Ako sa robia operné bulletiny

Zo svojich ciest po zahraničných divadlách si vždy prinášam bulletiny navštívených inscenácií. A horím závisťou nad ich kvalitou. Je pravdepodobné, že zahraničné operné divadlá na západ od nás majú podstatne lepšie finančné rozpočty a nemusia natoľko šetriť ani na takej zdanlivo okrajovej veci, ako je bulletin. Ale obsah bulletinu je zároveň aj svedectvom kultúry jeho zostavovateľov a jeho čitateľov. Je príznačné, že  autori sa vždy snažia zaradiť dielo do širšieho spoločenského a kultúrneho kontextu. Nechýbajú zdanlivo „mimooperné“ informácie, napríklad reprodukcie významných výtvarných diel alebo úryvky z klenotov literatúry viac či menej zviazané s operným dielom.  Takže divák, ktorý si bulletin prečíta, sa oboznámi nielen so zhudobneným príbehom (ako sa to skončí), ale dozvie sa veľa informácií o dobe vzniku diela, literárnej predlohe, o skladateľovi, ale aj o interpretoch súčasných a minulých inscenácií.

Plagát k predstaveniu v touluoskom Théâtre du Capitole.

Pozrime sa, ako vyzerá bulletin známej Gounodovej opery Faust (u nás kedysi uvádzanej ako Faust a Margaréta a v Nemecku zavše z úcty ku Goethemu bez mužského mena), inscenovanej v poslednej dekáde júna vo francúzskom Toulouse. Na úvod je prirodzene prehľad inscenátorov. Pokračuje sa krátkou štúdiou o rôznych interpretáciách faustovského mýtu (spomína sa Shakespearov konkurent Marlowe, z hudobno-dramatických verzií Berlioz, Gounod, Boito, Busoni). Na tomto mieste sa objavuje  ilustrácia ku Goetheho dráme Faust od francúzskeho romantického maliara Eugena Delacroixa. Nasleduje prehľad udalostí (politických, literárnych, hudobných a výtvarných) medzi rokmi 1828 (rok francúzskeho prekladu Goetheho drámy)  a 1878 (rok poslednej Gounodovej opery). Medzi trojjazyčne vyrozprávaný obsah diela umiestnili autori bulletinu Rembrandtovu skicu na tému Fausta. V ďalšej časti sú rozhovory s dvoma hlavnými inscenátormi: dirigentom Clausom Petrom Florom a režisérom Nicolasom Joelom. Medzi ne je vsunutá fotografia slávneho Signorelliho obrazu z Orvietskeho dómu (1504)) Posledný súd, ktorá korešponduje s témou zatratenia. Nasleduje štúdia o zrode opery, v ktorej sa napríklad dozvieme, že pôvodne (do roku 1862) boli recitatívy deklamované v próze, ako prijala dielo dobová kritika a tiež, že od roku 1869 dodnes sa opera v Paríži reprízovala 550-krát. Ďalej nájdeme v bulletine krátky portrét historickej postavy doktora Fausta (žil cca 1480 – 1541) a fotografiu herca zosobňujúceho Fausta vo filme slávneho režiséra nemej éry Wilhelma Murnaua. Od historickej postavy sa potom prechádza ku Goethemu uverejnením úvodného monológu Fausta zo spisovateľovej filozofickej drámy (v preklade francúzskeho spisovateľa Gérarda Nervala, bohéma a spoluautora viacerých románov Alexandra Dumasa st.). Bližšie k súčasnosti nás vovádzajú dva zábery z filmu René Claira Diablova krása (1950), v ktorom Fausta stvárňuje nezabudnuteľný Gerarde Philiphe a Mefista vynikajúci epizódkar Michel Simon. Bulletin sa konečne dostáva k hudobnej téme. Najprv je to spevácka typológia šiestich hlavných postáv príbehu, potom historický prehľad uvádzania tejto opery v Toulouse. Pred uverejnením celého libreta sú ešte vsunuté dve fotografie libretistov Gounodovej opery, ktoré zhotovil slávny druh bohémov a podporovateľ impresionistov Nadar. Záverečnú časť bulletinu tvoria podrobné curriculum vitae inscenátorov i zloženie oboch kolektívnych telies.

Je prirodzené, že takto koncipovaný bulletin osloví len erudovanejšieho operného návštevníka, ktorý aspoň čo-to vie o umení minulosti. To sa však dnes považuje skôr za zbytočnú záťaž. Len ten poznatok, ktorý dokážeme speňažiť, má vraj zmysel. A načo strácať čas získavaním „neužitočných“ vedomostí, keď ho môžeme minúť na bohapustú zábavu. Ó tempora, ó mores.

Ďalšie články: VLADIMÍR BLAHO