Reklama
Reklama

Ako kňazi vedia, čo presne čaká nebožtíkov

Život po smrti. Už o 30 rokov?
Počet zobrazení: 11574

„Chcel by som žiť večne,“ nezvyčajne otvorene mi povedal známy, keď prišla reč na to, prečo chodí do kostola.

Blíži sa Pamiatka zosnulých. Znova – ako to robili naši predkovia, a to dávno v predkresťanskom období – budeme v tomto ročnom období spomínať na nebohých blízkych. Mnohí z nás sa zamyslia nad vlastnou budúcnosťou. Nad istotou smrti a nad odvekým ľudským snom prežiť ju.

bosch_01.jpgPrísľub vzkriesenia je ústredným bodom kresťanstva. Bez neho by neexistovalo. Nemalo by veriacich. Nie každý to prizná, ale asi všetci si „chodením do kostola“ chcú vyslúžiť život po smrti. Prečo by aj nie?! Je to prirodzené... Príkaz prežiť je v nás zakódovaný na prvom mieste. Azda žiadna iná dogma však v kresťanských textoch nie je spracovaná tak prostoducho a protirečivo ako práve problematika „posledných vecí“.

Tak ako to je vlastne s prísľubom večného života? Čo o živote po smrti vedia kňazi?

Od úsvitu dejín bola smrť považovaná za neodvratnú súčasť života. Svojich blízkych rituálne pochovávali už neandertálci; svedčí o tom nález v kurdistanskom Šánidare spred zhruba 60 000 rokov. Jedna z kostier bola uložená na lôžku z kvetov... Smrť bola taká zákonitá, že v legendách sa jej často nevyhli ani bohovia. Ani pre nich ani pre bežných smrteľníkov však smrť nebola nešťastím. Nemal to byť totiž koniec, po ktorom už nepokračovalo nič. Smrť bola len prechodom z jednej existencie do inej. Spomeňme trebárs nález pozostatkov muža v Nazlit Chater-4 v Egypte, ktorého približne pred 35 000 rokmi pochovali s drahocenným pokladom – kamennou sekerkou vedľa hlavy. S cieľom aby sa ľahšie presekával tŕnistou cestou života po smrti.

Bežné ľudské poznanie vniká do podstaty problémov postupne. A nezaobíde sa bez prekonávania krkolomných prekážok či omylov. Príkladom môže byť základná jednotka hmoty. Meno atóm (malý, nedeliteľný) dostala v piatom storočí pred naším letopočtom. V našej civilizácii sa i v odborných kruhoch s problémami udomácnila až po vyše dvoch tisícročiach. Po čase vedci objavili, že atóm nie je ani najmenší ani nedeliteľný. Prešli ďalšie roky hľadania, protirečení, rôznych teórií. Dnes už žiak základnej školy operuje pojmami protón, neutrón, elektrón či kvark...

Inak to je v prípade náboženského „poznania“. To je výsledkom Božieho vnuknutia raz navždy! A má ešte jednu zásadnú vlastnosť: je neomylné! Napríklad Katechizmus katolíckej cirkvi, ale aj kresťanskí kňazi všeobecne nás ubezpečujú, že texty Biblie zjavil ľuďom postupne Boh. Tajomstvá mal začať odovzdávať starým Židom. Výskumy však dokazujú, že ak Boh texty niekomu „zjavil“, museli by to byť národy a kultúry, ktoré kresťania pohrdlivo nazývajú pohanskými. Najstaršie biblické predstavy o živote, o jeho zrode (a od nich odvodené predstavy o živote po živote) sú totiž prevzaté z ich mýtov. Neostalo iba pri tom. Starí Židia (a s nimi ich kresťanskí žiaci) ani po prevzatí „pohanských“ mýtov o vzniku života a ich prerobení na podmienky monoteizmu nemali ani len tušenie, čo ich čaká po smrti. Preto znova a znova načierali do predstáv okolitých „pohanských“ kultúr a obohacovali svoje náboženské pohľady o nové prvky.

Tak ako to bolo rozšírené v mezopotámskych príbehoch, aj príslušníci židovských kmeňov najskôr verili, že svet pozostáva z troch úrovní. Z „prízemia“, na ktorom žijú ľudia. Ďalej zo „suterénu“ – šeolu, kam po smrti odchádzajú všetci ľudia bez výnimky a kde žije časť bohov. A z „nadzemného podlažia“, ktoré je určené iba bohom.

Keďže podľa najstarších biblických textov mohli ľudia po smrti žiť iba v „suteréne“ – šeole, povedzme si najskôr o ňom.

Podľa biblistov sa v Biblii pôvodných jazykov vyskytuje slovo šeol alebo hádes (prvé slovo je hebrejské, druhé grécke a obe znamenajú podsvetie) viac ako 70-krát. Väčšinou boli prekladané ako peklo, čo nezodpovedá tomu obsahu, ktorý slovo peklo u nás získalo zásluhou kresťanstva (plamene, mučenie ľudí a pod.). Podsvetie malo byť síce temné miesto, kam nikdy neprenikol lúč slnka, beztvará rovina, kde sa zhromažďovali ľudia po smrti, ale žiadne trápenie. Ich postavenie tam mohlo byť určené počtom synov, úrovňou pohrebného obradu, pripomínaním si nebožtíka pozostalými a pod. Z Biblie sa napríklad dozvedáme, že niektorí si v šeole v porovnaní so životom pred smrťou polepšili. Veď aj Jób bedáka: „Prečože som sa nenarodil mŕtvy, nezahynul som, len čo som vyšiel z lona matky? ...Veď teraz by som nerušene ležal, spal a odpočíval... Všetkým väzňom tam dajú pokoj, nepočujú hlas dozorcu. Je tam malý aj veľký; a otrok je slobodný od svojich pánov.“ (Job 3, 11-19)

bosch_1a.jpgPrečo sa kráľ prosil vyvolávačke duchov

Detaily o podsvetí síce neboli známe – ako by aj mohli byť, keď zo šeolu nebolo návratu –, ale starí Židia, vyznávači kultu predkov, „vedeli“ o ňom pomerne veľa. Máme možnosť presvedčiť sa o tom v Biblii. Tak napríklad Prvá kniha Samuelova. Dvadsiata ôsma kapitola hovorí o tom, ako sa kráľ Saul pred významnou bitkou s Filištíncami potreboval poradiť. Samozrejme, s niekým z predkov. Dal teda z podsvetia vyvolať ducha proroka Samuela.

Pár pochopených biblických riadkov povie viac ako obsiahla prednáška. Čitateľ, ktorý pozná historické súvislosti, vie, že autori opisujú ťažké obdobie, v ktorom Židia – ak chceli prežiť – potrebovali radikálne posilniť jednotu rozdrobených kmeňov. Vládnuce elity preto násilím potierali dovtedy rozhodujúci kult predkov a formovali kult jedného národného boha. Jahveho. Boha s veľkým B. Plasticky to zobrazuje aj spomínaná Samuelova kniha. Vyvolávačka duchov z Én Dóru sa pred zamaskovaným Saulom obáva priznať k vyvolávačstvu (k uctievaniu predkov) s poukázaním na kráľov prísny zákaz tejto činnosti. A, samozrejme, Saul ju nemôže spod zákazu oslobodiť, lebo by sa musel priznať, že za zákazom vyvolávania predkov z podsvetia stojí on.

Z rozprávania sa dozvedáme, aké predstavy o stave po smrti mali starí Židia pred potlačením kultu predkov a zavedením kultu Jahveho. Zo spomínanej kapitoly vyplýva, že s podsvetím mohli komunikovať iba niektoré vyvolené bytosti (inak by sa kráľ žene neprosil), že nebožtíci mali v podsvetí poslednú ľudskú podobu (aj vyvolaný Samuel bol starec), že si zachovali v pamäti život hore na zemi, ba dokonca vedeli, čo sa stane v budúcnosti...

Spomínané riadky „zjaveného a svätého textu“ písali autori niekedy v siedmom storočí pred naším letopočtom. (Potvrdzujú, že ešte v tomto období Židia vyznávali kult predkov, hoci podľa iných tvrdení Biblie sa už veľa storočí mali klaňať monoteistickému Bohu.) Príbeh vznikal v čase, keď Asýrska ríša prepadla a pokorila vyspelejšie severné židovské kráľovstvo, keď utečenci odtiaľ posilňovali chudobnú južnú časť formujúcej sa židovskej pospolitosti a keď v tejto súvislosti Jeruzalem ako perspektívne hlavné mesto vycítil príležitosť. Hlavnou metódou, vďaka ktorej sa mal zrodiť silný národ pod jeruzalemským vedením, bolo vytvorenie, vymodelovanie monoteistického národného boha. Všetko ostatné – všetko, čo bránilo realizácii tejto myšlienky – či už to bol kult predkov alebo v severnej časti Izraela postupne sa udomácňujúci kult boha Elohima – muselo ísť bokom. Neprekážať, nesťažovať cestu k cieľu.

Teda nie juhoizraelský Jahve – Boh si vyvolil svoj národ, ale naopak: kňazi stvorili Boha podľa svojich potrieb. Vzápätí pred vytvorenou predstavou okázalo padli na kolená a postupne k tomu donútili zvyšok národa.

Ak mŕtvi predkovia mali do reformy postavenie blízke bohom, po nej stratili všetko. Strata však postihla aj ľudí ešte žijúcich „na prízemí“. Uvedomili si, že raz aj oni budú v takej pozícií, v akej sú teraz ich predkovia. Človek je sebec. S ubúdaním úcty voči nebožtíkom preto u nich úplne prirodzene rástla obava, čo s nimi bude po smrti. Už nemali byť odpočívajúcim tieňom, ktorý vie, čo bolo, je i bude a ku ktorému sa potomkovia budú modliť a vzývať ho. Mali sa dostať na vedľajšiu a nejasnú koľaj, upadnúť do zabudnutia. Budú bezvýznamným ničím. To teda nebola príťažlivá budúcnosť...

Osudové sa ukázali kontakty s Perziou (Židia sa ocitli pod jej nadvládou).

Okupanti vyznávali zoroastrizmus, náboženstvo staršie a rozvinutejšie ako dovtedajší judaizmus. Symbolom najvyššieho zoroastrijského boha dobra Ahura Mazdu, otca svetla a poriadku, bol oheň. Jeho protipólom bol Angra Mainu, pôvodca deštrukcie a temnoty. Úlohou každého človeka potom malo byť kráčať životom tak, aby víťazilo svetlo a bola potláčaná temnota. Po smrti každú dušu zvážili traja sudcovia a stanovili, či ju krásna panna odprevadí mostom do Domu piesne a svetla, alebo stará čarodejnica do temnoty a bezútešnej pustiny v jame. To sa zdá ako čosi, čo nám je dôverne známe. Z kázania v kresťanských kostoloch, ale trebárs aj z Božskej komédie Danteho Alighieriho. Áno, môže nám to pripadať známe, ale zdanie klame... Učenie starých Protoiráncov totiž bolo oveľa radostnejšie a ľudskejšie ako neskoršie učenie kresťanov. Veď zoroastrijský oheň je symbolom svetla, radosti a nádeje, zatiaľ čo kresťanstvo ho pretvorilo na prostriedok múk. Zoroastrizmus, o ktorom kresťanskí autori písali ako o zlom a „primitívnom pohanskom učení vyznávačov ohňa“, síce očakával, že dobrí a zlí pôjdu po smrti oddelenými cestami, Ahura Mazda však nakoniec má získať konečné víťazstvo a všetci budú spasení. V protiklade k tomu láskyplné kresťanstvo sa rozhodlo posielať veriacich do pekla, o ktorom rímsky biskup Benedikt XVI. ešte aj v tomto tisícročí povedal: „peklo skutočne existuje a je  v e č n é “ (posledné slovo zvýraznil autor).

bosch_2.jpgRozpad jednoliateho Božieho tvora

Porovnaním učenia Protoiráncov s učením Benedikta XVI. sme však urobili príliš veľký skok v čase. Zoroastrizmus zasiahol tak významne do judaizmu a neskôr i do učenia kresťanov, že musíme o ňom povedať ešte aspoň pár slov. Nevyhnutné je rozšifrovať minimálne obrovský „vynález“ nazvaný urván, teda duša.

Čitateľ zrejme v texte zaregistroval, že traja zoroastrijskí sudcovia vážili dušu. Pravdepodobne ho však zaujal dej váženia, menej už predmet tejto činnosti – slovo duša. Lebo slovo duša je v dnešnej slovnej zásobe také všedné... Iné to bolo u Židov v šiestom storočí pred naším letopočtom.

Duša (hebrejsky nefeš resp. grécky psyché) sa síce v Biblii spomína viackrát, ale v inom význame, ako ju vnímame dnes. Napríklad v knihe Genesis sa píše: „A Hospodin Boh utvoril Adama, človeka, vezmúc prach zo zeme a vdýchol do jeho nozdier dych života, a človek sa stal živou dušou.“

Prvé biblické texty používali slovo duša vo význame, v akom ho ešte nedávno chápali naši predkovia. Na označenie života – protikladu neživotnosti, nehybnosti. Napríklad keď náš predok chcel povedať, koľko obyvateľov mala ich obec, povedal: dedina čítala dvesto duší. Mal na mysli dvesto žijúcich ľudí. Tvorov. Bytostí. (Autori Biblie do počtu duší zahŕňali aj zvieratá.) Podľa prvých textov Biblie, podľa toho, čo autorom textov mal vnuknúť Boh, bol človek jednoliaty, nedeliteľný. Neskladal sa z dvoch častí – z tela a duše. Jednoducho človek bol duša (rovnako tak zviera). Výrečne to je povedané v Mojžišovej knihe: „No, vašu krv vo vašich dušiach budem vyhľadávať...“ (1M 9, 5 – preklad Roháček) Ako vieme, podľa dnešného chápania tohto pojmu, duša krv nemôže mať...

V protiklade k starozákonným textom „pohanský“ zoroastrizmus učí, že človek sa skladá z tela a z duše. Pri smrti sa od seba oddelia. Jedného dňa sa však opäť spoja a kompletný človek znova – tentoraz už večne – bude žiť na obnovenej a očistenej zemi. Protoiránci starostlivo zabezpečovali, aby z tiel mŕtvych zostali iba čisté kosti. Nebožtíkov vystavili vtákom, slnku a dažďu, až kým kosti neboli úplne vyčistené a bielučké. Potom ich pozbierali, dali do špeciálne na to určených truhlíc a uskladnili. Takto kosti čakali na deň D – na znovuspojenie s dušou. I v dnešnom Iráne (malo by tam žiť asi 30 000 vyznávačov zoroastrizmu) ešte existujú pohrebné veže mlčania, v ktorých sa kosti uskladňovali, hoci bývalý šach Rezá Pahlaví ich ďalšie napĺňanie svojho času zakázal.

Keď toto všetko Hebrejci videli a počuli, aj oni chceli žiť večne a pod slnkom, nie kdesi v temnote. 

Preto v šiestom storočí pred naším letopočtom sa do biblického diela Ezechiel dostáva: „... Hospodin ... zložil ma do stredu údolia, ktoré bolo plné kostí ... nastal šum a hrkot a kosti sa približovali jedna k druhej. Videl som, že boli na nich šľachy, i mäso narástlo a zvrchu ich potiahla koža; ale duch v nich nebol... Takto vraví Pán, Hospodin: Duch, príď od štyroch vetrov a dýchni na týchto pobitých, aby ožili. Keď som prorokoval, ako mi prikázal, vošiel do nich duch, ožili a postavili sa na nohy. Bol to veľmi veľký húf.“

Mimo témy dodajme, že ani nasledovníci Mohameda nechceli byť pozadu a v súre 75 preto stojí: „Nazdáva sa človek, že nedokážeme zhromaždiť jeho kosti? Veru, dokážeme poskladať aj končeky jeho prstov.“

Svedectiev, odkiaľ židia či kresťania brali rozumy o živote po smrti, je viac. Siahnime po novozákonnom podobenstve o chudákovi Lazárovi a boháčovi (Lk 16, 19-31). Katolíci ho považujú za jedno z najvýznamnejších svedectiev o existencii pekla. Píše sa v ňom: „... Ten chudák umrel a anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. Potom v pekle v mukách pozdvihol oči a zďaleka uzrel Abraháma a Lazára v jeho lone. I zvolal: Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň konček prsta vo vode a ovlaží mi jazyk, lebo sa v tomto plameni hrozne trápim. No Abrahám odpovedal: Syn môj, rozpomeň sa, že ty si za svojho života dostával všetko dobré a Lazár zasa zlé. Teraz on sa tu teší a ty sa trápiš.“ Príbeh v skutočnosti, podobne ako spomínané Danteho dielo, ani tak nepotvrdzuje existenciu pekla (je to vec prekladu), ako predovšetkým prezrádza, z akých prameňov čerpali kresťanskí autori pri písaní o živote po smrti, ako ich menili, prispôsobovali a – ako málo o téme vedeli. Vieme predsa, že kresťania predostierajú raj a peklo ako protiklady. Obsahom, ale aj umiestnením. Naopak, predchádzajúce „pohanské“ náboženstvá vnímali miesto posmrtného pobytu ľudí ako jeden priestor rozdelený na viacej menších oddelení. Pričom nebožtík z jednej „kobky“, z jedného podsystému mal vidieť do iného uzatvoreného podsystému. Tak ako sa videli boháč a Lazár.

Ako by toho nebolo dosť, o ukončenie nazerania kresťanov na človeka ako na celistvú Božiu bytosť, o rozdelenie tvora na dve časti sa definitívne a bez akýkoľvek kompromisov postaral ďalší „pohan“. Platón.

Azda nikto iný dovtedy neformuloval myšlienky o konci života a o nesmrteľnosti duše tak dôvtipne, ako to Platón urobil v diele Faidón. (Hoci miestami smrť tak zľahčuje, ba oslavuje, až slabšie povahy môže zvádzať k samovražde...) Platón tak bezkonkurenčne opantal čitateľov, že o niekoľko storočí neskôr mu bezvýhradne uverili aj kresťanskí filozofi Origenes a Augustín. Definitívne opustili vlastného Boha a do kresťanstva naplno zapracovali grécku pohanskú predstavu o nesmrteľnosti duše.

Nesmrteľnosť duše môže mať viacero podôb. V rámci hľadania zdrojov, z ktorých kresťanskí autori čerpali pri formulovaní svojho „poznania“ života po smrti, si všimnime reinkarnáciu.

Dnes sa zdá akoby kresťanstvo a uznanie reinkarnácie boli dva rôzne póly. Veď kresťania veria, že majú len jeden pozemský život a že na základe viery v Krista môžu byť spasení; prekonajú dedičný hriech a budú žiť v raji – v stave večnej blaženosti. Naopak, učenie o reinkarnácii vedie k tomu istému cieľu úplne inou cestou. Zjednodušene povedané, predpokladá, že človek sa rodí opakovane, počas života si svojimi skutkami zvyšuje hodnotu (alebo zlými skutkami si ju znižuje) a po zmysluplnom prežití niekoľkých životov sa môže prepracovať k oslobodeniu – ku stavu večnej blaženosti.

Uvedené cesty k blaženosti sa dlhý čas nevnímali ako protiklady. Reinkarnácia bola vážnou témou prvých kresťanských autorít. Dostala sa aj do Nového zákona. Mala by teda byť zjavená. Môžeme sa o tom presvedčiť v Evanjeliu podľa Matúša alebo v Evanjeliu podľa Jána. V prvom zo spomínaných textov autori v úvode sedemnástej kapitoly oživujú už potlačený kult predkov a potom spomínajú reinkarnáciu. Dozvedáme sa, že Ježiš vzal pár blízkych na vrch, kde vyvolal Mojžiša a Eliáša a rozprával sa s nimi (inšpirácia zo starozákonného kultu predkov). Učeníci sa ho následne mali opýtať: „Prečo... zákonníci hovoria, že najprv musí prísť Eliáš?“ Ježiš vraj odpovedal: „Áno, Eliáš príde a všetko obnoví. Ba, hovorím vám, že Eliáš už prišiel, a nespoznali ho, ale urobili s ním, čo chceli. Takisto bude od nich trpieť aj Syn človeka. Vtedy učeníci porozumeli, že im hovoril o Jánovi Krstiteľovi.“ Povedané inak: Eliášov duch sa reinkarnoval do Jána Krstiteľa.

Podobne uvažovali aj kresťanskí literáti píšuci pod menom Ján. V deviatej kapitole pripúšťajú reinkarnáciu takto: „Ako šiel, zbadal človeka slepého od narodenia. Jeho učeníci sa ho opýtali: Rabbi, kto zhrešil, že sa narodil slepý? On, či jeho rodičia?“ Učeníci (resp. autori evanjelia) pri formulovaní otázky vychádzajú z teórie reinkarnácie. Veď ak slepý teoreticky mohol zhrešiť ešte pred narodením, mohlo to byť len v predchádzajúcom živote...

Reinkarnácia (prvé zmienky o nej sú v staroindických literárnych dielach písaných v sanskrite) sa v rámci kresťanstva rozvíjala až do šiesteho storočia a nechýbalo veľa, aby v ňu verili i dnešní kresťania!

Kto sa najviac zasadzoval za zavedenie reinkarnácie v kresťanstve? Už spomínaný Origenes, prvý významný a všeobecne uznávaný kresťanský teológ. Jeho myšlienky zásadne ovplyvňovali kresťanstvo až do polovice šiesteho storočia „dovolene“ a ešte dlho potom, ako oficiálne vykričaného heretika a vydedenca, „nedovolene“. Tvoril v prvej polovici tretieho storočia a až do nástupu svätého Augustína začiatkom piateho storočia, teda zhruba dvesto rokov po jeho smrti, nemalo kresťanstvo Origenovi rovnocenného mysliteľa. Mal všetky predpoklady na to, aby ho katolícka cirkev vyhlásila za svätého. Rozhodne väčšie ako väčšina z tých, ktorí to „šťastie“ mali, veď mnohí sú hromadní vrahovia, mnohí ani neexistovali atď. Na rozdiel od nich Origenes ako prvý systematicky podchytil kresťanskú vierouku. Reinkarnácia bola iba čiastkou jeho diela. Bol hlboko veriaci. Pochádzal z takej rodiny. Celý život prežil v období prenasledovania kresťanov. Jeho otec zomrel mučeníckou smrťou, Origenes bol pre vieru na sklonku života tiež v žalári a mučený. Bol vzdelaný a na rozdiel od väčšiny spolubratov mal úctu k antickým vedám. Bol tolerantný. Učil aj nekresťanov a dal im na výber, či sa nechajú pokrstiť. Okolo roku 220 prednášal napríklad na dvore cisára Severa Alexandra (na pozvanie jeho matky). Mal smolu v tom, že po jeho smrti sa kresťanstva chopili manipulátori moci a vytvorili z neho štátne náboženstvo. Prvý krok k tomu urobil „pohanský“ cisár Konštantín, riadiac sa výrokom „Ako cirkevný zákon musí platiť to, čo chcem ja!“ Kresťanská teória už potom nebola výsledkom teologických dišpút, ale stala sa nástrojom diktátorov na ovládanie ľudí a spravovanie štátov. Origenes sa stal obeťou boja medzi jednotlivými štátnokresťanskými biskupmi a úsilia cisárov upevniť ríšu. Konštantínopolský koncil roku 553, presne 300 rokov po Origenovej smrti, jeho učenie zakázal, filozofa vyhlásil za heretika a preklial.

Zápas s reinkarnáciou prebieha v kresťanstve dodnes. Jej oponenti napríklad na citovanú otázku učeníkov o pôvode slepoty žobráka z Evanjelia podľa Jána reagujú, že Ježiš neakceptoval „reinkarnačné“ východisko otázky, ale dal ho na pravú mieru odpoveďou na ňu: „Ani on, ani jeho rodičia nezhrešili, ale stalo sa to preto, aby sa na ňom zjavili Božie skutky.“ Následne Ježiš podľa evanjelia slepého žobráka vyliečil. Oponenti reinkarnácie preto tvrdia: „Nemoc tohto človeka je na to, aby Boh ukázal svoju moc a lásku k najbiednejším.“ (Citát pochádza z internetového výkladu oponenta prítomnosti reinkarnácie v Novom zákone.) Lenže Origenes práveže viac ako väčšina kresťanov veril v Božiu dobrotu a usiloval sa nájsť odpovede na otázky, prečo sa jeden človek rodí zdravý a iný chorý, prečo je jeden bohatý a druhý otrok. Nezaujímal sa len o slepca z biblického príbehu, ale o všetkých postihnutých okolo seba. Nuž a drvivú väčšinu z nich Ježiš na rozdiel od literárnej predstavy nevyliečil, neukázal na nich Božiu moc a lásku k najbiednejším. Origenes sa hrozil toho, že by Boh mal byť zlý, keďže priveľa ľudí nechal trpieť i celý život (slepých, hluchých, bez nôh či rúk; chudobných od narodenia, živoriacich a nakoniec zomierajúcich od hladu a podvýživy). A na opačnej strane nechal hromadiť bohatstvo až do absurdných rozmerov... Ak osudové rozdiely nie sú určené rozdielnosťou duší, domnieval sa Origenes, potom by sme museli predpokladať, že sa to deje náhodne a bez pravidiel, čo by nám neumožňovalo veriť, že svet stvoril Boh a že je riadený jeho prozreteľnosťou. Rovnako by sme nemohli očakávať, že Boh bude súdiť každého z nás...

Origenovo uvažovanie má železnú logiku a, ako bolo povedané, vychádza z lásky a úcty k Bohu, z viery v jeho dobrotu. Preto sa aj dnes mnohí veriaci spontánne zamýšľajú nad závislosťou šťastia či nešťastia v živote od svojich skutkov v možnom predchádzajúcom živote. Nepoznajúc, že v očiach cirkvi páchajú hriech, že sa vystavujú nebezpečenstvu kliatby. Čitateľ nech si sám urobí názor na niekoľko storočné pripúšťanie reinkarnácie v kresťanstve, na jej akceptovanie či neakceptovanie. Faktom však je, že nechýbalo veľa a reinkarnácia – dnes potieraná heréza – sa mohla stať pevnou a nemennou súčasťou kresťanskej vierouky. Nebyť spoločenských vírov v živote Rímskej ríše, bola by zjavená!

bosch_3.jpgMojžiš, Jákob a ďalší vylúčení z raja

Komu a čomu teda veriť? Ktorým „zjaveným“ textom, keď sú také protichodné a keď vieme, ako vznikali? (Podľa katolíckeho učenia majú byť zjavené aj tvrdenia svätých, napríklad i spomínaného Augustína.) Okrem nadhodených otáznikov je mnoho ďalších. Je raj záhrada? Existuje aj dnes na zemskom povrchu a vyvierajú tam rieky, ako tvrdili svätí? Alebo spolu s peklom sú v podzemí? Sú to protiklady, alebo tvoria jeden celok? Ako je to s katolíckym vynálezom zvaným očistec? A v otázkach by sa dalo pokračovať...

Ak prví – už aj kresťanskí – autori chápali peklo len ako obraz, postupne v tvorbe ďalších kresťanských teológov prevládol až sadistický prístup. A skoršie („ľudomilné“) názory (napríklad Origenovu teóriu, že dobro premôže aj diabla, ktorá bola blízka zoroastrickej predlohe) vyhlásila katolícka cirkev za kacírstvo. Ako inak než sadistické detaily však nazvať trebárs tvrdenie svätého Augustína: „Peklo, ktoré sa nazýva aj jazerom ohňa a síry, bude skutočným ohňom a bude trýzniť telá zatratených, či už ľudí alebo diablov – pevné telá prvých a vzdušné telá druhých. Keby aj ľudia mali telá rovnaké ako duše, aj tak budú... spojené s ohňom, aby mohli prijať bolesť bez toho, aby prišli o život. Jeden oheň bude stačiť obom.“ Alebo ako nazvať očakávanie svätého Tomáša Akvinského: „zatratení budú prechádzať z najprudšieho tepla do najprudšej zimy bez toho, aby v nich došlo k nejakému osvieženiu“? A mnohí ďalší „svätí muži“ vymýšľali najrôznejšie muky, ktoré ľudí v pekle čakajú.

Kresťania v úsilí ovládnuť svet, podriadiť si ho hrozbami a dať mu jednotnú tvár, vydedili z raja vlastných predkov, na učení ktorých svoju vieru stavali. Autori Evanjelia podľa Jána dali zhruba tri-štyri generácie po literárnej smrti Ježiša Nazaretského Kristovi do úst tieto dve podmienky: „Amen, amen, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva.“

Požiadavka mala urobiť z kresťanov výnimočnú skupinu a pritiahnuť k ich rituálom čo najviac nových veriacich. Keďže sa pre vec usilovali získať predovšetkým svojich židovských spolubratov, z procesu ďalšieho života po živote cieľavedome a plánovite vylúčili aj spoločných židovských predkov.

Pritom z kresťanov už (dokonca ani len podľa legiend) nikto nemal takú skúsenosť ako napríklad starozákonný Jákob, ktorý – ako vieme z Biblie – mal s Bohom zápasiť a dokonca zvíťaziť! Ako tvrdia autori pod pseudonymom Mojžiš: „Jákob zostal sám a tu s ním ktosi zápasil, kým nevyšli zore. Keď videl, že ho nepremôže, poranil mu bedrový kĺb... Povedal: Pusti ma, lebo už vychádzajú zore. Jákob odpovedal: Nepustím ťa, kým ma nepožehnáš. Ten sa ho spýtal: Ako sa voláš? Odpovedal: Jákob. Ten povedal: Už sa nebudeš volať Jákob, ale Izrael, lebo si zápasil s Bohom i s ľuďmi a zvíťazil si.“ (1M 32, 25-29)

Mojžiš mal byť inak ďalší smrteľník, ktorý sa dostal do bezprostrednej blízkosti Boha a uspel. Malo sa tak stať napríklad pri preberaní dosky s Božími prikázaniami.

Mojžiš, Jákob a mnohí ďalší hrdinovia mali byť podľa biblických rozprávaní Bohu takí blízki! Ale len do istého času. Kresťanskí autori ich zo života po živote surovo vyhodili. Stanovením dvoch uvádzaných podmienok v Evanjeliu podľa Jána. Kresťania z konca prvého storočia tak v úsilí nakresliť novú štartovaciu čiaru odstrihli od Boha a od možnosti dostať sa do raja všetkých patriarchov, ba všetkých „nepokrstených“ v ľudskom rodokmeni od čias Jána Krstiteľa spätne až po Adama. Ešteže Abrahám, ako sme citovali Lukáša, je vraj v raji. Alebo nie je? Dopriali by sme mu pobyt v tejto záhrade rozkoší, ale ľudská žičlivosť mu nepomôže... Veď z iných Bohom zjavených textov (podpísaných pseudonymom Mojžiš) vieme, že „Abrahám sa dožil stosedemdesiatpäť rokov; potom skonal... a bol pripojený k svojmu ľudu“. Vieme aj to, že Abrahámov ľud sa „nenarodil z vody a Ducha“, teda nebol pokrstený podľa kresťanských tradícií, a preto nemôže byť v raji. V závislosti od toho, v čo verili Mojžiš a ďalší proroci, by ľud i Abrahám mohli byť len a len v šeole – podsvetí. Lukáš síce tvrdí čosi iné, je to však dané tým, že keď autori píšuci pod týmto pseudonymom tvorili „svoje“ sväté texty, tak ešte nemohli tušiť, že iní autori – tí, čo sa podpíšu ako Ján – dajú vo „svojich“ svätých textoch Ježišovi do úst citované dve podmienky. (Medzi napísaním spomínaných dvoch evanjelií uplynulo niekoľko rokov a autori „konkurenčné“ texty zrejme nepoznali.)

Obhájiť takéto zaobchádzanie s predkami bolo v podmienkach antiky neprijateľné. Kresťania vyzerali v očiach okolia ako barbari najhrubšieho zrna. Uvedomiac si to, začali tvoriť také diela ako apokryfné Nikodémovo evanjelium. V ňom autori detailne vykreslili Ježišovo zostúpenie do pekla a vyslobodenie známych židovských dejateľov. Dialógy medzi Satanom, Hádom, Adamom, Dávidom, Izaiášom, Henochom, Jánom Krstiteľom, Kristom a ďalšími biblickými postavami sú však také detinské, že zosmiešnenie a opovrhnutie antickým spoločenstvom mohli len prehĺbiť, nie zmenšiť. Cirkev ich preto medzi zjavené texty nikdy neprijala...

Problém sa síce nevyriešil, v konečnom dôsledku však masy veriacich až tak nezaťažoval. Ukázalo sa, že ľudí ani tak nezaujímalo, kde je Adam, kde sú proroci a patriarchovia. Problém spôsobovalo, kde sú ich vlastné deti, ktoré zomreli skôr, ako ich kňaz stihol pokrstiť. Súčasník si ani neuvedomuje, že takýchto prípadov bolo v minulosti veľké množstvo...

bosch_4.jpgHľadá sa východisko pre duše nepokrstených detí

Už z predchádzajúcich príkladov by mohlo byť zrejmé, ako kresťanské cirkvi „jednoznačne a objektívne vedia“, čo nasleduje po živote. Všimnime si ešte, ako vážne katolícka cirkev berie vlastné „objektívne a zjavené poznanie“. Dobre sa to dá ukázať práve na príbehu detičiek, ktoré sa nedožili krstu.

Svätý Augustín z Hippa, jeden z najväčších a najuznávanejších katolíckych mysliteľov všetkých čias, videl problém nepokrstených detí úplne jednoznačne. V dôsledku prvotného hriechu sú v stave večného zavrhnutia v pekle! Učenie potvrdila aj synoda v Kartágu (roku 418) a ďalšie vysoké autority katolíckej cirkvi.

Keďže rodičia a skutočne dobrí ľudia mali o duše detí čoraz väčšie obavy a tie vyvolávali v cirkvi nežiaduce vibrácie, katolícki myslitelia po čase vymysleli limbus infantium. Malo ísť o akési špeciálne miesto v pekle, určené práve pre nepokrstené deti. Boli síce v pekle, ale v pekle so zvláštnymi pravidlami. Mali byť potrestané, ale zase nie až tak exemplárne ako iní hriešnici. Hoci aj tu panovala nejednota. Niektorí teológovia tvrdili, že nepokrstené deti budú smútiť nad stratou blaženého videnia Boha. Svätý Tomáš Akvinský to poprel, lebo „nepokrstené deti nemôžu smútiť nad stratou dobra, ktoré nepoznali“.

Úsilie dobrých ľudí nenachádzalo v katolíckej cirkvi jednoznačné pochopenie. Naopak. Víťazstvá slávilo negativistické učenie sv. Augustína a závery synody v Kartágu. Ich rozsudky potvrdilo množstvo ďalších katolíckych autorít. Podľa kritérií cirkvi to už malo byť neomylne (podľa katolíkov stoja všeobecné koncily vo vážnosti hneď za kanonickými knihami). Názor sv. Augustína potvrdil aj Druhý lyonský (všeobecný) koncil roku 1274, následne Florentský koncil v rokoch 1438 – 1445. Na oboch sa totiž účastníci podpisujú pod rozhodnutie, že deti ostávajú v pekle naveky! Niet inej možnosti. Bodka.

Menili sa však veriaci. Predovšetkým veriaci vo vyspelých krajinách v posledných rokoch už nie sú takí zakríknutí ako trebárs v stredoveku (alebo u nás i dnes) a neprijímajú tvrdenia cirkvi ako rozhodnutia Boha. Ak v stredoveku vnímali limbus ako „pomoc cirkvi“ nevinným deťom, koncom dvadsiateho storočia aj tento ústupok chápali ako nespravodlivosť a poškodzovanie detí.  Chceli deťom „pomôcť reálne“. V podstate tak dotlačili cirkev do situácie, že musela odhaliť, ako to „chodí“, kto vlastne vymýšľa pravidlá všetkého, vrátane „života po smrti“.

Po spomínaných takmer 2000-ročných hrozných víziách koncom dvadsiateho storočia vtedajší kardinál Jozef Ratzinger (neskorší pápež Benedikt XVI.) povedal, že limbus nikdy nebol definitívnou súčasťou katolíckej doktríny. Mal byť len „teologickou hypotézou“. Cirkevná komisia odporučila zrušiť celé učenie s tým, že nebohé nepokrstené deti  by mali automaticky prísť do neba. (?!)

Roku 2007 Vatikán limbus skutočne zrušil. Dobre urobil. Veď čo s takou neľudskou hypotézou?

Čo však s citovanou jednoznačnou a nemennou požiadavkou Ježiša z Evanjelia podľa Jána (3, 5) – pripomeňme ju ešte raz – „ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva“? Platí? Neplatí? Pripomeňme jednoznačné tvrdenia svätého Augustína a názor najsvätejšej cirkvi, že Boh zjavuje pravdu i prostredníctvom svätých... Platia? Neplatia? Pripomeňme rozhodnutia koncilov... Platia? Neplatia? Čo s inými „nespravodlivosťami“ náboženských vieroúk? Keď sa ukázalo, ako jednoducho sa dajú vytvárať v pekle nové útvary, ako jednoducho sa dá učenie – aj učenie vložené do úst Ježiša Nazaretského – meniť i rušiť, nemohol by Vatikán zrušiť aj mnohé iné pre ľudstvo negatívne ustanovenia? Alebo: nie je v konečnom dôsledku v jeho kompetencii zrušiť aj Boha?!

Podstata uvedeného obratu v učení katolíckej cirkvi je daná zmenou jej postavenia vo svete. V minulosti mala absolútnu moc. Vytvárala, vymýšľala ideológiu a diktovala ju širokým masám. Strašila ňou. Keďže v posledných desaťročiach sa karta obracala a cirkev v Európe je čoraz viac a viac odkázaná na slabnúcu podporu veriacich, rešpektuje ich želania. Vychádza v ústrety ich očakávaniam a na tomto základe upravuje ideológiu.

Verme, že nevinné deti sú mimo nebezpečenstva a už len pripomeňme, čo bezpečne vieme od najvýznamnejších mysliteľov katolíckej cirkvi: peklo je hlboko v Zemi (napríklad Tomáš Akvinský). Musí byť rozľahlé. Veď sa v ňom už nachádza pekných pár miliárd ľudských duší!

Roku 1953 vznikla v rámci Nórskej luteránskej cirkvi veľká polemika. Biskup Kristian Schjedelrup v novinách vystúpil proti strašeniu veriacich peklom. Tvrdil že učenie o pekle má sporný biblický podklad a že odporuje tak duchu judaizmu, ako aj kresťanstva – nepatrí do náboženstva, ktoré o sebe tvrdí, že je náboženstvom lásky. Je to tak. Nepatrí.

Určite to nebude zajtra, ale ak svet bude svetom, raz sa náboženstvom lásky bude chcieť stať aj katolícka cirkev. A aj jej veriaci si zrušenie pekla vynútia...

Ak by sa katolicizmus raz chcel stať náboženstvom lásky, a nie zlatého teľaťa a výpalníctva, musel by sa zrieknuť aj očistca. A zo zlatých teliat – množstva palácov z mramoru a zlata, vybudovaných za odpustky na mnohých miestach Európy, predovšetkým však vo Vatikáne – by sa mohli stať pamätníky. Pamätníky vyslobodenia sa spod zneužívania moci a slepej viery.

Biblii sa slová preložené ako peklo nachádzajú aspoň formálne (v pôvodných jazykoch Biblie, v hebrejčine a gréčtine, bol ich význam v porovnaní s naším vnímaním iný – všeobecnejší a bez negatívneho obsahu; u nás preklad štylisticky negatívne zafarbila všeobecná cirkev). Očistec je však nebiblický, ba Biblii odporuje (podľa nej mŕtvi nič necítia, preto ich nikto nemôže mučiť: „Živí si uvedomujú, že zomrú, ale mŕtvi si neuvedomujú vôbec nič...“ – Kaz 9,5). Katolícka cirkev vymyslené učenie zneužila na bezprecedentné zdieranie veriacich. Za slušný obnos odpustil pápež tu dvadsať dní utrpenia a bolestí v očistci, tam za väčšiu čiastku celý mesiac, inde dokonca za celé imanie boháča potvrdil aj úplný odpustok. Takto to išlo niekoľko storočí. Do cirkevných mešcov sa presunul závratný majetok. Za utŕžené prostriedky nechali stavať paláce či organizovali orgie. Klérus nemal výčitky pripraviť mnohých doslova o všetko. („Je to veľa, všetko, čo mám, ale veď načo mi už v očistci budú peniaze? A mám trpieť!?“)  Duchovní sa možno utešovali tým, že počas celého obdobia nedostal Rím na neúčinné odpustky jedinú reklamáciu... 

Pripomeňme stručne ešte jeden príbeh dotýkajúci sa témy a svedčiaci, ako sa utváralo (a utvára) „poznanie“ o živote po živote. V štvrtom storočí, keď ešte doznievala antická vzdelanosť a múdrosť, ľudia väčšinovo pochybovali o možnosti vzkriesenia mŕtvych a popierali ju. Odpoveďou im bol vznik kresťanskej legendy o Sedmospáčoch z Efezu. Podľa nej Boh – aby vyvrátil tvrdenia neveriacich – dočasne prebudil sedem mučeníkov z Efezu. Títo mučeníci potom mali ľuďom rozprávať, ako existujú. „Rovnako ako žije dieťa v bruchu matky – bez toho, aby cítilo, že čokoľvek potrebuje – tak aj my sme žili, odpočívali a spali a nemali sme žiadne vnemy.“ Aj v tomto smere je už učenie katolíckej cirkvi kdesi úplne inde! Ak prví kresťania v duchu biblických textov verili, že mučeníci – kandidáti na cestu do raja – odpočívajú, spia a o ničom nevedia, v stredoveku urobila katolícka cirkev z rovnakej skupiny ľudí už nie pasívnych čakateľov na raj, ale aktívnych bohov nižšej kategórie. Cirkev im nielenže „vrátila“ vnemy, ale vybavila ich aj ďalšími kedysi neslýchanými právomocami. Vymyslenou možnosťou zasahovať do životov smrteľníkov dostali také kompetencie, aké mal predtým len Boh. V rámci vraj monoteistického (?!) náboženstva sa k nim katolícki veriaci môžu modliť a oni im na revanš robia zázraky. Rady „aktívnych sedmospáčov“ onedlho (v apríli 2014) rozšíri svätý Ján XXIII. či svätý Ján Pavol II. 

Rozhodujúcu úlohu pri utváraní kresťanských téz o živote po živote bol záujem na moci a získavaní materiálnych statkov. Niekedy však zohrali úlohu aj vnútorné pohnútky významných jednotlivcov a potom nastávalo meranie síl, kto čo presadí. Tak napríklad na sviatok Všetkých svätých roku 1331 druhý avignonský pápež Ján XXII. vyhlásil, že spravodlivým sa nedostane blaženosti skôr než po vzkriesení a po poslednom súde. Na nasledujúci sviatok Troch kráľov doplnil, že pred vzkriesením nebudú mať duše žiadnu možnosť pozerať do Božej tváre, maximálne môžu vidieť iba ľudského Krista. Tieto názory vyvolali búrku. Francúzsky kráľ Filip VI. podnietil koncil vo Vincennes, aby ich odmietol. Nasledujúci pápež Benedikt XII. roku 1336 vyhlásil, že tieto duše „vidia božskú podstatu intuitívne“. Ešteže tak.

bosch_raj_1.jpgPrečo sa ani pápež neponáhľa do raja

Keď hovoríme o vzťahoch telo – duša, spomeňme ďalší útek cirkvi od Bohom vnuknutých sľubov. Na rozdiel od spomínaných príbehov nezaútočili kresťanskí najvýznamnejší autori (s prímením svätí) na Božiu autoritu preinačením zjavených biblických slov. Podarilo sa im to opačne – ich podčiarkovaním a zdôrazňovaním. 

Raj mal byť podľa Biblie ohraničenou záhradou, ktorá by sa – ak by Adam s Evou neboli zvedaví – bola postupne rozširovala na celú planétu. Z tejto predstavy vyšli najskvelejšie mozgy všeobecnej cirkvi, spomínaní svätí - Augustín, Tomáš Akvinský, Izidor Sevillský a niektorí ďalší, menej skvelí (t. j. nezosvätení), autori. Vďaka nim generácie veriacich vyše tisíc rokov „bezpečne vedeli“, že raj je stopercentne kdesi v ich okolí. Hľadali ho mnohí. Spoznali by ho na prvý pohľad. Napríklad podľa sv. Izidora Sevillského mali fixovanú predstavu, že „... rastú tam stromy každého druhu, predovšetkým ovocné, je tam aj strom života. Nie je tam zima ani teplo a klíma je mierna... Uprostred tryská prameň, ktorý zavlažuje celé okolie a ktorý sa rozdeľuje do štyroch riek. Od dôb prvotného hriechu je vstup na toto miesto človeku zakázaný. V skutočnosti je miesto obklopené zo všetkých strán plameňom, ktorý sa podobá dvojsečnému meču, alebo inak povedané, ide o ohnivú stenu, ktorej plamene šľahajú až do neba. Jednému cherubínovi bolo prikázané nevpustiť do raja žiadnu bytosť a žiadne telo.“

Raj – v porovnaní s peklom, ktoré má byť kdesi vnútri Zeme, v priestore, ktorý nie je prebádaný detailne – mal smolu v umiestnení na zemskej súši. Ako sa rozširovali obzory ľudského poznania, raj sa posúval čoraz ďalej a ďalej. Vždy do tej oblasti, ktorá ešte nebola dobre preskúmaná. Po jej zmapovaní  ešte o kus ďalej a tak dokola... Dnes – keďže suchozemská Zem je už pomerne známa, a o raji ani chýru, ani slychu, nikde nevidieť nielen plamene, ale ani cherubínov, je odsunutý až kamsi dostratena. A autorita zjavenej pravdy narušená... Preto sa na túto tému – na rozdiel od minulosti – reči nevedú.

So židovskou „telesnosťou“ súviseli aj ďalšie zjavené predstavy o živote v raji. Podľa evanjelistu Marka bol Ježiš presvedčený, že človek prejde do raja (alebo do pekla) v takej fyzickej podobe, v akej umieral: „Ak ťa zvádza na hriech tvoja ruka, odtni ju! Lepšie je pre teba, ak vojdeš do života zmrzačený, ako keby si prišiel s oboma rukami do pekla, do neuhasiteľného ohňa. Ak ťa zvádza na hriech tvoja noha, odtni ju. Pre teba je lepšie, ak vojdeš do života chromý, ako by si mal byť s oboma nohami vrhnutý do pekla. Ak ťa zvádza na hriech tvoje oko, vylúp si ho; lepšie ti bude, ak vojdeš do Božieho kráľovstva jednooký, než ako by ťa mali s oboma očami vrhnúť do pekla.“ (Mk 9, 43-45). Na chvíľu odbočme: zrejme aj na tomto základe sa kresťanskí bádatelia v stredoveku dlho dohadovali (a nevedeli dohodnúť) na jednom zo zásadných teologických problémov. Hútali, či potrava, ktorú nebožtík pred smrťou požil, prejde na iný svet, alebo nie (a čo sa s ňou stane)...

Vráťme sa však k myšlienke, že v raji bude mať človek takú podobu, akú mal pred smrťou.

A čo choré myslenie – mozog? Nemali by sme mať obavy aj oň? Alebo práve oň, o naše myslenie, o naše pravé a jediné ja?!

V minulosti ľudia zomierali podstatne mladší ako dnes, neraz v plnom rozkvete fyzických síl (počas vojen, epidémií...), takže myslenie („dušu“) mali v poriadku. Dnes sme svedkom opaku. Pribúda – zrejme to súvisí s predlžovaním priemerného veku života – ľudí, ktorých telesná schránka ako tak funguje, ale porúchaná je myseľ, rozum, ak chcete, tak duša. Takýto človek nespoznáva svojho životného druha, deti, nikoho. Ak teda podľa Ježiša človek bez oka bude bez oka aj v nasledujúcom živote, ak podľa katolíckych vedcov ho už navždy bude hriať pocit z dobrej klobásky, že by práve poškodené myslenie malo byť výnimkou? Pritom iba v Európe postihujú duševné ochorenia okolo 180 miliónov ľudí a možno predpokladať, že ich počet sa bude zvyšovať.

Z viacerých výskumov vyplýva, čo majú ľudia najradšej, ako by si oni predstavovali raj. Na prvých miestach sa dlhodobo umiestňujú tieto očakávania: dobre sa najesť, mať dobrý sex a nezanedbateľná skupina opýtaných potrebuje pre naplnenie šťastím sebarealizáciu, prekonávanie problémov, tvorbu niečoho nového.

V kresťanskom raji nič z uvedeného neprichádza do úvahy. Začnime jedlom. Väčšina ľudí si najradšej pochutnáva na mäse. To je však v rozpore s očakávaním, že ani vlk, nieto človek neublíži ovečke... Jednoznačné to je aj so sexom. Všetky úvahy katolíckych svätých vychádzajú zo škodlivosti a špinavosti sexu. Pri úvahách o tom, ako by pokračoval život v historickom raji, ak by nedošlo k prvotnému hriechu, prevládol názor (napríklad Augustín, Ján Damašský, Ján Zlatoústy), že rozmnožovanie ľudí v historickom raji (v budúcom raji už jeho existencia nemá žiadnu logiku) by sa nedialo „zvieracím“ spájaním ženy a muža, ale božským zásahom. Alternatívou bolo pripustenie, že ak by sa Adam a Eva rozmnožovali prostredníctvom fyzického spojenia, bolo by to absolútne účelové a „anjelsky nefyzické“. Svätý Augustín bol zastúpený v oboch názorových táboroch. Najskôr učil, že nebyť prvotného hriechu, neboli by sobáše, ale ani príbuzenské vzťahy a rodičovstvo, lebo nie sú prirodzené. Neskôr sa však poopravil. Fyzický styk pripustil, ale s podmienkou: „Chráňme sa myslieť si, že niečo také prospešné a blažené pre duše, akým je plodenie, by nemohlo byť bez nezdravej rozkoše.“

Nuž a tretie najčastejšie rajské očakávanie človeka? Odpovedzme otázkou. Môžu byť v dokonalom raji nejaké problémy, nejaké výzvy, ktoré treba riešiť?

Je teda zrejmé, prečo sa ľudia – a to ani pápeži a ďalší najvyšší predstavitelia cirkví – neponáhľajú do raja...

bosch_raj_2.jpgŽivot po živote už na dosah?

Vráťme sa ešte k rozbitiu pôvodne jednotného „biblického tela“ na dve časti. Nie na telo a dušu, ako to urobil Platón, ale – povedané modernou rečou počítačovej éry – na hardware a software. Takto akosi vidí človeka aj jeden z najuznávanejších teoretických fyzikov súčasnosti Stephen Hawking. Povedal: „Považujem mozog za počítač, ktorý – keď sa pokazia jeho časti – prestane fungovať. Pre pokazené počítače neexistuje žiadny raj ani život po smrti, je to len rozprávka pre ľudí, ktorí sa boja tmy.“

Smrť človeka by teda podľa Hawkinga (ale nielen neho) mala byť čosi ako zlyhanie počítača (ľudského tela). Jasná obrazovka a „jasné vedomie“ sa zrazu transformujú do bodu uprostred monitora (presne ako v tuneli, o ktorom píšu tí, čo sa vraj dostali na hranicu smrti). Žiariaci bod sa rýchlo vzďaľuje až zmizne. Nenávratne, natrvalo.

Možno sa to však raz zmení a človek sa skutočne dožije života po živote. Napriek úsiliu katolíckej cirkvi, ktorá od svojho vzniku tvrdo a nekompromisne bojovala proti objektívnemu poznávaniu sveta a v rámci toho svojho času zakazovala napríklad aj používanie nuly (mohol by, hovorili kňazi, všemohúci Boh stvoriť ničotu!?). Pritom bez tejto „ničoty“ by nebol ani počítač. Raz možno práve preklínaná a zakazovaná matematika (s významnou úlohou „ničoty“) a veda ako celok splní sľuby kresťanských cirkví. Umožní aj život po smrti. Spomeňme pár projektov, ktoré k tomu smerujú.

Európska únia pred časom schválila Projekt ľudského mozgu (Human Brain Project) a prisľúbila naň vyše miliardu eur. Jeho cieľom je do roku 2020 digitálne simulovať ľudský mozog. Prezident Barack Obama prisľúbil dať na podobný americký projekt pod názvom Mozog (Brain) len v budúcom roku 100 miliónov dolárov. Spomeňme ešte súkromný projekt s podporou ruskej vlády Nesmrteľnosť 2045.

Keďže posledne uvedený projekt ladí s našou témou bezprostredne už aj názvom, povedzme o ňom viac. V projekte sa spájajú sci-fi myšlienky z dvoch dnes už kultových filmov, ktoré výrazne poznačili celý svet. Matrix Avatar. Projekt Nesmrteľnosť 2045 sľubuje do roku 2020 vyvinúť avatara ako počítačom na diaľku ovládanú kópiu ľudského tela, do roku 2025 avatara s transplantovaným ľudským mozgom (po úmrtí tela darcu mozgu) a do roku 2035 vyvinúť avatara s umelým mozgom, do ktorého by bola prenesená celá osobnosť človeka po tom, čo zomrelo telo i mozog darcu. Program má v názve rok 2045 preto, lebo do tohto času by mal vzniknúť avatar ako hologram.

Ruský projekt má nesmrteľnosť v názve. Ale buďme realisti. V podmienkach našej matky zeme nemôže byť nič večné. Ani cirkvou sľubovaný raj, ani vyvíjaný avatar. Rovnako tak v podmienkach pohybujúceho sa a nestáleho (tajomného a „neprečítaného“) vesmíru. Buďme realisti aj v termínoch. Istotne nie všetko pôjde tak hladko, ako si autori projektu predsavzali. Ak sa neukáže ako slepá ulička, množstvo zložitých problémov zrejme odsunie jeho realizáciu do neskoršieho obdobia... Hoci napríklad vedúci európskeho projektu Henry Markram tvrdí, že virtuálny mozog do roku 2020, teda o sedem rokov, bude! V jeho prípade sa zdá sa, že už teraz vie zdigitalizovať základný stavebný prvok ľudského mozgu, z ktorého by mal mozog už „len“ poskladať.

Spomínaný Stephen Hawking si už život po živote v istom zmysle vyskúšal. Keď mal 21 rokov, diagnostikovali mu chorobu motorického neurónu. Lekári mu dávali dva až tri roky života. V súčasnosti ich už má viac ako 71. Žije, ale postupne strácal schopnosť používať ruky, nohy i hlas, preto veľkú časť života prežil na vozíku. Rozprávať, pripravovať prednášky, študovať, pohybovať sa po dome, písať e-maily atď. mohol iba vďaka počítačovej technike. Žije zhruba na takej úrovni, na akej by ruský avatar mal žiť niekedy okolo roku 2025.

Ako sme povedali, katolícki svätí mali na život po živote i protichodné názory, veľká časť sa však dokázala zhodnúť, že človek v raji bude v stave večnej blaženosti. Pripomína to niečo ako bezduchý strnulý úsmev. Človeka pod vplyvom drog. Hawking nebol v takom stave. Napriek osobným problémom pomohol posunúť svet o poriadny kus dopredu. Za tie desaťročia, ktoré nemal existovať, prišiel na významné myšlienky a teórie, na univerzite v Cambridge pôsobil na poste, na ktorom bol svojho času aj Isaac Newton, napísal takmer dvesto vedeckých publikácií, ktoré ovplyvnili celý svet, viacero skvelých osvetových kníh, zahral si v seriáli Star Trek, ale aj dva razy sa rozviedol a mal tri deti...

+ + +

V týchto jesenných dňoch si teda spomenieme na našich predkov. Niektorí z nás možno popri tom zaželáme potomkom, aby dlho žili vo vlastnom a zdravom tele, ale aby si – keď už nebude iného východiska – vychutnali predĺžený digitálny život až do omrzenia...

Ilustrácie: Detaily z triptychu Hieronyma Boscha Záhrada rozkoší. Prvých päť je z pravého krídla, zobrazujúceho peklo a desivé muky, ktoré diabol spôsobuje tým, čo sa oddávali rozkoši. Posledné dve sú z ľavého krídla triptychu, ktorý znázorňuje stvorenie Evy v pozemskom raji s najvzácnejšími zvieratami a rastlinami, ktoré Boh stvoril.

Priemer: 4.4 (87 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Kvalitné matrace za super ceny - NovyNabytok.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama