Zmena povahy mocenskej politiky

Spojené štáty prevzali vo svete, ktorý je len veľmi slabo reglementovaný OSN, úlohu garanta poriadku. Ľudské práva pritom slúžia ako morálne orientačné body pre posúdenie politických cieľov. Samozrejme, na americkej politickej scéne vždy existujú aj izolacionistické prúdy a ako aj iné štáty, aj USA sleduje v prvej línii vlastné záujmy, ktoré nie sú vždy v súlade s deklarovanými normatívnymi cieľmi.
Počet zobrazení: 1533

Spojené štáty prevzali vo svete, ktorý je len veľmi slabo reglementovaný OSN, úlohu garanta poriadku. Ľudské práva pritom slúžia ako morálne orientačné body pre posúdenie politických cieľov. Samozrejme, na americkej politickej scéne vždy existujú aj izolacionistické prúdy a ako aj iné štáty, aj USA sleduje v prvej línii vlastné záujmy, ktoré nie sú vždy v súlade s deklarovanými normatívnymi cieľmi. To ukázala aj vietnamská vojna, to ukazuje aj zachádzanie s problémami na vlastnom "zadnom dvore". Ale "nová zmes humanitárnej nezištnosti a imperiálnej mocenskej logiky" (Ulrich Beck) má v Spojených štátoch istú tradíciu. Medzi Wilsonovými motívmi v prvej svetovej vojne a Rooseveltovými v druhej svetovej vojne, bola prítomná aj orientácia na ideály, ktoré sú hlboko zakorenené v tradícii pragmatizmu. Práve tejto tradícii vďačíme za to, že ako porazený štát sme boli roku 1945 zároveň oslobodení. Z tohto veľmi amerického hľadiska, ktoré normatívne orientuje aj mocenskú politiku, sa dnes považuje za potrebné priamo a nekompromisne pokračovať v boji proti Juhoslávii, v nevyhnutnom prípade aj nasadením pozemných vojsk, bez ohľadu na všetky komplikácie. Vždy je v tom prednosť dôslednosti. Čo však povieme na to, keď jedného dňa vojenské zoskupenie nejakého iného regiónu sveta - povedzme v Ázii - bude realizovať ozbrojenú politiku ľudských práv, založenú na celkom inej, práve svojej interpretácii medzinárodného práva alebo Charty OSN?

Právo a morálka

Vec bude vyzerať ináč, keď ľudské práva vezmeme do úvahy nielen ako morálnu orientáciu vlastného politického konania, ale ako práva, ktoré musia byť presadené v právnom zmysle. Ľudské práva totiž, bez ohľadu na svoj morálny obsah, vykazujú štrukturálne charakteristiky subjektívnych práv, ktoré sú podstatne odkázané na to, aby získali pozitívnu platnosť v poriadku vynútiteľného práva. Až vtedy, keď ľudské práva budú v celosvetovom demokratickom právnom poriadku "zakotvené" podobne ako základné práva v ústavách našich štátov, budeme môcť aj na globálnej rovine vychádzať z toho, že sa adresáti týchto práv budú môcť chápať zároveň aj ako ich autori.

Inštitúcie OSN sú na ceste uzavrieť kruh medzi uplatnením vynútiteľného práva a demokratickou tvorbou práva. Tam, kde to tak nie je, zostávajú normy, nech sú čo ako morálne svojim obsahom, násilne vnútenými obmedzeniami. Iste, v Kosove sa pokúšajú štáty podieľajúce sa na intervencii presadiť nároky tých, ktorých ľudské práva sú vlastnou vládou pošliapavané. Ale ako poznamenal Slavoj Zizek, Srbi, ktorí tancujú na uliciach Belehradu, "nie sú zakuklenými Američanmi, ktorí čakajú na to, aby ich niekto oslobodil od kliatby nacionalizmu". Im bude politický poriadok, ktorý garantuje rovnaké práva pre všetkých občanov vnútený zbraňami. To platí aj z hľadiska normatívnych hľadísk, pokiaľ sa OSN nerozhodne použiť donucovacie prostriedky proti Juhoslávii ako svojmu členskému štátu.

Dokonca aj 19 nepochybne demokratických štátov zostane, i keď sami seba zmocnili k zásahu, stále ešte jednou stranou. Vykonávajú interpretačné a rozhodovacie kompetencie, ktoré dnes, keby veci išli tak ako majú, patria len nezávislým inštitúciám; a teda potiaľ konajú paternalisticky. Na takéto konanie majú dobré morálne dôvody. Kto však koná s vedomím nevyhnutnosti svojho dočasného paternalizmu, vie, že násilie, ku ktorému siaha, nemá ešte kvality právneho donútenia legitimovaného v demokratickej svetovej občianskej spoločnosti. Morálne normy, ktoré apelujú na naše lepšie pochopenie, nemôžu byť vynútené tak ako platné právne normy.

K svetovej občianskej politike

Z dilemy konať tak, akoby už existovala plne inštitucionalizovaná svetová občianska spoločnosť, ktorú chceme dopomôcť k existencii, však asi nevyplýva pravidlo, že by sme obete mali prenechať ich drábom. Teroristické účelové odcudzenie štátnej moci premieňa klasickú občiansku vojnu na masový zločin. Keď sa to už nedá riešiť ináč, tak susedné demokratické štáty musia prísť s núdzovou pomocou, ktorá je legitimovaná medzinárodným právom. Avšak práve vtedy si vyžaduje nedokonalosť svetovej občianskej spoločnosti mimoriadnu citlivosť. Už existujúce inštitúcie a procedúry sú jedinými existujúcimi kontrolami pre možné chybné úsudky strany, ktorá chce konať v mene celku.

Zdrojom nedorozumení je napríklad i to, že politické mentality, ktoré narážajú na seba, patria do rôznych historických období. Medzi leteckou vojnou NATO a vojnou Srbov na zemi síce nie je časový rozdiel 400 rokov, ako sa domnieva Enzensberger. Pri veľkosrbskom nacionalizme prichádza na um skôr nacionalizmus začiatku minulého storočia a nie obdobie náboženských vojen. Politológovia však zistili, že sa vytvoril nový rozdiel medzi "prvým" a "druhým" svetom. Len mierové, blahobytné spoločnosti patriace do OECD si môžu dovoliť svoje národné záujmy uviesť viac či menej do súladu s nárokmi svetovej občianskej spoločnosti, ktorá sa začína utvárať v rámci OSN.

Naproti tomu "druhý svet" (na tento nový spôsob) prevzal dedičstvo európskeho nacionalizmu. Štáty ako Líbya, Irak alebo Srbsko vyrovnávajú svoje nestabilné vnútorné pomery autoritárnym panstvom a politikou identity, navonok sú expanzívne, mimoriadne citlivé sú v otázkach hraníc a neuroticky trvajú na svojej suverenite. Pozorovania tohto druhu zvyšujú prah zábran v styku s týmito štátmi. Dnes zdôvodňujú požiadavku posilnenia diplomatických úsilí.

Jednou vecou je, keď USA nadväzujúc na čo ako pozoruhodnú politickú tradíciu, hrá úlohu hegemónneho garanta poriadku, ktorý by bol v súlade s koncepciou ľudských práv. Inou vecou je, keď komplikovaný prechod od klasickej mocenskej politiky k stavu svetovej občianskej spoločnosti - aj keď je sprostredkovaný ozbrojeným konfliktom - pochopíme ako proces učenia sa, ktorý musíme absolvovať spoločne, i keď sme rozdelení zákopmi. Dlhodobá perspektíva nabáda k opatrnosti. Samozmocnenenie ku ktorému siahlo NATO sa nesmie stať pravidlom.

Autor je nemeckým filozofom, esej Beštialita a humanita, z ktorej sme vybrali poslednú časť, bola uverejnená v týždenníku Die Zeit

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984