Reklama

Ako funguje na Slovensku cenzúra

Počet zobrazení: 3296

Novinári nemajú problém pripomínať verejne politikom, že sú povinní poskytovať médiám informácie o svojej činnosti. Osobne nemám dôvod čokoľvek pred verejnosťou skrývať, takže keď ma v polovici novembra oslovila redaktorka časopisu Stratégie (patrí do „rodiny“ Hospodárskych novín, ktoré vlastní nemenovaný český politik slovenského pôvodu), poslal som jej 18. 11. svoje odpovede. Redaktorka I. Mrvová mi príjem článku potvrdila, ale tým – zdá sa – sa záujem vydavateľstva o moje stanovisko skončil.

Keďže predmetom rozhovoru bola téma, ktorá sa medzitým vytratila z centra pozornosti slovenských médií, publikujem svoje odpovede aspoň takto:

  1. Viacerým asociácim (AONE, SSN, AVT) ste rozposlali list, v ktorom apelujete na ich vyjadrenie k zverejnenej komunikácii zo strany podnikateľa Kočnera. Nie je prioritou skôr to, kto a akým spôsobom sa k súkromnej komunikácii dostal? Učinili ste / apelovali na kroky týmto smerom, vyšetrenie týchto skutočností?

– Ako vidíte, sú na celú vec možné minimálne dva pohľady: jeden bagatelizuje podozrenie, že novinári konali na objednávku politikov a zdôrazňuje, že prepisy sms a mailov sa objavili v médiách protiprávne, druhý hovorí, že hoci prepisy nevznikli a na verejnosť neprenikli právne čistým spôsobom, musíme sa zaoberať aj tým, čo prinášajú, teda oným podozrením z politického riadenia médií. Ja by som ešte dodal, že ak sa tak deje na pôde súkromných médií, mali by si to riešiť predovšetkým ich vlastníci, pretože službičkovanie politikom sa skôr či neskôr prejaví na dôveryhodnosti média a tým aj jeho spoločenskom dosahu a následne na reklamných príjmoch. My sme sa však na výbore zaoberali podozrením, že v celom probléme sú zainteresovaní aj ľudia pôsobiaci v médiách verejnej služby a to je naozaj hodné veľkej pozornosti, lebo manipulovať s informáciami vo verejnoprávnom médiu je z princípu, ale i zo zákona neprípustné. To zaujíma náš výbor. Výbor na kontrolu spravodajských služieb by zasa mal prešetriť, ako je možné, že sa komunikácia medzi akýmikoľvek dvoma subjektmi vôbec zaznamenávala a následne dostala na verejnosť. A v tejto chvíli je jedno, či ide o prepis Gorily, alebo o prepis komunikácie medzi pánom Grendelom a niektorými novinármi. Pokiaľ sa niektoré osoby monitorovali legálne, so súhlasom prokurátora, mali by kompetentné orgány zistiť, kde došlo k úniku a vyvodiť zodpovednosť. Ak to bolo celé mimo zákon, teda žiadne odposluchy so súhlasom prokurátora, potom je to ešte vážnejší problém, ale ten naozaj nemôže riešiť výbor pre kultúru a médiá.

  1. Akú reakciu ste konkrétne od asociácií požadovali?

– Prečo takto formulujete otázku? Teda ešte raz zopakujem, toto nie je konflikt medzi koalíciou a opozičnými novinármi, ale medzi novinármi a novinármi, pričom my vo výbore Národnej rady len hasíme dôsledky. Ani ja, ani výbor sme nikomu nič nepredpisovali. Jednoducho sme sa chceli dozvedieť, čo s tým strážcovia etiky slovenského mediálneho priestoru mienia urobiť, ako na podozrenia budú reagovať, pretože pred našou výzvou z vlastnej iniciatívy či potreby nezareagovali. Tváriť sa, že sa nič nestalo, je podľa môjho presvedčenia nie na mieste, najmä ak niektorí novinári potvrdili publikované informácie o svojej komunikácii s politikom ako pravdivé. Opakujem, toto nie je spor medzi novinármi a politikmi, ale medzi novinármi a novinármi.

  1. V rámci podania žiadosti o prešetrenie je nevyhnutné splniť právne formulácie, až vtedy môže Tlačová rada konať. Na druhej strane, ako zaznieva v samotnej odpovedi inštitúcií, ak sa žiadateľ opiera o diskutabilné a dosiaľ neoverené zdroje, na ich základe konať nemožno.

– Takže sa budeme všetci tváriť, že sa nič nestalo? Budeme sa na seba navzájom usmievať len preto, že Tlačová rada si vymyslela nejaký postup a teraz hľadá možnosť, ako sa vyhnúť akémukoľvek zaujatiu stanoviska? Prepáčte, ale podľa mňa postoj Tlačovej rady je pštrosí, a nie na mieste, hoci práve tento orgán má dbať o etiku médií. Inak, bolo by veľmi zaujímavé, či by hrali rovnako mŕtveho chrobáka, keby politik ovplyvňujúci médiá – alebo podľa vás zrejme len vtipne konverzujúci so svojimi priateľmi – bol napríklad z niektorej koaličnej strany. Nebude to náhoda, že Tlačová rada má takú zanedbateľnú autoritu medzi novinármi i v spoločnosti, veď ak sa hrá na dodržiavanie formálnych postupov namiesto toho aby jasne povedala čo je ešte akceptovateľné a čo už je „cez čiaru“, teda tendenčné a/alebo amorálne, inak ju vnímať ani nemožno.

  1. Nejde v tomto prípade len o ďalšie živenie kauzy, ktorá má znižovať relevanciu a dôležitosť novinárskej obce?

– Dali ste tam síce na koniec otáznik, ale toto nie je otázka, lež konštatovanie. A konštatovanie tendenčné. Kto znižuje relevantnosť a dôležitosť novinárskej obce? Novinári, ktorí sa nechajú usmerňovať politikom? Politici, ktorí neváhajú dávať pokyny novinárom, čo majú publikovať a radia ako fakty interpretovať? Niekto neznámy, kto dal občanovi Kočnerovi k dispozícii pravdepodobne neoprávnene získané prepisy komunikácie? Alebo azda výbor pre kultúru a médiá, ktorý sa zaoberal podozrením z ovplyvňovania spravodajstva verejnoprávneho média politikom? Napokon – akú relevantnosť a dôležitosť má novinárska obec, ak sa s takýmito podozreniami nedokáže vyrovnať? Ale zase – nehádžme všetkých novinárov do jedného vreca. Boli predsa publikované stanoviská pánov Žitného či Šípoša, ktorý oprávnene konštatuje, že „Ak chcú naše štandardné médiá o čitateľa naozaj zabojovať a neposielať ho rovno na pochybné zákutia internetu, tak sa potrebujú postaviť problému čelom. Je ľahké byť hrdinom večer na Facebooku a ironizovať na konto skompromitovaných novinárov z Pravdy či Petra Bielika z TA3 – o dosť ťažšie je ale otvorene sa postaviť k vlastným morálnym kompromisom a slabým stránkam.“ Skúste si čestne odpovedať na otázku, ako je možné, že dnes novinárom už takmer nikto neverí? Ako je možné, že novinári dostali pred pár týždňami veľký výprask vo Veľkej Británii a teraz čerstvo knokaut v Spojených štátoch?! Čo sa to stalo, že novinár prestal byť pojem označujúci úporného hľadača objektívnej pravdy a stal sa synonymom propagandistu, straníckeho aktivistu, schopného prekrúcať fakty podľa potreby toho, kto to „jeho“ médium financuje a ideologicky usmerňuje? Tak kto potom nesie zodpovednosť za stratu „relevancie a dôležitosti“ novinárskej obce? Novinári sami!

  1. Ako poslanec a predseda Výboru NR SR pre kultúru a médiá ste podobne ako ostatní poslanci prisahali na ústavu, kt. okrem iného zverejňovanie súkromnej komunikácie zakazuje. Nie sú vaše kroky v rozpore s týmto ustanovením?

– Prepáčte ale táto vaša otázka sa opiera o aký fakt? Prečo stále mám pocit, že úplne zbytočne útočíte. Stále mi podsúvate, ako keby ja alebo niekto z výboru chcel bojovať s novinármi. Môžete mi prezradiť, čo som ja zverejnil? Okrem iného netreba prisahať na ústavu, aby slušný človek vedel, že zverejňovať súkromnú komunikáciu sa jednoducho nepatrí, ba čo viac je to odporné a protivné. Ja vychádzam výlučne z informácií publikovaných v slovenskej tlači a elektronických médiách. Ja o celej kauze viem to, čo mi sprostredkovali médiá! Takže s touto otázkou choďte za tými, ktorí tie informácie publikovali. Okrem toho boli to novinári, ktorí sa obrátili na výbor, aby sa týmto problémom zaoberal. A ak nechcete, aby som začal hovoriť o politike dvoch metrov, uvedomte si, že celá „kauza Baštrnák“, ktorú médiá usilovne a veľmi dlho živia, je postavená na presne takomto type indícií. A takých prípadov bolo veľa aj v minulosti. Tam pochybný zdroj informácií neprekáža, ale ak sa to dotkne novinárov, odrazu sa netreba zaoberať obsahom? Áno, dnes je občan často monitorovaný bez toho, aby o tom mal informáciu, snímajú vás kadejaké kamery, nik z nás nevie, kde sa všade ukladá záznam našej mobilovej komunikácie – je skrátka taká doba, že skutočným súkromím si nikdy neviete byť istá. Môžeme sa na to vykašlať a povedať si, ak to niekomu stojí za to, nech si ma sleduje, môžeme robiť protiopatrenia, my v parlamente sa môžeme dokonca usilovať o úpravu legislatívy ,ktorá by aspoň tým najzákernejším prienikom do súkromia čelila. Na druhej strane, vy, ja a každý občan tejto republiky dobre vieme, že väčšina novinárov stranu Smer nepreferuje a nič nám, jej predstaviteľom, nedaruje a neodpustí. V poriadku, mne to neprekáža a snažím sa voči novinárom vždy chovať korektne. Ale to neznamená, že strčím hlavu do piesku pred informáciami, ktoré sú veľmi znepokojujúce. Pán Lipšic ako minister vnútra rád a často opakoval svoje heslo „padni komu padni“. Je podľa mňa veľmi povážlivé, ak istá samozvaná mediálna sudkyňa prezentuje podobný postoj, ako vaša úvodná otázka: Nezaoberajme sa obsahom, ale odsúďme formu! Áno, publikovanie súkromnej korešpondencie je odsúdeniahodné a protiústavné. Ale zneužívanie médií je odsúdeniahodné minimálne rovnako a v prípade verejnoprávnych médií aj protizákonné. Buďme prosím féroví! Snaha novinárov zneužívať svoje postavenie v konečnom dôsledku vyprovokuje občana, aby im dal najavo, že sa nedá manipulovať – a tak tu máme Brexit a Trumpa, hoci ešte deň pred voľbou všetky médiá nadšene spievali o Británii ako pevnej súčasti únie a vopred pasovali Hillary za prvú prezidentku Spojených štátov! A potom ktosi verejne povie „občania zvíťazili nad novinármi“. Toto chceme? Tak sa prosím vráťme na zem, vy novinári prestaňte robiť politiku a pokúste sa opäť svojim čitateľom poskytovať informácie o tom, ako to robíme my, politici. Veď my sa potrebujeme navzájom. Vy predsa, aj keď kriticky, predsa len informujete o tom, čo robíme dobre alebo čo sme zbabrali. A každý politik zase potrebuje priestor a príležitosť, aby oslovil tých, ktorí mu dali dôveru, teda svojich voličov či potenciálnych voličov. Žijeme v období strašnej celospoločenskej nedôvery. Mne to veľmi vadí. A vám?

(Zdroj: http://dusanjarjabek.blog.pravda.sk/2016/12/20/ako-funguje-na-slovensku-cenzura/)

Fotozdroj:
Fotozdroj: Wikipédia

Priemer: 4.8 (40 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama