Reklama

Ako vonia Rusko

Počet zobrazení: 2854

Nasledujúci rozhovor sa odohral koncom mája t. r. a začal sa mojou otázkou:
- „Ako si dopadla?“
- „Dobre, možno veľmi dobre.“
- „Ako dlho to trvalo?“
- „Asi tri hodiny, ale to už aj s formalitami, napísaním a podpismi zápisnice z obhajoby.“
- „Takže si spokojná?“
- „Áno, som spokojná, len si to musím celé ešte párkrát ,prehrať‘ v hlave. Celá obhajoba bola vlastne odborným rozhovorom, ale ten tlak udalosti a trému som cítila.“
- „Srdečne blahoželám!“
- „Ďakujem pekne.“
- „Urobila si mi veľkú radosť. Mali by sme sa stretnúť a osláviť to, pravda?“
- „Určite áno. Prídeš do Londýna?“
- „Vieš, ako nerád cestujem. Dal by som prednosť stretnutiu v Bratislave.“
- „Chápem... Ale mám iný nápad.“
- „Čujme.“
- „Čo keby sme sa stretli niekde celkom inde.“
- „Napríklad?“
- „No napríklad v ruskom Petrohrade.“
- „Čo ti to napadlo? Aj tam by som musel cestovať.“
- „Mohol by si sa premôcť. V Rusku som ešte nikdy nebola. Ty si ruštinu azda celkom nezabudol. ... A v Petrohrade – Leningrade si už bol?“
- „Nebol a po rusky som už dlho nehovoril, ale azda niečo vo mne z tohto jazyka ostalo. Čo ťa tam tak láka?“
- „... no..., chcela by som vedieť, ako vonia Rusko.“
- „Dobre vymyslený dôvod.“
- „Keď vystúpim z lietadla v ktorejkoľvek krajine, každá vonia inak. A po niekoľkých dňoch sa vôňa krajiny vo mne tak ,usadí‘, že by som ju rozpoznala aj so zatvorenými očami. Najpríjemnejšie mi vonia Afrika.“
- „Aj domov vonia. A ako krásne!“
- „Oci, poďme sa tam stretnúť. Prosím. Oslávime moju obhajobu a uvidíme, čo sme obaja nevideli. Ruska sú teraz plné noviny a mňa láka vidieť aspoň kúsok tejto krajiny na vlastné oči a dýchať jej vôňu. Zariadim všetko potrebné: letenky, hotel, dopravu, vstupenky na kultúru...“
- „No tak dobre. Daj sa do toho!“

napis_z_blokady.jpgNápis z blokády.

V čase prípravy na cestu som premýšľal, ako mi vonia Rusko v čase, keď mnohým ľuďom už dosť či celkom prestalo voňať alebo sa aspoň tak tvária. Snažil som sa vyvolať spomienky na moje návštevy Moskvy a Kyjeva pred rokmi. Ale spomienky sa mi vracali aj do oveľa dávnejšej doby, do času z konca druhej svetovej vojny.

Mal som vtedy niečo vyše troch rokov. Pamätám si, že raz, po zotmení, nastali u nás doma ruch a panika. „Rýchlo, rýchlo do pivnice,“ kričal a súril nás otec. Mňa, najmladšieho, schmatla mama pod pazuchu a bežala so mnou do neveľkej pivnice, ktorú sme mali pod domom. Všade tma a už bolo počuť hukot blížiacich sa lietadiel, ktoré na moje rodné mesto zhadzovali bomby. Niekoľko z nich vybuchlo v neďalekých záhradách. Živo si pamätám, ako sa náš dom mocne otriasal. Vydesilo ma to. Do histórie ústneho podania príhod našej rodiny vošlo mnou vtedy vyslovené zvolanie: „Už je po našom dome!“ A dobre si pamätám na strach, ktorý prežívali moji rodičia a najmä mama. Jej hlasný nárek ma ešte viac vystrašil. Ráno, keď sme vychádzali z pivnice, otec ma niesol na rukách a pod bagančami mu škrípali a praskali kúsky skla z vybitých okien.

Okrem tohto silného zážitku si ešte pamätám, ako sme sedeli pri stole v našej kuchyni. Mama ma držala na kolenách, tíšila a mojkala ma, lebo som si porezal prst na ruke. Reval som ani nie tak od bolesti, ale môj plač živil pohľad na vlastnú krv. Pri stole sedeli dvaja vojaci a tiež sa ma snažili upokojiť. Jeden z nich opakoval: „Neplač, neplač.....“ Sňal si vojenskú čiapku a dal mi ju na hlavu. Nerozumel som, čo pri tom hovoril, ale celkom zreteľne si spomínam na vôňu tej čiapky – vojenskej lodičky: pot, prach, mastnota neumytých vlasov a ešte čosi, čo sa mi už do nosa nikdy potom nedostalo. Otcove prepotené klobúky a čiapky voňali podobne, ale nikdy nie tak, ako spomínaná vojenská čiapka. Až neskôr som sa dozvedel, že to boli ruskí vojaci, ktorí nás oslobodili. Rodičia spomínali, že na istý čas sa ubytovali v našom dome a my sme museli odísť k príbuzným. Keď sme sa vrátili, našli sme na dvore zabudnuté sane. Už bola jar a sneh mizol, asi ich už nepotrebovali. V izbe, nad jednou z postelí, visel farebný obraz fúzatého muža vo vojenskej uniforme. Bol to portrét J. V. Stalina, ktorý sme dosť dlho opatrovali, až kým si ho niekto z rodiny potichučky neprisvojil.

obliehanie_pamiatok_turistami_1.jpgObliehanie pamiatok turistami.

Pre mňa je dodnes vôňa Ruska vôňou tej vojenskej čiapky, hoci v pamäti mi ostali aj iné vône, napr. vôňa autami preplnených moskovských ulíc, prenikavé vône ruských voňaviek, vôňa ruských hotelov, vôňa moskovského metra, ale aj vôňa ruského chleba, kvasu, čaju...

Po týchto oživených spomienkach som už cestu za vôňou Ruska nemohol odmietnuť. Čoskoro som sa dozvedel, že odlietame v polovici júna a v Petrohrade pobudneme päť dní, práve počas bielych nocí. Stretneme sa na letisku Pulkovo, kde priletíme s 30 minútovým rozdielom. Hotel máme zahovorený v centre mesta.

Deň odletu nastal ani som sa nenazdal. Moje lietadlo z viedenského letiska pristálo v Petrohrade načas. Dcéra ma už čakala pri preberaní batožiny. Po krátkom zvítaní sme išli k východu, kde nás už s ceduľkou a jej menom čakal taxikár. Jazdil bezpečne a na naše pomery rýchlo. Zapýtal si vopred dohodnutú sumu, prepitné odmietol prijať.

Navštívili sme niektoré z mnohých miest histórie Petrohradu. Všetky boli doslova obliehané turistami – domácimi i zahraničnými. Ku vzdialenejším pamiatkam sme cestovali malými mikrobusmi. Aj tu vodič slušne, no rozhodne odmietol vziať prepitné.

Prechádzajúc okolo benzínových púmp všimli sme si ceny benzínu a nafty. V porovnaní s našimi boli o viac ako polovicu nižšie. V záplave áut, ktoré sme míňali, sa nám nepodarilo uvidieť ani jeden starší sovietsky model (volgu, moskvič, žiguli...). Tam už premávajú nové značky a  v obľube sú skôr väčšie autá.

Dlho a často sme sa prechádzali po nábreží Nevy a početných kanálov. Udivovala nás až úzkostlivá čistota chodníkov, ciest a parkov. Pritom počas celého pobytu sme videli iba jedného zametača. A ani jedného policajta.

koncert_sala_mariin_divadla.jpgKoncertná sala Mariinského divadla.

Nedarilo sa nám nájsť stopy blokádou mučeného Leningradu. Iba na priečelí jedného z domov Nevského prospektu sme našli nápis: „Občania! Počas delostreleckej paľby je táto strana ulice najnebezpečnejšia.“ Pod tým je na tabuľke vysvetľujúci text: „Tento nápis je zachovaný na pamiatku hrdinstva a mužnosti Leningradčanov počas 900-dňovej blokády mesta“.

Sedávali sme na terase kaviarne celkom blízko Kazanskej katedrály, ktorá v časoch ZSSR bola múzeom ateizmu. Okolo chrámu v priľahlom parku, ale aj inde práve kvitol a rozvoniaval orgován!

Obľúbili sme si gruzínsku reštauráciu blízko hotela. Mladý čašník sa nám trpezlivo venoval, vysvetľoval, čo ponúkané jedlá obsahujú a ako chutia. Veľmi dobrý bol gruzínsky chlieb – koláč chačapuri, dusená jahňacina, ale výborné boli aj grilované ryby.

Kultúrnym vrcholom nášho stretnutia bol koncert, ktorý sa konal v rámci 23. hudobného festivalu „Hviezdy bielych nocí“. Zaujala nás už novovybudovaná a originálne riešená koncertná sála Mariinského divadla. Účinkoval orchester Mariinského divadla, ktorý dirigoval Valerij Gergijev. Z programu uvediem iba dve fascinujúce čísla: Symfónia č. 1. „Klasická“ Sergeja Prokofieva a klavírny koncert č. 3 Sergeja Rachmaninova, v ktorom sa ako sólista predstavil technicky veľmi vyspelý a disponovaný mladý klavirista Daniil Trifonov. Aplauz nemal konca.

Cestou z koncertu sme sa zastavili pri budove konzervatória – slávneho ruského hudobného učilišťa. Vyučovali a študovali tu mnohí veľkí ruskí skladatelia a výkonní umelci. Veľa o tejto škole som sa dozvedel v knihe SVĚDECTVÍ. Paměti Dmitrije Šostakoviče. (Praha: AMU, 2006). Vo vzťahu k navštívenému mestu vo svojej tvorbe tu ateista Šostakovič uvádza: „Siedma symfónia sa stala mojím najpopulárnejším dielom. Iba ma zarmucuje, že jej poslucháči nerozumejú vždy správne, hoci je v nej predsa všetko jasné... (s. 205) Myšlienka na Siedmu symfóniu ma zamestnávala už pred vojnou. Preto nebola púhym ohlasom prepadnutia Hitlerom. Téma „invázie“ nemá s útokom fašistov nič spoločné. Keď som túto tému komponoval, myslel som na celkom iných nepriateľov ľudstva. Samozrejme, že fašizmus nenávidím. Ale nielen fašizmus nemecký, ale každý fašizmus. ...Nenamietam proti tomu, že sa Siedma symfónia nazýva Leningradská. Ale nejde v nej o blokádu. Ide o Leningrad, ktorý zničil Stalin. A Hitler mu zasadil poslednú ranu.“ (s. 209)

autor_s_dcerou_pred_sochou_r_korsakova.jpgAutor s dcérou pred sochou N. A.  Rimského-Korsakova.

Z pohľadu na budovu konzervatória schovanú za lešením nás vyrušila mladá huslistka, ktorá sa prehnala okolo nás z práve skončeného koncertu kamsi za povinnosťami – na kolobežke.

Nemohli sme vynechať predajňu kníh. Podrobnejšie sme si pozreli pedagogickú produkciu. Bohato sú zastúpené diela gruzínskeho psychológa a pedagóga Š. Amonašviliho, ktoré vychádzajú v edícii „Základy humánnej pedagogiky“. Na pamiatku som si odniesol Filozofiu výchovy B. T. Lichačova.

Prekvapujúci zážitok sme mali z návštevy neveľkej predajne tabaku. Regály naplnené cigaretami, balíčkami tabaku, cigár, zapaľovačov a iných pomôcok pre fajčiarov boli prekryté roletami. Tovar nevidno, nijaká reklama! Obal už nepredáva. Naopak, odstrašuje. Na otázku, aké majú cigarety, predavačka ukázala na neveľký stolík, na ktorom bol položený vytlačený zoznam predávaných výrobkov. Mohli sme si v ňom zalistovať a požiadať o vybraný tovar, napr. o škatuľku zápaliek. Čosi sme kúpili a po zaplatení sme chceli predavačke nechať pomerne dosť drobných. Urazene odmietla!

Vo chvíľach oddychu sme v hotelovej izbe pozerali ruskú televíziu. Z dlhej predpovede počasia v rôznych podnebných pásmach moja dcéra hlbšie pochopila, v akej veľkej krajine sa nachádzame. Mne v pamäti ostalo niečo iné. Vo večerných správach premietali nedlhý záber na vojenské cvičenie jednotiek NATO na pobreží Baltického mora. Na otázku reportéra, čo si o tom myslí, jeden prostý ruský občan odpovedal: „Nevychádzam z údivu! Kričia do sveta, že Rusko ich ohrozuje a pritom práve oni sa dotiahli až k našim hraniciam! Kto koho tu ohrozuje?“

Prišiel deň odchodu. Na moju otázku ako vonia Rusko, dcéra odpovedala:
- „Čistotou, poriadkom, pokojom, orgovánom, kultúrou, ochotou, dôstojnosťou a hrdosťou ľudí.“
- „A čo ti "nevoňalo"?“
- „...Prekážalo mi, že ruskí taxikári, vodiči mikrobusov a trafikantky odmietajú prepitné! Čo si už len o sebe tí Rusi myslia?!“ - dodala s hraným pobúrením.

P. S.
Po návrate domov ma zaujali vyhlásenia reprezentantov vlády a niektorých politický strán o podmienkach prijímania utečencov. Bola ochota prijať kresťanov. A čo tak prijať aj ateistov, páni?

Najlepším riešením by bolo, keby si každý utečenec doniesol potvrdenie o príslušnosti k náboženstvu, vierovyznaniu alebo k cirkvi. S týmto na Slovensku už máme nejaké historické i súčasné skúsenosti. Pamätníci iste nezabudli časy, keď slovenskí občania museli do tretieho kolena dokazovať svoj rasový pôvod.

Znepokojujúce sú pokusy zabrániť utečencom prechádzať hranice. Oprašuje sa starý a dobrý, no v konečnom dôsledku morálne primitívny, Čínsky múr v novších modifikáciách: klasický z pletiva, ostnatý – najlepšie nabitý elektrinou, betónový – dokonca 6 metrov vysoký! Ohradíme sa pred ľuďmi, ktorých sme mlčaním alebo aktívne pomáhali a pomáhame vyháňať z ich rodných krajín? Hrôza! Zdravý rozum v tom vidí zámer. Inak by úsilie „demokratických“ krajín nemohlo ignorovať príčiny a sústreďovať sa na zbytočnú námahu pri odstraňovaní dôsledkov.

Text je úvodným článkom do pripraveného časopisu PROMETHEUS č. 2/2015.

Priemer: 4.7 (16 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama