Ľavica a problém rovnosti
Pojem rovnosť zdiskreditoval a zdevalvoval bývalý režim. Preto úlohou modernej ľavice na Slovensku i v ďalších transformujúcich sa štátoch je prehodnotiť tento pojem, vymedziť priestor a dištancovať sa od komunistického obsahu slova rovnosť. Osobitný dôraz musíme klásť na rovnosť príležitostí, ktorá napĺňa spolu s právnou, politickou a sociálnou rovnosťou obsah slova rovnosť v ponímaní modernej ľavice.
Hneď na úvod by sme si mali definovať pojem rovnosť, aby sme mohli v priestore demokracie dopodrobna preskúmať kde, kedy a v akých formách rovnosť príležitostí môžeme nájsť. Francúzsky filozof J. J. Rousseau považuje nerovnosť za ľahkú, "lebo nevyžaduje viac ako plávať s prúdom, ale rovnosť je ťažká, lebo vyžaduje plávanie proti prúdu". Čiže sa tiež dá povedať, že nerovnosť je daná od Boha, respektíve prírodou, prirodzene. Na rozdiel od nej rovnosť môže vzísť len z ľudského zásahu, je to vlastne odklon od prírody a jej zákonitostí, vzopretie sa danému stavu, protest, revolta. Potvrdzuje to i súčasný teoretik G. Sartori, keď hovorí, že "rovnosť vyniká predovšetkým a najmä ako ideál protestu". Rovnosť tiež podľa neho je "najnenásytnejším z našich ideálov". Pretože dosiahnutie rovnosti v jednom ohľade vyvoláva zdanlivé nerovnosti v iných. Najvýstižnejšie preto znie definícia nerovnosti, ktorá hovorí, že nerovnosť je rovnosť, ktorej sa nám nedostáva. Aristoteles dáva do kontextu rovnosť a spravodlivosť, keď hovorí: "Nespravodlivosť je nerovnosť, spravodlivosť je rovnosť". Zaujímavý názor na rovnosť zastával aj G. Simmel: "Pre mnohých rovnosť čisto a prosto znamená rovnosť so svojim nadriadeným".
Tri základné podoby
Typy rovností by sa vo všeobecnosti dali rozdeliť do troch hlavných skupín. Prvá rovnosť je rovnosť právnopolitická. Ide tu najmä o rovné a všeobecné volebné právo, ktoré by malo byť zavŕšením politickej slobody. Po druhé je to rovnosť sociálna, ktorá by mala byť chápaná ako rovnosť postavenia a rešpektu navzdory triednemu a majetkovému rozdielu. A ako tretia jestvuje rovnosť príležitostí, ktorú môžeme rozdeliť na rovnosť možností: rovnaké zaobchádzanie a rovnaký štart, rovnaké začiatočné podmienky. Existuje tiež požiadavka ekonomickej rovnosti, ale tá, myslím si, nepatrí do demokratického systému, pretože predpokladá buď rovnaký majetok pre každého, alebo štátne vlastníctvo všetkého majetku, čo je zmýšľanie kolektivistické a totalitárne. A taktiež si nevieme predstaviť demokraciu bez práva na súkromný majetok.
Stretnutia s demokraciou
Podľa Sartoriho isté formy rovnosti predchádzali demokracii a nie sú s ňou späté: "Rovnosť a demokracia súvisia len v tom zmysle, že ideál rovnosti môže byť povýšený na úroveň symbolu par excellence idey demokracie." Požiadavka rovnosti (teda aj rovnosti príležitostí) má v demokracii veľmi úrodnú pôdu, kde sa môžu tieto požiadavky rozmnožovať a kultivovať. Sartori tvrdí, že "zánikom gréckej polis sa idea rovnosti oddelila od idey demokracie a putovala históriou nezávisle". Opätovné stretnutie ideí rovnosti a demokracie nastalo až niekedy koncom 18. storočia, a to vo francúzskych deklaráciách práv (1789, 1793, 1795), kde sa začína spomínať rovnosť pred zákonom, rovnosť možností (napr. získania úradu, jedinou podmienkou boli schopnosti, kvality a inteligencia) a kde sa nepripúšťajú žiadne vrodené rozdiely (delenie do tried, dedenie moci).
Zákon a príležitosti
Rovnosť pred zákonom je jeden príklad rovnosti, ktorá nevznikla na pôde demokracie, ale je to egalitársky princíp, ktorý pramení nie, ako sa mnohí domnievajú, z gréckej demokracie (Sartori píše, že to bol iba akýsi krátky experiment), ale sa odvodzuje z prírodného zákona, z chápania tohto zákona ako základného princípu, že všetci ľudia ako takí majú rovnaké a neodcudziteľné práva, neberúc na zreteľ majetok, spoločenské postavenie, zázemie, ale ani fyzické danosti ako napr. krásu, výšku, farbu pleti, očí, vlasov a pod.
Rovnosť príležitostí, ako jednu z podskupín rovnosti, liberalizmus neprijímal veľmi ľahko a vždy ju dával do kontextu so slobodou pod podmienkou, že rovnosť príležitostí nebude potlačovať rozvoj osobnej slobody. A tiež tu existoval názor, že rovnosť príležitostí je automaticky zakotvená už v podstate ideí slobody: "Rovnosť, ktorá znamená čosi na tomto svete, je rovnosť slobody, všetky ostatné druhy svetskej rovnosti majú význam len ako prostriedky k nej. Rovnosť príležitostí je tam, kde človek má zhruba rovnaké možnosti ako každý iný viesť taký spôsob života, aký chce viesť." "Naša rovnosť je zakotvená v slobode, a nemožno ju chápať oddelene od nej. Nie je to rovnosť stavu, ale rovnosť príležitostí a príležitosť je entita sama o sebe." (John Plamenatz)
Nerovnosť a nevyhnutnosť rovnosti príležitostí
Možno povedať, že ide o takpovediac liberálnu naivitu, keď si myslí, že sloboda ako taká, sama o sebe vyrovnáva príležitosti. Toto vyrovnávanie príležitostí sa deje na úkor slobody. Je logické, že rovnosť na jednej strane znamená nerovnosť druhej strany, že čím viac chceme vyrovnávať, tým sa nám objavujú väčšie trhliny. Preto úlohou demokracie je nájsť správnu rovnováhu medzi vyrovnávaním príležitostí a slobodou tak, aby to bolo ešte v medziach demokracie, respektíve sociálnej demokracie. Rovnosť príležitostí si rozoberme na drobné. Ako sme už vyššie spomínali, rovnosť príležitostí môžeme rozdeliť do dvoch podskupín, a to na: rovnaké zaobchádzanie a rovnaný štart.
Vezmime si teraz na mušku rovnaké zaobchádzanie. Tento rovnaký prístup obsahuje v podstate nediskriminovanie pri vstupe alebo postupe, ale tento princíp sa obmedzuje iba na rovnaké schopnosti, čo má svoje racionálne opodstatnenie. Na nerovnaké schopnosti - nerovnaký prístup. Táto teória sa napr. dá obhájiť tým, že ak zamestnávateľ vyhlási konkurz na voľné miesto, na ktoré uchádzač musí spĺňať určité kritériá (myslia sa iba kritériá schopností ako napr. vzdelanie, prax, dobré odporúčania, či talent), v žiadnom prípade nediskriminuje uchádzača, ktorý tieto požiadavky nespĺňa (vyučený automechanik sa uchádza o miesto podnikového právnika), pretože má na rovnaké schopnosti nerovnaký prístup. Takáto diskriminácia je prípustná v demokraciách a nikto sa nad ňou nepozastavuje. Existuje tiež iná než diskriminácia na základe schopností, a to rasová (zamestnávateľ medzi kritériá zaradí aj farbu pleti), veková (pracovné miesto je ohraničené vekovou hranicou), diskriminácia pohlavia (ženy napr. nepracujú v bani), atď. No toto už nemá s rovnosťou príležitostí a rovnakým prístupom vôbec nič spoločné. Taktiež rovnosť pri postupe v profesii alebo spoločenský postup nesmie byť v demokratickom systéme podmienený nijakou diskrimináciou (jediná prípustná je diskriminácia podľa kritéria schopnosti).
Druhá podskupina rovnosti príležitostí je pojem rovnaký štart alebo rovnaké východiská. V dimenziách demokracie musí byť každej osobe umožnený čo najspravodlivejší štart tým, že sa jej umožňuje rozvinutie všetkých jej schopností, no ďalej by sa jej mal ponechať vzostup podľa jej zásluh a schopností. Znamená to zabezpečiť všetky podmienky pre rozvoj osobnosti (školy, prístup k informáciám, slobodu myslenia a názoru, slobodu prejavu, atď.) a potom mu zabezpečiť takú rovnosť, ktorá mu prináleží podľa jeho schopností a talentu. Rovnosť príležitostí má svoje miesto v civilizovaných a rozvinutých demokraciách. Je to výsledok tvrdého historického boja za sociálnu spravodlivosť a nepatrí už iba do terminológie socialistov, ale osvojili si ho nielen liberáli, ale aj tvrdí a neúprosní "kapitalisti".
Autor je študent politológie na Trnavskej univerzite
