Reklama

AD: Možnosti a limity modernej ľavice na Slovensku. Ľavica, ktorá nehryzie

Počet zobrazení: 1825

V stredu 26. októbra sa na pôde Filozofickej fakulty Univerzity Komenského odohrala beseda, na ktorej sa reprodukovala dlhotrvajúca podoba slovenských diskusií o ľavici: prítomným diskutujúcim sa podarilo formulovať svoje predstavy o tom, ako by mala vyzerať ľavica, ktorá by predovšetkým neohrozila ich konzervatívno-liberálny sen o Slovensku.  

Článok Michaela Augustína vyšiel na: poleblog.sk 31. 10. 2016 – http://poleblog.sk/ad-moznosti-limity-modernej-lavice-slovensku-lavica-ktora-nehryzie/

 

lavica_augustin.jpg
Na snímke panelisti diskusie. Zľava Miroslav Beblavý, Ivan Štefunko, moderátor Radovan Geist, Juraj Marušiak a Darina Malová. Zdroj: Facebooková stránka Katedry politológie FiF UK.

Ako prvé by som rád uviedol, že diskusia prebiehala na základe pravidiel Chatham House (účastníci môžu použiť informácie, ktoré na podujatí zazneli, ale nemôžu použiť žiadne konkrétne mená – pozn. redakcie Slovo), takže túto požiadavku organizátorov sa budem snažiť rešpektovať a interpretované výroky, ktoré počas diskusie zazneli, nebudem uvádzať s menami ich autorov a autoriek.

Treba sa poďakovať organizátorom za usporiadanie diskusie na túto tému a za to, že do nej boli vtiahnutí i študenti, ktorí zaplnili miestnosť. Samozrejme, od časovo limitovanej debaty by sa nepatrilo očakávať príliš veľa, napriek tomu jej možno niekoľko vecí vytknúť.

Veľká modernizačná aliancia proti populizmu?
 

Všetci prítomní panelisti sa v podstate zhodli, že v súčasnosti má stále zmysel rozlišovať medzi pravicou a  ľavicou. Debatou sa však nieslo tradičné politologické klišé o tom, že strana SMER-SD nie je štandardnou sociálnou demokraciou, éra veľkých masových strán a starej ľavice je už očividne dávno za nami a že to, čo nás v súčasnosti ohrozuje najviac, je vzostup nacionalistického a paternalistického populizmu na politickej scéne, voči ktorému sa dá vraj bojovať iba spájaním tých „nepopulistických“ politických síl.

Jeden z panelistov načrtával svoju predstavu veľkej modernizačnej aliancie, ktorá by prekračovala štandardné pravicové alebo ľavicové riešenia. Za príklad dával bývalého francúzskeho ministra hospodárstva Emmauela Macrona, ktorého chybne nazval socialistom, pretože Macron členom Socialistickej strany nebol a o sebe ako socialistovi odmieta hovoriť. Macron presadzoval ako minister liberálne politiky a zasadzoval sa aj za zrušenie 35-hodinového pracovného týždňa, ktoré Francúzi vnímajú ako veľký sociálny výdobytok.

Macron sa však odmieta profilovať ako pravicový alebo ľavicový politik a snaží sa pravo-ľavé delenie prekonať. Je preukázateľné, že Macron, pôvodným povolaním úspešný súkromný bankár v službách Rotschildovcov, s ľavicovým zmýšľaním nemá veľa spoločného. Rečník je však presvedčený, že hnutie na štýl Macronovho En marche! (Vpred) by mohlo byť budúcnosťou aj pre slovenskú politiku.

Progresivizmus ako postačujúca charakteristika ľavice?
 

K Macronovej vízii progresivizmu majú blízko aj zakladatelia think-tanku Progresívne Slovensko, v ktorom od začiatku slovenský mediálny mainstream vidí potenciálneho spasiteľa slovenskej straníckej ľavicovej politiky. Debata o Progresívnom Slovensku zaplnila v rámci diskusie pomerne veľký priestor.

To, že iniciatíva Ivana Štefunka od začiatku mätie a nedáva jasnú odpoveď na to, k akej ideologickej afiliácii sa chce približovať, ilustruje aj to, akí ľudia sa k nej pridávajú: v think-tanku majú miesto aj podporovatelia neoliberálneho ekonomického programu SaS ako podnikateľ Michal Truban, ktorý sa v minulosti preslávil výrokom o tom, prečo by sa štát nemal pokúšať o to, čo môže hravo vyriešiť trh: „Jeho úloha je čo najviac odstraňovať regulácie a dávať ľuďom čo najviac slobody. On robí presný opak.“

Má teda vôbec význam uvažovať o Progresívnom Slovensku ako o nádejnom ľavicovom think-tanku, ktorý by sa po čase mohol pretransformovať na novú ľavicovú politickú stranu, ako niektorí dúfajú? V rámci debaty sa potvrdilo, že Progresívne Slovensko má záujem osloviť liberálneho voliča, bez ohľadu na to, či sám sebe dáva prívlastok, že je pravicový alebo ľavicový. Je pre neho podstatné, aby bol „progresívne zmýšľajúci“ a nebol spiatočnícky.

Prinášať riešenia, pri ktorých nebude záležať, či sú pravicové alebo ľavicové a ktoré posunú Slovensko dopredu. Takáto depolitizovaná ilúzia prinášať „nadideologické“ riešenia prijateľné pre všetkých, pričom podstatné je, aby boli predovšetkým „progresívne“, má ďaleko od mentálneho sveta modernej európskej ľavice na vzostupe v podobe španielskeho Podemosu alebo Varoufakisovho hnutia DiEM25.

Dobrý štát, pracujúca chudoba a klient miesto občana
 

Asi ťažko by niekto mohol nesúhlasiť s vyslovenou tézou, že je potrebné urobiť zo štátu „príčetného regulátora“, na ktorý by boli podnikatelia aj pracujúci oduševnení prispievať svojimi daňami, pretože vedia, že budú využité v prospech skutočného zvýšenia kvality verejných služieb, ako je zdravotníctvo a školstvo. Pri takejto predstave však nemá predsa problém podať si ruky pravičiar s ľavičiarom. Prítomní študenti si počas diskusie asi viackrát museli otvoriť na svojich smartoch facebookový event, aby sa uistili, či skutočne sedia na diskusii s názvom „Možnosti a limity modernej slovenskej ľavice“.

Našťastie, chvíľami sa debata vracala do koľají stanovenej témy a zaznelo aj to, že ľavica nie je len o prerozdeľovaní, ale aj o emancipácii znevýhodnených a tiež, že rovnosť nie je stav, ale neustály proces, ktorý sa môže rozvíjať iba v podmienkach slobody. Potrebné je oceniť i to, že sa neopomenul problém dnešnej strednej triedy, ktorá sa prepadá nižšie a nižšie: s hrdosťou však považuje samú seba za strednú triedu, hoci z hľadiska definičných kritérií chudoby ide v podstate o pracujúcu chudobu.

Správna poznámka zaznela z úst ďalších rečníkov, ktorí sa pokúšali vysvetliť, že otázka silného alebo minimálneho štátu je len zástupná otázka, keďže aj silný štát s rozsiahlymi redistributívnymi právomocami vo verejných politikách môže byť stále v rukách oligarchov, ktorí ho tunelujú. V podobnom zmysle sa vyjadril jeden z nich, že v demokracii je kľúčové, komu štát patrí a či ho vlastnia jeho vlastní občania.

Ekonomizujúci slovník, ktorého tieň sa často vznáša nad politickými debatami, poznačil i túto. Viacerí diskutujúci okázalo používali biznis slovník a občanov si zamieňali s klientmi a spotrebiteľmi. Jeden z nich dokonca v duchu podnikateľskej optimalizácie vyjadril myšlienku, že transparentnosť politických strán dosiahneme, iba ak znížime náklady na ich chod.

Na čom postaviť novú slovenskú ľavicu?
 

Boj proti korupcii, riešenie bytovej otázky mladých ľudí, silné verejné školstvo popri súkromnom, zdravotníctvo, ktoré dokáže poskytnúť nadštandardnú starostlivosť bez príplatkov aj tým, ktorí si nadštandard nemôžu dovoliť, vyrovnávanie priepastných regionálnych rozdielov v rámci Slovenska, zmierňovanie etnického napätia – z toho, čo rečníci menovali ako oblasti, ktoré by sa mali stať doménou ľavice, vyplýva oveľa viac všeobecne prítomná frustrácia z neúspešných reforiem a neschopnosti politikov tieto témy artikulovať v systémových riešeniach.

Poznámku o tom, že jednou z tém prinášaných ľavicou by sa mohol stať nepodmienený základný príjem (opatrenie, s ktorým opäť nemajú problém ani mnohí pravičiari) odbil jeden z panelistov poznámkou, že jedna taká strana na Slovensku, ktorá presadzuje myšlienky základnej štátnej dávky, už existuje, pričom mal na mysli SaS s jej odvodovým bonusom. Je tu však rozhodujúci rozdiel medzi tým, s akými argumentmi artikuluje túto tému pravica a ľavica a tým pádom panuje aj veľká priepasť medzi tým, aký efekt si od zavedenia všeobecného nepodmieneného základného príjmu sľubuje dosiahnuť jedna i druhá strana. Príklad toho, že ak dvaja myslia to isté, nikdy to nie je to isté. Rozdiel medzi odvodovým bonusom tak, ako ho prezentuje SaS, a základným príjmom tak, ako sa o ňom hovorí v akademickej i aktivistickej sfére už celé roky, je jednoducho obrovský.

To, čo na podujatí nezaznelo vôbec, je debata o tom, či môže nový ľavicový projekt stáť výlučne na iniciatíve zopár intelektuálov a či by nemal byť postavený na širokom ľudovom sociálnom hnutí, ako to je v prípade iných nových ľavicových európskych politických strán, ktoré udávajú trend v novom spôsobe vedenia straníckej politiky. Nezaznelo ani to, akým spôsobom by mala byť organizovaná či štruktúrovaná takáto nová ľavicová strana a ako by sa malo jej fungovanie odlišovať od fungovania etablovaných politických strán.

Škoda, že sa diskusia neuberala (a asi to ani nebolo v jej časových možnostiach) smerom k otázkam, ako by sa mala súčasná ľavica vyrovnať s myšlienkou non-rastovej (degrowth) ekonomiky, s demografickými zmenami, premenami v rámci spoločenských tried, s technologickým pokrokom a v súvislosti s tým aj s chápaním úlohy a postavením ľudskej práce v dnešnej spoločnosti.

O ľavici bez ľavice
 

Problémom niektorých diskutérov zostáva i nereflektovanie toho, že poraziť racionalizovaný diskurz pravicovej politiky nemožno iba vybudovaním racionalizovanej ľavicovej rétoriky založenej na empirických analýzach dopadov nejakých ekonomických alebo sociálnych opatrení. Čo by sa vlastne malo stať tou pozitívnou politickou vášňou, bazálnou emóciou novej ľavice, ktorá dokáže ľudí mobilizovať sa pre niekoho iného než pod kuratelu profesionálov v rozsievaní negatívneho populizmu namiereného voči etnickým, sexuálnym menšinám a príslušníkov iných vierovyznaní?

Jeden z diskutérov sa usiloval v diskusii tlmočiť dôležitú myšlienku, ktorá zrejme zostala ostatnými panelistami nepochopená alebo minimálne nepovšimnutá a zaslúžila by si hlbšie rozvinutie: ľavica by mala byť určitou antisystémovou silou. Obsah a mieru tejto antisystémovosti môžeme interpretovať, samozrejme, rôzne a to nejde bez rešpektovania plurality, pokiaľ nechceme skĺznuť do predbiehania sa v tom, aká miera tejto antisystémovosti je autentickejšia.

Je potešujúce, že sa na Slovensku lámu ľady, pokiaľ ide o podujatia, kde sa hovorí o ľavicových ideách a budúcnosti ľavice. Myslím, že stále absentuje vnímanie ľavice ako názorovo heterogénneho a pluralitného zoskupenia. Inak by sa nemohlo stať, že by sa za jedným rečníckym stolom diskutujúcim o ľavici nachádzala taká veľká podreprezentácia ľavičiarov. Ľavica potrebuje viesť autonómnu diskusiu o svojej budúcnosti (druhou otázkou je, či je toho schopná). Východiskom je organizovať debaty, v ktorých budú zastúpení predstavitelia viacerých ľavicových prúdov, o ktoré na Slovensku nie je núdza. Nie je pravda, ako odznelo v rámci diskusie, že by na Slovensku chýbali ľavicoví intelektuáli.

Treba odmietnuť, aby sme predstavy o tom, ako by mala vyzerať nová slovenská ľavica, nechali utvárať ľudí, ktorí politicky stoja na opačných brehoch – v opozícii voči ľavicovým ideám. Bolo by jednoduché a nanajvýš príjemné mať takého politického protivníka, ktorý by konzervatívcom alebo liberálom príliš nehovoril do ich vízie o Slovensku, mať ľavicu, ktorá príliš nezavadzia, dokáže občas pri nejakej zmluve typu CETA alebo TTIP potlačiť svoje hodnoty a veľmi nekazí idylickú rozprávku o trvalo udržateľnom hospodárskom raste systémovou kritikou zlyhaní kapitalizmu.

Priemer: 4.6 (13 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama