Márnivosť žabomyších vojen
Ukončenie II. kongresu Slovenskej demokratickej koalície organizátori plánovali na desiatu hodinu večer. V skutočnosti sa záverečné tóny štátnej hymny niesli rokovacou sieňou Krajského úradu Prešove o päť hodín skôr. Ako povedala jedna z delegátok, po oficiálnych správach a 13 diskusných príspevkoch už nebolo o čom rokovať.
Necelých päť hodín čistého času pre najvyšší orgán hlavnej zložky vládnej koalície sa naozaj môže zdať málo. Ale najväčší vnútorní oponenti doterajšej formy spolupráce piatich materských strán a SDK chýbali, preto v zásadných otázkach ani nemal kto polemizovať. Pritom v úvodnej správe s historicky príznakovým názvom O situácii v štáte a v strane predseda SDK Mikuláš Dzurinda okrem povinnej bilancii činnosti od vlaňajšieho I. kongresu pošteklil práve Jána Čarnogurského pri konštatovaní, že po parlamentných voľbách nezačali práve najlepšie, keď Republiková rada KDH hlasovala o zániku SDK. Tam zrejme smerovali aj jeho slová: "Nie je čas na žabomyšie vojny, na intrigy straníckych sekretariátov, na nekonečné špiritizovanie kto, kedy a s kým pôjde. Zodpovednosť za Slovensko musí byť na prvom mieste." Prítomný podpredseda KDH, hosť kongresu Vladimír Palko, ktorý vzápätí po obedňajšej prestávke odišiel, ostal v odpovedi iba pri vysvetľovaní odchodu viacerých poslancov SDK do KDH ako nevyhnutnom názorovom pluralizme. Absencia predstaviteľov tohto hnutia bola o to kontrastnejšia, že oslavy 700. výročia udelenia mestských privilégií metropole Šariša, tradičnej bašte KDH, s dvoma slávnostnými omšami na Hlavnej ulici od ranných až do večerných hodín zlákali tisícky Prešovčanov.
Dohoda do apríla 2002
Mimochodom s výnimkou Jaroslava Volfa chýbali predsedovia všetkých materských strán. Hoci sa ospravedlnili pre zahraničné služobné cesty či zdravotný stav svojich príbuzných, predsa len termín kongresu SDK bol dlhodobo známy. A tak vlastne najvýznamnejší akt - parafovanie dávno očakávanej Dohody o spolupráci SDK, KDH, DU, DS, SDSS a SZS sa muselo zaobísť bez svetiel televíznych reflektorov. Podpisovali ju totiž zväčša iba podpredsedovia. Dokument by mal na tri roky zmraziť škriepky o bytí a nebytí SDK. Premiér Dzurinda na tlačovej konferencii rázne odmietal o takýchto veciach špekulovať. Vraj rok pred parlamentným voľbami sa uvidí, čo bude ďalej. V každom prípade zmluva etabluje SDK ako šiestu plnohodnotnú stranu koalície. Vytvára nový orgán zväčša s obmedzeným právom odporúčania pre jednotlivé subjekty - Radu predsedov. Dohoda sa zaoberá i životne dôležitými otázkami, ako je rozdeľovanie štátneho finančného príspevku, nastupovanie náhradníkov na uvoľnený poslanecký mandát, či novela volebného zákona, ktorá by pripustila, aby sa o priazeň voličov uchádzali aj koalície a politické združenia.
Jedna vec je zachovanie identity materských strán, druhá slovenská realita. Opakované výskumy verejnej mienky potvrdzujú, že sa SDK hlboko zapísala do povedomia občanov. Pritom volebné preferencie pre ostatné zložky koalície nedosahujú ani päť percent, potrebných pre vstup do Národnej rady. KDH nevynímajúc. Hádam preto tá nervozita. Dzurinda svoj prejav síce ukončil tradičným "Nech nám na tejto ceste Pán Boh pomáha!", no potvrdil, že sa vymaňuje z klišé svojich konzervatívnych učiteľov a smeruje k predstavám o činiteľoch moderných ľudových strán v Európe. Vari si kresťanskí demokrati pri zdôrazňovaní svojej ideologickej čistoty zapamätajú radu z pozdravného listu predsedu partnerskej nemeckej CDU Wolfganga Schäubleho: "SDK ako nosná sila koalície sa musí ďalej stabilizovať a posilňovať. Len ako zomknutá politická sila bude aj naďalej úspešná."
Zhoda ľavice s pravicou
V diskusii najviac zaujal Ivan Šimko nielen kultivovaným prednesom, ale aj apelom na veľkorysosť víťaza volieb k porazeným. Nejde mu o hrubú čiaru za minulosťou, no o skončenie studenej vojny na Slovensku. Ešte jedna Šimkova výzva si zaslúži pozornosť - vyrúbenie privatizačnej dane - nezávisle od toho, za ktorej vlády sa podnikatelia po ľahky dostali k štátnemu majetku. V dnešnej zložitej sociálno-ekonomickej situácii by malo ísť o daň solidarity bohatých voči chudobným. Súkromné vlastníctvo podľa neho je síce hodné ochrany, avšak má aj určité povinnosti voči spoločnosti. Kedy budú môcť (a chcieť) vyjsť s podobnou iniciatívou šéfovia slovenskej ľavice bez toho, aby ich ktosi za to označoval za pohrobkov gottwaldovskej milionárskej dane? Čarnogurský uprednostnil cestu do Francúzska, no Jozef Migaš Prešov minulú nedeľu neobišiel. Sotva sa dopredu s Dzurindom dohadoval, ale delegátom povedal asi to, čo chceli počuť a v čom sa stotožnil s premiérom: Súčasná vládna koalícia na Slovensku nemá rozumnú alternatívu. Preto je nevyhnutné, aby tu bola štyri a ešte lepšie osem rokov. Aj do radov SDĽ zacieli kritiku kadejakých dišputov o tom, či bolo správne rozhodnutie vytvoriť dnešný vládny štvorzáprah. Napokon i v diskusii neraz zaznela výzva členom vlády i parlamentu, aby upustili od márnomyseľných škriepok a nepremyslených verejných vyhlásení, ktoré im prinášajú mínus body. Kto chce kráčať dopredu, nesmie mať hlavu obrátenú dozadu. Časy odvolávania sa na prechmaty - hoci neraz i kriminálnych - predchádzajúcej mocenskej garnitúry sa končia. Občania zakladajú pre terajšiu vládnu koalíciu nový účet.
