25 rokov samostatnej SR: oligarchizácia a „prichvatizácia“?

Počet zobrazení: 3856

Na začiatku roka 2018 oslavovala SR 25 rokov svojej samostatnej existencie. Pri tejto príležitosti sme sa stali svedkami mnohých podujatí, pretože išlo o významné výročie. Výročie však bolo zosmiešnené spôsobom, akým sa ho ujali prezident a RTVS. Okrem zneužitia právomocí prezidenta pri klientelistickom udeľovaní štátnych vyznamenaní, ktoré kritizovali mnohí, zarážala ďalšia vec. Išlo o snahu nekriticky oslavovať vývoj posledných 25 rokov, najmä udalosti po roku 1998. Realita je však diferencovanejšia a treba sa ňou zaoberať seriózne.

Paradoxne, oslavná rétorika súčasných médií a politikov o vývoji v posledných 25 rokoch trochu pripomínala práve rétoriku režimu pred rokom 1989, voči ktorému sa dnešná SR snaží vymedzovať. Keď sa tzv. mienkotvorné médiá intenzívne snažia presvedčiť občanov, v akej úspešnej krajine to vlastne žijú, treba sa mať vždy na pozore. Režim, ktorý chvália občania, takúto hlúpu propagandu nepotrebuje. Avšak práve táto propaganda je signálom, že pri 25. výročí vzniku SR treba vážne prediskutovať nedostatky spoločensko-ekonomického vývoja.

slovakriz-hn.jpg
Kresba: Ľubomír Kotrha

Na jednej strane musíme uznať pozitíva, ktoré SR za 25 rokov dosiahla: išlo najmä o pomerne nekonfliktné rozdelenie ČSFR a vytvorenie štátnych inštitúcií SR, ktoré predtým neexistovali. Rovnako dôležitým bolo vytvorenie politickej a ekonomickej stability, ktorá zabránila občianskej vojne v krajine. Niektoré úspechy súvisia so vstupom do EÚ, napr. sloboda pohybu. Uznať treba i zlepšenie v slobode vyznania, ktorú režim pred rokom 1989 vôbec nedoceňoval. Podobne mnohí šikovní jednotlivci využili nové príležitosti, ktoré vývoj ponúkal a dosiahli veľkú kariéru. Na druhej strane však treba spomenúť aj neúspechy, ktorých sa za posledných 25 rokov nahromadilo dosť, hoci o mnohých z nich sa v médiách príliš nehovorí.
 

Demokracia a právny štát?
 

Hlavnými heslami súčasnej SR sú výroky o tom, že žijeme v demokracii a v právnom štáte. V tomto nie je súčasný režim výnimkou: aj režim pred rokom 1989 sa rád označoval za demokratický a tvrdil, že jeho legitimita sa zakladá na súhlase občanov. Lenže tak o demokracii, ako aj o „socialistickej zákonnosti“ sa pred rokom 1989 dalo vážne pochybovať. Podobne to platí aj pre súčasné Slovensko: napriek masívnej propagande má krajina ďaleko od toho, aby sa dala označovať za demokraciu a právny štát. Skôr sa tu vytvorila oligarchická forma vlády, kde pod maskou demokratických volieb tvoria všetky zásadné rozhodnutia oligarchovia, napojení na politické strany.

Z hľadiska demokracie je najväčším problémom SR trvalá ignorácia vôle väčšiny obyvateľov. Na Slovensku sa dlhodobo vládne v rozpore s názorom väčšiny. Názor ľudí sa ignoroval v posledných 25 rokoch pri takmer všetkých zásadných otázkach – od tzv. nepopulárnych reforiem cez účasť na zahraničných agresiách až po aktuálny problém zbrojných výdavkov. Politické strany až príliš často porušovali predvolebné sľuby a po voľbách sa správali ako obchodné spoločnosti, ktoré si medzi sebou rozpredali oligarchovia z finančných skupín. Objavili sa dokonca aj dôkazy, potvrdzujúce nákup poslancov, avšak k žiadnym konzekvenciám neviedli.

Nedemokratické je tiež vysoké kvórum pre platnosť referenda – účasť vyše 50 % všetkých voličov. Vzhľadom na to, že asi tretina občanov v súčasnosti nepríde na žiadne hlasovanie, pre znefunkčnenie referenda stačí, aby odporcovia referendovej otázky vyzvali svojich voličov, nech sa referenda nezúčastnia. Je absurdné, že na platnosť výsledkov volieb do Európskeho parlamentu stačila v roku 2014 účasť 13 %, hoci pri referende by bolo málo aj 49 %. Ústava pritom v článku 2 predpokladá aj priamy výkon moci občanmi, bez efektívnej úpravy referenda to však nie je možné.

Podobne, pokiaľ ide o princípy právneho štátu, tak aj mnohé z nich sa na Slovensku nedodržiavajú. Neexistuje tu právna istota, porušuje sa princíp zákonnosti a ústavnosti, legislatívna smršť komplikuje právne vzťahy, súdna moc trpí alarmujúcimi deficitmi. So súdnictvom sa spája pritom veľa škandálov, hoci o niektorých sa verejne nehovorí. Za zvlášť veľké zneužívanie súdov treba považovať situácie, keď vláda rozbíjala predbežnými opatreniami súdov štrajky, napr. štrajk železničiarov v roku 2003. Keďže išlo o celoslovenský štrajk, nebol problém skorumpovať jedného sudcu, ktorý by štrajk zakázal. Išlo síce o vážne porušovanie základných práv, pretože aj právo na štrajk patrí medzi ústavné práva, avšak sociálne práva sa v posledných 25 rokoch na Slovensku nebrali vážne…
 

„Prichvatizácia“ ako forma organizovaného zločinu?
 

Jedným z hlavných dôvodov, ktorý viedol k oslabeniu demokracie na Slovensku, bola veľká privatizácia, niekedy výstižne nazývaná aj ako „prichvatizácia“. Išlo zrejme o najdôležitejšiu skutočnosť v histórii samostatného Slovenska a o takej by mali v skutočnej demokracii rozhodnúť občania. V roku 1998 sa dokonca konalo referendum o privatizácii strategických podnikov s mimoriadne vysokou účasťou – vyše 44 %. Išlo o výrazne vyššiu účasť než v ktorýchkoľvek krajských alebo európskych voľbách v histórii SR. Podľa očakávania vyše 90 % občanov bolo proti privatizácii, ich vôľa však nebola rešpektovaná: naopak, privatizáciu strategických podnikov spoluorganizovali aj strany, ktoré pred voľbami 1998 sľubovali, že sa strategických podnikov nedotknú (SOP, SDĽ).

Privatizácia národného majetku bola nielen nedemokratická, ale aj nespravodlivá. V období vlád V. Mečiara a M. Dzurindu sa privatizácia stala zrejme i najvýznamnejšou formou organizovaného zločinu v SR. Okolo tohto procesu sa pohybovali najsofistikovanejší mafiáni. To neboli násilníci z ulíc, ale podnikatelia, ktorí „transformovali“ Slovensko, mali úzke kontakty na vládne štruktúry a radi sa prezentovali ako súčasť „smotánky“. Je zaujímavé, že aj tzv. verejno-právna RTVS sa snaží mafiánov z obdobia privatizácie šetriť a cielene ich nezaraďuje do svojich seriálov o mafiánoch na Slovensku.

S privatizáciou sa neskončilo ani v poslednom desaťročí, avšak vzhľadom na hnev, aký privatizačné zločiny vyvolávali vo verejnosti, sa táto uskutočňovala najmä mimo štátne orgány. Po tzv. reforme verejnej správy bolo množstvo verejného majetku presunuté na samosprávne kraje a jedným z hlavných účelov vytvorenia krajov bola práve privatizácia mimo dohľad verejnosti. Kraje svoj majetok až príliš často spravovali nezodpovedne, keďže však boli vytvorené umelo, občania o tom nemali prehľad, do krajských orgánov nechodili voliť a často ani len netušili, kto ich tam zastupuje. O kompetenciách kraja väčšina ľudí nemá predstavu dodnes a najlepší príklad sú pacienti bez peňazí v sprivatizovanej nemocnici, kde ich šikanujú, ale namiesto na župana sa obracajú na ministra. Ten im však môže iba smutne oznámiť, že on krajské nemocnice neprivatizoval.

Privatizácia v rámci krajov sa neobmedzila len na zdravotníctvo, ale zasiahla i školstvo. K dispozícii bolo množstvo majetku stredných škôl a pod zámienkou nízkeho populačného prírastku sa tento majetok lacno vypredával. Dnes sa často hovorí, že nám chýbajú stredoškolsky kvalifikované technické povolania, avšak krajské privatizačné skupiny, ovplyvňujúce pravicovú i ľavicovú samosprávu, nápravu urobiť nedokážu. Rozoberanie krajského majetku však prebieha aj inými formami, napr. krajskými dotáciami v oblasti dopravy a vážnym problémom je aj požívanie prostriedkov z EÚ.
 

Rozvrat v zdravotníctve?
 

Oblasťou, kde najväčšmi cítiť negatívne následky uplynulých 25 rokov, je podľa mnohých občanov už spomínané zdravotníctvo. Sprivatizovalo sa prakticky všetko, čo prinášalo zisk a, naopak, to, čo bolo stratové, zostalo v rukách štátu. Preto sa dnes často opakuje situácia, že kým pacient prináša zisk, tak sa o neho starajú v súkromnom zariadení, avšak v momente, keď sa jeho stav začne komplikovať a predražovať, prevezú ho do štátnej nemocnice. Niekedy ho tam ošetruje dokonca ten istý lekár ako v súkromnom zariadení, iba namiesto v role súkromníka vystupuje ako štátny lekár.

V zdravotníctve je otázka zisku komplikovanejšia aj kvôli systému bodovania zdravotníckych výkonov. Tento systém vytvorili ešte v 90-tych rokoch a odvtedy tu v rôznych obmenách pretrváva. Zisk alebo strata pri ňom nezávisí ani tak od „efektívnosti“ lekára, ako skôr od vzťahu k poisťovni, ktorá niektoré výkony platí lepšie a iné horšie – často bez ohľadu na reálne náklady daného výkonu. Dôležitou súčasťou systému sa stali finančné skupiny, najmä Penta. Podarilo sa im vytvoriť oligopoly, pri ktorých oligarchovia kontrolujú tak poisťovne, ako i nemocnice a lekárne. Tieto finančné skupiny potom predstierajú trhové prostredie a hrajú sa na „efektivitu“.

Hlavným problémom zdravotníctva posledných 25 rokov je však kolaps systému. Za celé obdobie 25 rokov samostatnej SR sa nepodarilo vytvoriť namiesto starého žiadny nový fungujúci systém a najviac to pociťujú pacienti. V mnohých zariadeniach sa zdravotná starostlivosť iba predstiera, jedinou hodnotou je zisk a pacient bez peňazí alebo protekcie je v zložitej situácii. Zdravotnícky systém drží pri živote iba skupina poctivých zdravotníckych pracovníkov prevažne v dôchodkovom a preddôchodkovom veku, ktorí sa obetúvajú pre pacientov. Mladá generácia lekárov je zo situácie znechutená a často odchádza do zahraničia ani nie kvôli nízkej mzde, ale aby unikli z koristníckeho zdravotníckeho chaosu v SR.
 

Neúspech dôchodkovej reformy
 

Veľkým debaklom sa skončila i dôchodková reforma. Vzhľadom na to, že do dôchodkového systému prispievajú občania povinne, stal sa tento systém vítanou príležitosťou na obohacovanie oligarchov. Do dôchodkového systému prispievajú občana 18 % z vymeriavacieho základu (teda svojich príjmov), a to bola po privatizácii druhá najväčšia príležitosť na obohacovanie. V rámci dôchodkovej reformy sa preto „reformátori“ pokúsili vytvoriť systém, kde by si občania mali polovicu z odvádzaných 18 % sporiť na účtoch v dôchodkových správcovských spoločnostiach (DSS). Tie prostriedky mali byť v budúcnosti použité na ich dôchodky.

Hlavným zdôvodnením zavedenia druhého piliera bolo tvrdenie, že kvôli demografickým príčinám (nízka natalita) nebude možné dlhodobo financovať priebežný dôchodkový systém. Lenže druhý pilier demografické problémy nevyrieši a ľudia s nízkymi príjmami si zrejme ani v druhom pilieri nenasporia dostatok prostriedkov. Nakoniec, ak sa ocitnú v núdzi, aj tak sa o nich bude musieť postarať štát. Navyše, ak si dnes mladý človek začne sporiť na individuálny účet, je otázne či za mnoho desaťročí naozaj uvidí dôchodok z druhého piliera. Celá dôchodková reforma sa opiera len o garanciu zákona a keďže na Slovensku sa v 20. storočí režimy i ekonomické systémy často menili, je otázne, čo tu bude existovať, až daný sporiteľ odíde do dôchodku.

Podobné dôchodkové reformy už v minulosti presadzovali medzinárodné finančné inštitúcie v Latinskej Amerike. Práve preto by bolo treba uviesť, ako podobné dôchodkové reformy v uvedených krajinách dopadli. Napr. v Argentíne zrušili druhý pilier úplne, pretože finančné skupiny, ovládajúce tamojšie DSS, prostriedky jednoducho vytunelovali. Nie je bez zaujímavosti, že SR zaviedla dôchodkový systém podľa latinsko-amerických vzorov, najmä podľa vzoru Chile, ktorý tam vytvoril ešte Pinochetov režim, označovaný ako fašistický. Paradoxne, pri reformách neboli problémom ani fašistické vzory.

Vážnym problémom je aj to, že finančné skupiny majú na druhom pilieri záujem len dovtedy, kým do DSS prúdi viac peňazí, než sú tie, ktoré musia vyplácať. Práve kvôli obavám z konania DSS mal pôvodne dôchodky v druhom pilieri garantovať štát, jeho garancia však bola neskôr potichu zrušená. Je zrejmé, že štát by dôchodky z druhého piliera garantovať nedokázal, pretože už garancie Sociálnej poisťovne sú preň veľkou záťažou. Sociálna poisťovňa, ktorá bola roky predtým zisková, začala mať veľmi skoro problémy. Preto Ficova vláda musela zmeniť pomer odvodov z 9:9 na 14:4 v prospech Sociálnej poisťovne. Celý systém však vzhľadom na vplyv finančných skupín zrušiť nedokázala – naopak, od roku 2017 a sa sadzba do druhého piliera každoročne zvyšuje.
 

Chýbajúca pracovná sila?
 

Začiatkom tohto roku premiér R. Fico uviedol, že hlavným problémom Slovenska v roku 2018 by mal byť nedostatok pracovnej sily. Premiérov výrok o chýbajúcej pracovnej sile však treba poopraviť: to, čo na Slovensku začína chýbať, nie je pracovná sila, ale lacná pracovná sila, ktorá sa vzdáva svojich sociálnych práv. Naopak, pracovnej sily ako takej máme zrejme ešte dosť, keďže ju naďalej exportujeme. Množstvo mladých ľudí, od lekárov až po čašníkov, každý rok opúšťa SR a odchádza do iných krajín EÚ. Slovensko pritom nezásobuje lacnou pracovnou silou len najbohatšie štáty EÚ, ale aj svojich susedov, napr. Česko. Hoci politici radi hovoria o „dobiehaní Čechov“, v oblasti pracovnej sily to príliš necítiť.

Častým trendom je, že mnohí mladí Slováci odchádzajú na zahraničné univerzity a zotrvávajú tam aj po skončení štúdia. Naopak to však neplatí: hoci v SR tiež študuje mnoho mladých ľudí z cudziny, napr. študenti medicíny z Grécka či Španielska, tí však po skončení štúdia u nás nezostávajú. Ak sa mladí študenti medicíny radšej vracajú do Grécka, než by mali nastúpiť do slovenských nemocníc, je treba sa zamyslieť. Dokonca aj mnohí mladí ukrajinskí študenti chcú po skončení štúdia odísť do iných štátov EÚ.

Keď si niekto prečíta články o „hrdinoch kapitalistickej práce“ v strednej Európe, tak mu musí byť jasné, prečo v niektorých sektoroch nechce nikto pracovať. Pracovné podmienky boli aj jedným z hlavných dôvodov štrajku vo Volkswagene v lete 2017. Mnohí slovenskí zamestnanci by v našich fabrikách dokázali vydržať pri trochu lepších podmienkach, keďže tam však vydrží len málo ľudí, tak investori hovoria, že chýba pracovná sila. Mnohokrát by pritom stačilo, aby boli podmienky znesiteľnejšie a neporušovali sa pracovno-právne predpisy. Niektorí zamestnávatelia sa pokúšajú riešiť svoju situáciu príchodom ilegálnych zamestnancov zo Srbska alebo z Ukrajiny lenže na rozdiel od slovenských zamestnancov v štátoch EÚ, Ukrajinci a Srbi u nás potrebujú pracovné víza.

Nedostatok lacnej pracovnej sily na Slovensku však súvisí aj s problémom nízkej natality. V posledných 25 rokov sa založenie rodiny stalo drahou záležitosťou, aj preto v porovnaní s obdobím pred rokom 1989 natalita poklesla. Súvis medzi nízkou natalitou a poklesom pracovnej sily je zrejmý. V súčasnosti odchádza do dôchodku generácia, ktorá nemala na výber a keďže v čase „prichvatizácie“ mala už založenú rodinu, musela pracovať za nízke mzdy a v zlých pracovných podmienkach. Mnohí mladí ľudia však už dnes nechcú nasledovať príklad svojich rodičov, nemienia si zakladať rodinu alebo zničiť svoje zdravie len preto, aby sa politici mohli chváliť rastom HDP či preto, aby zahraniční investori velebili Slovensko za „flexibilitu“.
 

Žili sme z podstaty?
 

Pri hodnotení súčasného Slovenska nemožno prehliadať negatívne trendy vývoja. Za 25 rokov sa na Slovensku zdecimovalo poľnohospodárstvo, sociálny systém a zdravotníctvo. Taktiež podniky, ktoré patrili štátu, sa veľmi nevýhodne predali, zväčša do cudziny. To, čo Slovensko ešte donedávna dokázalo ponúkať, bola lacná pracovná sila pre investorov. Pracujúci tvorili hodnoty, ktoré na Slovensku väčšinou nezostávali. Aj tu však už Slovensko narazilo na mantinely vytvorené v posledných 25 rokoch.

Na záver treba povedať, že ak si vládnuca oligarchia ihneď nezačne vážiť a spravodlivo oceňovať pracujúcich ľudí a ak ich vôľu budú politici naďalej ignorovať, možno očakávať, že tento politicko-ekonomický systém neprežije ani 40 rokov ako ten minulý

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984