Reklama

Ako sme našli prezidenta

Z archívu Nového slova
Počet zobrazení: 5059

Najznámejším Slovákom v politike bol Alexander Dubček.

Podľa prieskumu Slovenského štatistického úradu, ktorého výsledok oznámili novi­ny 1. septembra 1992, Dubčekovi vyjadrilo podporu 14,2 percenta opýtaných, druhým v poradí bol Vladimír Mečiar s 8,5 percentami, Michal Kováč sa ocitol hlboko vzadu s podporou pod 3 percentá – spolu s Milanom Kňažkom, Rudolfom Filkusom, Ivanom Gašparovičom, Jozefom Prokešom a Jánom Čarnogurským.

Keď Mečiar podržal Kováča
 

Michal Kováč sa po prvý raz vryl do pamäti ľudí, keď s podpredsedom vlády za VPN v Amerike „predával” Vysoké Tatry. Hana Somorová, vtedy redaktorka Nedeľnej Pravdy, spolu s redaktorkou Nového slova Miroslavou Staszovou, redaktorom Práce Petrom Šporerom a redaktorom Smeny Ľubom Lazovým publikovali vo všetkých uvedených novinách spoločný článok s nadtitulkom Sú Tatry naše, alebo už americké? a titulkom S prírodou sa nekupčí. Keď takto spolu so známym environmentalistom, poslancom za Stranu zelených Martinom Hubom rozkryli aféru Tatragate, predseda vlády doktor Mečiar rozhorčene sľúbil „niektorým novinárkam vyprášiť gate“ a svojho ministra financií inžiniera Kováča, ktorého podpis bol na zmluve o predaji Tatier, sa zastal bez ohľadu na fakty hovoriace proti nemu.

kovac_portret.jpgKeď v Národnej rade neuspel na post prezidenta republiky Roman Kováč, Hnutie navrhlo nového kandidáta. Tento – možno poučený neúspechom svojho menovca – zrej­me pochopil, že pri voľbách je každý hlas rovnocenný – i hlas poslancov SDĽ, z ktorých by sa bol jeho menovcovi zdvihol žalúdok (ako sa mal verejne vyjadriť), keby si s nimi bol mal sadnúť za jeden stôl. A tak kandidát na prezidenta obchádzal všetky poslanecké kluby, aby získal pre seba podporu.

Do klubu poslancov SDĽ na Gunduličovu ulicu prišiel Michala Kováča predstaviť Ivan Laluha. Bol chladný veterný deň, schyľovalo sa k večeru, keď vstúpili do miestnos­ti, zariadenej stroho pracovne. Dlhý stôl, zakončený krížom preloženým čelom, kde sedával predseda klubu, prípadne ten, kto viedol schôdzu. Za ním polička so zbierkami zákonov, niekoľko knižiek pod zámkom, lebo –  ako všade, kde majú ľudia radi knihy – veľmi často sa celá príručná knižnica roztúlala do nenávratna. Vedľa knižnice priehradky s menami poslancov, kam nám Mirka so Soňou odkladali poštu a kde sme si nachádzali potrebné materiály na rokovanie parlamentu. Po stranách so stoličkami pre poslancov fikus lilipután,  pod ktorým zvyčajne sedával Janko Ľupták. Nebývalo to často, Janko úradoval v Združení robotníkov a pripravoval premenu voľného zoskupenia na stranu.

V strede stolov stáli sklenené podnosy na stopkách, obložené čokoládovými keksami a sklenené misy s banánmi, pomarančmi, kivami, jablkami. Dievčatá ponúkli hosťom kávu a čaj, to isté podľa želania roznášali poslancom. Michal Kováč predniesol pripravený  príhovor a dostali sme slovo, aby sme zistili, aký človek sa to uchádza o post prvého medzi rovnými. Poslanec Ladislav Ballek bol v ten deň vo zvláštnej nálade. Po spisovateľovi Ladislavovi Ťažkom, ktorý napokon kandidatúru odmietol, mienila Strana demokratickej ľavice v druhom kole ponúknuť ostatným poslancom práve tohto spisovateľa európskeho mena, aby mu dali v mene svojich voličov dôveru. Napokon, po prieskume medzi politickými subjektmi, z návrhu zišlo.

„Pán Kováč,“ oslovil v onen podvečer Ladislav Ballek budúceho prezidenta, „meral som dnes v noci dlhú cestu na juh, kde som mal česť niekoľko hodín pobudnúť so spisovateľom a prezidentom Maďarskej republiky Arpádom Gönzom. A keď som sa chystal na cestu nazad, prezradil som pánu prezidentovi, prečo sa do Bratislavy zberám: že sa mám stretnúť s vami, s kandidátom na prezidenta Slovenskej republiky. Radil som sa, akú otázku vám položiť, aby sme sa o vás čo najviac dozvedeli, aby sme takpovediac videli aj do vášho vnútra. Lacko môj, povedal mi pán prezident Gönz, opýtaj sa ty, aké mal pán Kováč detstvo, to ti najviac napovie. Tak sa vás, vážený pán Kováč, pýtam: aké ste mali detstvo?“

Náš hosť bol očividne prekvapený. Ale odpovedal bez dlhého premýšľania.

„Ako každý človek, aj ja si rád spomínam na svoje detstvo. Aj keď to bolo chudobné detstvo. Bol som nemanželské dieťa, moja mama ma mala za slobodna,“ dodal a gentleman Ladislav Ballek sa hneď ospravedlnil za nemiestnu zvedavosť.

„Ale nie, prečo,“ protestoval Michal Kováč. „Ja sa za to nehanbím, matka ma vychovala, ako najlepšie vedela. A na detstvo mám krásne spomienky, aj keď, ako hovorím, bolo chudobné.“

Michal Kováč bol odlišný
 

Priznám sa. že mi imponovala úprimnosť a otvorenosť, ňou akoby si k nám našiel Michal Kováč kľúčik. Stačí však úprimnosť a otvorenosť na reprezentáciu krajiny? Kdesi vzadu mi neustále blikala kontrolka Tatragate. Vídala som poslanca Kováča aj počas poslancovania vo Federálnom zhromaždení. Keď koalícia VPN, KDH a DS povalila prvý raz Vladimíra Mečiara (a urobila z neho víťaza volieb), spoluzakladal Hnutie za demokratické Slovensko. Nepoznala som vtedy aktérov nového politického subjektu, a tak mi poslanec za VPN poradil: zoberte si zoznam všetkých členov VPN, pozrite si ho, urobte čiaru za intelektuálnou špičkou, a pod tou čiarou nájdete druhú až tretiu triedu – to je HZDS. Iný, ktorý sa nepridal k novému politickému prúdu, mi zas povedal: v jednej pouličnej zmeske som už bol, to mi stačí.

knazko_kovac_meciar.jpg
Zľava: Milan Kňažko, Michal Kováč, Vladimír Mečiar.

Michal Kováč, Vladimír Mečiar a Milan Kňažko boli poslancami Federálneho zhromaždenia. Po páde slovenskej vlády poslední dvaja menovaní chodievali z času na čas do budovy parlamentu, ba mihli sa aj v rokovacej sieni za mimoriadneho záujmu novinárov.  Kráčali na svoje miesta v bleskoch fotoaparátov. Milan Kňažko zľahučka rozdával štipľavé ironické poznámky a Vladimír Mečiar kráčal ťažko ako človek, ktorému ublížili, ale on to na svojich mohutných pleciach bohatiersky unesie. Michal Kováč bol odlišný, chodieval sám a častejšie, ba i to sa stalo, že zasiahol do rozpravy pri prerokúvaní niektorého zákona, ak sa týkal hospodárstva či financií Slovenskej republiky. Po večeroch sedával spolu s ostatnými poslancami v zadymenom bufete poslaneckej ubytovne na Opatove, kde hrkali automaty, páchlo pivom a párkami. Vladimír Mináč tu vzdelával rómskych poslancov a udivoval šírkou a hĺbkou svojich vedomostí, občas si zaspieval a  po záverečnej odchádzal vzpriamene, i keď na trochu neistých nohách. Michal Kováč sa v bufete neprejavoval nijako, o zaujímavých názoroch, ktoré nosí v hlave, som sa však dozvedala od jeho spolustolovníkov. Hašterivý, zádrapčivý, vzťahovačný, bojovný, ale aj priateľský Roman Zelenay (strašne mi je ľúto, ako tragicky zomrel) býval často po jeho boku, ale aj Viliam Soboňa, najkritizovanejší minister zdravotníctva – hoci sa pomery v rezorte od jeho čias nijako výrazne nezlepšili, nikto nedosiahol tú mieru nenávisti, ako práve on. Od nich, ale aj mnohých ďalších poslancov za HZDS som sa dozvedala, ako dokonale to s osamostatnením Slovenska má Michal Kováč premyslené. Napokon, niečo som sa dozvedela aj z rozhovorov, ktoré poskytoval novinám či iným médiám. 

Keď Kováč podržal Mečiara 
 

Čítala som jeho vyjadrenie začiatkom januára 1993, týkalo sa Vladimíra Mečiara. „Môžem potvrdiť, že aj vo vláde, aj v rámci HZDS sa pán Mečiar usiluje, aby sa pri riešení problémov postupovalo demokratickým spôsobom. Obvinenia z  autoritatívnosti môžu vyplývať z komplexov, keď sa porovnávame s jeho mimoriadnymi schopnosťami a cítime, že v mnohých otázkach sa mu nevieme vyrovnať. Inak si to neviem vysvetliť. Nie je to náhodné. Vy sami dobre viete, že pána Mečiara do funkcie nepresadzovala nijaká loby. Po revolúcii sa stal vo vláde M. Čiča ministrom vnútra, po voľbách bol z rozhodnutia VPN menovaný predsedom vlády. Treba povedať, že nič iné ako osobné schopnosti nepredurčilo jeho vzostup. Takisto, ako sme sa v HZDS na volebnom úspechu podieľali mnohí, treba si uvedomiť, že pán Mečiar bol a je výraznou osobnosťou. Tým nechcem povedať, že nemá, tak ako každý človek, aj svoje slabosti. Je tiež iba človek. Avšak tam, kde sa rozhoduje kolektívne, možno využiť pozitívne vlastnosti a negatívne korigovať a utlmovať.“

A tak som bola zvedavá. „Pán kandidát na prezidenta Slovenskej republiky, povedzte mi, prosím, akú úlohu by ste hrali, ak by ste boli zvolený za prvého muža krajiny,“ opýtala som sa. „Václav Klaus, predseda českej vlády, o ktorom si, mimochodom, myslím, že má s predsedom slovenskej vlády veľmi veľa spoločného v narábaní s mocou, vykázal českého prezidenta do úlohy anglickej kráľovnej. Povedzte mi, hrali by ste aj vy úlohu anglickej kráľovnej?“

„Ako to myslíte?“

„Viem si predstaviť, že aj Vladimír Mečiar, podobne ako Václav Klaus, bude rozhodovať autonómne a o svojich rozhodnutiach, prípadne rozhodnutiach vlády vás bude iba informovať. Ako sa zachováte vy, pán kandidát na prezidenta?“

„V každom prípade budem zachovávať ústavu a použijem všetky právomoci, ktoré prezidentovi dáva ústava,“ odpovedal na moju otázku Michal Kováč.

Naša debata trvala pomerne dlho, kandidát na prezidenta, ktorého si vybralo Hnutie, trpezlivo počúval všetky otázky a na všetky odpovedal. Nebol to náš typ (a nedávno mi v osobnom rozhovore tvrdil Vladimír Mečiar, že ani ich typ to nebol, tak čí teda ?!), ale nemali sme silu presadiť niekoho iného. Michal Kováč sľúbil, že bude v prípade zvolenia prezidentom všetkých a že jeho úrad bude pôsobiť nadstranícky. Hneď po zvolení si vybral spolupracovníkov – a medzi nimi i predsedu Kresťanskosociálnej únie Jána Klepáča, ktorý vraj vo funkcii poradcu mal zostať nadstranícky. Dosť ťažko by som si dokázala predstaviť na tomto mieste napríklad Miklósa Duraya, prípadne iného momentálne voľného predsedu politickej strany.

A čudujeme sa dodnes
 

Keď som si vypočula inauguračný prejav prezidenta Slovenskej republiky, prepadlo ma podozrenie, prečo u neho pracuje Ján Klepáč, ktorého politické zoskupenie sa celkom nezakryto hlásilo k Slovenskému štátu a jeho odkazu.

„Naša sloboda si vyžiadala veľké obete jednotlivcov, celých rodín a spoločenských skupín,“ deklamoval funkcionárskym hlasom novozvolený prezident. „Odporcovia fašistickej i komunistickej totality boli veľmi kruto postihnutí. Za svoju statočnosť platili slobodou i životmi. Obetiam  antifašizmu i komunistickej totality patrí aj v tejto slávnostnej chvíli naša úcta i vďaka, ale aj povinnosť zmierniť následky ich utrpenia,“ počula som.

„Dobre som počula,“ obrátila som sa na vedľa sediaceho kolegu neveriaco. „Obetiam antifašizmu patrí naša úcta a vďaka? Kto sú obete antifašizmu? Podľa logiky fašisti, nie? Takže tým vyslovuje nový prezident úctu a vďaku?

Čudovali sme sa spoločne.

Neskôr prezident vysvetlil, že išlo o preklep. Dosť nepríjemný, keďže išlo o reč, uvádzajúcu prvého muža do funkcie.
 

O inaugurácii s horúčkou (bez rešpektu)


Aký je, taký je, chvalabohu, že sa už nejaký dal zvoliť, povedal neznámy hlas ulice 2. marca 1993.

Zima sa trochu rozpustila, kopce špinavého snehu vyplazili jazyky, na vlhkom asfalte v priehlbinách černeli sa mláčky, ticho sa spúšťali čarbanice jarkov. Pred Redutou postávalo zo 30 či 50 ľudí, vytrvalých zvedavcov. Tajní legitimovali prichádzajúcich, nastavovali vypnuté hrude, keď niekto neporiadny (ako ja) napochytre nevedel nájsť pozvánku.

Šatniarky sa zvŕtali a prerážali parfumy dám ľudským potom,
ktorý si vychovane nikto nevšímal. Z kožuchov a zimníkov sa vylupovali páni v známych oblekoch, ktoré derú v parlamente (pohotový historik Anton Hrnko sa nechal poznať v odskúšanom „bledolila dvojraďáku“), ale i decentných smokingoch, ktoré sa tento rok po prvý raz objavili v našom novodobom kapitalistickom obchode. Pod hrdlami rozprestierali krídla motýliky, ale i klasické kravaty (prezident, predseda i podpredsedovia parlamentu). Dámy prevažne v tmavých tónoch, poslankyňa Mušková nevinne biela.

V čom prišli inaugurovať prvé dámy: pani Mečiarová pôsobiaca odovzdane a obetavo, tak akosi počestne a usilovne v čiernych šatách s úzkou siluetou, v ktorej vynikla jej štíhla postava. Kráčala na vysokých podpätkoch a trochu hrbila chrbát – „nenosí sa“, akoby sa bála dať najavo, že je pekná, aby si azda niekto nemyslel, že je to pre ňu dôležité. Keď je tu a nie v práci, tak je tu preto, aby bola oporou manžela. A keď tu už musí byť...

Pani Kováčova v čiernom
kostýme s bielym šálovým golierom kráčala dôstojne a primerane žene v jej postavení. Pozná svoju cenu a nesie ju dôstojne hrdo. Na pleciach sa jej ladne vlnia nadýchané plavé vlasy. Pohľad na ňu je prijemný, pôsobí mladistvo a kultivovane. (Neskôr, pri bezohľadnom snorení kamery, spozorujem akoby starecké  záchvevy úst. Môže to byť však rovnako dobre zlozvyk alebo potlačená nervozita.)

Z ostatných dám manželiek zaujme pani Černáková krasokorčuliarskym účesom – vyčesané vlasy zachytené ozdobnou zamatkou a dekorované bielym hrebienkom, ktorý kontrastuje s tmavými vlasmi, ale – ako neskôr zisťujem – ladí s bielym vlneným plášťom talianskych krásavíc. Pani Zlochová pôsobí učiteľsky upravene, pani Prokešová dievčensky a nenápadne, až tak nenápadne, že si ani nevšimnem, čo má na sebe.

Najsexi muž roka prichádza zavesený do svojej roztržito vyzerajúcej manželky s peknou tvárou ukrytou za rusými kučerami. I tak pôsobí dojmom, že jej je všade plno a že vždy je pripravená okamžite sa zapojiť. Tiež je oblečená.

Zo všetkých dám smotánky je najvzrušujúcejšia pani Nagyová (pretože provokuje fantáziu) ktorá tu ale nie je. Zazriem ju až pri odchode z inauguračného aktu. Ako vždy šarmantná, v tmavom kostýme s ozdobnými gombíkmi, obklopená neviditeľným múrom neprístupnosti. (Ej, musel by to chlap byť, čo by ju chcel dobyť!) Žensky bezočivo si všimnem detail, ktorý ju nesmieme poľudšťujena jednej nohe jej uteká spustené očko.

Všetci ministri sú tu s manželkami, iba minister zdravotníctva so starosťami. Bodaj by nie. Zo všetkých ohrozených ministrov to má najťažšie: kam by sa vrátil?

Ale aké tam najhoršie, zle už vraj Slovákom bolo. Tak to tvrdil vo svojom inauguračnom prejave prezident republiky. Vraj všetko, čo nás čaká, bude iba lepšie. Neviem, niektorí zas hovoria, že dobre už bolo – tí však nie sú a ani nebudú prezidentmi.

Po inaugurácii sa vezú na Hrad vybraní zástupcova občanov na všelijakých
modrých, oceľovo-strieborných, čiernych, bordových a iných autách, menej vybraní, ktorých už nemá rád skoro žiaden novinár, v autobusoch. Motor ako motor. Na Hrade sa nikým nemilovaní poslanci zapletú medzi ostatných hostí, ktorí postupne odchádzajú do predsiene. Prijatie u prezidenta má svoj harmonogram. Po vláde prídu na rad vybraní zástupcovia poslancov a potom ďalší a ďalší. Tí voľní si nakladajú, čo dom dal. Vo vyleštených skleničkách hroznový mok biely i červený, na striebre marinované kúsky lahodného mäsa, paštéty v košíčkoch z lístkového cesta, šunkovo-syrové dobošky, plnené vajíčka s kaviárom, ryba s citrónom, jelení gulášik, ešte teplá údená šunka, morčací šalát so šampiňónmi, džúsy a limonády, drobné kúsky sladkostí poliate cukrovou citrónovou, malinovou, pomarančovou polevou, hrozno, pomaranče, kivi, banány, jablká. Hostia s naloženými tanierikmi hľadajú kútik, kde by sa vyrovnali so svojou ľudskou potrebou. Niektorým totiž (nechcem menovať, ale poslankyni Ďurišinovej a poslancovi Ficovi) tak vytrávilo, že kým čakali na odchod spred Reduty, chceli zabehnúť do blízkeho bufetu zhltnúť niečo „na stojáka“. (Darmo je, na veži bije čas obeda, a aj tí nemilovaní sú len ľudia.) Doktor Bárány s vážnou tvárou odporúča kolegom „bufetiť“ vo výklenku Veľkomoravskej siene, odkiaľ je krásny výhľad do podhradia. „Tam si môžete tanierik aj položiť na výstupok muriva. Je to síce najstaršia časť Hradu, ale veď ho nepobrindáte,“ nezaprie svoj anglický humor.

Už nasýtení hostia recepcie začnú napĺňať druhú – spoločenskú časť stretnutia. Promenujú, všímajú si kto, s kým, o čom, a kto vôbec s kým, o čom, a kto vôbec s nikým, a kto len tak o ničom. Medzi striedmo konzumovaným vínom sa aj intenzívne pracuje. Poslanci KDH s pridruženými rozbehli akciu na odvolanie ministra zdravotníctva, ponáhľajú sa hasiť požiar, hoci medzi informovanými sa povráva, že iskierky vzplanuli dávno pred voľbami 92.

No kým odzvoní ustarostenému ministrovi, v Dóme sa chystá bohoslužba, slávnostné Te Deum za prezidenta. Bratislavčania nadávajú v zablokovaných uliciach, kým sa okolo nich nepreženie kolóna tých modrých, oceľovo-strieborných, čiernych a iných áut i autobusov, iní sa usmievajú, veď sa zase tak veľa nestalo...

Arcibiskup Sokol ladnými oblúkmi krúži vo svojej kázni ponad našu históriu, nebesky sladkým hlasom spieva a vysiela posolstvo občanom, že máme na čele nášho národa po tretí raz vlastného vodcu. Kto sú tí dvaja predchádzajúci – to si môže dosadiť každý sám... Arcibiskup vie svoje. My, napokon, tiež. Zbožný ľud tlieska, rozmýšľam, ako prijme tento módny svetský prejav v chráme Boh, a nevychovane, no neodbytne mi v ušiach znejú slová Krylovej pesničky (Kupčíci vyděšení, hledí do misálů...) Evanjelický biskup doktor Uhorskai sa na rozdiel od arcibiskupa neprihovára občanom. Modlí sa iba k Bohu za prezidenta a jeho (dobré) skutky. Prezidenti susedných štátov sledujú i prežívajú bohoslužby (čo si asi myslí ten, ktorý bol tu ešte donedávna tiež prezidentom?). V Sedmobrežnom kruhu Ríma rozospieva oficiálne lavice, len Peter Weiss s manželkou nemá zrejme na túto hymnu dobre vyvinutý hudobný sluch, ostatným sa od úst len tak kúdolí.

Slávnostný deň ukončujem zavesená na tyči v autobuse – je práve čas dopravnej špičky. Topánky mám načisto premočené a drkocem zubami.

Doma zisťujem, že som inauguráciu prežila pod vplyvom horúčky. Poznať to?

(Nové slovo bez rešpektu, 15. marca 1993)
Foto: Ivan Dubovský

 

Priemer: 4.8 (43 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama