2. Raffael Santi – Pápežov pisár maľoval obdivuhodné fresky

Po reprezentatívnej výstave vo viedenskej Albertine
Počet zobrazení: 5093

rafael_autorrotrer_1506_galaria_uffizi_florencia.jpgNajvyšší predstaviteľ vtedajšej takmer jednotnej kresťanskej cirkvi Július II. z rodiny Rovereovcov pozval ambiciózneho a mimoriadne nadaného 25-ročného Raffaela Santiho do večného mesta na jeseň 1508. Nepodarilo sa v tejto súvislosti objaviť list pápežovej švagrinej, vojvodkyne Giovanny Felicity da Montefeltro z Raffaelového rodiska, ako to bolo v prípade jeho umeleckej anabázy do Florencie. Ale ktovie?



1. Raffael Santi – Najmladší z triumvirátu renesančných majstrov


 

Raffaelov autoportrét z roku 1506,
Galéria Uffizi vo Florencii.



(Dokončenie)

 

V každom prípade zaúčinkovalo odporúčanie Raffaelovho priateľa z Urbina, vynikajúceho architekta a maliara Donata Bramanteho. Ten počas pôsobenia v Miláne spolupracoval s kolegom v dvorských službách s istým Leonardom da Vinci. Vo Vatikáne ho pápež poveril úlohou rekonštrukcie a rozšírenia paláca Belvedere, až sa roku 1505 stal hlavným budovateľom ústredného chrámu – Baziliky sv. Petra.

Presne sa nevie, kde Raffael spočiatku v Ríme býval, ale od roku 1514 to bolo v paláci, ktorý naprojektoval a pôvodne zrejme pre seba postavil Bramante, práve v tom roku totiž zomrel. Pôvodne sa budova volala Palazzo Caprini, neskôr Casa di Raffaelo. Zbúrali ju v polovici 17. storočia, aby uvoľnila priestor Berniniho kolonáde pred Bazilikou sv. Petra. Raffaelovými priateľmi v Ríme sa stali aj najvýznamnejší humanisti, maliari, sochári a literáti vtedajšej doby.

Na základe výnosu Júliusa II. zo 4. októbra 1509 sa Raffael stal pisárom na pápežskom dvore. Išlo síce o symbolickú funkciu, viac ako pero totiž používal uhlík a štetec, ale spájala sa s fixným platom. A to je, iste mi dajú za pravdu aj súčasní výtvarní umelci, pre ich život a tvorbu i dnes mimoriadne dôležité.
 

Umenie zvečnené vo večnom meste
 

Ihneď po príchode do Ríma Raffael získal od pápeža objednávku na výzdobu niekoľkých veľkých úradných miestností – stanzí Apoštolského paláca, čo náležite využil. Július II. totiž nechcel bývať a pracovať v apartmánoch svojho nenávideného predchodcu Alexandra VI. z rodu Borgia, preto si dal na najvyššom poschodí paláca zriadiť nové priestory. Na ich výzdobe sa podieľali viacerí umelci, napríklad Luca Signorelli, Lorenzo Lotto, Bramantino Suardi, Il Sodoma, už spomínaný Pietro Perugino... a Raffael. Postupovali podľa ideových požiadaviek samotného pápeža. V tom čase neďaleko odtiaľ pracoval Michalengelo na strope Sixtínskej kaplnky.


M4_modely_styroch_sieni_vo_vatikanskych_muzeach.jpgodely Raffaelových siení vo Vatikánskych múzeách. Z výstavy vo viedenskej Albertine, december 2017.

Samozrejme, vo viedenskej galérii fresky nevystavovali. Pre lepšiu predstavu návštevníkov slúžili makety pápežských komnát s farebnými fotografiami jednotlivých stien. Mohli ste však obdivovať viacero majstrových skíc viažucich sa k obdivuhodným nástenným maľbám. Podobne ako iné Raffaelove kresby sú roztrúsené v mnohých galériách po celom svete. Vzácne bolo to, že sa v Albertine po storočiach opäť na niekoľko mesiacov ocitli vedľa seba.

Na štyroch stenách Stanzy della Segnatura (podpisová sieň) namaľovanej Raffaelom a jeho pomocníkmi v rokoch 1509 až 1510, sa nachádzajú fresky Parnas, Právo, Aténska škola a Dišputy o Svätosti oltárnej. Pritom tie posledné dve odborníci považujú za absolútny vrchol renesancie.

Obraz Dišputa o Sviatosti oltárnej (stretol som sa aj s názvom Dišputa o Najsvätejšej sviatosti), ktorým začal Raffael výzdobu miestnosti, mal byť skúškou jeho talentu. Ide o alegorickú oslavu eucharistie a cirkvi všeobecne. V centre stojí stôl s monštranciou, ku ktorej zostupuje Duch svätý. V najnižšej, pozemskej úrovne obrazu sú obyčajní smrteľníci, vrátane svätcov Augustína, Tomáša Akvinského. „Zhodou okolností“ sa tam vyskytuje aj pápež Július II. Nad nimi sa nachádzajú dve nebeské zóny: Na prvej sa objavuje Kristus so svojou matkou a s príbuzným, súčasne krstným otcom Jánom Krstiteľom a sú tam dvanásti Spravodliví. Najvyššiu vrstvu vyplňuje žehnajúci Boh. Rafaelov génius sa potvrdil, mohol pracovať ďalej.


3_rafael_disputa_o_sviatosti_oltarnej_freska_1509_10_rafaelove_saly_vatinkanske_muzea.jpgDišputa o Sviatosti oltárnej, 1509/1510, Vatikánske múzeá.

Názov Aténska škola dal ďalšej nástennej maľbe až roku 1695 taliansky maliar a historik umenia Gian Pietro Bellori. Raffael na nej zobrazuje filozofov zhromaždených pod kazetovou klenbou,  pripomína Bramantovu architektúru Baziliky sv. Petra. Ústrednými postavami sú Platón, ktorý sa nápadne podobá na Leonarda da Vinci, a Aristoteles, ktorý tiež drží v ľavej ruke knihu a pravou ukazuje dopredu. Mládenec v tmavej čiapke na pravom okraji obrazu, ktorý hľadí na diváka, je sám Rafael. Žiak Hérakleitos, ktorý sedí v popredí na schodoch a zaznamenáva si myšlienky, zase nesie črty Michelangelovej tváre.
 

1_raffael_a_maliar_il_sodoma_na_freske.jpgRaffael s maliarom Il Sodomom, detail na freske Aténska škola, 1510/1511, Vatikánske múzeá.

Nasleduje Stanza di Eliodoro z rokov 1512 až 1514. Sú v nej nástenné maľby Bolsenská omša, Vyslobodenie sv. Petra, Vyhnanie Heliodora z chrámu (ide o sýrskeho generála pred Jeruzalemským chrámom, pričom očitým svedkom tohto príbehu z Nového zákona je opäť Július II., ako aj dvaja umelci – Raffael a Marcantonio Raimondi) a Stretnutie Attilu s Levom Veľkým. Táto freska pripomína udalosť z roka 452, keď posolstvo vedené pápežom Levom I. (s rysmi Leva X.) odvrátilo najmocnejšieho húnskeho kráľa Atilu, prezývaného aj ako Bič Boží, od úmyslu dobyť Rím. Na nebesiach sa znášajú spojenci pápežovej družiny svätí Peter a Pavol, v pozadí vidno Koloseum, akvadukt a rímsku baziliku.

Výzdobu tretej sály Stanza dell´ Incendio (miestnosť požiaru) z roku 1517 objednal už Júliusov nástupca Lev X. z rodu florentských Mediciovcov. Raffaelovým dielom je iba scéna Požiar Borga, zvyšok je záležitosťou jeho pomocníkov.
 

Stal sa aj architektom a archeológom
 

V Apoštolskom paláci na strane obrátenej mestu vyprojektoval lodžiu, ktorú v rokoch 1513 až 1519 aj so svojou umeleckou dielňou vyzdobil groteskami podľa vzoru Nerovej vily Domus aurea. Strop lodžie, označovaný ako Raffaeolova biblia, obsahuje 52 scén zo Starého a Nového zákona.

Roku 1512 portrétoval Júliusa II. (Národná galéria v Londýne). Stihol to len tak-tak, lebo vo februári ďalšieho roku pápež skonal. Po ňom stolec zaujal Lev X. z florentskej rodiny Mediciovcov. Majster sa tešil aj jeho priazni, dočkal sa celého radu ďalších objednávok. Pápež ho dokonca na Bramantovo odporúčanie krátko po jeho smrti vymenoval v apríli 1514 za staviteľa nedokončenej Baziliky sv. Petra. Umelec pracoval na tomto projekte za pomoci mnícha Giovanniho Gioconda a po jeho úmrtí v roku 1516 Antonia da Sangalla.

5_rafael_portret_papeza_juliusa_ii._1512_13._muzeum_umenia_frankfurt_nad_mohanom.jpgPortrét pápeža Júliusa II., 1512/1513, Múzeum umenia vo Frankfurte nad Mohanom.

Pravdupovediac, Raffael nemal skúsenosti s architektúrou a žiadna nová koncepcia ústredného kostola vtedy ešte viac-menej jednotnej kresťanskej cirkvi sa až na niekoľko kresieb vtedajšej budovy nezachovala. Po Raffaelovi túto štafetu prevzal Michalangelo. Ako vieme, úspešne.

Raffaelovi a jeho pomocníkom sa však prisudzujú stavby rímskeho Palác Aquila (1518 – 1520), ktorý taktiež zbúrali roku 1661 pri stavbe Berniniho kolonády a kupolového priestoru Kostola sv. Elígia (po roku 1509), už spomínané lodžie vo Vatikáne a vo Vile Farnesina a Vilu Maddamma, postavenú tak isto v Ríme pre kardinála Júliusa Medicejského.

Omnoho vhodnejšia prišla Rafaelovi iná významná funkcia, ktorou ho 27. augusta 1515 poveril Lev X. Bol to post konzervátora rímskych starožitností s tým, že mal použiť materiál z nenávratne poškodených antických a stredovekých pamiatok na pápežské stavby. Najprv zostavil zoznam zničených starobylých tabúľ, sôch a architektonických detailov. Z maliara sa vlastne stal archeológ. Mal v úmysle vytvoriť aj podrobný plán antického Ríma, ale predčasná smrť mu to prekazila.

Keď už píšeme aj o iných aktivitách, ako bolo maľovanie, mali by sme spomenúť, že pokúšal šťastie v básnickej tvorbe, zachovalo sa jeho päť sonetov. Zaujímal sa aj o hudbu. Ako jeden z mála významných renesančných maliarov sa venoval i grafike.

Po roku 1510 sa zoznámil s rytcom Marcantoniom Raimondim. Spolu vytvorili približne päť desiatok grafických listov. Čiastočne išlo o reprodukcie olejomalieb, čiastočne sa stali predlohami pre Raimondiho originálne Raffaelove kresby. To je aj prípad Paridovho súdu (1515), z ktorého skupinku troch ležiacich osôb vpravo inšpirovala o 350 rokov neskôr francúzskeho impresionistu Edouarda Maneta k namaľovaniu slávneho obrazu Raňajky v tráve (1862, Musée d’Orsay v Paríži).
 

Po Júliusovi II. portrétoval i dvoch Mediciovcov
 

Roku 1517 namaľoval portrét Lev X. (Uffizi), ako aj niekoľko kardinálov a ďalších cirkevných funkcionárov. Bol medzi nimi aj pápežov bratranec Július Medicejský. Oboch Raffael zachytil na obraze Pápež Lev X. s kardinálom Júliusom de Medici a Ľudovítom de Rossi. Keď sa Július roku 1515 stal biskupom v juhofrancúzskom meste Narbonne, u Rafaela si objednal pre miestnu renesančnú Katedrálu sv. Justa a sv. Pasteura maľbu na hlavný oltár s námetom Premenenie Ježiša Krista (Trasfigurazione).

Prácu na diele začal umelec roku 1517, no ani po troch rokoch ju nedokončil. Zrejme ide o Raffaelovo posledné ručne namaľované väčšie dielo. Štúdie apoštolov k tomuto monumentálne oltárnemu obrazu, boli prezentované aj v Albertine. Patria medzi najkrajšie kresby talianskej renesancie. Do Francúzska sa však obraz nedostal. Kardinál, ktorého po smrti Leva X. roku 1523 zvolili za pápeža Klementa VII., ho daroval rímskemu Kostolu sv. Petra, mučeníka v žalári a reťaziach.

6_rafael_premenenie_pana_1518_-_1520_posledna_velke_dielo._vatikanske_muzea.jpg7_rafael_hlava_apostola_1518_najrahsia_kresba_sveta.jpg

Hlava apoštola, štúdia k obrazu Premenenie Pána,
1518, najdrahšia kresba sveta, súkromná zbierka.

Premenenie Pána, 1518/1520, Vatikánske múzeá.

Tam bol až do roku 1797, keď sa dostal počas Napoleonovej okupácie Talianska podobne ako mnoho ďalších vzácnych diel do Paríža. Po cisárovom definitívnom páde po bitke pri Waterloo sa ukradnuté umelecké poklady zväčša vrátili pôvodným majiteľom. Premenenie Ježiša Krista našlo roku 1815 svoje umiestnenie v Pinakotéke Vatikánskych múzeí. Mimochodom, pri návšteve svätopeterskej baziliky nájdete v ľavej bočnej lodi Oltár Premenenia Pána, za ktorým roku 1774 osadili mozaikovú kópiu tohto posledného Raffaelovho diela.

K nemu sa viaže aj skica Hlava apoštola, ktorá vznikla pravdepodobne roku 1519. Stala sa najdrahšou kresbou, ktorú kedy vo svete predali. Donedávna ju vlastnila britská dynastia vojvodov z Devonshiru, no telefonicky ju kúpil nemenovaný zberateľ. Aj druhé miesto patrí Raffaelovi, jeho Hlavu medúzy roku 2009 vydražili za 36,4 milióna eur.

Z Raffaelovho rímskeho obdobia treba uviesť ešte obrazy Madonna Alba (1511, Národná galéria umenia vo Washingtone), Madona della Sedia (1513/1514, Palatine) a samozrejme Sixtínsku madonu, ktorá sa považuje za vrcholné dielo, aké dosiahol najslávnejší rodák z Urbina pri zobrazení Panny Márie.

Návštevníci výstavy mohli sledovať na základe predbežných výkresov aj zrodenie Raffaelovho majstrovského diela Vraždenie neviniatok. Na ňom autor zobrazil známy biblický príbeh, ktorý sa mal odohrať v Betleheme krátko po narodení Ježiša Krista. Rímski vojaci na dramatickom obraze so surovosťou prenasledujú ženy, ktorým vytrhávajú z náručí detí, aby ich vzápätí zmasakrovali.
 

Starý mládenec priateľom bankárov
 

Roku 1510 Raffael nadviazal kontakty s najbohatším talianskym bankárom toho obdobia Agostinom Chigim (zomrel v tom istom roku ako umelec), ktorý sa stal jeho finančným poradcom. Vtedy už bol majster vďaka vysokým honorárom majetným človekom, čo je v dejinách výtvarného umenia nepochybne vzácna výnimka. Chigimu vyzdobil Vilu Fernesina nad riekou Tiber – lodžiou Psyché a freskou Triumf Galatey, morskej víly, ktorá unikla obrovi Polyfémovi. Po roku 1511 navrhol Chigiovcov rodinnú hrobku v rámci Kostola Santa Maria del Popolo, kde podľa jeho kartónov vytvorili nástennú maľbu Stvorenie sveta.

8_portrat_bankara_binda_altovitiho_1514-1515_narodfna_galeria_vo_washingtone.jpgPortrét rímskeho bankára Binda Altovitiho, 1514/1515, Národná galéria umenia vo Washingtone.

Na Chigiho objednávku vypracoval aj veľký dekoratívny projekt kaplnky v rímskom Kostole Santa Maria della Pace s freskami veštkýň, maľovaných podľa Raffaelových skíc jeho priateľom z detstva Timoteom Vitim. Prednú stenu spodnej zóny nad apsidou zdobia štyri Sibyly počúvajúce pokyny anjelov. Výkresy a ich návrhy v červenej kriede si mohli vychutnať aj návštevníci viedenskej expozície. Napriek tomu, že tu cítiť vplyv fresiek zo Sixtínskej kaplnky, dajú sa spozorovať aj zásadné rozdiely medzi Michelangelovými bizarnými a izolovanými osobnosťami a Raffaelovými šťastne sa tváriacimi postavami z Biblie.

Niekedy medzi rokmi 1512 až 1515 vytvoril tiež portrét mladého bankára Binda Altovitiho, ktorý bol kultivovaným mužom milujúcim umenie. Pre určitú fyzickú podobnosť s talianskym renesančným umelcom sa istý čas chybne tvrdilo, že ide o Raffaelov autoportrét. Nechcene k tomu teraz prispela aj galéria Albertina, keď Viedeň zaplavila plagátmi s názvom výstavy RAPHAEL, na ktorých bol vyobrazený práve Altoviti.

Na reprezentatívnej výstave v Albertine žiarila práve zreštaurovaná Madonna dell' Impannata (pred okenným rámom, 1513/14, Palatina), ktorej vývoj tvorby bol zdokumentovaný všetkými zachovanými skicami. Raffael ju začal maľovať na Altovitiho objednávku, ale dokončili ju jeho žiaci.

Santi sa nikdy neoženil, hoci sa roku 1514 podľa životopisca Giorgia Vasariho zasnúbil s Máriou, neterou svojho priateľa, diplomata a zároveň autora divadelných komédií, kardinála Bernarda Doviziho z Bibbienu. Toho tiež portrétoval a okolo roku 1516 mu v Apoštolskom paláci vyzdobil lodžiu a kúpeľňu. Ako o Raffaelovej údajnej milenke sa hovorilo aj o Margerite, dcére pekára Francesca Luttiho z rímskej štvrte Trastevere. S ňou sa tradične spája portrét poloobnaženej dievčiny La Fornarina (Pekárka, 1518/1519, Národná galéria klasického umenia v Ríme).


G10_bronzova_busta_rafaela_nad_umelcovym_hrobom_v_rimskom_patheone._giuseppe_de_fabris_1833.jpgiuseppe de Fabris: Bronzová busta Raffaela nad umelcovým hrobom v rímskom Panteóne, 1833.

V tejto súvislosti treba spomenúť aj jeden z jeho najzáhadnejších obrazov Dáma so závojom (La Velata, 1514/1515, Palatina). Zrejme ide o ženu, o ktorej Vasari napísal, že ju „Rafael miloval až do svojej smrti“ a že „vytvoril jej prekrásny portrét, na ktorom ju namaľoval naozaj ako živú“. Našli sa aj takí, čo ju pokladajú za ženu, ktorá mu stála ako model pre Sixtínsku madonu a pre obraz v kruhovom formáte Madonna della Sedia (Madona so stoličkou, 1513/1514, Palatina).
 

Keď Príroda túžila zomrieť
 

Raffael zomrel na Veľký piatok 6. apríla 1520. Vo veku sotva tridsaťsedem rokov. Malo ísť o horúčkovité onemocnenie, zrejme zápal pľúc. Podľa legiend išlo o následok neusporiadaného životného štýlu či prehýrených nocí s Margerite. S chorobou neúspešne bojoval osem dní. Za ten čas stihol zariadiť všetky svoje majetkové záležitosti. Peniaze rozdelil medzi svojich žiakov a jedného príbuzného.

Na vlastnú žiadosť ho pochovali v starom sarkofágu v rímskom Panteóne. Pripomeňme, že s najvyššími poctami. Nad hrobom má nápis vytvorený humanistickým spisovateľom a básnikom, kardinálom Pietrom Bembom v latinčine: „Ille hic est Raffael, timuit quo sospite vinci, rerum magna parens et moriente mori.“ Vo voľnom preklade:„Tu leží Rafael. Keď žil, Príroda sa obávala, že nad ňou zvíťazí. Keď zomrel, túžila zomrieť s ním.“


FOTOGALÉRIA:

2_raffaelova_stanza_della_segnatura_vpravo_atemska_skola_vlavo_parnas.jpg
Stanza della Segnatura, vpravo Aténska škola, vľavo Parnas, Vatikánske múzeá.

1_vyhnanie_heliodora_z_chramu_druhy_zlava_raffael_freska_1511_12_vatikanske_muzea.jpg
Vyhnanie Heliodora z chrámu, druhý zľava autor Raffael, freska 1511/1512, Vatikánske múzeá.

2_madonna_dellimpannata_1511_galleria_palatina_palazzo_pitti_uffizi_florenz.jpg
Madonna dell' Impannata, 1513/1514, Palatina vo Florencii.

3_zena_so_zavojom_1515_16_palatina_vo_florencii.jpg

Žena so závojom, 1515/1516, Palatina vo Florencii.

4_raffael_marcantonio_raimondi_vrazdenie_neviniatok_v_betleheme_grafika.jpg

Raffael Santi a Marcantonio Raimondi, Vraždenie neviniatok v Betleheme, grafický list.

5_rafael_svadba_alexandra_a_roxany_okolo_r._1517_albertina_vieden.jpg

Svadba Alexandra Veľkého a Roxany, štúdia pre fresku vo Vile Farnesina, 1517,
Albertina vo Viedni.

6_ezechielovo_zjavenie_1516-1517_palatina_palac_pitti_vo_florencii.jpg

Ezechielovo zjavenie, 1516/1517, Palatina, Palác Pitti vo Florencii.

7_rafael_archanjel_michal_zabija_satana_1518._muzeum_louvre_pariz.jpg

Archanjel Michal zabíja Satana, 1518, Louvre v Paríži.

8_la_fornarina_pekarka_151819_narodna_galeria_antickeho_umenia_v_rime.jpg

La fornarina (pekárka), 1518/1519, Národná galéria antického umenia v Ríme.

 

9_portret_mladeho_muza.jpg

Potrét mladého muža, 1518/1519, Múzeum Thyssen-Bornemisza v Madride.

10_studia_hlav_a_ruk_1519_20_ashimolen_museaum_oxfordska_univerzita.jpg

Štúdia hláv a rúk, 1519/1520, Ashmoleovo múzeum v Oxforde.

11_raffael_santi_a_marcantonio_raimondi_paridov_sud_1515_graficky_list.jpg
Raffael Santi a Marcantonio Raimondi, Paridov súd, 1515, grafický list.

12_edouard_manet_ranajky_v_trave_1862_musee_dorsay_v_parizi.jpg

Edouard Manet: Raňajky v tráve (tri postavy prevzaté z Paridovho súdu), 1862, Musée d’Orsay v Paríži.

 

9_henry_nelson_oneil_posledne_okamihy_pred_smrtou_majtra_rafaela_santiho._1860.jpg
Henry Nelson O'Neil: Posledné okamihy pred smrťou majstra Raffaela, 1866, Múzeum a galéria umenia v Bristole.

Foto: Martin Krno, galéria Albertína a archív autora

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984