Reklama

Ako sme sa stali kolóniou

Počet zobrazení: 3418

obalka_sv.jpgDoc. IlonaŠvihlíková, PhD. (1977), prednášala ekonómiu na Vysokej škole medzinárodných a verejných vzťahov v Prahe, kde viedla katedru politológie a spoločenských vied. Momentálne sa venuje vedeckej práci v Inštitúte globálnych štúdií v Prahe. Je spoluautorkou kníh Energetická bezpečnost – geopolitické souvislosti(2008),Energetická bezpečnost: reakce na krizi (2009). Vo svete politiky a ekonomiky silne zarezonovali jej publikácie Globalizace a krize(2010),Přelom s podtitulom Od velké recese k velkétransformaci (2014) a najnovšie kniha Jak jsmese stali kolonií (2015). Skúma v nej procesy globalizácie, hlboké zmeny vo svetovej ekonomike a najmä postavenie Česka v jej štruktúre. Mnohé autorkine zistenia a závery sú platné pre väčšinu krajín bývalého východného bloku – nevynímajúc Slovenskú republiku.Bývalý disident, známy český historik JanTesař sa o knihe vyjadril, že by ju mali v Čechách zaradiť do povinného čítania pre stredné školy, no „v našich pomeroch sa zrejme stane čítaním neodporúčaným“ (Literární noviny 8/2016). Naša debata sa krútila práve okolo tejto publikácie.

PAVOL DINKA: Pani docentka, vo svojej knihe s veľkou razanciou konštatujete, že Česko sa stalo „politickou perifériou, ktorá nemá v zahraničnopolitickej orientácii dodnes definovaný národný záujem – v predklone plní záujmy upadajúceho hegemóna; náš myšlienkový obzor sa redukuje na mechanické preberanie vzorov zo Západu“. Nie sú to až nadmieru prísne tvrdenia? O aké fakty sa opierate?

ILONAŠVIHLÍKOVÁ: Reálne čísla nepustia, iba ťažko ich možno emocionálne podfarbiť. Za všetko hovorí celkový „model“ českej ekonomiky, ktorý sa odvíja od samého počiatku transformačných procesov. Štatistiky ukazujú, že dominantným znakom firiem pod zahraničnou kontrolou je tzv. zmena charakteru produkcie – prejavuje sa to predovšetkým vo vysokej dovoznej náročnosti (veľa musíme doviezť, doma spracovať a potom vyviezť). Napríklad zahraničný kapitál sa podieľa na vyprodukovanej pridanej hodnote až 42 percentami – pravda, rozdiely medzi jednotlivými odvetviami sú značne veľké, napríklad v informačných a komunikačných technológiách i v spracovateľskom priemysle to predstavuje vyše 50 percent, vo finančnom sektore je situácia ešte dramatickejšia (zahraničné firmy tu kontrolujú 97 percent aktív). A čo sa stane v čase krízy? České dcérske firmy v bankovom sektore musia zachraňovať zahraničné matky, inak povedané, občan nesie na pleciach finančnú ťarchu za chyby bánk.

P. D.: Nie je to daň za zlyhanie klausovského pokusu o ľudový kapitalizmus, ktorý nikdy nefungoval, dokonca ani v takých krajinách, ako je Veľká Británia?

I. Š.: Určite. Napokon to vyústilo do kolapsu finančného sektora a do stratégie pozývania zahraničných firiem. Našťastie sa konečne začína rozprávať – aj keď so značným oneskorením –, kam to všetko viedlo. Veľkú zásluhu na tom majú odbory, ktoré upozorňujú na veľmi nízke mzdy, a to i v porovnaní s transformujúcimi sa ekonomikami. Z doterajších analýz vysvitá, že pri súčasnom tempe nedobehneme mzdy vo vyspelých ekonomikách ani za sto rokov. „Vďaka“ kombinácii slabej koruny a nízkych miezd si možno namiesto jedného robotníka v Nemecku najať troch v Čechách, a ešte aj zvýši. Treba vari presvedčivejší dôkaz o hospodárskom vývoji ČR za ostatných dvadsaťpäť rokov? A kde je národný záujem? Ten sa premenil na politicky vyprahnuté prostredie, v ktorom sa vášnivo diskutuje o marginálnych záležitostiach.

P. D.: Medzi prioritné národné záujmy by malo patriť zníženie odlevu ziskov z krajiny, aby ľuďom zostalo čo najviac z toho, čo vyprodukujú. Práve onen faktor, jeho miera, determinuje ekonomicky závislú ekonomiku a posúva ju do koloniálneho postavenia...

I. Š.: Smutné je, že po tomto riečisku odteká z Čiech (a nielen z Čiech) veľa finančných prostriedkov. Od roku 2006 sú odlevy ziskov vyššie, ako je reinvestovaný zisk. Jednoznačne to ukazuje, že investície zahraničných firiem „dozreli“ a nastáva čoraz silnejšie „vyťahovanie“ zdrojov z krajiny. Krátka ilustrácia: odlev prvotných dôchodkov dosiahol v roku 2014 takmer pol bilióna korún. Rozdiel medzi hrubým domácim produktom a disponibilným hrubým národným dôchodkom predstavuje takmer jednu desatinu – o toľko menej nám ostáva na spotrebu a investície. Skrátka, z koláča, ktorý si doma upečieme, si veľké kusisko odhryzne zahraničie. Stali sme sa obyčajným doplnkom nemeckej ekonomiky a ďalších ekonomík, ktoré určujú, čo, v akej kvalite a za akú cenu budeme vyrábať. Navyše existuje celý rad „kreatívnych“ metód, ako si z koláča uchmatnúť ešte väčšie kusisko – bezúročné pôžičky v rámci nadnárodných firiem, predaj predražených súčiastok českým dcérskym firmám, účtovanie drahých poradenských služieb atď. Nemožno to inak hodnotiť ako jasnú koloniálnu podriadenosť. Zdá sa, že byť kolóniou vlastne vyhovuje, zbavuje to elity zodpovednosti formulovať vlastné vízie rozvoja. Jeden zo základných problémov spočíva v zbabelosti, hlúposti a prepiatej konzervatívnosti elít (bez ohľadu na politické tričko), ktoré im bránia vybočiť z dráhy.

P. D.: Ako ste už naznačili, korene tohto odiózneho stavu siahajú k začiatkom transformačného procesu na prahu deväťdesiatych rokov. Môžete byť konkrétnejšia? Nevidíte predchádzajúci vývoj v priveľmi čiernych farbách?

I. Š.: Nemyslím si to. Česko-Slovensko vstupovalo do transformačného procesu v oveľa lepšej kondícii ako susedné Maďarsko a Poľsko, či už išlo o veľkosť zahraničného dlhu alebo o podiel HDP na obyvateľa. Lenže postupne sme začali platiť krutú daň za dramatické znižovanie úlohy štátu, za obmedzovanie príjmových stránok rozpočtu a za nerealistický pohľad na vtedajšiu neoliberálnu ekonomiku. Východný blok sa integroval do globálnej ekonomiky, namiesto silných národných štátov, ktoré si určovali a vymáhali pravidlá hry, sa zjavili mocní nadnárodní aktéri, situácia na trhoch sa skomplikovala, narastala a narastá nerovnosť vo vnútri ekonomík i medzi nimi, prehlbuje sa jej financializácia so sériou bublín, roztvárajú sa nožnice medzi bohatými a chudobnými. A to všetko v mene Washingtonského konsenzu – deregulácie, privatizácie a liberalizácie, akejsi neoliberálnej doktríny, série jediných „správnych“ politických postojov v podaní Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky. Vyústilo to do hlboko podhodnoteného kurzu koruny porovnateľného s úrovňou rozvojových krajín a do reštrukturalizácie ekonomiky, keď navyše nedostatky v právnom prostredí umožnili nenásytným jednotlivcom (s potrebnými informáciami) nakradnúť si na stáročia vopred a tak vytvoriť podhubie pre súčasný marazmus a hlbokú frustráciu občanov.

P. D.: Na Slovensku je to podobne. Ľudia sa cítia bezmocní, premkýna ich pocit, že im nikto nepomôže. Vyplýva z toho úsilie zabezpečiť sa sám, vyboxovať si niečo – a nikomu neveriť...

I. Š.: Myslím, že v tomto smere si nemôžu Česi a Slováci nič vyčítať. Pokladajú sa za divákov v politickej hre, do ktorej nemajú šancu zasiahnuť, niečo ovplyvniť. Prevláda strach, existenčný strach: keď sa budem sťažovať, pôjdu po mne, začnú sa na mne vŕšiť. Panuje absolútna nedôvera k spravodlivosti. Predovšetkým v súvislosti s exekúciami na pôvodne minimálne sumy. Niektorí občania sa pustia do boja za nejakú lokálnu záležitosť – zážitky, ktoré človek potom počúva, by pokryli niekoľko kníh. Na začiatku deväťdesiatych rokov vládla ideológia: Starajte sa sami o seba, merajte všetko peniazmi a hovorte, že ste pravicoví.

P. D.: Podľa vašej knihy je to dôsledok toho, že štát ako taký sa ocitol v zajatí – v zajatí záujmových skupín a tzv. dobyvateľov renty...

I. Š.: Som o tom presvedčená. Verejný záujem ako kategória mizne, štátu sa zmocňujú oligarchovia. Ide o vysoký stupeň systémovej korupcie. Medzi typické príklady dobývania renty patrí privatizácia penzijného systému, posilňovanie súkromných agentúr práce na úkor úradov práce, znefunkčňovanie verejného sektora, kšeftovanie s chudobou, úžera, svojvoľné počínanie súkromných exekútorov, stavanie ubytovní namiesto sociálnych bytov atď.

P. D.: Konečne sme sa teda v plnej šírke a hĺbke vrátili do Európy...

I. Š.: Chápem vašu ironickú poznámku. V deväťdesiatych rokoch minulého storočia sa táto floskula vyslovovala v súvislosti s propagandistickým heslom civilizačného a kultúrneho návratu Česko-Slovenska do Európy. Akoby sme v nej neboli! Niekto nechcel a nechce pripustiť, ako to výstižne povedal sociológ Petr Sak, že najmä v šesťdesiatych rokoch patrila česká a slovenská kultúra k najvyspelejším v Európe. Možno to dokumentovať množstvom ocenení filmových a divadelných diel, vysokým renomé filharmonických telies, širokým a kvalitným zázemím hudobnej tvorby, pozoruhodnými výtvarnými artefaktmi, ale aj úspechmi jednotlivých umeleckých tvorcov v emigrácii po augustovej okupácii. A vôbec kultúrnou úrovňou nášho obyvateľstva. Nijaká čierna diera tu predsa neexistovala!

P. D.: Americký ekonóm a sociológ Francis Fukuyama už pred vyše dvadsiatimi rokmi tvrdil, že jestvujúci kapitalizmus predstavuje svojou dokonalosťou koniec dejín. Dnes sú naše obe krajiny súčasťou Európskej únie, ktorej politika sa nesie v závese za Spojenými štátmi takisto na neoliberálnej vlne – a to aj v štátoch, kde sú pri moci sociálnodemokratické strany –, jednoducho pritakávajú, aby si udržali mocenské pozície. Robia tak v prospech kapitálu či pracujúcich?

I. Š.: Môžete dvakrát hádať. Politika škrtov nahráva iba tým, čo vládnu mešcami peňazí. Prehlbujú sa problémy verejných financií, vedie to k poklesu agregátneho dopytu, čo následne negatívne ovplyvňuje výber daní. Stagnácia ekonomiky vyžaduje na druhej strane vyššie výdavky v sociálnej oblasti (podpora v nezamestnanosti, doplatky na bývanie a iné bonusy). Vo viacerých krajinách sa schválili dlhové stropy vo verejnom rozpočte, ktoré sa v praxi nadraďujú nad celkový národohospodársky kontext. Potvrdilo sa tak defenzívne postavenie sociálnych demokracií, ktoré prevzali pravicovú logiku. A nielen to! Preukazujú tým myšlienkovú biedu a neschopnosť argumentovať proti dnes už jasnému nezmyslu – nielen v rámci eurozóny, ale aj v podmienkach fungovania svetovej ekonomiky. Procyklická politika totiž ďalej posilňuje cyklické pôsobenie, zhoršuje recesiu či, naopak, zvyšuje prehrievanie ekonomiky. A pokiaľ ide o Fukuyamu, jeho myšlienky sú už dávno prekonané. Napokon, uznal to aj sám.

P. D.: Euroskeptici tvrdia, že Európska únia jevýplodom nadnárodných finančných spoločností, ktoré razia ideológiu voľných trhov, privatizácie a korporátnej správy – a to všetko pre zisky, bez záujmu o občanov. Európska štandardizácia, násilne oktrojovaná z Bruselu, predstavuje ďalšiu metódu, povedané slovami Václava Klausa, ako vnútiť štátom EÚ cudzie zákony. Sú za týchto podmienok Slovensko a Česko ešte našimi krajinami?

I. Š.: Práve o týchto otázkach by sme mali diskutovať. Je napríklad normálne, aby národný parlament hlasoval pod tlakom, že môžeme dostať od EÚ pokutu? Nie je to svojím spôsobom choré? Prispieť k riešeniu týchto problémov by malo aj predsedníctvo SR v Rade Európskej únie. O stave EÚ, o trendoch jej vývoja napovedajú jednotlivé udalosti, fakty a sociálne javy – ich analýzou môžeme poodhaliť rozpor medzi deklarovanou realitou a skutočnosťou. Ako je možné, že sa stal predsedom Európskej komisie Jean-Claude Juncker, bývalý premiér Luxemburska, ktorý pomáhal vytvárať daňové raje pre nadnárodné korporácie? Robil to, proti čomu teraz verbálne brojí. Svojím správaním na hrane alebo za hranou zákona preukazoval služby kapitálu. Treba k tomu niečo dodať?

P. D.: Myslíte, že sa niečo zmení po brexite?

I. Š.: Brexit v sebe skrýva viac rovín. Jednak vnútropolitickú – premiér Cameron použil referendum o zotrvaní Veľkej Británie ako taktický nástroj, manéver, ktorým sa chcel udržať pri moci a zároveň umlčať rastúce euroskeptické názory vo vlastnej strane. A kruto mu to nevyšlo. Sám sa odstavil a zvýšil riziko toho, že Veľká Británia nemusí zostať veľká. To, že na výsledok referenda – čiže na rozhodnutie pre brexit – nebol nikto pripravený, odhaľuje biednu úroveň politických elít, či už jeho zástancov, alebo odporcov. Až teraz sa (ex post) rozprúdi v Británii debata o tom, kam bude krajina smerovať a ako si bude chcieť nastaviť vzťahy s Európskou úniou. Je v záujme EÚ aj Veľkej Británie, aby rokovania prebiehali bez hystérie.Brexit navyše (radikálne) vyjadril to, čo pozorujeme v mnohých krajinách Európskej únie – nechuť k jej byrokratickému usporiadaniu, k tomu, že sa mocensky ustanovuje sama pre seba, prezentujúc tak obrovský demokratický deficit, obchádzanie sociálnych tém, no predovšetkým katastrofálnu úroveň svojich „elít“, ktoré nielenže neriešia problémy, ale chybnými rozhodnutiami vytvárajú nové a nové ohrozenia pre občanov. Áno, ľudia to inštinktívne cítia v celej EÚ. Brexit mal šancu stať sa akousi „fackou“ elitám, aby sa spamätali a pokúsili sa projekt Európskej únie ešte zachrániť. Namiesto toho nasledovali a nasledujú hysterické a zachmúrené reakcie predstaviteľov EÚ – Junckera, Schulza a ďalších –, ktorí ukazujú, že hlúposť a arogancia moci sú často veľmi úzko prepojené. Ak sa EÚ radikálne nezreformuje, nemôže prežiť. Potom budeme svedkami nejakého „nemeckého spolku“ predstavujúceho ozajstnú dystopiu.

P. D.: V závere knihy Jak jsmese stali koloni íkonštatujete (voľne parafrázujúc Jiřího Drašnara), že „do Čiech síce vždy všetko dorazí neskoro, ale zato si môžeš byť istý, že keď to dorazí, tak už je po všetkom“. V čom je neskoro?

I. Š.: Česká republika (nielen ona – pozn. autora rozhovoru) sa ocitla v pozícii kolónie. Prečo a z akých dôvodov, sme si už povedali. Analyzovali sme fakty a ekonomicko-sociálne tendencie. Tento jav má však aj svoje politické konotácie. Prichodí sa zamyslieť, čo s tým, ako ďalej. Predovšetkým si to žiada takú politickú elitu, ktorá bude vnímať zmeny svetového systému, plne chápať krízu a jej dimenzie, nebáť sa zásadnej zmeny (Great Transition). Žiaľ, zatiaľ sa pri pohľade napravo či naľavo nič zmysluplné nečrtá. Politika sa obmedzuje na nastavenie dobrej „operatívy“, pretože stratégiu sme už dávno prenechali niekomu inému. Namiesto prezentácie národnej idey mentorujeme ostatné krajiny v súvislosti s ľudskými právami. A pritom sami nie sme nijakým vzorom: keď niekto pred pätnástimi rokmi zabudol zaplatiť za smetiak, mal veľkú šancu stať sa bezdomovcom. A pomoc – tej sa nedovoláte. Česká republika sa stala krajinou, kde každé desiate dieťa nemá na školské obedy, krajinou, kde si značná časť obyvateľstva myslí, že ich sociálne problémy vyrieši oligarcha. Nuž: Proč bychom se netěšili... Za dvadsaťpäť rokov nevzniklo nič, čo by sme mohli nazvať národnou ideou. Aký má zmysel existencia Českej republiky? Prečo si nekladieme otázky tohto typu? Hrdosť na vlasť sa u nás zväčša spája s víťazstvom v nejakej športovej súťaži. Ale možno vari štátnosť obmedziť na „kto neskáče, nie je Čech, hop, hop, hop“?

P. D.: Ukazuje sa teda, aspoň podľa vás, že predstavy neoliberálov o integrácii Česka do prosperujúceho a blahobytného sveta sa nenaplnili...

I. Š.: V začiatkoch transformácie, ako som už spomínala, neoliberalizmus v plnej sile valcoval akékoľvek alternatívne prístupy. Zlom prišiel až s vypuknutím veľkej recesie v roku 2008 priamo v Spojených štátoch. Presvedčenie, že ide iba „o chrípku“, sa chytro rozplynulo. Všetky vyspelé krajiny majú dodnes problémy s nízkym ekonomickým rastom a s tým súvisiacimi sociálnymi problémami. Všetko nasvedčuje tomu, že systémová kríza je neodvratná. Privábenie bývalého východného bloku kúpilo kapitalistickému systému čas, umožnilo odložiť hlboké krízové javy o dve dekády, pomohlo prehĺbiť proces globalizácie, poskytlo trhy na odbyt nadvýroby, ale aj možnosti (pre západnú Európu, najmä Nemecko) presúvať výrobné kapacity a využívať lacnú pracovnú silu. Lenže to všetko prispievalo a prispieva k rozkladu sociálneho štátu. Ľudstvo ešte nikdy nečelilo toľkým simultánnym krízam odrazu, pritom každá z nich môže mať fatálne následky. Ekologické problémy sa „exportujú“ do rozvojových či rozvíjajúcich sa krajín, rozpadá sa systém medzinárodných vzťahov so symptomatickým odchádzaním hlavného hegemóna – USA. Zároveň sa vyhrocuje geopolitická nestabilita, medzinárodné právo sa trhá na franforce, rozrastá sa pásmo krachujúcich štátov, násilie a terorizmus, vrátane štátneho terorizmu, sa čoraz častejšie používajú ako prostriedok na riešenie konfliktov.

P. D.: Žiaľ, za všetkým sa skrýva úsilie o ekonomickú a politickú nadvládu nad svetom. Nadnárodné korporácie sa vyznačujú bezprecedentnou koncentráciou – podľa najnovších údajov ovládajú až 80 percent medzinárodného obchodu. A prvé husle, ako zaznieva v ľavicovom diskurze, chcú hrať firmy s domicilom v Spojených štátoch – prirodzene, v úzkej súhre so svojou vládou. Slúžiť by na to mala zmluva o transatlantickom partnerstve v oblasti obchodu a investícií (TTIP). Nezdá sa vám zvláštne, že za jej uzavretie sú aj niektoré európske sociálnodemokratické strany? Čo na to hovorí vaše ľavicové srdce?

I. Š.: Ide o navrhovanú dohodu medzi USA (tie ju iniciovali) a Európskou úniou, ktorej detaily sa pred verejnosťou pokútne utajujú.TTIP predstavuje najväčšie nebezpečenstvo, ktorému aktuálne čelíme, jej zmyslom je primárne odbúravanie tzv. netarifných bariér, regulácie určitých odvetví, napríklad stanovenie ekologických noriem, noriem upravujúcich kvalitu potravín či pracovnoprávnu legislatívu. Regulácie v Spojených štátoch a v Európskej únii sa výrazne odlišujú – za oceánom sú podstatne liberálnejšie, dovolené je všetko, čo nie je zakázané. EÚ má, naopak, vysoké štandardy predovšetkým v sociálnej a ekologickej oblasti a riadi sa princípom predbežnej opatrnosti. Ak by prišlo k dohode, Európa by musela zľaviť zo svojich nárokov. Nejde iba o obavu z prílevu geneticky modifikovaných potravín či chlórovaných kurčiat, ale najmä o hrozbu, že by nadnárodné korporácie získali predbežné právo prednostne sa vyjadriť k novým regulačným návrhom. Predbiehali by tak parlamenty a občanov. Navyše, pripravovaná arbitrážna klauzula o vzťahu investora a štátu by umožňovala korporáciám žalovať štát v prípadoch, že by prijal opatrenia ohrozujúce ich budúce zisky. Nebolo by to nič iné ako hrubé kapitalistické koristníctvo. A z tohto hľadiska vonkoncom nechápem prístup spomínaných sociálnodemokratických strán.

P. D.: Ako vnímate fakt, že sa o takých závažných otázkach rokuje za zatvorenými dverami? Kdeže sú tie ohnivé slová o demokracii, o participácii ľudí na správe verejných záležitostí?

I. Š.: Aj tie ostávajú za dverami. Už dávnejšie sme sa ocitli v ére postdemokracie. Vôbec sa nepredpokladá, že by ľudia mohli dnes rozhodovať o čomkoľvek významnom. A netvrdím to iba ja! Nezávislí západní intelektuáli hovoria skôr o kryptokracii, plutokracii či oligarchii. Európsku úniu tvorí nomenklatúra bruselskej byrokracie a európskych politikov, ktorí čoraz menej chápu realitu a prostredníctvom sociálneho inžinierstva „vyčarúvajú“ umelý svet, v ktorom obhajujú svoje triedne záujmy – a tak vyhráva bruselská trieda na úkor Európy. Zároveň vyhrávajú koloniálne záujmy, keď u nás doma vystupujú na obranu cudzieho vlastníka dobre platení „experti“.

P. D.: Na záver otázka i odpoveď jednou vetou: Aký svet by ste si želali?
I. Š.
: Spravodlivý pre všetkých, bez vojen a násilia, tolerantný, duchovne a kultúrne osviežujúci.

Vyšlo v Slovenských pohľadoch č. 11/2016

Priemer: 4.7 (41 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama