Reklama

Ako prekonať liberalizmus a súčasne ho nepopierať

Počet zobrazení: 2472

Príspevok Eduarda Chmelára „Liberalizmus je treba prekonať, nie popierať“[1] ma svojou ostrou kritikou programových téz a politiky strany Smeru ani kritikou názorov Ľ. Blahu nezaujal. Naznačené kritiky ma neoslovili, pretože s niektorými vecnými argumentmi E. Chmelára, či už voči strane Smer alebo aj voči názorom Ľ. Blahu, súhlasím a osobne som okrem ostrého tónu v kritike nič nové neobjavil. To, čo ma však zaujalo a nakoniec podnietilo k napísaniu príspevku, sú názory E. Chmelára, v ktorých vychádza za rámec bežnej kritiky našej politickej reality a prechádza do oblasti, povedané jeho slovami, „hodnotovej“ orientácie zameranej predovšetkým na liberalizmus a jeho vzťah k socialisticky orientovanej ľavici a socializmu.

Príspevok vo svojej „teoreticko-hodnotovej“ časti nie je jednoduchým čítaním. Nie je to vyvolané zložitosťou problematiky, ale používaním výrazov „liberalizmus“ a „socializmus“ vo významoch, ktoré nepatria k všeobecne akceptovaným významom daných výrazov. Problém s používaním uvedených výrazov nie je v samotnom význame ich použitia, ale v tom, že majú viacero všeobecne rozšírených významov a autor ani stručnou poznámkou neupozorňuje čitateľa na významy, v akých uvedené výrazy používa. Navyše, z daného kontextu ich význam nie je možné jasne vyčítať.

Čitateľ narazí na problém porozumenia už pri nadpise príspevku, ktorý požaduje prekonanie liberalizmu, alebo vyzýva k nemu, ale nie k jeho popretiu. Má sa prekonať liberalizmus ako ideológia alebo liberalizmus ako politika alebo ako systém hodnôt? A ako je možné niečo „prekonať“ a súčasne to samotným prekonaním nepoprieť? Ak napríklad prekonám chorobu, tak dosiahnuté zdravie je určite popretím choroby. Text celého príspevku nedáva explicitnú a jasnú odpoveď na výzvu prezentovanú v nadpise. Možno na to autor v návale kritiky Smeru a Blahu pozabudol. Na druhej strane sa v texte objavujú dve tézy, ktoré síce konštatujú, že „demokratický socializmus“ a „socializmus“ by mali byť „dovŕšením“ liberalizmu, ale každý iste chápe, že „dovŕšenie“ liberalizmu nie je jeho prekonaním a tak otázka, čím by mal byť liberalizmus prekonaný, ostáva stále otvorenou.

Po pozornejšom skúmaní textu je nakoniec možné nájsť pomerne prekvapujúcu odpoveď na výzvu danú v nadpise. Autor v jednej časti textu konštatuje: „Socialisti nikdy neboli antiliberálni, nepopierali (zvýraznil VM) liberalizmus, ale usilovali sa ho prekonať a rozvinúť (zvýraznil VM). Otázku boja socialistov s liberálmi necháme zatiaľ stranou. Pre nás je dôležité, že sa tu objavuje názor o „prekonaní“ liberalizmu. Mali by ho prekonať socialisti a to tak, že ho „rozvinú“ a súčasne ho „nepopierajú“. Otázkou je, akým konkrétnym spôsobom môžu socialisti rozvinúť a prekonať liberalizmus. Z následného textu, v ktorom autor tvrdí, že „sociálna demokracia má legitimitu len a len tam, kde je schopná vybojovať a zaručiť väčší rozsah práv a slobôd (zvýraznil VM) ako liberálna demokracia. Platí to aj pre radikálnu ľavicu“ vyplýva, že to, čím by mali socialisti, respektíve ich politická strana, sociálna demokracia, prekonať liberalizmus, je rozsah poskytovaných práv a slobôd. Požiadavka prekonania liberalizmu vyzdvihnutá v nadpise sa čo do obsahu redukuje na kvantitatívne rozširovanie práv a slobôd nad rámec tých, ktoré poskytuje liberálna demokracia.

Uvedené vysvetlenie dáva súčasne odpoveď aj na otázku, ako je možné liberalizmus prekonať a súčasne ho nepoprieť. Pointa je v tom, že kvantitatívne prekonávanie liberalizmu neustálym rozširovaním existujúcich práv a slobôd nie je jeho kvalitatívnou premenou.  Preto akékoľvek rozširovanie práv v liberalizme je síce prekonávaním jeho kvantitatívnych hraníc, ale nie jeho kvalitatívnych hraníc. Autor teda pod výrazom „prekonávanie“ chápe len kvantitatívne prekonávanie liberalizmu, ale nie jeho kvalitatívnu premenu. Kvantitatívne prekonávanie liberalizmu je tak spojené s kvalitou, ktorá rozširovaním nie je popieraná, je uchovaná.

Z daného kontextu je možno vyčítať nie len to, čo znamená prekonanie liberalizmu, ale aj to, v akom význame sa tu používa výraz liberalizmus. Výraz liberalizmus je tu použitý nie vo význame ideológie a ani nie vo význame politiky či hodnôt, ale vo význame „liberálnej demokracie“ ako systému práv a slobôd človeka.

Výsledok našej analýzy zmyslu tvrdenia o potrebe prekonať liberalizmus nás však privádza do sporu s iným tvrdením obsiahnutým v texte. Autor tvrdí, že „Historicky i filozoficky je socializmus možný len ako dovŕšenie liberalizmu“. Podľa vyššie skúmaného tvrdenia majú socialisti rozvinúť a prekonať liberalizmus. Avšak socialisti môžu svojou aktivitou nastoliť len socializmus, ale súčasne podľa poslednej citovanej tézy, socializmus nie je prekonaním liberalizmu, ale je možný len „ako dovŕšenie liberalizmu“. Takže tu máme spor, kde je na jednej strane tvrdenie, že socialisti by mali rozvinúť a prekonať liberalizmus, ale súčasne socializmus, ktorý by mali vytvoriť nie je prekonaním liberalizmu, ale len jeho dovŕšením. Tento spor, podobajúci sa na logickú kontradikciu, má však v rámci Chmelárových názorov svoje jednoduché riešenie.  

Tak ako sme už uviedli vyššie, pod prekonaním liberalizmu sa rozumie kvantitatívne prekonanie jeho práv a slobôd. Socializmus môže prekonať liberalizmu tak, že poskytne viac práv a slobôd ako liberalizmus. Ale súčasne platí téza, že socializmus nie je prekonaním liberalizmu, ale len jeho dovŕšením. Druhej téze je potrebné porozumieť tak, že socializmus kvantitou svojich práv prekonáva liberalizmus, ale čo do svojej kvality je identický s liberalizmom a predstavuje len akýsi najvyšší, liberalizmus „dovršujúci“ stupeň jeho vývoja. Socializmus v Chmelárovom podaní tak liberalizmus aj prekonáva aj neprekonáva, závisí od toho, či to skúmame z hľadiska kvantity alebo kvality. Autor črtu kvalitatívnej zhody socializmu a liberalizmu zdôrazňuje aj tvrdením, že: „Tam kde sa práva a slobody odstraňujú, nemôže byť o skutočnom socializme (zvýraznil VM) ani reči.“ Autorov „skutočný socializmus“ sa kvalitatívne zhoduje s liberalizmom, lebo všetky práva platné v rámci liberalizmu musí uchovať, ale súčasne sa kvalitatívne odlišuje od Marxovho socializmu. Ten, okrem iného, musí začať rušením liberálnych práv a slobôd súkromných vlastníkov výrobných prostriedkov, nakladať s nimi vo svojom súkromnom záujme a podriadiť ich spoločnému záujmu zjednotených indivíduí. Ak teda o „skutočnom socializme“ nemôže byť ani reči tam, kde sa nejaké práva a slobody odstraňujú, potom tento „skutočný socializmus“ je len vylepšeným kapitalizmom alebo, ako ho autor nazýva, liberalizmom. 

Chmelárova idea „skutočného socializmu“ alebo socialistického kapitalizmu však nie je nejakou vzdialenou víziou vývoja liberalizmu. Každý, kto pozornejšie sleduje „rozširovanie práv a slobôd“ v liberalizme, iste vie, že takýto „socialistický kapitalizmus“ tu máme minimálne od roku 2008, keď štát prostredníctvom štátnych dlhov, t. j. zadlžovania občanov zachraňuje zisky súkromných vlastníkov krachujúcich bánk alebo zisky vlastníkov veľkých podnikov, t. j. straty súkromných vlastníkov socializuje, premieňa ich na straty celej spoločnosti, ale ich zisky ponecháva súkromné. Ak však „skrachuje“ obyčajné  indivíduum, nedostane nič iné ako liberálnu almužnu, nazývanú životné minimum a liberál pre neho nemá iný výraz ako „luza“.

Pozrime sa teraz aj na iné aspekty prekonávania liberalizmu „skutočným socializmom“. Začneme najzákladnejším momentom prekonávania liberalizmu, t. j. otázkou rozširovania práv a slobôd. Autor vidí význam rozširovania práv a slobôd najmä v tom, že „Ľudské práva predsa rozširujú rozsah slobôd jednotlivca ...“ Pri zdôrazňovaní tejto „historickej“ úlohy liberalizmu je, v prípade Chmelára, skutočne pozoruhodné, že mu uniká jednoduchý fakt dostupný obyčajnej ľudskej skúsenosti, že rozširovanie práv a slobôd, teda rozširovanie právneho alebo formálneho priestoru pre slobodné konanie človeka nie je identické s rozširovaním jeho reálneho priestoru pre slobodné konanie. K reálnej slobode sú nutné nielen práva, ale aj materiálne prostriedky na ich realizáciu, ale tieto, ako je všeobecne známe, liberalizmus nerozdáva všetkým rovnako, tak ako rozdáva formálne práva. Preto nie je pravda, že „ľudské práva predsa rozširujú rozsah slobôd jednotlivca“. Práva, ktoré nám prináležia podľa zákona, nie sú automaticky aj zárukou ich reálneho naplnenia. Ak by to tak bolo, ako by potom mohol autor s takým dešpektom hovoriť o „zúrivej a zatrpknutej luze skrachovaných gamblerov, dlžníkov, opustených ľudí, žobrákov a stratených existenciách, ktoré sa prehrabávajú v odpadkoch“ a súčasne s jasnozrivosťou boha tvrdiť, že vedia, „že už nikdy nič nedostanú“? Či títo „stroskotanci“ liberálneho sveta plného „práv a slobôd“ nemajú všetky tie práva a slobody, ktoré má napríklad liberálna ľavica, „zhýčkaná meštiackym prostredím“? Na čo je im právo na dôstojný ľudský život a stovky ďalších práv, ak ich v liberálnej spoločnosti nemôžu realizovať? Zdôvodňovať to tým, že je to dôsledok ich osobnej chyby alebo neschopnosti, čo sú tradičné argumenty liberalizmu, by znamenalo zatvárať oči pred tým, že len na Slovensku je biedou ohrozených 640 tisíc ľudí[2]  a teda tu nejde o individuálne zlyhanie, ale o zlyhanie liberálneho systému práv a slobôd.   

Aby sa autor v otázke jeho téz o liberalizme zabezpečil voči kritike tých, čo stoja na pozíciách Marxa, tak sa púšťa do prekrucovania historických ako aj teoretických faktov. Voči nepravdivej téze v programovom dokumente Smeru, že „sociálna demokracia po celé svoje dejiny bojovala proti liberálom“[3], čo je, podľa Chmelára, obludnou demagógiou, sám kontruje prekrucovaním Marxovho učenia. Tvrdí, že „Karol Marx vítal liberálne revolúcie ako prejav historického pokroku a porážky despotizmu“. V prvom rade, Marx určite nevítal „liberálne“, ale buržoázne revolúcie, hoci buržoázne revolúcie oslobodzujú človeka spod priamej poroby feudála, neprinášajú mu nejakú definitívnu slobodu, ale len buržoáznu slobodu, slobodu ohraničenú mocou kapitálu. Nesloboda poddaného bola nahradená neslobodou námezdnej pracovnej sily. Buržoázne revolúcie nemôžu byť, podľa Marxa, ani prejavom „porážky despotizmu“, lebo dobre videl, že despotizmus osobnej moci feudála bol nahradený despotizmom „neosobnej“ moci kapitálu. Samotný termín „liberálna revolúcia“, ktorý používa Chmelár, je len abstrakciou od konkrétnych historických podôb revolúcií, abstrahujúcou od podstatných historických určení alebo obmedzení slobôd, ktoré so sebou prinášali. Žiadna liberálna revolúcia, ktorá by prinášala slobodu ako takú, neexistuje. 

Chmelár má určite pravdu, ak sa ohradzuje proti názoru, že sociálna demokracia „po celé svoje dejiny“ bojovala proti liberalizmu. Ak sociálna demokracia v niektorej krajine stála na pozíciách Marxových, tak nesporne liberalizmus ako politická sila buržoázie bola jej politickým nepriateľom, s ktorým bojovala o politickú moc, ale s ktorou sa sociálna demokracia súčasne spájala v boji proti spoločnému nepriateľovi. Napríklad proti feudálnym alebo fašistickým politickým silám. Na druhej strane, pokiaľ sa sociálna demokracia postavila za revizionistické princípy E. Bernsteina, K. Kautského a ďalších, t. j., jej cieľom nebolo revolučne premeniť buržoáznu spoločnosť na beztriednu spoločnosť, ale „evolučne“ dospieť k socialistickej spoločnosti, potiaľ s buržoáznymi stranami, liberalizmom nebojovala, ale kolaborovala. Politika našej sociálnej demokracie, strany Smer je toho jasným príkladom.

Pohľad do konceptu socialistickej spoločnosti, ktorá je v podstate len rozvinutou kapitalistickou spoločnosťou zavŕšime autorovou predstavou o subjekte, ktorý by mal túto premenu-nepremenu liberalizmu vykonať. Chmelár súhlasí s Blahom v tom, že jadro voličskej základne ľavicovej strany musí predstavovať jednoduchý pracujúci človek. Môže sa o takéhoto „jednoduchého pracujúceho človeka" oprieť „hodnotový“ politik? Podľa Chmelára sa „hodnotovo“ orientovaný politik môže spoliehať len na „racionálne uvažujúcich ľudí, ktorí vyznávajú určité emancipačné a vôbec humanistické myšlienky, lebo jedine tí ho podržia v ťažkých zápasoch proti systému – ak dokáže kultivovať ich myslenie“. Patrí teda trieda „jednoduchých pracujúcich ľudí“ k tým, čo vyznávajú „emancipačné a vôbec humanistické myšlienky“? Alebo sú súčasťou „frustrovanej spodiny“, na ktorú sa hodnotovo orientovaný politik nemôže spoľahnúť? A podľa štatistiky má k „frustrovanej spodine“ veľmi blízko 640 tisíc slovenských občanov žijúcich na hranici biedy. Či už „jednoduchý pracujúci človek“ patrí alebo nepatrí k „frustrovanej spodine“ isté však je, že nie je v „preklínanej liberálnej ľavici, zhýčkanej meštiackym prostredím, ale ešte stále schopnej zaútočiť na podstatu problému“, o ktorú sa hodnotový politik v boji proti „systému“ môže spoľahnúť. A podľa všetkého, najväčším hriechom súčasnej strany Smer, podľa Chmelára, je to, že sa vzdala liberálnych voličov „mienkotvornej zálohy“ vytvárajúcej „imidž“ strany, vzdala sa „klasického piliera sociálnej demokracie, ktorý je teraz zničený“.

V závere by som k danej téme pridal konštatovanie, že bez ohľadu na to, k čomu sa dopracuje strana Smer, neliberálne orientovaná časť ľavicových voličov chápe, že je potrebné hľadať vlastnú politickú platformu, ktorej by nešlo len o formálne rozširovanie práv a slobôd človeka, ale o jeho skutočnú slobodu. Toto však nie je možné dosiahnuť v rámci liberalizmu, aj keď úplný rozvoj, nie liberalizmu, ale buržoáznej spoločnosti je, podľa Marxa, nutným predpokladom dosiahnutia vyššieho stupňa spoločnosti, ktorou je komunistická spoločnosť .

Poznámky:
[1] http://poleblog.sk/liberalizmus-treba-prekonavat-nie-popierat/
[2]http://www.pluska.sk/regiony/zapadne-slovensko/kazdy-osmy-slovak-zije-chudobe-pokraji-biedy-ziju-300-eur-mesacne.html
[3] To, že ide o programovú tézu strany Smer tvrdím len na základe textu E. Chmelára, a nie preto, že by som uvedené tézy mal k dispozícii.

Priemer: 4 (8 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama