Reklama

Niet z čoho rozdávať

Na vlaňajšom stretnutí hláv ekonomicky najvyspelejších krajín neškrupulózny taliansky premiér Silvio Berlusconi pozval svojich partnerov do zemetrasením zruinovaného mestečka L´Aquila. Mnohí to považovali za nemiestny kanadský žartík.
Počet zobrazení: 367

Na vlaňajšom stretnutí hláv ekonomicky najvyspelejších krajín neškrupulózny taliansky premiér Silvio Berlusconi pozval svojich partnerov do zemetrasením zruinovaného mestečka L´Aquila. Mnohí to považovali za nemiestny kanadský žartík.

Na nejaký „žartík“ hostitelia tohoročného samitu G8 a G20 v Toronte ani nepomysleli. Kanada odjakživa asociuje skôr blahobyt ako núdzu. Spomeňme vydarenú tohtoročnú zimnú olympiádu vo Vancouvri. Nuž ale blahobyt vôbec nebol agendou vrcholného stretnutia, lebo jeho účastníci sa museli zaoberať neodbytnou globálnou ekonomickou i finančnou krízou. Malo rafinovane dve časti. Najprv sa tá úplne najbohatšia „osmička“ sveta vyrozprávala v kúpeľnom mestečku Huntsville a potom k nej po návrate do Toronta pribudli ďalší z „dvadsiatky“ poctených príslušnosťou k takému vzácnemu grémiu, aby sa spoločne poradili, čo s doterajšou bezradnosťou. Keďže verejnosť sa o obsahu ich debát dozvedela pramálo napriek húfom žurnalistov (azda spacifikovaných v prepychovom presscentre s nevídaným umelým jazierkom), trúfol si jeden zvedavejší nespokojný čitateľ istého mienkotvorného denníka na „čete“ povzdychnúť: „Možno sa dohodli, že to, na čom sa dohodli, nebudú pre plebs zverejňovať!“ Ale predsa len sme sa dozvedeli, že kanadskí organizátori približne miliardu dolárov preventívne vydali na bezpečnosť prominentných hostí. Zrejme aby to, čo v centre Toronta aj tak roztrieskalo zhruba desaťtisíc antiglobalistov, mohlo päťtisíc povolaných policajtov ako-tak ustrážiť. Veď všetky tie nepriestrelné vesty, plynové masky či špeciálne prilby predsa niečo stoja. Prečo sa samity o ekonomickom stave sveta kdekoľvek a na akejkoľvek úrovni medzičasom stali priveľmi nervnými zhromaždeniami rozpačito rokujúcich „decision-makers“, teda tých, čo majú rozhodnúť, ako ďalej? Prečo ich rozhodnutia často iritujú ľudí až natoľko, až je bárskoľko policajtov primálo? Ak sa vrátime k meritórnym výsledkom stretnutia G8/G20 v Toronte, treba uviesť, že sa účastnícke krajiny zhodli na pozvoľnom skresávaní svojich rozpočtových deficitov po tri nasledujúce roky. Hoci sa nezhodli na overení parametrov tohto úmyslu, aspoň v záverečnej deklarácii upresnili, že deficity sa majú „obmedzovať spôsobom priaznivo napomáhajúcim hospodárskemu rastu“. Ten potrebujú aj oni všetci napriek výsade, že sú oproti iným štátom tými najvyspelejšími. Prítomný Pan Ki-mun, generálny tajomník OSN, sa preto ani nepokúsil prosiť politikov o čosi navyše, hoci medzi nimi mal aj svojho krajana, juhokórejského prezidenta... Tak ich aspoň varoval, aby „pod žiadnou zámienkou neprenášali svoj boj o vyvážené rozpočty na plecia obyvateľstva najbiednejších krajín“. A ešte pred samitom im vo svojom, mnohými periodikami prebratom článku, decentne pripomenul, že „najmenej zodpovední za globálnu ekonomickú krízu za ňu zaplatili najvyššiu cenu“. Vrcholná schôdzka stihla ešte z iniciatívy ruského prezidenta Dmitrija Medvedeva rozhodnúť o vzniku „fondu globálneho znečistenia“, aby bolo z čoho ratovať pred nečakanými ekologickými pohromami akou je po týždňoch stále tryskajúca ropa v Mexickom zálive. Skupina G20 sa kreovala v roku 2008 zoči voči prepukajúcej globálnej finančnej kríze na báze záujmu o spoločné východiská z nej. Už po dvoch rokoch sa však jej členovia nevedia zhodnúť, ako napísal denník Washington Post, „na rýchlosti redukcií verejných výdavkov“, ani „aké prísne majú byť ich nároky voči najväčším svetovým bankám“, lebo ich „rozdeľujú národné záujmy“. No a to je najvýstižnejšie posolstvo torontského samitu.

Autor je publicista

Zatiaľ nehodnotené
     
Reklama
Reklama
Reklama
Top Mobilné telefóny

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama