Reklama
banner2-01-1509979936.png
Reklama

28. alebo 30. október?

K ankete o štátnom sviatku vzniku Česko-Slovenska...
Počet zobrazení: 1452

Reagujem na anketu Nového slova Mal by byť vznik Česko-Slovenska štátnym sviatkom – a kedy? Na túto tému som v roku 2012 publikoval v Literárnom týždenníku článok. Keď som si ho teraz znovu prečítal, myslím si, že presne odpovedá na túto anketu. Uvádzam ho v pôvodnom znení, ako vtedy vyšiel, s tým, že na záver dodávam niekoľko ďalších postrehov.

 

28. alebo 30. október?
 

Už takmer 20 rokov koncom októbra spustia mnohé naše médiá pesničku, že Slováci si nevážia Československú republiku, nehlásia sa k jej odkazu a histórii, pretože 28. október nie je v Slovenskej republike dňom štátneho sviatku. Nechcem teraz písať, či som za to, aby sa vznik ČSR slávil ako štátny sviatok, pretože v čase, keď sa uvažuje o zrušení niektorých sviatkov, vyhlásiť ďalší by bolo zvláštne, skôr sa chcem zamyslieť, či 28. október je skutočne tým správnym dňom, ktorým by sa na Slovensku mal pripomínať vznik ČSR.  

telegram_30.10_kopia_843.jpg         
28. októbra 1918 bola v Prahe vyhlásená Česko-Slovenská republika (píšem názov štátu v tvare, ktorý platil od vzniku republiky roku 1918 do prijatia unitárnej Ústavy ČSR v januári 1920, teda so spojovníkom) českou politickou reprezentáciou bez účasti povereného politického reprezentanta zo Slovenska. Jediný významný slovenský politik, ktorý v tom čase bol v Prahe, Dr. Vavro Šrobár, nemal žiadne politické splnomocnenie Slovenskou národnou radou ako politickej reprezentantky slovenského národa konať v jej mene. Šrobár sa v Prahe ocitol viac-menej náhodou, prišiel do nej priamo z väzenia v Ceglede. Vyhlásenie Česko-Slovenska v Prahe 28. októbra 1918 sa nemôže chápať ako záväzné rozhodnutie aj pre slovenskú stranu, bolo treba jasné vyjadrenie aj Slovákov. To prišlo o dva dni neskôr. 30. októbra 1918 sa v Turčianskom Svätom Martine stretla politická reprezentácia slovenského národa (A. Hlinka, S. Zoch, F. Juriga, P. Blaho, M. Dula, K. A. Medvecký a ďalší), ktorá prijala – bez relevantných informácií o udalostiach spred dvoch dní v Prahe – Martinskú deklaráciu, na základe ktorej sa Slovensko odtrhlo od Uhorska a vyjadrilo svoj úmysel vstúpiť do spoločného štátneho zväzku s bratským českým národom. Tejto deklarácii predchádzala horúčkovitá aktivita slovenských politikov doma i v zahraničí i boje česko-slovenských légií, ktoré organizoval Milan Rastislav Štefánik a v ktorých bojovalo aj mnoho slovenských legionárov (veľa z nich sa zapísalo do dejín slovenského národa – budúci generáli Viest, Čatloš, Kristín, spisovatelia Janko Jesenský, Jozef Gregor Tajovský a ďalší). Z iniciatívy zahraničných Slovákov prišlo k podpisu Clevelandskej a Pittsburskej dohody. 1. mája 1918 na zhromaždení robotníkov v Liptovskom Sv. Mikuláši Vavro Šrobár žiadal samourčovacie právo pre slovenský národ. 24. mája 1918 na dôvernej porade Slovenskej národnej strany v Turčianskom Sv. Martine Andrej Hlinka jasne formuloval smer vývinu slovenského národa: „Treba sa nám vysloviť, či pôjdeme i naďalej s Maďarmi alebo s Čechmi. Neobchádzajme túto otázku, povedzme otvorene, že sme za orientáciu česko-slovenskú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“ Poslanec Uhorského snemu Ferdiš Juriga 19. októbra 1918 neohrozene žiadal za búrlivého nesúhlasu snemovne pod hrozbou fyzického násilia právo na sebaurčenie pre slovenský národ: „Slovenský národ neuznáva oprávnenosť tohto parlamentu ani jeho vládu, neuznáva, aby sa považoval za zástupcu slovenského národa!“

Kým vyhlásenie Česko-Slovenska 28. októbra 1918 v Prahe prebehlo v podstate v pokojnej atmosfére, rakúska vládna moc bola v agónii, v Martine panovala 30. októbra 1918 napätá atmosféra. Moc na slovenskom území, aj v Martine, ešte pevne držala v rukách uhorská vláda, ktorá do mesta, keď sa dozvedela o chystaných udalostiach, povolala stotinu uhorských vojakov z levickej posádky. Len šťastnou zhodou okolností  sa nezopakovali udalosti podobné spred takmer na deň presne jedenástimi rokmi v Černovej (27. októbra 1907). Preto uprednostnenie dátumu 28. októbra ako štátneho sviatku pred 30. októbrom by bolo zneváženie statočného činu nielen slovenskej politickej reprezentácie, ktorá konala v tých búrlivých dňoch v zmysle Kuzmányho básne Sláva šľachetným, známejšou skôr ako hymnická pieseň Kto za pravdu horí: „Koho dar nezvedie, hrozba neskloní,/ tomu moja pieseň slávou zazvoní“, ale i zatienenie vlasteneckých skutkov mnohých známych a neznámych Slovákov doma i v zahraničí, pretože na vzniku Česko-Slovenska mali Slováci výrazný podiel. Ak by Slovenská republika chcela prostredníctvom štátneho sviatku vyzdvihnúť význam vzniku Česko-Slovenska, mala by za dátum vybrať 30. október, a nie 28. október. Tu treba aj podotknúť, že Slovenská republika si vznik Česko-Slovenska pripomína dvoma pamätnými dňami (28. októbrom i 30. októbrom), kým v Českej republike je štátnym sviatkom len 28. október, Martinskú deklaráciu si Česká republika nepripomína ani ako pamätný deň. Uprednostnenie 28. októbra pred 30. októbrom by bolo nielen istým bagatelizovaním podielu Slovákov na vzniku spoločného štátu s Čechmi, ale v podstate by sa nepriamo potvrdili aj iredentistické názory maďarských politikov a neskôr aj historikov, najmä v roku 1938, podľa ktorých Slovensko nevystúpilo z Uhorska dobrovoľne, ale na nátlak dohodových mocností a českej reprezentácie. Treba si uvedomiť, že tak ako 28. október je dominantný pre Čechov, takým dominantným pre Slovákov je 30. október. Zároveň treba uviesť, že Česi vznikom Česko-Slovenska naplnili svoje národno-emancipačné ambície a Česko-Slovensko stotožňovali po celý čas predovšetkým s českým štátom, pre Slovákov vznik Česko-Slovenska znamenal len jednu, aj keď mimoriadne významnú etapu naplnenia ich národno-emancipačných snáh, k ich dovŕšeniu však došlo až 1. januára 1993 vznikom samostatnej Slovenskej republiky.

(Ján Bábik – Literárny týždenník, 2012)
 

K článku by som rád pripojil ešte niekoľko poznámok. Myslím si, že z neho jasne vyplýva, že vyhlásiť 28. október za štátny sviatok Slovenskej republiky by bolo minimálne nedocenením, ak nie dokonca znevážením podielu Slovákov na vzniku Česko-Slovenskej republiky. Na vytvorenie štátu dvoch národov treba súhlas obidvoch strán, a ten prišiel zo Slovenska nie 28., ale 30. októbra. Keď bolo Česko-Slovensko unitárnym štátom, tak možno bolo aj akceptovať, že sa uprednostnil dátum 28. októbra. Napokon v drvivej väčšine vtedy platilo, o čom sa rozhodlo v Prahe, o tom sa na Slovensku ani nediskutovalo, len sa automaticky prijímalo a príkazy boli pre neho záväzné. Situácia sa mala zmeniť po vyhlásení federácie 1. januára 1969. 28. október štátnym sviatkom zostával naďalej aj pre Slovenskú socialistickú republiku, resp. Slovenskú republiku, v rokoch 1969 – 1974 a 1988 – 1992, dokonca ešte aj v roku 1993, teda už v čase existencie samostatnej Slovenskej republiky a bolo vlastne nedocenením významu Martinskej deklarácie.

V roku 2000 som nahrával rozhlasový dokument o prvej svetovej vojne a vzniku Č-SR (nedávno ho v repríze vysielalo Rádio Pyramída) s dvomi poprednými historikmi, dnes už, žiaľ, nebohými, Ladislavom Deákom a Mariánom Hronským. Na margo Martinskej deklarácie vtedy Ladislav Deák povedal: „Martinská deklarácia z hľadiska vzniku česko-slovenského štátu bola rovnako významným a nezastupiteľným štátoprávnym aktom ako pražský 28. október 1918, pretože tvorila jeden zo základných pilierov zrodu spoločného štátu, ktorý vyjadroval na Slovensku legitimitu na princípe sebaurčovacieho práva slovenského národného národa. Martinská deklarácia nebola iba sekundárnym a manifestačným aktom súhlasu a pasívnym pripojením sa k pražskému vyhláseniu, ale samostatným, spontánnym a nezávislým vyjadrením politickej vôle slovenského národa prostredníctvom jeho politickej reprezentácie, tej reprezentácie, ktorá sa aktívne podieľala na vzniku spoločného česko-slovenského štátu. Jej význam ešte umocňuje fakt, že v čase prijatia Deklarácie jej účastníci nevedeli, že v Prahe 28. októbra bol vyhlásený česko-slovenský štát, teda Martinská deklarácia nevznikla pod vplyvom pražských udalostí, ale nezávisle od nich. Historický význam Martinskej deklarácie ešte markantnejšie vystúpi vo vzťahu k uhorskému štátu. Tým, že Slováci ako národ na základe sebaurčovacieho práva deklarovali rozchod s Rakúsko-Uhorskom, toto rozhodnutie v porovnaní so staršími koncepciami riešenia slovenskej otázky v Uhorsku bolo opravdu historické a pre budúcnosť slovenského národa znamenalo obrovský zlom vo všetkých oblastiach národného života. Slovenská politická reprezentácia Martinskou deklaráciou prejavila politickú vôľu národa po samostatnom štátnom živote v rodine demokratických štátov Európy.“ (archív SRo, ID 00000702180100, cca 24´).

Na otázku, či by sme si mali pripomínať výročie vzniku Česko-Slovenska pohyblivým sviatkom, odpovedám zásadne nie. Česko-Slovensko vyhlásili 28. októbra v Prahe a 30. októbra v Turčianskom Svätom Martine. Aj keď mnohých signatárov výzvy o pohyblivom sviatku osobne poznám a vážim si ich, v tomto s nimi rozhodne nesúhlasím.

Ak by sme si mali pripomenúť vznik Česko-Slovenska, tak len 30. októbra ako výraz úcty k signatárom Martinskej deklarácie, ale aj ako symbolu podielu Slovákov na vzniku republiky, tých Slovákov, ktorí v Uhorsku neraz boli vystavení tvrdým represáliám, ale aj Slovákov, ktorí v zahraničí podporovali vznik nového štátu, politicky a finančne, bojovali zaňho so zbraňou v ruke a mnohí aj zahynuli. V tomto roku bude 30. október pri stom výročí jednorazový štátny sviatok. Súhlasím s týmto riešením. Počul som, že takýto akt nemá v minulosti žiadnu obdobu. Ale má. V roku 1990 sme 1. novembra mali štátny sviatok Deň zmierenia a aj 29. august bol vyhlásený za sviatok len na jeden rok, až v roku 1994 sa stal oficiálne trvalým štátnym sviatkom Slovenskej republiky.

Teraz musím zopakovať myšlienku z môjho článku v Literárnom týždenníku z roku 2012: „Slovenská republika si vznik Česko-Slovenska pripomína dvoma pamätnými dňami (28. októbrom i 30. októbrom), kým v Českej republike je štátnym sviatkom len 28. október, Martinskú deklaráciu si Česká republika nepripomína ani ako pamätný deň.“ Je to suverénne rozhodnutie Českej republiky. Ak by sa ale mal vyhlásiť 30. október za štátny sviatok u nás, potom by predovšetkým česká strana mala ukázať dobrú vôľu vyhlásením 30. októbra za svoj pamätný deň, čím by potvrdila, že udalosť v ten deň v Martine bol rovnocenný politický akt ako v Prahe dva dni pred tým, a nie nejaká okrajová lokálna aktivita niekoľkých bezvýznamných jedincov bez mandátu. Obávam sa, že o Martinskej deklarácii väčšina obyvateľstva v Českej republike, okrem úzkej skupiny historikov, veľa nevie, ba dokonca, ako to dokumentuje aj snaha poslancov vyhlásiť v NR SR 28. október za štátny sviatok SR, nevie o nej ani časť našich politikov a zákonodarcov, alebo ju zámerne ignoruje.

Na záver ešte raz zdôrazňujem, ak by sme si chceli uctiť vznik Česko-Slovenska, tak len výlučne v deň, ktorý sa uskutočnil na Slovensku a vykonala ho slovenská politická reprezentácia, samostatne, slobodne a nezávisle. A tým je jednoznačne 30. október!!!

Priemer: 4.6 (17 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama