Reklama

Detektívka ako situačná komédia

Nielen Agatha Christie pripravila prekvapenie v závere svojej detektívky Desať malých černoškov, ale aj inscenátori tejto hry v Činohre Slovenského národného divadla. Na javisko Divadla P. O. Hviezdoslava pri viacnásobnej záverečnej klaňačke vyjde jeden "černoško" navyše, podobný Williamovi Blorovi alias Richardovi Stankemu. Ukáže sa však len raz, ako rébus pre diváka.
Počet zobrazení: 388

Nielen Agatha Christie pripravila prekvapenie v závere svojej detektívky Desať malých černoškov, ale aj inscenátori tejto hry v Činohre Slovenského národného divadla. Na javisko Divadla P. O. Hviezdoslava pri viacnásobnej záverečnej klaňačke vyjde jeden "černoško" navyše, podobný Williamovi Blorovi alias Richardovi Stankemu. Ukáže sa však len raz, ako rébus pre diváka.

Režisér Martin Huba so scénografom Alešom Votavom atakujú diváka už na začiatku. Namiesto opony oddeľuje javisko od hľadiska veľký kus mikroténu, ktorý sa začne neskoršie vzdúvať tak, že sa dotýka divákov v prvých troch radoch. Metafora tohto nápadu (sila prírodného živlu - dej hry sa odohráva v dome na ostrove) má však ľahkosťou materiálu, zvukom pripomínajúcim vlnobitie, pričom počuť i vtáčiky, aj zvláštne poetické čaro, ktoré navodí zvnútornenú podmanivú atmosféru. Divák akoby sa nachádzal v člne, ktorý smeruje na ostrov. Keď sa vietor i vlny utíšia (mikrotén sa stratí vo výšinách), divákova cesta sa končí, prichádza do domu, kde ho oslní scéna. Je reálna (obývacia hala či denná izba), s kreslami, stoličkami, sekretárom, dvoma východmi, oknom i schodiskom nahor.

Pomaly prichádzajú do domu osoby, ktoré pozvala hostiteľka. Dom odreže od sveta búrka (okrem zvuku je naznačená vzdúvajúcim sa mikroténom za oknom i za dverami do záhrady) a pomalé zabíjanie sa môže začať. Každý z príchodiacich niečím osobitným zaujme a ďalej potom rozohráva svoju figúru. Po opadnutí vetra sa divák najprv zoznamuje s manželmi Rogersovcami. Helena Krajčiová vytvára z pani Rogersovej nervóznu až hysterickú, skôr nešikovnú ako zručnú komornú či pani správcovu. Trhané pohyby, intonácia, nadmerné, ľahko čitateľné vonkajšie mimické prostriedky sa dostávajú do protikladu so stoickosťou, úslužnosťou, anglickou chladnokrvnosťou Jozefa Vajdu, ktorý stvárňuje Rogersa. V tomto kontraste nachádzame prvky grotesky (padanie pohárov), ktorá avizuje skôr konverzačnú komédiu ako detektívku plnú napätia a strachu. Aj neskoršie režisér využíva komické situácie (padanie zo schodov) na potlačenie napätia, ktoré miestami dominujú nad príbehom.

Postavy, postavičky a figúrky

Prví hostia - Philip Lombard a Vera Claythornová prichádzajú šťastní a usmiati ako vietor. Prinášajú k škrobeným Rogersovcom akúsi slobodu pohybu i myslenia. Slávka Halčáková (alternuje so Zuzanou Fialovou) na začiatku a ďalej aj kostýmom, chôdzou po javisku, ale aj sebavedomím, ktoré sa prejavuje v mimike, intonácii, v kontakte s ostatnými pripomína skôr modelku ako sekretárku, čo má zastupovať zatiaľ neprítomnú hostiteľku. Milan Mikulčík vytvoril v Lombardovi mladého nezakomplexovaného muža, plného vitality a túžby žiť a milovať. Jeho reč i pohyb sú prirodzené, artikulácia zrozumiteľná, akoby sa herec v tejto postave našiel. Anthony Marston (Juraj Kemka) nemá veľký priestor. Letecká čiapka, kostým i prvé vety signalizujú bezproblémového človeka, ktorý si rád užíva život.

Richard Stanke ako William Blore sa priam vrúti na javisko, aby sa naraz zastavil, stratil dych i reč a zahral grotesknosmiešny výstup znovunadýchnutia sa. Ešte akčnejší je príchod Emily Brentovej, čiže Emílie Vášáryovej. Roztržitá, ale životaschopná stará slečna upúta chôdzou, intonáciou, pohrávaním si s kabelkou, malým, ale významným a funkčným gestom. Klobúčik i okuliare dotvárajú priam dokonalú nesústredenú a vari trochu i nervóznu dámu, podobnú tej z inscenácie Karvašových Vlastencov z mesta Yo. Aj distingvovaného Generála Mackenzieho, na javisku Ladislava Chudíka, dotvára kostým Milana Čorbu. Sira Lawrenceho stvárňuje sám režisér - Martin Huba. Opäť spojenie významotvorného veľkého či malého gesta spolu s intonáciou slova i celej vety akoby vždy predurčovalo situáciu. Stačí malé prihrbenie sa, tmavý oblek a graciózne pohyby. Emil Horváth ako dr. Armstrong prichádza potichu, nenápadne, aby o to viac vyznela oscilácia tejto postavy medzi neurotizmom, vyrovnanosťou a výbušnosťou, stoicizmom, ktoré sa prejavujú nielen v stíšení či zvýšení hlasovej intenzity, ale aj v gestách a pohybe. Branislav Bystriansky sa len mihne, priváža hostí, nezostáva prítomný, vracia sa na pevninu.

Happy end ako záver

Po sebaodhalení vraha, ktorý sa aj sám zabije, spokojný so svojou genialitou, zostávajú predsa iba žiť dvaja mladí, ktorí ako prví prišli do tohto domu - Lombard a Claythornová. Láska je silnejšia ako spravodlivosť či nenávisť. Zostávajú sami medzi teraz už pokojnými vlnami, ktoré ich dovedú ku šťastiu. Mikroténový záves sa opäť spúšťa a nadúva vari len symbolicky. Detektívka? Situačná či konverzačná komédia? A či iba inteligentná zábava v uponáhľanom živote?

Autorka je teatrologička a divadelná kritička Agatha Christie: Desať malých černoškov, Preklad: Karol Dlouhý, Scéna: Aleš Votava, Kostýmy: Milan Čorba, Réžia: Martin Huba Premiéra: 19. a 20. júna 1999

Zatiaľ nehodnotené
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama