Žijeme v korupčnom štáte

Pri transformácii slovenskej spoločnosti z obdobia československého socialistického štátu na slovenskú slobodnú a demokratickú spoločnosť došlo k "nepatrnej" odchýlke v cieľoch. Historicky sa táto odchýlka nepokladá za vážnu, pretože ak vymrú zhruba štyri generácie ľudí, spoločnosť by sa "samoreguláciou" mala vrátiť do optimálneho stavu, kde počet gaunerov neprevyšuje počet poctivých ľudi.
Počet zobrazení: 1218

Pri transformácii slovenskej spoločnosti z obdobia československého socialistického štátu na slovenskú slobodnú a demokratickú spoločnosť došlo k "nepatrnej" odchýlke v cieľoch. Historicky sa táto odchýlka nepokladá za vážnu, pretože ak vymrú zhruba štyri generácie ľudí, spoločnosť by sa "samoreguláciou" mala vrátiť do optimálneho stavu, kde počet gaunerov neprevyšuje počet poctivých ľudi.

Takýmto vývojom predsa prešla prakticky každá vyspelá demokracia. Či už po buržoáznodemokratických revolúciách a po vojnách v Európe alebo v USA po období zlatých horúčok, divokého Západu, gangsterských čias tridsiatych rokov a monster-afér, ktoré napríklad zlikvidovali aj amerického prezidenta Nixona. Pretože našinec nemá historické skúsenosti a pod korupciou sa už dávno neskrýva len podplácanie "pána dochtora" kačičkou od babičky, tisíckorunová obálka pre pána dekana na prijímačkách "na výšku" či vybavenie tuzexového poukazu na kúpu "embéčky" za ČSSR, je potrebné znova siahnuť po analytikovi, ktorého ťažko možno podozrievať z ľavičiarstva a z nepriazne voči trhovému mechanizmu a demokracii - po liberálne orientovanom P. F. Druckerovi a jeho knihe Postkapitalistická spoločnosť. Príkladov korupcie je vo svete veľa, ale nie každý autor bol schopný tak nemilosrdne systémovo odhaliť základy problému.

Druckerov postkapitalizmus

Z časti o fiškálnom štáte treba zopakovať nasledujúce tvrdenie: "Keď sa predpokladá, že neexistujú žiadne ekonomické hranice príjmov, ktoré môže štát získať, stáva sa štát pánom občianskej spoločnosti a je schopný usmerňovať a pretvárať ju. Prostredníctvom daní a výdavkov môže vláda predovšetkým redistribuovať dôchodky spoločnosti.

Prostredníctvom moci peňazí, lebo taký je ich zámer, môže pretvárať spoločnosť podľa predstáv politikov.

Najhoršie však je, že fiškálny štát sa stáva štátom korupčným. Ak sa tvorba rozpočtu začína výdavkami, stráca sa fiškálna disciplína. Vládne výdavky sa pre politikov stávajú nástrojom kupovania si voličov. Najsilnejším argumentom proti ancien régime, absolutistickej monarchii 18. storočia bolo, že kráľ zneužíval verejné prostriedky na obohacovanie favorizovaných dvoranov. Fiškálna a predovšetkým rozpočtová zodpovednosť zákonodarcov volených vládou bola ustanovená preto, aby sa zabraňovalo dvoranom v koristení zo štátnych prostriedkov. Vo fiškálnom štáte ukorisťujú samotní politici, aby si zabezpečili svoje zvolenie. V USA sa čoraz väčší podiel rozpočtov (miestnych i federálnych) vydáva na subvencovanie veľmi malých skupín voličov v jednotlivých lokalitách - hŕstke pestovateľov tabaku, atď, atď. Nikto celkom presne nevie, aký podiel z celkových štátnych výdajov pripadá na takéto "priateľské" služby voličom, na programy, ktoré neslúžia žiadnym verejným účelom, ale ktoré sú často v priamom rozpore s verejným záujmom. Je to však veľmi vysoký podiel. V Japonsku už miera, v ktorej sa poslanie politikov stále častejšie stotožňuje s prerozdeľovaním veľkých čiastok zo štátnych prostriedkov v prospech malých skupín voličov, začína budiť pohoršenie (a viedla ku vládnym krízam a výmenám vlád - pozn. prekladateľa). K najbezočivejšiemu a najgigantickejšiemu korumpovaniu voličov došlo v Nemecku na jeseň roku 1990, keď kancelár Helmut Kohl zaťažil svoju krajinu doposiaľ najvyšším verejným dlhom, ktorý bol v dobách mieru vôbec vytvorený. Dialo sa tak len preto, aby sa pokúsil - a to úspešne - kúpiť si hlasy voličov v bývalom východnom Nemecku.

Demokratický štát je založený na presvedčení, že primárnou úlohou volených predstaviteľov je brániť vlastných voličov proti hrabivej vláde. Korupčný štát tak v stále vyššej miere podkopáva základy slobodnej spoločnosti. Volení predstavitelia "ošklbávajú" svojich voličov, aby prispeli k obohacovaniu zvláštnych záujmových skupín, a tak si kúpili ich hlasy. Že to skutočne podkopáva samotné základy zastupiteľskej demokracie, o tom svedčí neustály pokles účasti občanov vo voľbách. V roku 1918 Joseph Schumpeter varoval, že fiškálny štát nakoniec podkope schopnosť vlády vládnuť. O pätnásť rokov neskôr Keynes oslavoval fiškálny štát ako veľkého osloboditeľa: vláda fiškálneho štátu, neobmedzovaná už vo svojich výdavkoch, mohla efektívne vládnuť. Dnes však vieme, že pravdu mal Schumpeter."

(P. F. Drucker : Postkapitalistická spoločnosť, časť II - Politický systém, kap. 6: Od národného štátu k megaštátu vyd. Management Press, Praha 1993)

Kam smerujeme my

Drucker ešte ďalej porovnával funkcie národného štátu 19. storočia s funkciami tzv. megaštátu, ktorý bol podľa neho charakterizovaný práve ako fiškálny, korupčný, "starostlivý" a štát studenej vojny. Megaštát prevzal funkcie ekonomické i sociálne, ale dostal sa v podmienkach kapitalizmu do slepej uličky. Návrat k národnému však podľa Druckera nie je možný, pretože sa presadzujú nové sily, ktoré národný štát rozkladajú a prekonávajú.

Rozhodnosť ministrov financií vo všetkých doterajších slovenských vládach po roku 1993 vytvára zdanie, že v korupčnom štáte určite nežijeme. Rozpočet sa predsa vždy začína schvaľovaním kapitoly príjmov a nie výdavkov. Ale pretože fiškálny štát má snahu zdaňovať čo najviac, i napriek sťažnostiam ministrov financií o napätom rozpočte je väčšinou kapitola príjmov do štátneho rozpočtu zostavená z čo najpresnejšie zoradených nástrojov na "žmýkanie" financií od občanov i organizácií. A pretože "zmonetarizované" máme všetko, dokonca už aj pitnú a dažďovú vodu na obyvateľa, fiškálnemu štátu sa pri kreativite financmajstrov kapitoly príjmov tvoria veľmi pohodlne. Stačí finančne vyčísliť hodnotu čohokoľvek a zaradiť ju do príslušnej kapitoly pod hrozbou trestu za "daňový únik". Takto je nezamestnaný kovoroľník na slovenskom vidieku daňovým subjektom s miliónovým majetkom (lebo má dom, záhumenok, studňu a časť stromov v lese) a nikoho nezaujíma, odkiaľ na vyrúbenú daň vezme finančnú hotovosť. Zamestnanie stratil, keď zavreli miestnu fabriku, družstvo je rozkradnuté a zaťažené dlhmi, vidiecky turizmus nepestujú ani domáci nieže ešte zahraniční hostia. Navyše, z každého tovaru na trhu platí ako konečný spotrebiteľ vysokú daň z pridanej hodnoty, čo už dnes v praxi nie je nič iné, ako daň z počtu obchodných medzičlánkov distribujúcich jeho každodenné potreby na život do miesta jeho spotreby. A tak sa to deje v mnohých kategóriách priamych i nepriamych daní. Doteraz sme však ani raz nezažili schvaľovanie príjmovej kapitoly pod titulmi "zhabané výpalné", "zhabané financie z prepierania peňazí", "vyrúbené dane z prostitúcie a nelegálnych obchodov", poprípade "zhabaný osobný majetok bankrotára, tunelára a podvodníckeho privatizéra", či "náhrada finančných škôd spôsobená nesprávnym a zmätočným prijatím zákona zákonodarným zborom". A pritom sú to okatejšie a reálnejšie prijmy ako tie "z miezd zamestnancov, z majetku, predaja a ziskov fyzických a právnických osôb". Ekonomika predsa na Slovensku ide do desiatok miliárd korún a nie je "zmonetarizovaná".

Ovplyvňovanie voličov

Príjmové rozpočtové kapitoly sú teda vraj reálne a bez existujúcich rezerv. Už tu vzniká rôznym postihnutým záujmovým skupinám možnosť korumpovať vládny a zastupiteľský aparát, tentoraz v záujme "utajenia" iných ako občianskych a podnikových zdrojov. Každý priemerne schopný daňový odborník vie presne ako sa majú "zaopatriť" nelegálne, zdroje tak, aby boli mimo dosahu štátneho rozpočtu. Nepotrebuje tak niekto, napríklad vláda, v tomto smere poradiť?

Problematika výdavkov je preto nielen otázkou "pritakávania" zastupiteľského zboru pri schvaľovaní štátneho rozpočtu, ale primárne je predmetom záujmu práve tých rôznych ekonomických i politických záujmových skupín, ktoré môžu z finančného rozpočtového koláča vďaka ovplyvňovaniu zákonodarného zboru a vlády získať svoj podiel. A deje sa to v SR rovnako, ako uvádza P. Drucker o USA: nik nevie, aké veľké a vplyvné sú tie skupiny voličov, ktoré vládna moc korumpuje priklepnutými zdrojmi a aký vysoký je podiel financií na celkovom štátnom rozpočte, pretože sú to často zahmlené a po viacerých rozpočtových kapitolách rozmixované zdroje. Napríklad otázky privatizácie, nákupu akcií a vyrovnávania pohľadávok ako v prípade VSŽ, a.s. v čase predaja U.S. Steelu (bol to očividný príklad podrobne rozoberaný v médiách a nehovorím tu nič nové a trestné) a ďalších privatizačných zámerov. Ale netrpí tým len súčasná vláda. Tá predchádzajúca zas korumpovala privatizáciou "domácu kapitálovú vrstvu". Znovu sa možno oprieť o Druckera, ak budeme tvrdiť, že vtedajšia vláda korumpovala aj obyčajných voličov rozmachom cestnej výstavby, udržiavaním cien energií a nájomného, atď. Bez nevyhnutnosti rozpútať o tom polemiku možno tvrdiť, že ani vlády ČSFR nekonali inak. Napokon, celá procedúra kupónovej privatizácie a odškodnenia občanov za komunizmus nebolo nič iné, ako obrovský verejný korupčný mechanizmus na získanie voličov po roku 1990. Mečiarova vláda zmenou kupónovej privatizácie na dlhopisovú vlastne už len pokračovala v úspešnom korumpovaní voličov. Dnešná vláda vyplácaním dlhopisov vlastne tiež korumpuje budúcich voličov, ale aj celú podnikateľskú sféru. Veď mnohé firmy o.c.p. a finančné inštitúcie by bez dlhopisov dnes už nemali nijaký zaujímavý majetok. O lobistických záujmových skupinách ani nehovoriac - niet oblasti činnosti a lokality, ktorá by na Slovensku nepotrebovala "okamžite a bezpodmienečne" financie, či ide o vojenský letecký park, rómsku komunitu, investície do infraštruktúr priemyselných parkov, technické prezbrojenie prirodzených monopolov, alebo o vybavenie ktorejkoľvek z nemocníc a škôl.

O neduhu vedia aj najvyšší

Čo to v konečnom dôsledku znamená? Vo fiškálnom štáte je životodarným médiom finančný zdroj. Nemusí to byť dokonca ani cvengajúca koruna, stačí cenný papier, štátna záruka, potvrdený výdavok z rozpočtových zdrojov. Zdrojom korupcie potom nie je socialistická službička za tisíc, ale samotný štátny rozpočet, štátne cenné papiere, a vôbec zdrojom korupcie sa stáva člen zákonodarného orgánu rozhodujúci zdvihnutím ruky pri hlasovaní o bytí a nebytí celých záujmových skupín. Kdeže tu chcú ešte demokrati hovoriť o občianskej spoločnosti? Kdeže je tu sloboda rozhodovania, ak sami významní podnikatelia uvádzajú, že na Slovensku sú priveľmi závislí od zlých zákonov a tie im svojou chaotickosťou, protichodnosťou a nejasnosťou vytvárajú katastrofické podmienky na podnikanie? Ale prečo nik neanalyzuje, ako tento chaos v zákonoch vznikal? Prečo bolo nutné vždy presadiť zákonom niečo, čo sa malo prirodzeným vývojom na trhu etablovať postupne? A v tomto chaose sem majú prísť zahraniční investori. Ako inak by už sem mohol potom prísť zahraničný kapitál, ak opäť nie korumpovaním? Alebo naopak, kupovaním si zahraničných investícií formou dlhodobých daňových prázdnin a finančných ústupkov, umožňovaním ovládnutia trhu, a poskytovaním skoro feudálnych výhod pre prevádzkovateľa typu "plať, zákazník, a keď sa chceš sťažovať, tak ti vezmeme hračku". Tak sa to stalo napríklad v prípade káblovej televízie a mnohých ďalších, dnes už zahraničných subjektov operujúcich na našom trhu, kde sa z hrdej protimonopolnej inštitúcie v nejednom prípade stala trápna karikatúra zle utajenej priamej korupcie?

Sama ministerka financií SR otvorene pre tlač priznáva, že pozná záujmové skupiny, ktoré si vedia z večera do rána kúpiť sudcov (Práca, 7. 2. 2001) a obyčajní ľudia už ani neškrípu zubami nad cirkusom okolo "zabudnutých" tunelárov, na kauciu prepúšťaných mafiánov a výpalníkov.

S režimom fiškálneho štátu sme teda prevzali aj zodpovednosť za dôsledky jeho prerastania do korupčného štátu, ale pretože každá vláda je tu len na krátke štvorročné obdobie, vždy sa zmôže len na vyhlásenie formálneho protikorupčného boja a mediálne ho vedie do stratena. Iba keď prevažne nová vláda, poskladaná z opozície, vytiahne argumenty o korupcii tej predchádzajúcej, ľudia sa zhnusia, zanadávajú si, ale platiť ďalej musia, lebo na platenie daní sú zákony.

Nečudo, že po takomto objasnení situácie mi jeden zahraničný odborník položil otázku: "A prečo tu ešte žijete?" Namiesto odpovede by som rád videl štatistiku a názor mladých ľudí, ktorí zo Slovenska odchádzajú. Pretože ak je v úvode spomínaná optimistická prepoveď, že tak po vymretí štyroch generácií sa tu situácia utíši, treba sa opýtať, v koho záujme je, aby sa toto prevažne horské územie Slovenska s miernou klímou, chránenou od prílišného sucha i zimných smrští z klimatických zmien vyľudnilo a kto tak asi má žiť na našom území okolo roku 2055? Ale položme otázku odborne: prečo vlastne strpíme režim fiškálneho a korupčného štátu, ak je prinajmenšom teoreticky dokázané, že je to zvrátená a prežitá forma spoločenského usporiadania, ktorej sa chce dnešný svet zbaviť?

Autor (1955) je ekonóm

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984