Nespravodlivé obvinenie Imre Nagya
Prednedávnom si maďarská verejnosť pripomenula 10. výročie pohrebu martýrov maďarského ľudového povstania v roku 1956. V televíznom vysielaní sa objavili zábery spred 10 rokov. Na pietnom akte, ktorý sa konal na budapeštianskom Námestí hrdinov, sa vtedy zúčastnilo viac ako stotisíc ľudí, vzdávajúcich poctu obetiam násilného potlačenia pokusu o nastolenie pluralitnej demokracie a obnovu nezávislosti Maďarska.
Divákom televízie sa znovu priblížila atmosféra tých chvíľ, keď na cintoríne v Rákoskeresztúri na parcele č. 301 slávnostne uložili do hrobov telesné pozostatky tajne popraveného a pochovaného ministerského predsedu zákonnej vlády Maďarskej republiky Imre Nagya a jeho štyroch druhov i truhlu neznámeho revolucionára.
Politické pozadie
V lete roku 1989, uprostred formovania sa pluralitného politického systému, nikto nemohol mať pochybnosti, že rehabilitácia Imre Nagya a ľudového povstania znamená historický medzník, že je symbolom rozpadu základov moci, ktorá svoju legitimitu odvodzovala z tzv. "internacionálnej pomoci" uskutočnenej ruskými tankami. Vtedy maďarská spoločnosť zrejme nemala potuchy o tom, ako sa môže stať dedičstvo martýrov roku 1956 súčasťou získania pozícií vo formujúcej sa mocenskej štruktúre.
Lídri nových politických formácií si však už uvedomovali, že cesta k voličským hlasom vedie cez apelovanie na odkaz roku 1956. Preto dosiahnutie oficiálneho vládneho súhlasu s verejným smútočným obradom sa stalo spoločným úsilím vtedajších opozičných síl, ktoré v marci 1989 vytvorili Opozičný okrúhly stôl a prostredníctvom neho začali rokovať s predstaviteľmi Maďarskej socialistickej robotníckej strany. Na týchto rokovaniach došlo k spoločnému poznaniu a presvedčeniu najvplyvnejších opozičných strán a reformných síl MSRS, že pokojný prechod nemá alternatívu, že treba zabrániť politickej a ekonomickej anarchii a vyhnúť sa nebezpečenstvu zavedenia nejakej polovojenskej diktatúry. Vo verejnosti silne zapôsobilo vyhlásenie reformnej komunistickej vlády Miklósa Németha, ktoré predniesol v maďarskom parlamente ešte v polovici mája 1989, o výsledku preštudovania materiálov vykonštruovaného súdneho procesu s Imre Nagyom: "Na základe toho môžeme pristúpiť k ich rakvám tak, že sa pokloníme pred legitímnym ministerským predsedom, štátnym ministrom a ministrom národnej obrany."
Zabudnuté zásluhy
Skutočnosť, že bez úsilia reformných komunistov, ktorým sa podarilo paralyzovať dogmaticko-konzervatívne sily v komunistickej strane, sotva mohlo dôjsť k spomínanému pohrebu martýrov roku 1956, viackrát priznal aj popredný organizátor pohrebu, poslanec za Stranu slobodných demokratov, Imre Mécs. Je zaujímavé, že ako jediný člen terajšieho maďarského parlamentu, ktorý bol aktívnym účastníkom povstania v roku 1956 a bol za to odsúdený na trest smrti, nedostal pozvanie na kladenie vencov v deň 10. výročia smútočného obradu. Taktiež údajne v dôsledku organizačných problémov, na terajšom akte nebol prítomný ani prezident Maďarskej republiky Árpád Göncz, ktorý bol takisto odsúdený a väznený za svoju účasť na povstaní. Prezident sa poklonil pamiatke svojich spolubojovníkov už po skončení spomienkového aktu, po návrate z oficiálnej návštevy v Poľsku.
V súčasných komentároch celá rehabilitácia vyznieva ako dielo výlučne v réžii vtedajšej opozície. Dôraz sa pritom očividne kladie na tie politické formácie, ktoré sú dnes pri moci. Dokonca o samotnom vtedajšom oficiálnom rehabilitačnom rozhodnutí odznel aj výrok, že to bol krok vynútený od komunistov ako takých, pričom sa úmyselne zabudlo na reformné krídlo, ktoré ho považovalo nielen za otázku národnej cti, ale aj za dôležitý predpoklad prechodu k demokratickému pluralistickému politickému systému.
Spory o dedičstvo
Po zmene režimu sa vzťah nových politických síl a strán k dedičstvu roku 1956 začal utvárať rozporuplne a ambivalentne. Každá politická formácia chcela využívať morálno-politický odkaz povstania v roku 1956, avšak súčasne začala v ňom hľadať tie prvky, ktoré by jej vyhovovali z hľadiska jej ideových a stranícko-politických potrieb, pričom sa o tento odkaz zákonite rozpútali spory. Maďarský bádateľ János M. Rainer v roku 1996 vydal prvý diel vedeckého životopisu Imre Nagya v rozsahu viac ako 500 strán. Práca zrejme výrazne prispela k tomu, že v maďarskej spoločnosti rôzne útoky na Imre Nagya už nenachádzajú jednoznačnú odozvu. Žiaľ, vplyv tejto vedeckej argumentácie sa obmedzuje na maďarskú jazykovú oblasť a v zahraničí sa môžu objavovať články s vysloveným senzáciechtivým zámerom. Sem patrí aj tvrdenie, že sa Imre Nagy podieľal na zavraždení ruského cára Mikuláša II., 17. júna 1918 v Jekaterinburgu. S takýmto titulkom uverejnili isté vplyvné české noviny článok k 40. výročiu popravy Imre Nagya.
Československá stopa
Nadpis článku v oných českých novinách zodpovedal zásade, že titulok je dôležitejší než obsah článku. Nagyov životopisec János M.Rainer zistil, že Imre Nagy v júni 1918 pôsobil v Červenej armáde ako guľometčík v Berezovke pri Irkutsku.
Takýto "výlet" na Ural zo Sibíri, po transsibírskej magistrále do Jekaterinburgu, ako píše János M. Rainer, uprostred povstania česko-slovenských legionárov sa sotva mohol uskutočniť. Iná otázka je, ako sa na to upozorňuje v spomínanej práci, že podľa niektorých výskumov z polovice dvadsiatych rokov členmi popravčej čaty mohli byť červenoarmejci, bývalí rakúsko-uhorskí vojnoví zajatci. Ruský cár a jeho rodina v Jekaterinburgu už dávno neboli nažive, keď Imre Nagy so svojou jednotkou sa ako veliteľ delostreleckého oddielu južne od Bajkalu dostal do obkľúčenia. Oddielu Imreho Nagya sa podarilo dosiahnuť, že po rokovaniach s bielogvardejcami a československými legionármi ich odzbrojili a vrátili do zajateckého tábora v Berezovke. Časť veliteľov popravili. János M. Rainer k tomu uvádza, že Imre Nagy podľa všetkého "práve tejto dohode mohol ďakovať za svoj život, lebo podľa rozkazu veliteľa frontu generála Gajdu, bývalí vojnoví zajatci spolupracujúci so sovietskou mocou, ak boli prichytení so zbraňou v ruke, museli byť zastrelení alebo obesení. Aj takéto obviňovanie Imre Nagya z účasti na zavraždení ruského cára slúži zámerom tých pravicových síl v Maďarsku, ktoré si chcú prisvojiť odkaz povstania v roku 1956.
Autor je pracovníkom Politologického kabinetu SAV
