Nerobíme to dobre

Je všeobecne známe, že do politiky vás pritiahol Ľubomír Fogaš. Ako vás vlastne objavil? - Na začiatku deväťdesiatych rokov som pracoval ako odborný asistent na Právnickom inštitúte Ministerstva spravodlivosti SR.
Počet zobrazení: 2453

Robert Fico

Narodil sa 15. septembra 1964 v Topoľčanoch. Vyšudoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského. Po skončení základnej vojenskej služby nastúpil ako justičný čakateľ na Mestský súd v Bratislave. V roku 1988 ho prijali na Právnický ústav Ministerstva spravodlivosti SSR ako vedecko-výskumného pracovníka v oblasti trestného práva. V rokoch 1991 - 1994 pôsobil na ústave ako zástupca riaditeľa. Minister spravodlivosti ho po dohode s ministrom zahraničných vecí v septembri 1994 vymenoval za agenta pre zastupovanie SR v konaní pred Európskou komisiou pre ľudské práva a Európskym súdom pre ľudské práva. JUDr. Robert Fico, CSc. je členom redakčnej rady Justičnej revue, autorom desiatok odborných článkov a štúdií z problematiky trestného práva a ľudských práv. Patrí k autorom projektu vzniku Slovenského národného strediska pre ľudské práva. Pôsobí aj na vysokých školách ako pedagóg. Od júna 1992 je poslancom NR SR a členom jej Ústavnoprávneho výboru. Je vedúcim delegácie NR SR pri Parlamentnom zhromaždení Rady Európy. Je ženatý, má jedno dieťa.

Je všeobecne známe, že do politiky vás pritiahol Ľubomír Fogaš. Ako vás vlastne objavil?

- Na začiatku deväťdesiatych rokov som pracoval ako odborný asistent na Právnickom inštitúte Ministerstva spravodlivosti SR. Robil som pre SDĽ posudky k návrhom niektorých zákonov, najmä z oblasti trestného práva a ľudských práv. Čoskoro som dostal ponuku kandidovať do parlamentu za Stranu demokratickej ľavice. Ušlo sa mi tretie miesto na kandidátke Východoslovenského kraja. Rovnakú zásluhu na tom teda musím pripísať aj jednotke Východoslovenského kraja Petrovi Weissovi, ktorý ma ako líder ťahal. V roku 1992 to bol totiž iný Peter Weiss, bola to iná popularita, bola to iná volebná kampaň, takže som mu vďačný, že ma zatiahol do tej nadšenej atmosféry, že ma čomusi priučil a prispel tak k môjmu zvoleniu. Domnievam sa, že som východnému Slovensku neostal nič dlžný.

Špekulácie okolo 4. zjazdu SDĽ v roku 1996, kedy ste sa na poslednú chvíľu vzdali kandidatúry na post predsedu strany, neutíchajú. Hovorí sa dokonca, že vás vydierali...

- Vydieranie je veľmi častá metóda politickej práce na Slovensku a dodnes počúvam od novinárov nezmysly, že som proti vládnej koalíciíi taký tvrdý preto, lebo ma z opozície vydierajú. Situácia v roku 1996 bola veľmi jednoduchá. Ak by som zobral post šéfa SDĽ, v tom momente by proti mne stála veľmi silná stranícka opozícia - to mi bolo jasne povedané. Nevidel som preto žiaden význam bojovať na dvoch frontoch. Bojovať ako predseda opozičnej politickej strany proti existujúcej vládnej moci a súčasne sa trápiť vo vnútri strany podobne ako predtým Peter Weiss.

Väčšina delegátov zjazdu bola predsa rozhodnutá hlasovať za vás.

- Samozrejme, že sa dalo postupovať aj inak, pustiť sa do súboja, ale to by znamenalo rozpad strany. Bol som natoľko skúsený, že som si povedal: toto nie je nič pre mňa.

Napriek tej obrovskej podpore?

- Napriek tej podpore, ktorú som si uvedomoval. Doba jednoducho nebola vhodná na to, aby som nastúpil na post predsedu SDĽ. Ak to spätne hodnotím, myslím si, že to bolo jedno z mojich najšťastnejších a najrozumnejších rozhodnutí, aké som kedy urobil.

A v roku 1998?

- Stranícke voľby v roku 1998 sú pre mňa veľmi jednoduchou matematikou. Bezprostredne po minuloročných parlamentných voľbách som urobil veľmi konkrétnu politickú dohodu s vedením SDĽ. Táto dohoda nebola dodržaná. Predseda SDĽ veľmi dobre vedel, že sa vzdám funkcie prvého podpredsedu strany. Je to také čisté, že čistejšie to ani nemôže byť.

Nemyslím len podpredsedu. Mohli ste predsa byť aj predsedom. Mnohí vás k tomuto kroku vyzývali, mali ste najviac preferenčných hlasov...

- Nemal som záujem. Po tom, čo som zistil, aký je to zložitý zákulisný mechanizmus a koľko je v SDĽ márnomyseľnosti, skutočne som nemal záujem. A ani už nebudem mať.

Ani už nebudete mať?

- Nie.

Spomínali ste nejakú konkrétnu politickú dohodu. Môžete prezradiť, o akú dohodu išlo?

- Bola to dohoda o tom, ako má pôsobiť vedenie Strany demokratickej ľavice v personálnych otázkach. Bola to dohoda, ktorá vychádzala z reálnych výsledkov vo voľbách. Žiaľ, nenaplnila sa a už sa k nej nechcem vracať. Ale tí, ktorých sa týka, vedia veľmi presne, o čom hovorím. Chcem zdôrazniť, že nikto z vedenia SDĽ nezaprotestoval, keď som sa vzdal funkcie prvého podpredsedu strany, lebo všetci vedeli, že tento postup je v súlade so spomenutou dohodou.

Jozef Migaš však vtedy tvrdil, že ho to prekvapilo.

- Prekvapilo ho to, že som do dôsledkov plnil politickú dohodu medzi nami. Zrejme to neočakával.

Z vášho dnes už takmer legendárneho povolebného konfliktu so Stranou maďarskej koalície mi stále nie je jasné, či ste hovorili iba za seba alebo robili špinavú robotu za niekoho iného.

- Pozrite sa, v tom čase som mal za sebou šesť rokov v politike, čiže čosi som už o nej vedel. Nemám žiadne ilúzie o politických stranách typu SNS a SMK. Dá sa presne predvídať, čo tieto subjekty urobia, ako budú postupovať. Napriek tomu chcem povedať, že na tej pamätnej tlačovej konferencii som prezentoval oficiálny postoj Republikového výboru SDĽ, ale súčasne som prezentoval aj svoje vlastné videnie politiky. A toto videnie sa v plnej miere potvrdzuje. Za všetkým, čo som povedal, si stojím. Súčasne chcem poznamenať aj to, že SDĽ nie je strana, ktorá si vie vždy zastať svojich ľudí.

Očakávali ste teda podporu vedenia strany?

- Samozrejme, tým skôr, že som prezentoval - opäť zdôrazňujem - oficiálny názor Republikového výboru SDĽ. Ale to je už za nami. Dnes sa sústreďujem iba na to, že všetko, pred čím som varoval, sa napĺňa do bodky. SNS potrebuje SMK a SMK potrebuje SNS. V týchto dňoch to vidieť viac ako kedykoľvek predtým.

O vašich politických plánoch s Borisom Zalom, Ivanom Mjartanom či najnovšie dokonca Vladimírom Masárom už čvirikajú aj vrabce na strechách. Ivan Mjartan počas prezidentskej kampane dokonca verejne hovoril o novej strane, ktorú by ste s ním mali zakladať aj vy. Môžete už konečne vyjasniť tieto dohady?

- Patrím k politikom, ktorí nemajú problém stretávať sa ani s predstaviteľmi opozície, ak je z ich strany záujem. A ak ide navyše o človeka, ktorý môže ľuďom niečo povedať a ktorý môže priniesť nejakú novú myšlienku, potom je môj záujem ešte väčší. Vôbec netajím, že prišlo k podobným stretnutiam. Je však na škodu veci, ak sa udalosti znásilňujú. Slovensko nepotrebuje nové politické strany. Slovensko potrebuje nových ľudí. A záleží len od existujúcich politických strán, či to dokážu pochopiť. Ak dokážu, netreba vytvárať žiadne nové strany. Ak nie, nezostáva nič iné, ako s novými ľuďmi urobiť čosi nové.

Myslím si, že čitatelia predsa len očakávajú konkrétnejšie vyjadrenie: môžete vyvrátiť, že s Ivanom Mjartanom zakladáte politickú stranu?

- V tomto momente môžem potvrdiť, že nezakladám žiadnu politickú stranu s pánom Mjartanom - v týchto dňoch, v týchto týždňoch, v týchto mesiacoch. Je mi ľúto, že sa veci dostali až tak ďaleko, ale ja tie fámy neživím. Zostávam celkom pochopiteľne členom SDĽ, pretože si naozaj neviem predstaviť, že by som odhodil tých ľudí, s ktorými som tak veľa urobil. Ale to neznamená, že sa nechám oklieštiť, že nebudem vyslovovať svoje názory. Stanovil som si úlohu vytvoriť priestor iným ľuďom, ktorí sú profesionálmi vo svojich oblastiach a nechcú sa hlásiť k žiadnej politickej strane. A potom už záleží len na politických stranách, či budú natoľko prezieravé, že pochopia nevyhnutnosť výmeny ľudí.

S myšlienkou nových tvárí ste po prvý raz vystúpili už pred dvoma rokmi. Idea je to pekná, ako ju však uskutočniť v praxi?

- Niekto sa už jednoducho musí konečne odhodlať a vytvoriť týmto novým tváram priestor, musí ich presvedčiť. Nikto od nich nebude chcieť vstup do nejakej politickej strany. Ide iba o to, aby verejne prezentovali svoj názor a svoje skúsenosti, aby pomohli štátu riešiť nahromadené problémy. Rozumná politická strana by mala mať záujem prikryť tento mozgový trust. Obávam sa však, že v súčasných politických stranách prevládne márnomyseľnosť.

A vy už vidíte tie nové tváre?

- Áno. Sú to konkrétne osoby, s ktorými sa konkrétne pracuje a ktoré sa začnú objavovať od septembra.

A čo dovtedy?

- Treba odo mňa očakávať kritický tón, ktorý bude naďalej pokračovať, ale tento tón budú sprevádzať aj konkrétne návrhy riešení. Spomeniem len, že koncom júna bude v Bratislave otvorená osobitná kancelária pre obete trestných činov. Určite si pamätáte, že som v parlamente predložil návrh zákona o odškodňovaní obetí násilných trestných činov. Chcem túto vec dotiahnuť do konca a oslovovať verejnosť aj takýmto spôsobom. A sú pripravené ďalšie a ďalšie veci. Ak ma verejnosť bude akceptovať a bude chcieť, aby som sa aj ja objavoval medzi týmito novými tvárami, veľmi rád to urobím. Ak mi však dá verejnosť jasne najavo, že ma nechce, pokojne sa vzdám politiky. Môžem robiť tisíc iných vecí.

Hovoríte však stále len v reláciách "ak ma nebude chcieť verejnosť". Čo však potom, ak vás už nebude chcieť strana, ak jej, jednoducho povedané, prasknú nervy?

- Neodvažujem sa ani len rozvíjať takúto teóriu. Bolo by veľkým nešťastím, keby sa niekto pokúsil rozohrať takúto hru. Nepopieram, že by to viacerým vyhovovalo, ale spolieham sa na múdrosť predsedu SDĽ, že k niečomu podobnému nedôjde. Bola by to obrovská škoda. Buďme úprimní: urobme si rebríčky a popíšme, čo ktorý politik SDĽ urobil, čím všetkým prispel k úspechu strany. Ak vychádzam z prieskumov verejnej mienky, zdá sa mi, že sa mi celkom darí. Ostatne, tieto veci mám s Jozefom Migašom vykonzultované, takže nás dvoch na čosi podobné nikto nenahovorí. Nevylučujem, že takéto signály pochádzajú skôr zvonku, než zvnútra strany.

Takže vy sám neplánujete odchod z SDĽ?

- Považujem to za absolútny nezmysel. Opäť vám opakujem, že závisí od inteligencie politických strán, do akej miery budú akceptovať nové tváre. Aj v SDĽ sú osobnosti, ktoré už musia ísť do politického dôchodku: so všetkou úctou a poďakovaním. Títo ľudia sú v politike už od roku 1989, nabehli na rôzne personálne spory, sú pospájaní s rôznymi historickými udalosťami a toto všetko spôsobuje, že skôr rozdeľujú ako spájajú určité vrstvy obyvateľstva.

Na jednej strane tvrdíte, že nechcete odísť z SDĽ, na strane druhej hovoríte o nových tvárach, ktoré sa začnú objavovať v septembri. Nie je v tom rozpor? Bude nová strana alebo nie?

- Myslím si, že z tohto rozhovoru je to jasné. Budem robiť aj naďalej politiku SDĽ.

Ako? Vytvoríte frakciu?

- Nehovorme o frakciách. To slovo nemám rád. Uznávam, že v prípade môjho predloženého návrhu novely ústavy došlo k nedorozumeniu. Beriem to a dám si záležať, aby k podobným skratom komunikácie medzi mnou a poslaneckým klubom SDĽ nedochádzalo. Ja si myslím, že do SDĽ patrím a neviem, prečo má ktosi tendenciu neustále ma vytláčať iba preto, lebo mám nekonvenčné názory a pokúšam sa o nejaké premostenie k opozícii, o hľadanie spoločných východísk.

Predsa len ste teda nespokojný so súčasným stavom. Očakávate, že sa vami navrhované zmeny môžu udiať priamo vo vnútri SDĽ?

- Pokiaľ ide o SDĽ, obávam sa, že súčasné pôsobenie vo vládnej koalícii jej nepomôže. SDĽ už dostávala rany v jednom zoskupení a toto je podobný prípad, kedy strana musí obetovať príliš veľa zo svojej vlastnej podstaty. Očakávam preto, že v Strane demokratickej ľavice budú musieť nastať zásadné zmeny. V opačnom prípade tento subjekt nebude vedieť držať dych s chodom tohto štátu.

Boli by ste teda za to, aby SDĽ prešla do opozície?

- V opozícii je vždy lepšie ako vo vláde. Myslím si však, že dnes SDĽ nemá inú šancu ako vytrvať v tomto zoskupení, pretože inak by stratila svoju tvár, hoci zo svojej podstaty (ako som povedal) stráca aj tak. Byť vo vláde je dnes pre SDĽ menším zlom. U nás to, žiaľ, stále funguje tak, že politické subjekty sa nespájajú na základe podobnosti ich programov, ale na základe rovnakého chápania demokracie či ústavnosti. Keď sa však pozerám na osem mesiacov pôsobenia súčasnej vládnej koalície, musím konštatovať, že táto garnitúra už urobila toľko kotrmelcov, že všetko už nemôže hádzať len na predchádzajúcu vládu.

Čo vyčítate súčasnej vláde vo vzťahu k opozícii?

- Cítiť tu príliš veľa arogancie a myslím si, že viacerí súčasní vládni politici sa príliš horlivo učili od bývalej Mečiarovej vlády. A naučili sa od nej presne to, čo jej sami vyčítali. Nerád sa vraciam stále do minulosti, lebo v minulosti môžeme nájsť poučenie, ale nie riešenie. Už nemôžem počúvať argumenty typu "vy ste to robili tak isto". Máme právo porušovať rokovací poriadok NR SR v otázke skráteného legislatívneho konania iba preto, lebo ho podobným spôsobom porušovala aj minulá vládna garnitúra? Ja si myslím, že nie. Takže to, čo tu bolo, ma už nezaujíma. My sme vyhrali voľby na tom, že sme ľuďom hovorili, ako to budeme robiť inak. Ale nerobí sa to inak. Preto mám morálne právo ako člen vládnej koalície, ktorý tiež prispel k pádu Mečiarovej vlády, povedať: nerobíme to dobre.

Ako by sa to teda malo robiť?

- Vládna koalícia by mala mať záujem vťahovať opozíciu do zodpovednosti za chod tohto štátu. My to však robíme úplne naopak: urážame ju, a tak opozícia nemá záujem zúčastňovať sa na riadení tohto štátu. A pritom dnes neprežívame štandardnú situáciu, kedy rozhoduje väčšina a menšina sa iba vezie. Dnes ide o zásadné otázky chodu tohto štátu, na riešení ktorých sa musí zúčastňovať aj opozícia. Ak to neurobíme, opäť zlyháme. Od roku 1989 sa totiž v politike do omrzenia vymieňajú tie isté skupiny ľudí. A vracajú si to aj s dlhmi. Súčasný vývoj zasa hrozí nekonečným pokračovaním tohto nezmyselného boja. Dnes považujem za svoju veľkú výhru, že som nebol v žiadnej vláde, že viem vychádzať s kýmkoľvek, že som nebol v žiadnom špinavom konflikte s nejakým politikom a podobne. Ja si dnes dokonca pokojne zažartujem aj s Bélom Bugárom. Musím totiž rozlišovať medzi vlastným politickým názorom a vzťahom k politikovi ako k človeku.

Ak považujete svoju neúčasť vo vládach za výhodu, nezdá sa vám prinajmenšom netaktické opustiť post prvého podpredsedu strany? Veď práve preto, že nemáte vládnu funkciu, mohli ste vystupovať voľnejšie, takpovediac triafať zboku a vytvoriť si výhodnú pozíciu do budúcnosti. Ak sa nemýlim, dostali ste jasný signál, že lídrom strany budete po ďalšom zjazde vy. Prečo ste sa tak nesprávali?

- Vôbec to nebolo netaktické. Dnes by som bol v pozícii, povedzme, Ľuba Andrássyho, ktorý musí vysvetľovať veci, ktoré sa často ani vysvetliť nedajú. Pritom som veľmi dobre vedel, že tu bola snaha dostať ma do úzadia, do pozície len akéhosi funkcionára strany, ktorého úlohou bude chodiť na tlačové konferencie a vysvetľovať, ako dobre to robíme. Natoľko som prezieravý, aby som to pochopil, a preto som aj inicioval konkrétnu politickú dohodu.

Medzi novinármi sa objavili dohady, že vám pripravujú pôdu v SDSS.

- Nie. Môžem povedať, že je vnútornou záležitosťou sociálnej demokracie, do akej miery sa dokáže vymaniť z vlastného tieňa. Je obrovská škoda, že strana s takým programom a s takým medzinárodným zázemím je na Slovensku zanedbateľnou silou. SDSS si sama musí položiť otázku, kto je vinný za tento stav. Do toho zasahovať nebudem.

V poslednom období ste na seba najviac upútali pozornosť článkom v denníku Práca o pôsobení SMK vo vláde. Spýtam sa vás priamo: ste proti prijatiu zákona o jazyku národnostných menšín?

- Takto som problém nikdy nestaval. Na jednej strane si uvedomujem obrovský tlak medzinárodného spoločenstva na Slovensko - je to tak vynikajúco rozohratá hra, že nemáme vnútorné sily, aby sme ju porazili. Zákon bude prijatý a bolo by zbytočné o tom diskutovať. Dôležité teraz je, ako bude tento zákon vyzerať. Nesmie to byť zákon iba na to, aby uspokojil medzinárodné spoločenstvo. Musí rešpektovať predovšetkým reálnu situáciu na Slovensku. Poviem jeden príklad: pred pár rokmi bola na Slovensku spravodajkyňa Rady Európy, dnes šéfka fínskej diplomacie pani Hallonenová. Zamierila do Štúrova, pričom bola, samozrejme, nainfikovaná tým, že sú tu obrovské národnostné problémy. Preto sa pokúšala hovoriť s ľuďmi práve o nich. Dostala však úplne inú odpoveď. "Ale to je v poriadku, pani Hallonenová," hovorili jej miestni obyvatelia, "no ten cukrovar, keby nám fungoval, to by bolo lepšie." A ona zasa len o sporoch. A ľudia: "Veď áno, áno, ale my potrebujeme investície, rozbehnúť tento cukrovar..." To isté sa stalo nedávno v Komárne, keď tu boli spravodajcovia Rady Európy. Oni hovorili o jazykovom zákone, Maďari a Slováci zasa o problémoch Slovenských lodeníc. Z toho vidno, čo vlastne ľudí zaujíma a čo sa im snažia vnútiť SMK a SNS.

Nedávno ste kritizovali aj postoj vlády voči konfliktu v Kosove...

- Zo skúseností v Parlamentnom zhromaždení rady Európy môžem povedať, že mnohí západní politici boli pri hodnotení situácie oveľa zdržanlivejší ako niektorí naši politici. Slovensko nie je krajina, ktorá môže pomôcť Spojeným štátom alebo Juhoslávii. Preto by som privítal skôr určitú mieru zdržanlivosti v týchto otázkach. Veď si otvorene povedzme, čo táto prílišná ústretovosť Slovensku priniesla? Absolútne nič. Je smiešne, ak niekto hovorí ako o úspechu, že Slovensko bolo spomenuté kdesi v záverečnom dokumente summitu NATO - to je príliš málo. Treba postaviť otázku aj tak, či nemala slovenská diplomacia licitovať, či si nemala vzhľadom na svoju ústretovosť vydobyť silnejšie postavenie vo vzťahu k tejto organizácii. Slovensko patrí do Európy, ale s rovným chrbátom. Mrzí ma, že mnohí politici na Slovensku sa zbytočne hrbia. Aj taká malá krajina ako my si môže udržať určitú mieru suverenity (nehovorím o neutralite) a dôstojnosti.

Ako vnímate najnovšie ekonomické opatrenia súčasnej vlády?

- Bolo by veľmi populistické, keby som povedal, že som zásadne proti. Slovensko sa nachádza v takých obrovských problémoch, že určité opatrenia sú naozaj nevyhnutné. Sám som si dal urobiť niektoré analýzy, ktoré potvrdzujú, že ak neurobíme radikálne hospodárske reformy, budeme mať vážne problémy so stabilitou meny a celej ekonomiky. Aj tak si však kladiem dve otázky. Po prvé, či vláda nezlyhala, či tieto opatrenia nemali prísť skôr, či sa nemali robiť iným tempom a v inej kvalite. A po druhé, či budú tieto opatrenia účinné. Na prvú otázku odpovedám, že vláda váhala. Osem mesiacov pitvala túto krajinu ako patológ namiesto toho, aby priniesla prognózu zdravého vývoja pacienta. Toto treba vláde neustále pripomínať. Pokiaľ ide o účinnosť, mnohé veci sú diskutabilné. Najdôležitejšie však je (a na tom sa zhodneme viacerí), že nevidno cieľ, nevidno perspektívu. Občanom chýba zmysel neviemužkoľkého uťahovania opaskov. Okrem toho, osobne určite nemôžem súhlasiť so zvyšovaním potravín a vyjadril som to aj hlasovaním. Myslím si, že by sa v tejto veci mohla spamätať aj SDĽ a aspoň tam, kde sa to od nej maximálne očakáva, sa správať ako ľavicová strana.

Súčasnej vláde zreteľne chýba jasná politická vízia. Máte nejakú víziu pre Slovensko vy?

- Slovensko nepochybne patrí do Európy, do Európskej únie. Členstvo v EÚ nás však bude veľmi veľa stáť. Netreba ľudí klamať a ťahať im medové motúzy popod nos, akoby hneď po našom začlenení mal byť v krajine pod Tatrami raj na Zemi. Členstvo v EÚ chápem predovšetkým ako určitú mieru stability v tomto regióne, lebo Slovensko musí držať krok so svojimi susedmi. Vízia pre Slovensko musí byť založená na snahe presvedčiť mladých ľudí, že toto je normálna krajina, v ktorej sa oplatí žiť a pracovať. Ak to nedokážeme, prídeme o mnoho talentovaných chlapcov a dievčat, ktorí už teraz myslia tak, že by mnohí z nás boli z toho prekvapení.

S hosťom SLOVA sa zhováral Eduard Chmelár

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984