych elít k politickým elitám, čo bude jeho ďalšie konanie výrazne podmieňovať.

Historicko-sociologicky vyjadrené, Západ v súčasnej politickej a sociálno-ekonomikej konštelácii už novú elitu, ktorá by dokázala prekonať problémy vyprodukované jeho doterajšími (starými) elitami, už nie je schopný vygenerovať. Dúfať, že starú neoliberálno-neokonzervatívnu elitu Západu vystrieda nová (konzervatívna?) elita, ktorá vzíde z neho, je zbožné prianie.

Ak zostaneme pri pohľade, ktorý zvýrazňuje (preceňuje) úlohu elít v spoločnosti - musí prísť kontraelita (veľmi nejasný fenomén i pojem). Odkiaľ sa, ale vynorí, a ako bude pôsobiť, to dnes žiaľ západná bezpečnostno-politická teória ani prax nevie a ani nechce predvídať. Uvažovať o nej však treba, lebo skutočne sa mení svetový poriadok. Avšak končí sa ten, ktorý tu dominoval (či len bašoval?) vyše štvrťstoročia. A musíme sa snažiť o to, aby to čo príde, bolo lepšie, ako to čo odchádza.

(Koniec)

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984