Trianon – krivda, či trest?
V súvislosti s prijatím maďarského zákona o dvojitom občianstve väčšina článkov v našich médiách pritakávala slovenskej strane. Priestor však dostali aj stúpenci opačného názoru. Jeden z nich prirovnal spory dvoch stredoeurópskych národov k večnému súboju Toma a Jerryho, v ktorom najprv jeden naháňa druhého a potom opačne. Druhý článok zasa nabádal, aby sa Slováci pokúsili predstaviť si, že by boli v koži Maďarov a museli by sa vyrovnať so stratou časti územia a obyvateľstva. Oba tieto príspevky napriek svojej zdanlivej objektivite obchádzajú základný fakt, ktorý by sme mohli nazvať ako problém zločinu a trestu. Prijatie Trianonskej zmluvy pred 90 rokmi bolo pre maďarskú vládu trestom za beprecedentné potláčanie práv národností tvoriacich v Uhorsku väčšinu populácie. Diskutabilné je, či tento fakt brali ako trest aj Maďari, ktorí zostali po roku 1918 na československom území a dve desaťročia mohli prežiť relatívne pokojne v jedinom demokratickom systéme celého regiónu. V každom prípade, o ich osudoch vždy rozhodovali iní a mocnejší. Podobný osud „rukojemníkov“ malo aj obyvateľstvo Alsaska-Lotrínska, no s tým rozdielom, že Nemci od konca 2. svetovej vojny stratu tohto územia neprežívali ako národnú traumu. A neurobili z utužovanie zväzkov s Nemcami spoza hraníc jeden z hlavných cieľov svojej zahraničnej politiky. Ani v školách „nehustili“ do hláv mládeže myšlienky o krivde, ale skôr o treste za krivdy. Aj stály politický komentátor v denníku Sme argumentoval nemeckým príkladom, no úplne inak: Nemci by vraj reagovali podobne ako Maďari, keby im vo Východnom Prusku (ktoré po vojne stratili v prospech Poľska a ZSSR) boli zostali dva milióny Nemcov vystavených hrubej asimilácii. V ktorej z krajín strednej Európy však v 20. storočí odnárodňovali menšiny? Odpoveď je jasná: v Maďarsku. Pravda, maďarskí nacionalisti pokladajú za asimiláciu aj zmiešané manželstvá a potrebu ovládať štátny jazyk alebo možno i to, že maďarčina nie je úradným jazykom aj na Orave a Liptove. S obľubou hovoria aj o slovenskom nacionalizme, pričom miešajú niektoré jeho excesy s bohapustými výmyslami. Jeden z nich odznel nedávno v maďarskom parlamente, kde rečník tvrdil, že slovenskí žiaci sú vďaka nacionalistickej politike Slovákov klamaní o tisícročnej existencii Slovenska a vôbec nevedia, že kedysi boli Maďarmi... Nie som stúpencom okamžitého vracania úderov, a teda si nemyslím, že 4. jún, deň prijatia Trianonskej mierovej zmluvy, by sme na truc našim južným susedom mali vyhlásiť za pamätný deň záchrany nášho národa. Skôr by som sa prihováral za to, aby sme dôstojne oslavovali udalosť, ktorá prebehla o 586 dní skôr – 28. októbra 1918, totiž vznik Československej republiky. Autor je publicista
